Úvod

Ahoj, Namasté!

Vítam Ťa na mojej stránke, kde nájdeš všeličo týkajúce sa cestovania – najmä zážitky na mojej ceste sama svetom, ktorá trvá už vyše roka, cestopisy z ciest, fotopríbehy, ale aj informácie o Ajurvéde, zdraví, fytoterapii, jóge a dokonca aj o meditácii! 😉 Všetko na jednom mieste. A samozrejme množstvo fotografií v Galérii!

Vyše roka som sama na ceste. To ako??? Takto:

Minulý septemer som sa vydala na svoju prvú cestu do Ázie. Najprv to bola len trojmesačná cesta po juhovýchodnej Ázii a Nepále. Svoju mapku sveta som si vtedy teda rozšírila o pár fliačikov už aj trošku viac na východe. Ale hlavne – zistila som, že cestovať po Ázii je jednoduchšie ako si človek dokáže predstaviť.

No ešte som ani poriadne nevyklepala z uteráku piesok Kambodžských pláží a batoh mi ešte stále voňal za potom z treku v Nepálskych horách, a ja som už začala tušiť, že zrejme odídem znova. Stihla som urobiť pár prednášok – prostredníctvom kamarátky v Teach for Slovakia na Základnej škole Hlinné pre deti o tom, aké je to cestovať po Vietname a na hodine Prvouky som s nimi prebrala čo sú to svaly tak, že sme si spolu zacvičili jógu, ktorej učiteľom som sa stala po mesačnom kurze v Nepále 🙂

O pár dní neskôr sme zorganizovali Cestovateľský večer v mojej rodnej Revúcej, a tak som svojim krajanom mohla ukázať, ako sa mi samej cestovalo po mojom milovanom Nepále 🙂 Prednášali so mnou kamaráti ešte o Číne a Rwande, akciu sme zverejnili na Facebooku iba nejaký ten týždeň vopred – no napokon prišlo vyše 160 ľudí a my sme pre nich nemali už ani stoličky 😀 Bola som dojatá a prekvapená záujmom o túto akciu a hlavne jej úspechom. No a už vtedy na prednáške v Revúcej sa ma niektorí diváci pýtali „A čo ďalej? Aké sú tvoje ďalšie kroky?“. Nevedela som presne, začala som žiť spôsobom „žiadne plány, iba nápady“, ale už vtedy som vedela, že skutočná „Moja cesta“ sa ešte iba začne…

A tak som koncom januára odletela do Indie. Odhlásila som sa zo zdravotnej poisťovne, čo naznačovalo, že sa v priebehu polroka neplánujem vráťiť. A už je to takmer rok. Vtedy sa teda naozaj začala moja spontánna a občas trochu štipľavá cesta Indiou a Nepálom 🙂

Sleduj moje príspevky a kroky! Za tú dobu mám toho toľko čo vypovedať… Obrovské množstvo zážitkov, krásnych pohľadov na svet a toľko inšpiratívnych ľudí a nových skúseností… Budem rada ak sa mi podarí inšpirovať tých, ktorí by sa na svoju cestu chceli vydať tiež 😉 A napokon teda aj vykročia…

Ako sa mi cestuje po svete, môžeš ľahko zistiť aj Facebooku kde som založila stránku s názvom „Cestujem aj sama!“ aby som jednoduchšie zdieľala zážitky a informácie, fotky, rady… Do sveta som vyrazila zámerne sama. Prečo? Dozvieš sa tu!  Sleduj ma teda aj na Facebooku a kráčaj svetom so mnou, inšpiruj sa a vyraz aj ty sám/sama.

Samozrejme som aj Instagrame! Fotím síce aj digitálnou zrkadlovkou, z ktorej fotografie nájdeš v mojej Galérii, no počas cestovania sú väčšinou tie najlepšie fotky práve momentky zachytené na mobile. Je vždy po ruke, rýchlo ich na ňom upravím a zdieľam. Moje posledné príspevky na Instagrame môžeš vidieť aj priamo tu :

Na tejto webovej stránke sa však venujem viacerým témam, nie len cestovaniu. Okrem Cestopisov, Fotopríbehov tu nájdeš navyše aj články môjho Osobného blogu, Jóga blogu, Ajurvéda blogu a podobne:

❋Vipassana blog

…a ako som si ja potom našla cestu k Vipassane

Priletela som na juh Indie a nemala som žiadne pevné plány, okrem jedného – že budem prvé týždne dobrovoľníčiť ako učiteľ...
Read More
…a ako som si ja potom našla cestu k Vipassane
❋Vipassana blog

Ako si Vipassana našla ku mne cestu

Pamätám si keď som prvý krát čítala to slovo „Vipassana“. Bolo to keď som posielala mail nepálskemu profesorovi pôsobiacemu na...
Read More
Ako si Vipassana našla ku mne cestu
❋Jóga blog

Vedomá cesta k „závislosti“

Existuje množstvo závislostí. A väčšinou si predstavíme, že to znamená niečo zlé. A naozaj, väčšinou sú pre telo zlé. Ale myslím, že...
Read More
Vedomá cesta k „závislosti“
❋Ajurvéda blog ❋Dobrovoľníčka

Prečo Ajurvéda v Indii už nie je to, čím bývala, no vo Vanamoolike ňou stále zostáva.

Druhý deň po mojom príchode do Vanamooliky ma už čakal výkonný riaditeľ vo svojej kancelárii. Jednoduchá miestnosť plná papierov, pár...
Read More
Prečo Ajurvéda v Indii už nie je to, čím bývala, no vo Vanamoolike ňou stále zostáva.
❋Ajurvéda blog ❋Dobrovoľníčka ❋Osobný blog

Prečo som po štúdiu západnej medicíny a farmácie napokon skončila pri tej východnej?

Hneď druhé ráno po príchode do Vanamooliky som mala zaujímavý rozhovor s Chakochanom, CEO firmy. Chcel odo mňa nech mu teda...
Read More
1 Reply
Prečo som po štúdiu západnej medicíny a farmácie napokon skončila pri tej východnej?
❋Ajurvéda blog

Moja cesta k Ajurvéde

Keď som sedela na stoličke v skromnej kancelárii Chakochana v Ajurvédskej firme Vanamoolika na juhu Indie, prišiel ten zvláštny moment. Mala som...
Read More
2 Replies
Moja cesta k Ajurvéde
❋Ajurvéda blog ❋Dobrovoľníčka

V ajurvédskej firme Vanamoolika

Moja cesta na toto zázračné miesto bola zase krásne "náhodná" a kľukatá. Ale už som raz napísala o tom, že som...
Read More
V ajurvédskej firme Vanamoolika
❋Osobný blog

Srdce draka (The dragon´s heart)

Srdce draka Niekedy mám naozaj pocit, že sa už chcem vrátiť. Snívam o pravidelnom režime najmä keď sa pozerám na svoje...
Read More
Srdce draka (The dragon´s heart)
❋Osobný blog

Oči (The eyes)

Oči Vrátim sa to ja?  Už pol roka jem rukami, oblečená v indickom oblečení, s úsmevom prechádzam trhmi a zjednávam cenu okry....
Read More
Oči (The eyes)
❋Osobný blog

Otázky (Questions)

Otázky Prabhu, výstredný (avšak týmto svojim excentrizmom úplne prirodzený) indický umelec žijúci necelý rok v Pokhare mi vraví: "Stávalo sa...
Read More
Otázky (Questions)
❋Dobrovoľníčka ❋Jóga blog

O tom, ako som učila jógu ako dobrovoľník

V minulom článku som čo-to popísala o tom, ako som sa k dobrovoľníčeniu a učeniu jógy vo Varkale vlastne dostala 🙂 V prvom rade musím...
Read More
1 Reply
O tom, ako som učila jógu ako dobrovoľník
❋Dobrovoľníčka

Ako a prečo na svojej ceste dobrovoľníčim?

Rozhodla som sa, že v Indii nechcem iba cestovať a presúvať sa neustále z miesta na miesto. Už som sa poučila zo...
Read More
1 Reply
Ako a prečo na svojej ceste dobrovoľníčim?
❋Cestopisy ❋Osobný blog

Náhodné stretnutia neexistujú

Naozaj tejto náhode neverím. Pretože čím ďalej, tým častejšie sa mi stáva, že stretávam ľudí, pri ktorých už mám pocit,...
Read More
1 Reply
Náhodné stretnutia neexistujú
❋Cestopisy ❋Osobný blog

Moja cesta

Odchádzam na Moju cestu. Od rodiny, od kamarátov, od záväzkov, pretŕham nitky, ktoré ma viažu. Nikoho nechcem stratiť, či opustiť,...
Read More
Moja cesta
{"slides_column":1,"slides_scroll":1,"dots":"true","arrows":"true","autoplay":"true","autoplay_interval":2000,"speed":300}

 

 

„Moja cesta“

 

Pôvodne som chcela túto podstránku nazvať klasicky, „O mne“. Ale potom som sa rozhodla, že názov „Moja cesta“ je omnoho výstižnejší. To, kým som, totiž najlepšie charakterizuje to, čo robím, kade vedie moja cesta. A teraz nemyslím len tú „vonkajšiu“ cestu po svete, ale aj tú vnútornú. Cesta svetom ma priviedla k sebe samej. Život je cestou.

Takže čo robím vo svojom živote a na svojej ceste? Začnem s fotografiou.

Na zrkadlovku fotím už dlhé roky a začalo  to vlastne kvetmi. Robila som si vtedy herbár rastlín a napokon som sa rozhodla kvety už netrhať, ale začať ich fotiť. Našetrila som si na svoju prvú zrkadlovku a potom sa to začalo! Večné potulovanie sa prírodou sa znásobilo, tentokrát už s foťákom v ruke. Fotila som najmä prírodu, hlavne hory. Najobľúbenejšími horami sú pre mňa ešte stále tiché a turistami až tak nenasiaknuté hory mojej rodnej Muránskej Planiny. No teraz fotím svet. A aj keď ma moja cesta občas zavedie na pláže, a fotím ľudí, mestá, či starobylé pamiatky, po chvíli neberiem opäť smer do hôr. Priťahuje ma ich chlad a samota.  Milujem polárnu žiaru. A hlas vetra Himalájí.

Farmaceut-nefarmaceut. Skôr paničelka a malý vedec. 

Aj keď som vyštudovala farmáciu, napokon som sa neuberala vo  svojom profesijnom živote práve pôsobením v lekárni. Milujem nové podnety, neustále učenie sa a písanie – a tak som sa rozhodla byť opäť študentom, učiteľom a zároveň aj takým malým vedcom. (Také typické pre mňa, že chcem robiť toľko vecí naraz). Rozhodla som sa pre PhD a robila som všetko naraz… a ako vždy – množstvo vecí navyše! To je výhoda doktorátu 🙂 Ako farmakológ som ďalej študovala ako pôsobia lieky a hľadala nové možnosti liečby kašľa. No hľadali sme ich medzi rastlinnými látkami. A našla som v sebe skrytú vášeň z učenia. Výučba študentov medicíny bola pre mňa nesmierne naplňujúcou aktivitou. Neskôr som zistila, že to nie je len radosť z učenia farmakológie (to ako lieky fungujú), ale celkovo z učenia, zdieľania vedomostí a hlavne – možnosti meniť životy iných k lepšiemu vďaka vedomostiam. Občas ma navyše ešte bolo možné stretnúť niekde aj v bielom, ako lekárnika. Vtedy som to, ako tie lieky pôsobia, s radosťu ozrejmovala aj ostatným ľuďom, nielen medikom.

Alebo ešte lepšie – babka bylinkárka.

Na doktoráte ma najviac bavilo to, že môžem do hĺbky študovať práve tú časť medicíny, ktorej v súčasnoti verím najviac – prírodnú medicínu. Vyrastala som totiž v horách a práve bylinky nám boli vždy na pomoci. Asi najhrôzostrašnejší liek, ktorý si pamätám, že sme kupovali v lekárni, bol sirup proti kašľu. Fytomedicína (medicína založená na liečbe liečivými rastlinami) je teda mojou srdcovou záležitosťou a silu rastlín som ochotne na doktoráte študovala viac a viac dohĺbky. Časom sa moje znalosti rozšírili z európskych liečivých rastlín aj na rastliny, ktoré sa používajú v tradičných medicínach iných častí sveta – najmä v Indii. Výskum na indických liečivých rastlinách bol totižto aj náplňou mojej dizertačnej práce.

India? „Dúfam, že tam nikdy nepôjdeš“. 

Prečo sme robili výskum práve s indickými rastlinami? Pretože v Európe sme nanešťastie zabudli, pochovali vo veľkej miere tradičnú medicínu, aj vďaka dlhým rokom kedy sa isté, nazvem to záujmové skupiny ľudí, snažili na Európskom kontinente označiť všetko spojené s prírodou a jej silo za šarlatánstvo… Ale v Indii sa ešte stále vo veľkej miere ich tradičná indická medicína „Ajurvéda“ stále používa. Nielen preto, že jej stále veria, ale množstvo ľudí je v rozvojových krajínách ako India odkázaných na prírodnú medicínu. Tú západnú si nemôžu dovoliť. V Ajurvéde je dôležitá najmä strava a „životný štýl“ ako prevencia, no v terapii ochorení v nej majú svoje významné miesto práve mnohé z indických rastlín. Ich účinok je overený nielen stáročiami, ale až tisícročiami používania. Pozerajú sa na veci trošku inak – v Ajurvéde proste nepotrebujete o všetkom experimentálne podložené štúdie, vy sami vidíte a cítite, že to svoj účinok má. Inak, aj keď sme na západe tej našej tradičnej medicíne už dávno prestali veriť (alebo nás donútili), ja však veľmi dobre ako farmaceut viem, že väčšina z moderných liekov má aj tak pôvod v rastlinných látkach – sú im podobné, z nich odvodené alebo sa nimi inšpirujú. Iba ich dostanete podané „luxusne“ zaobalené v tablete či kapsule. Ale späť k výskumu! Aby som sa naučila čosi viac nielen o účinku mojich látok, ale aj o ich chemickom zložení, odcestovala som počas doktorátu na pol roka do Nórska. Tam som sa totiž mohla výskumu rastlinných látok mohla venovať hlbšie u nórskych kolegov špecializovaných na výskum fytochemikálií. Nadobudnuté poznatky som neskôr prepojila so svojim výskumom… ale hlavne… s pol rokom v Nórsku sa vo mňa udiala veľka zmena!

Pol rok v Škandinávii? Prečo neísť teda napríklad na Špicbergy!

V Nórsku sa roztrhlo totiž vrece s mojim cestovaním osamote. V týchto z môjho pohľadu bezpečných krajinách som sa nebála vyraziť kamkoľvek! Za pol roka som bola v Bergene, Trondheime, Kodani, Štokholme, Talline, či za polárnym kruhom v Tromso…a dokonca som sa necítila ohrozená ani ľadovými medveďmi na Svalbarde – Špicbergoch! Odšlapala som si to pešo od letiska popri Svetovom úložisku semien do mestečka Longyearbyen a až potom som sa dozvedela, že mimo mesta treba mať so sebou pušku. Kvôli tým ľadovým medveďom, ktorých je tam viac ako ľudí. Tak spokojne. Vravím si, že už môžem ísť teraz kdekoľvek bez strachu keď mi nevadilo ani toto!

Erasmus plus. Neskutočný dar pre Európanov!

V cestovaní ma podporila skúsenosť  nielen s Nórskom. Ešte je tu jedna unikátna vec, ktorú vymysleli v Európe – Erasmus plus (predtým Youth in Action). Vďaka tomuto programu sa dá cestovať a spoznávať ľudí z mnohých častí EÚ i mimo nej. V rámci mládežnických výmien, či tréningových kurzov pre pracovníkov s mládežov. Mne to otvorilo oči a tým aj svet. Vycestovala som do Bosny, Turecka, Estónska… zbavila neistoty pri komunikácii v angličtine a spoznala inšpirujúcich ľudí. Pamätám sa ako som stretla Taliana menom Walter. Zaujal ma svojim príbehom, že kúpili s kamošmi starú sanitku, premaľovali, vyzbierali peniaze a materiál a odišli na nej do Mongolska s cieľom odovzdať im to tam ako humanitárny čin. Po tom ako sme sa spoznali na projekte v Estónsku Walter odišiel do Nepálu dobrovoľníčiť na pol roka. A ja som sa vtedy s veľkými predsudkami voči Ázii pýtala „Nepál? Taká krajina? A čo tam preboha robíš, ako sa tam žije?“. A potom odišiel do Kolumbie… takže riadny týpek. A pre mňa prvé nakopnutie smerom k dobrovoľníčeniu v Ázii!!

Hľadanie pokoja uprostred chaosu. Cesta k jóge. 

Nórskom a Škandinávia ma vždy lákali viac než iné krajiny. Kvôli tomu, že ďaleko na severe som nachádzala chlad a pokoj. Chvíľu mi trvalo kým som pochopila, že pokoj nemôžem hľadať na určitých miestach sveta. Pokoj si musím nájsť v sebe samej.  Popri hektickom a vyčerpávajúcom doktoráte ho však bolo ťažké v sebe nájsť, môj level stresu a povinnosti bol akosi príliš vysoký (lebo samozrejme som chcela robiť vždy všetko perfektne! 😀 ). Počas PhD som už zvykla cvičievať jógu a už vtedy som začala cítiť, že toto bude správna cesta ako ten pokoj nájsť. Jóga je sesterskou filozofiou Ajurvédy – správna strava a cvičenie (vtedy som mala predstavu o jóge najmä ako cvičenie) je základom zdravia – sú totiž účinnou prevenciou. Len nikdy nebol čas na tú jógu a z tej hodiny týždenne som sa neunaučila cvičiť ju aj sama. Preto som sa rozhodla, keď som ukončila PhD, že je čas si ten čas na jógu konečne spraviť – a keď som odišla na 3 mesiace do Ázie, mojim cieľom bol Nepál, pretože som sa tam prihlásila na kurz učiteľa jógy. Rodiskom jógy je smaozrejme India, ale ja som úprimne akosi nemala vtedy odvahu vybrať sa sama hneď do Indie. A predstava cvičiť jógu pri úpätiach Himaláji… tá sa mi pozdávala viac ako v špine a odpadkoch Indie (taká bola moja predstava o Indii vtedy).

A prečo neísť pomeditovať si chôdzou sama na 3 týždne do Himaláji? V pohodičke…

A tak prišiel moj prvý veľký trek osamote. A rovno v Himalájach. Sama som prešla okruh okolo Annapurny a keďže mi nestačilo a mala som čas a sily, zabhela som si aj na Annapurna Base Camp. Ľudia na mňa po ceste pozerali s otázkami: „A to ideš úple sama? A to sa nebojíš?!“. A čoho? Ľudí? Usmievavých a milých nepálskych dedinčanov? Či jakov popri ceste? Veď tam nemajú ani hnedé medvede, nič, čo by ma zožralo (ak by ma išiel zožrať snežný leopard tak umriem s úsmevom, že som mala unikátnu šancu vidieť ho!). Mohla som sa bá akurát tak výškovej choroby. Ale nebála som sa, pretože som pozorovala svoje telo a rešpektovala som čo sa môže všetko stať, ale bez strachu. Alebo som sa mala báť samoty? Nie, práve na tejto ceste som stretla ľudí, ktorí mi zmenili život. Povedali mi o meditácii meno Vipassana.

Na Vianoce doma. Koniec cesty? Nie… v skutočnosti len začiatok!

Vrátila som sa domov. Kvôli PhD promóciam a Vianociam. Zistila, že nechcem odísť kvôli výskumu do Nórska/na Island, pretože ten výskum nie je presne taký, ako by som chcela, nebola by som si istá, že to čo robím, že je správne. Cítila som, že som iba na polceste. Cítila som, že skutočná cesta ešte len nasleduje. Cítila som, že po Nepále a juhovýchodnej Ázii som pripravená na cestu sama do Indie. Cítila som, že v Indii sa budem môcť venovať tomu, čo je správne. A tak som koncom januára, s pôvodným plánom ostať na polroka, odišla. Pol rok však už prešiel, už vlastne skoro rok. A ja stále nenachádzam cestu domov a stále som kdesi v Indii alebo v Nepále. Naopak, mojim domov sa stal svet a každučké miesto Indie a Nepálu, kde som sa zdržala.

Dobrovoľníctvo – dávaš veľa, no prijímaš omnoho viac.

V Indii a v Nepále som sa rozhodla dobrovoľníčiť. Každé z miest som si vybrala tak, aby som sa naučila niečo nové, čo chcem alebo potrebujem. Moja cesta preto nie je len o pekných fotkách z očarujúcich destinácií. Moja cesta je o skutočnom spoznávaní sveta, niekedy uprostred dedín, kde vedú len zablatené cesty. No skúsenosť s pomáhania ľuďom, ktorí žijú iné životy, v inom prostredí a majú iné skúsnosti je skrytým pokladom za ktorým sa oplatí ísť aj cez tie zablatené cesty. A občas sa naučíš, že v tom blate sa dá aj tancovať! Keď začne pršať a ty sa necháš strhnúť nepálskymi deťmi v detskom domove, pridáš sa k nim a skončíte všetci od hlavy po päty od blata. Veď je to len blato.

Cez blato vedie cesta ku klenotu.

Je to ako lotus, ktorý skrýva v sebe klenot: vyrastá v kalnom a špinavom jazere, no sám je vždy čistý a nepoškvrnený. Klenotom je čistota. Preto je lotusový kvet symbolom čistoty v mnnohých náboženstvách – hinduizme, budhizme… Cez to blato vedú naše cesty, nielen tie po svete navonok, ale najmä v našom vnútri. Moje cesty ma od Annapurny začali zas a znova vracať k niečomu, o čom mi povedali kamaráti z hôr – o meditácii nazývanej Vipassana. Odkedy som prišla do Indie, začala som stretávať len ľudí, ktorí absolvovali jej kurz. Začalo to byť tak evidentné, že ak som si s niekým mala čo povedať, či už to bola kolegyňka dobrovoľníčka učiteľka jógy, či chalan, ktorého som stretla na pláži v Gokarne, všetci boli na Vipassane. Dlane som priložila k sebe pred hruďou a povedala som si: „Veď už počkaj, ja si k Tebe nájdem cestu“. A našla, na severe Indie, v Dharamsale, exilovom sídle Dalaj Lámu.  Odvtedy som na jej kurz bola už druhý krát. No najdôležitejšie nie sú 10dňové kurzy, počas ktorých mlčíš a 10 hodín denne medituješ, najdôležitejšie je to, čo robíš v každodennom živote.

Moja komfortná zóna je v Nepále a Indii. 

Momentálne som zase, od januára tretí krát v Indii. No proste na striedačku s Nepálom. Som v Biháre, v štáte na severe Indie, ktorý je považovaný za najšpinavší, najmenej lákavý pre turistov a vlastne aj najnebezpečnejší. Niekto by povedal, že tu nič nie je okrem odpadkov. Ale je… ak Ti niečo hovorí strom Bodhi, tak určite budeš aj vedieť, čo tu hľadám ja 😉 V Indii sa cítim ako doma. Čakajú ma ešte miesta ako Varanási, Rishikesh, či Rajastan. Ak by mi niekto dal nelimitované množstvo peňazí na cestovanie a nelimitované víza do Indie a Nepálu, tak asi neodídem tak skoro! Bude asi ťažké odísť, ale naučila som sa, že odísť treba práve v najlepšom. Ale ešte nie je ten čas… 🙂

No čo potom? Nechaj sa prekvapiť! Možno konečne opustím svoju „komfortnú zónu“ Nepálu a Indie. Chvíľu som mala z Indie kúpenú letenku len späť do Európy… začala som sa cítiť nesvoja, že toto predsa ešte nemôže byť cesta späť. Nie som pripravená na návrat. Až keď som si kúpila druhú letenku niekam z Európy zase ďalej, nepríjemný pocit sa vytratil. Prišiel pocit bezpečia: „stále som na ceste!“

Cestujem aj sama! Veď cestovať sama žena vôbec nie je také ťažké a nebezpečné. A zdieľam s každým, kto chce počuť, čo viem o Ajurvéde, jóge, Vipassane, či prírodnej medicíne.

Tak sleduj moju cestu a nechaj sa inšpirovať 😉

 

Cestujem aj sama!

Cestujem aj sama„, tak sa volá môj malý cestovateľský blog na Facebooku, ktorý som založila aby som jednoduchšie zdieľať zážitky, rady, fotopríbehy a fotky z mojich ciest.  Nazvala som ho tak, aby bolo jasné, aké má moja cesta posolstvo. Chcela totiž ukázať, že ak nemáš s kým cestovať, neznamená to, že nemôžeš cestovať. Práve naopak, cestuje sa mi tak oveľa jednoduchšie, otvorenejšie, slobodnejšie a skutočne si to užívam omnoho viac!

Ja som sa už dávnejšie, na mojich predchádzajúcich cestách po Európe, osobných či služobných, naučila vybrať na cestu aj sama. A napríklad aj ísť do kaviarne kávu aj sama, otvoriť si tam knihu a necítiť sa pri tom divne! A potom som zistila napríklad koľko „digitálnych nomádov“ takto vysedáva po kaviarniach a robí si tam svoju prácu…

No a keď som sa vybrala na svoju skutočnú prvú cestu do Ázie, zistila som, aké je skvelé cestovať sama. Vôbec to nie je žiadny nekomfort prekonať sa, žiaden pocit, že som na ceste budem sama ako prst, a že sa tam preto nudím. Naopak, cestovať sama je úžasné, naplňujúce! Každý jeden deň, ktorý zažijem ma inšpiruje ísť stále ďalej, na nové miesta. Každý jeden deň sa totiž od ľudí dozvedám o nových miestach, ktoré na Tripadvisore možno ani nenájdete. Navyše, cestujem spôsobom, ktorým ešte nikto nešiel, pretože si ho sama v danom momente vymyslím, nemusím ho s nikým diskutovať a zavedie ma tam, kde by som nečakala, že sa raz objavím. Razím si svoju cestu, cestu svetom aj životom.

Ak cestuješ sám, učíš sa o mnoho viac. Si zodpovedný za svoje rozhodnutia a každá skúsenosť, ťa proste v niečom obohatí ak sa z nej dokážeš poučiť. Samozrejme, niekedy nie je všetko iba ružové a cestovať sám nie len o krásnych fotkách na pláži s drinkom v ruke, niekedy prídu aj ťažšie skúšky. Ale také nie je len cestovanie, ale celý život: občas drsný, inokedy nežný, no vždy je pravdivý a preto treba akceptovať všetko, čo sa deje a nesúdiť to ako „dobré a zlé“. Na to sa dá prísť aj doma, ale počas cesty sám toto pochopíš najlepšie, pretože si mimo komfortnej zóny rodiny, priateľov, domova, svojej krajiny.

A tak som chcela zdieľať, že cestovať sama vôbec nie je ťažké a ani nebezpečné! Na svojej ceste síce cestujem sama, ale sama tam rozhodne nie som! Stretávam totiž neskutočných a úžasných ľudí, ktorí robia Moju cestu tak bohatou na zážitky, že občas mám pocit, že od radostných emócií explodujem. Kedže cestujem sama, mimo „bublinky“ nejakej skupiny, som omnoho otvorenejšia rozhovorom s absolútne cudzími ľuďmi, ostatnými sólo-cestovateľmi 🙂

Otváraním ích sŕdc si zároveň otváram cestu do nových krajín, kam ma srdečne pozývajú, chcú mi ukázať svoj svet a chcú sa o mňa postarať. Dôležité je len naučiť sa cítiť počúvať svoj šiesty zmysel, naučiť sa cítiť, ktorí ľudia sú tí správni. Ale celkovo…na ceste som sa naučila ľuďom veriť a úplne prijať, že občas chcú pre teba urobiť aj veľké veci úplne zadarmo, pretože to tak proste chcú a urobí im to radosť. Navyše, človek časom možno aj pochopí, že niektorých ľudí mu bolo súdené stretnúť. Mnohokrát musíš ísť síce ďalej, no nestrácaš ich… navždy zostanú v tvojom srdci! A ty sa proste musíš naučiť vedieť odísť a nechať ich ísť svojou cestou… ak sa majú vaše cesty stretnúť, stretnú sa… aj keby na opačnej strane Zeme! 🙂

Svet je krásne miesto, treba sa do neho len vykročiť.

A nebáť sa! Nájdi aj Ty Odvahu!

Nebáť sa nových miest, nebáť sa nepredvídateľných situácií. A najmä – nebáť sa ľudí. každý z nás je síce trošku iný, no pritom sme všetci rovnakí 🙂

Takže toľko o tom prečo cestujem sama! Budem mať radosť a dobrý pocit ak to niekoho inšpiruje vykročiť keď ešte stále trochu váhal 😉 A teraz už klik na môj blog na Facebooku! Aby si sa dozvedel/a všetko, čo je nové na mojej ceste!

 

Galéria

Fotografia je pre mňa prostriedkom ako vyjadriť to, ako vnímam okolitý svet. Pohľady, ktoré som videla, zážitky, ktoré som zažila. Ako fotograf sa na to, čo počas ciest zažívam a vidím, pozerám možno trochu inými očami. Vnímam detaily, vyzdvihujem kontrasty, vždy hľadám vhodný uhol.

Okamihy sa vďaka fotografii stávajú večnými.

V mojej galérii nájdete albumy s fotografiami prírody:

Flóra
Fauna

A taktiež fotografie z mojich ciest:

Island
Špicbergy
Pyramiden
Tromsø
Škótsko

Moja fototechnika

Väčšinu fotografií, ktoré v mojej galérii nájdete, som fotila ešte na Nikone D60.
Avšak po naozaj dlhých rokoch absolútnej spokojnosti som ho už nedávno napokon musela vymeniť za novší a kvalitnejší model. A tak najnovšie fotím na Nikon D7100. Sprevádzal ma najmä po mojich cestách v Ázii.

Na cestách najčastejšie používam objektív Sigma 10-20mm F4-5.6 EX DC HSM. Táto Sigma je naozaj skvelá a stala sa pre mňa pri cestovaní naozaj základným objektívom. Na detaily, a poslednej dobe aj na krajinu, či moje typické „portréty hôr“ používam skvelý Nikon 105 mm F2.8 AF-S VR IF-ED Micro. Dlhé roky som na neho dokonca ani nepoužívala statív, pretože je stabilizovaný. Poznáte to, vyťahovať statív zakaždým niekde na treku …

V poslednej dobe si však už neviem predstaviť fotiť bez statívu – Velbon ULTRA MAXi L, ktorý je naozaj praktický a šikovný. Nahradil ťažko skladateľných a nešikovných predchodcov a so svojimi neuveriteľne rozkročiteľnými nožkami mi dovoľuje fotiť aj nízko pri zemi. Avšak častokrát fotím bez neho, poležiačky v tráve, v priamom kontakte so všetkými tými stvoreniami a kvetmi, ktoré sú objektom môjho fotografického záujmu 😉 Ale pýtate sa či som ho niesla aj do Himalájí? Samozrejme! Bolo mi jedno koľko bude vážiť batoh …

Množstvo starších fotografii som však fotila aj s obyčajnými nikoňáckymi setovými objektívmi 18-55 a 55-200 mm. Podľa mňa som ich úplne zodrala a vytiahla z nich maximum, pokým som prešla na iné sklá 🙂

Najnovším členom objektívovej rodinky je pevný Nikkor 35 mm F2.8. Ten sa teší najmä do Indie 😉

Kontakt

Ak mi teda chcete niečo odkázať, napíšte svoju správu do kontaktného formulára

Ďakujem! 🙂