Priletela som na juh Indie a nemala som žiadne pevné plány, okrem jedného – že budem prvé týždne dobrovoľníčiť ako učiteľ jógy v Ajurvédskom centre na juhu Indie. Tentokrát som nechala všetko ostatné otvorené – „náhode“. Mala som len zhruba nápady, ako by som mohla cez Indiu týchto 6 mesiacov (pôvodný plán 😛 ) pocestovať, čo zhruba vidieť, ale tentokrát som chcela byť voľná. Ak mi niekto odporučí miesto, pôjdem tam, ak sa mi miesto zapáči, zostanem dlhšie, ak nie, posuniem sa ďalej.
A hlavne, nechala som to otvorené ľuďom, ktorých som vedela, že na svojej ceste musím stretnúť. Pochopila som totiž, že náhody neexistujú a vedela som, že ak mám niekoho stretnúť, tak už je na ceste za mnou. Musím sa od nich naučiť niečo, čo môj život nasmeruje novým, na prvý pohľad neplánovaným smerom. Presne tak ako to bolo so stretnutím Patrycje uprostred hôr Himalájí, ktoré ma nasmerovalo po mojom príchode do Európy obratom späť do Ázie.
Je len na tebe, či si otvorený „náhode“, či si ochotný prestať svoj život držať kŕčovito vo svojich rukách, vo svojich plánoch, či si ochotný nechať veci byť také aké sú. Aké proste majú byť. Je len na tebe či máš „odvahu žiť život nebezpečne“, čo neznamená pohrávať sa s nebezpečnými situáciami, ale vystúpiť z bezpečia vopred naplánovaného sveta, komfortu a múrov, ktoré si si okolo seba sám vytvoril.
Ja som vtedy už bola pripravená. Pretože sa to hneď začalo diať…
Keď som prišla do Varkaly, kde som mala dobrovoľníčiť v rezorte Oceano, poslali ma do ich druhého rezortu, staršieho, priamo v dedine, nazývaného Eden Garden. Mala som tam vystriedať predchádzajúcu dobrovoľníčku. Hneď ako som ju spoznala, vedela som, že si máme hrozne veľa čo povedať. Bola to Poľka Anna, ktorá už dlhšiu dobu žila v Londýne. Komunikatívna, svižná, ukecaná, až som jej miestami nestíhala! Typická Vata 😀 Iba po pár minútkach nášho rozhovoru večer na spoločnej izbe sme zistili, že sme si obe urobili kurz učiteľa jógy u tej istej školy. Akurát že on bola v ich hlavnom „sídle“ v Indickom Rishikeshi a ja som si ho urobila v ich „pobočke“ v Nepálskej Pokhare. Dokonca obe poznáme tých istých učiteľov! Napríklad Manoranjana, ktorého ja poznám skôr ako Manoj, alebo Baba a ktorý mimochodom pôsobil v Eden Garden predtým, pretože ho za ajurvédskeho terapeuta vyučili priamo tu, keď ho jeden z doktorov vzal z ulice a vychoval ako svojho druhého syna… Náhoda? Určite nie ? Ja už v to neverím.
Povedala mi aj čo všetko už v Indii pocestovala a aj to, že tu absolvovala kurz Vipassany. Povedala mi svoju skúsenosť a vravela, že Vipassana absolútne zmenila to, ako sa pozerá na svet. Je vďaka nej spokojnejšia, voľnejšia a šťastnejšia. A hlavne – aj jógu vníma úplne inak, omnoho viac preciťuje, čo to vlastne znamená keď si napríklad v nejakej polohe (asáne). Naučila sa skutočne pri jóge meditovať. Anna po chvíľke odišla, no sľúbili sme si, že sa určite ešte stretneme, ak naše cesty po Indii budú aspoň trošku blízko pri sebe. (Napokon to bolo dvakrát – v Indickom Hampi a ešte aj v Nepále v Katmandú).
Keď Anna odišla, naplno som sa venovala výučbe jógy a pomáhala som aj na recepcii. A tak som sa často rozprávala s hosťami, ktorí ku nám prichádzali. Nechávala som sa inšpirovať miestami, na ktorých boli oni, a aj ich životnými príbehmi. Tak som stretla aj jedného veľmi príjemného chlapíka z Anglicka, ktorý mal veľmi zaujímavú prácu. Bol „osobnostným koučom“, ktorý pomáhal ľuďom naučiť sa napĺňať ich životné ciele, hľadať motiváciu a nájsť v živote asi aj mentálny balans. A to robil nielen prostredníctvom školení, či sedení, ale aj vďaka meditáciám a jóge. Bol síce v Indii aj na dovolenke, ale popri tom šiel prednášať alebo učiť jógu kamsi blízko Mysure. Ak si dobre pamätám. Ani jeho meno si totižto nepamätám. Tie totiž nie sú podstatné u toľkého množstva ľudí, ktoré vo svete stretávaš. Pamätám si ale posolstvo, ktoré mi zanechal. Pamätám si, že povedal, ako mu Vipassana zmenila život. Povedal mi, že žiadny certifikát učiteľa jógy z teba dobrého učiteľ jógy nemusí automaticky spraviť. To, čo z teba spraví skutočného učiteľa jógy, je Vipassana. A tak bol druhým človekom, ktorého som v priebehu 2 týždňov stretla, s ktorým som sa o nej rozprávala.
Ale povedala som si – to bude asi tým, že som v týchto „jóga“ kruhoch. Tak som si povedala, že Vipassana musí byť veľkým benefitom pre ľudí, ktorí sa už venujú jóge, pretože sú možno schopní vziať si z nej viac – možno kvôli tomu, že vďaka jóge sa naučili cítiť a počúvať svoje telo a keďže jóga je tiež v podstate meditáciou, len v pohybe a polohách. Začala ma fakt zaujímať.
Ale potom som z jóga kruhov odišla. Vyrazila som na svoju cestu smerom na sever. Na niektorých miestach som dobrovoľníčila, niekde som len cestovala. Gokarna nebola pôvodne absolútne v mojom pláne, chcela som ísť totiž pôvodne len to Goy. Ale niekto mi po ceste povedal, že Goa je príliš „turistická“ a ak hľadám skôr pokoj a pekné pláže nepreplnené ruskými a indickými turistami, tak by som mala ísť po ceste skôr do Gokarny, trochu južnejšie od Goy. Tak si vravím samozrejme prečo nie? Keď mi to odporučili ľudia, ktorí boli podobne naladení ako ja.
Ocitla som sa neskoro večer v malinkej, ale o to „neprekvapivo“ (už viem ako to v Indii je 😀 ) hlučnejšej, chaotickejšej dedinke. Nesmelo som vystúpila z tuktuku, ktorý som zdieľala s dvoma cuzincami od autobusovej zastávky. Tuktuk smeroval ďalej na ich ubytovanie kdesi ešte ďalej od dedinky. Mňa vysadil šofér tu, pretože mi vysvetlil, že ďalej už vedie len malá cesta pre peších kade on s tuktukom neprejde. Tak som sa vybrala pešo sama s celou batožinou ešte ďalších 10 minút po prašnej a úzkej ceste kdesi poza svätyňu, popri vysvietených obchodíkoch so suvenírmi. Po ceste ma však míňali nejaké tuktuky – takže tomu šoférovi sa proste len nechcelo zachádzať. Ocitla som sa kdesi na útesoch a po chvíli pátrania som napokon svoj hostel našla. Bol celkom nový a preto nemal dobré označenie, ale domáci z „reštaurácie“ (alebo skôr vývarovne pre miestnych) ma nasmerovali. Hostel La Vie Gokarna bol mimoriadne jednoduchý, bolo vidno, že to tam len pomaly rozbiehajú. Ale chlapík na recepcii bol neskutočne milý, aj keď bolo vidno, že to ešte nemá celkom dobre zorganizované, pretože s týmto biznisom len začína. Chýbalo mi tam nejaké spoločné miesto, ale najmä priestor na jógu. Ale nevadí, vstala som skorej ráno a zacvičila som si ju na úzkom priestore s kachličkami na zemi priamo pred izbami. Vtedy som si všimla mladého chalana, ktorý býval vo vedľajšej izbe. Mám nos na ľudí, a tento si niesol v rukách kopec ovocia, s príjemným a pokojným úsmevom v tvári. Pýtam sa ho, či to všetko mieni zjesť na raňajky! Zasmial sa a vysvetlil mi, že si to berie na celý deň na pláž. Že on nepotrebuje žiadne jedlo, hlavne len nech má ovocie a je spokojný. Vravím si toto je môj človek, úplne chápem! Ešte chvíľu sme pokecali, predstavili sa, bol z Nemecka, ešte na pár veciach príjemne zasmiali sa a potom odišiel. Ale napokon som z toho hostela odišla do vedľajšieho, Zostel. Nechýbali mi totiž len spoločné priestory, ale aj reštaurácia bola kdesi uprostred lúky iba taká búdka, bez dobrej kávy a nemala som kde poriadne cvičiť jógu. Šetrenie, nešetrenie, išla som do Zostela lebo mal „Vibes“ a všetko, čo som potrebovala. Tam som sa dozvedela aj ako sa dostanem na trošku opustenejšie pláže ako je tá priamo pri Gokarne, či tej ktorá je 10 minút neďaleko. Tieto pláže boli prístupné len pešo, k poslednej to malo trvať dobrú hodinu chôdze – „Moon beach“, „Half moon beach“ a posledná „Paradise Beach“. Hovorilo sa, že tieto pláže obľubujú hippiesaci, ktorí tu žijú aj dlhšiu dobu jednoducho v stanoch na pláži. Pár dní som strávila na bližších plážach, ako aj známej „Om beach“ a potom som sa rozhodla presunúť jeden deň k tým opusteným. Prejsť tam pešo a poobede sa vrátiť loďkou, ktorá ma vysadí na Om beach a odtiaľ si to odšlapem na hostel.
A tak som vyrazila. A bola som prekvapená, že na tej poslednej „Paradise Beach“ to nie je až také opustené. Nenašla som tam tých pravých hippiesákov, ale za to tám bolo pár „stánkov“ s ovocím, čo prevádzkovali nejakí miestni Indovia. Trošku neveriacky som odložila moju tašku iba tak pod palmu (totižto aj so zrkadlovkou a peniazmi vo vnútri) a išla som do vĺn v zálive. Ako som tak jedným okom stále sledovala tašku na pláži, nedávala úplný pozor na vlnky, tak ma jedna, avšak nie vlnka ale vlnisko chytila. So smiechom som sa z nej spamätávala a snažila dostať piesok z plaviek. A počula som, že sa na mne smeje ešte ktosi ďalší, smiechom, ktorý mi je povedomý. Bol to presne ten mladý Nemec z prvého hostela. Aj keď som pôvodne chcela odísť niekedy poobede, napokon som šla úplne poslednou loďkou. V tých vlnách sme totiž prestáli takmer celé poobedie. Stretávala som po ceste mnoho ľudí, ale s niektorými som zvykla prehodiť len zopár slov. No potom som stretávala ľudí ako bol on, u ktorých som cítila, že by sme dokázali prekecať aj týždne. Rozprávali sme sa o mnohom, o ceste, o tom, že predtým robil nejakú nudnú praácu, ale teraz učí deti hrať na gitare a robí ho to mimoriadne šťastného. A o tom, že sa akurát vrátil z kurzu Vipassany na východe Indie. A ako všetci pred ním, povedal mi, že to bolo mimoriadne náročné, pre niekoho môže byť mimoriadne náročné 10 dní mlčať, sedieť 10 hodín denne a meditovať. A hlavne, pre niekoho môže byť ťažké to, čo sa odohráva s tvojou mysľou počas tejto meditácie. Povedal, že je to to najlepšie, čo v živote urobil…
A vtedy som si už vravela, že toto snáď nie je možné. Tak každý jeden človek, ktorého stretnem a s ktorým si mám čo povedať bol na Vipassane? Je toto normálne?
Vedela som teda už, že na ňu chcem ísť, ale stále som nebola rozhodnutá kde a kedy presne, čakala som na správny čas. No keď som sa s ním rozlúčila, vedela som, že už je ten čas. Je čas si nájsť vhodné miesto a na kurz sa zapísať. Keď som z Gokarny pokračovala do Goy dobrovoľníčiť, našla som si čas pozrieť na nete, že čoskoro budú otvorené zapisovania na kurzy na severe Indie kde som zvažovala, že by bolo vhodné pobudnúť keď sa v polke mája vrátim z Nepálu (kvôli počasiu som musela ísť kamsi viac do hôr, aby mi nebolo priteplo). Bolo to buď v Dehradune, čo je blízko Rishikeshu – rodiska jógy alebo v Dharamsale, trochu viac na severe a viac v horách. Vybrala som si Dharamsalu, nielen preto, že som verila, že tam bude v júny trošku chladnejšie. Ale hlavne pretože som zistila som, že je to exilové sídlo Dalaj Lámu. Vtedy som ešte netušila, že Vipassana je vlastne učením Budhu. No niečo vo mne rozhodlo, že chcem ísť na miesto, ktoré je presiaknuté energiou tibetských budhistických modlitieb, na miesto, ktoré Dalaj Láma pokladá za svoj domov odkedy musel opustiť Tibet.
Medzičasom som však odišla do Nepálu. Jednak som potrebovala opustiť Indiu na nejaký čas, pretože moje víza síce boli na pol roka, no mali podmienku, že sú dvojvstupové a jeden pobyt nesmie byť dlhší ako 90 dní. Naplánovala som si tak trek s kamarátmi, ktorí žijú v Pokhare a ktorých pokladám za jedných z mála ľudí, s ktorými som ochotná vybrať sa do Himaláji trekovať. V horách totiž musíš byť s tými správnymi ľuďmi. A títo boli tí najsprávnejší, pri nich som mala pocit, že sme akoby rodinou.
Na letisku Katmandú som stretla usmievavého a milého Nepálčana. podstate som vtedy už trošku z Indie „utekala“, už som mala dosť otravných a selfie večne pýtajúcich Indov. A keby ma v Indii niekto oslovil, či mi môže pomôcť nezištne zohnať taxík z letiska do mesta, pošlem ho viete kam. Ale toto bol môj milovaný Nepál, do ktorého som sa nedočkavo konečne vrátila. A tak som mu dala šancu. Pracoval pre jednu turistickú a trekovú spoločnosť a „náhodne“ mal akurát jedného klienta Slováka. Tak to som hneď súhlasila, že pôjdeme v meste na pivo všetci spolu než sa presuniem do Pokhary. Náhodne, ten Slovák pochádza z mesta, kde som posledné 4 roky študovala PhD. Ale na to, aby sme sa stretli, na to sme sa potrebovali obaja vydať na svoje cesty do Ázie, do Nepálu, do hôr.
S týmto Slováčiskom sme si neskutočne sadli. Alebo aspoň to môžem povedať aspoň za moju stranu! 😀 Prekecali sme zase hodiny a hodiny a ja som sa cítila až trochu nepríjemne keď sme skĺzli do slovenčiny, pretože mal pri sebe kamaráta Poliaka a cítila som, že by sme mali hovoriť po Anglicky, aby rozumel aj on o čom sa diskutuje a necítil sa vylúčený. Ale ten prúd myšlienok, čo medzi nami tiekol si pýtal, aby sme sa stretli zase a povedali si mnohé po slovensky. Cítila som zase ten „klik“, že som sa stretla so správnym človekom! Možno by sa teraz na základe mojich predchádzajúcich skúsenosti mohlo zdať, že spomínam pretože už tiež bol na Vipassane. Ale práveže nebol. Ale pre neho som to bola zase ja tou, ktorá som mu o nej prvý krát povedala. Ale z toho, čo som dovtedy o nej cítila, čo všetko mi povedali ľudia, na ktorých názore mi záležalo, a z toho, čo som videla, aké iné, pokojné a vyrovnané životy práve všetci títo ľudia žijú, z toho všetkého som mu povedala, čo si o nej myslím a čo od nej čakám. Povedala som mu o tom, ako sa Vipassana začala manifestovať v mojom živote, pretože som začala stretávať ľudí, ktorí mi o nej toľko vraveli. A že som ju istú dobu odkladala na neskôr, na čas, kedy sa budem cítiť pripravená. Že ten čas už nastal. A že som sa už zapísala a teraz už na ňu len čakám, keď dokončím trek a vrátim sa do Indie.
A on? Povedal mi, že nechápe prečo, ale cíti, že by to chcel tiež vyskúšať, niečo ho na tom hrozne láka, ale nie je si úplne istý, je to také neplánované. No po jeho treku by na ňu v Nepále vlastne aj mal čas… A tak sme riešili len to, či pôjde na ňu v skoršom termíne do Lumbini, kde bude ale hrozne, naozaj hrozne teplo alebo pôjde pri Pokhare, kde by to bolo ale trošku neskôr a menej komfortne z hľadiska jeho plánov, ktoré chcel ešte doma stihnúť než odletí zase na Island. Povedala som mu nech sa prihlási na oba a potom nech sa rozhodne pred kurzom, stačí im totiž napísať mail, že ruší registráciu a oni pokojne posunú miesto niekomu, kto čaká v poradovníku (lebo áno, na kurzy je poradovník čakajúcich, pretože záujem zvykne byť obrovský). A ak si nie je istý, či to chce alebo zvládne, má teraz pár týždňov na treku na rozmýšľanie, a ak tam nebude chcieť ísť, tak proste potom zruší registráciu na oba.
Verila som, že má voči tomu rešpekt. O Vipassane som totiž dovtedy od každého počúvala, že „je to pravdepodobne to najťažšie, ale aj najkrajšie k živote, čo môžeš pre seba spraviť“. No a niektorí ľudia si nemusia byť hneď istí, či to naozaj chcú podstúpiť a vykročiť do tak veľkého neznáma… veď aj ja som si na svoj čas vyzrela.
Odišli sme obaja na svoje treky. On na Manaslu a ja s mojim kamarátmi do Dolné Dolpa, k jazerám Phoksundo a Rara. Napokon sme sa po trekoch v Pokhare opäť stretli. Rozhodoval sa stále, ale ak áno, tak by šiel do Lumbini. To by znamenalo, že on svoj kurz dokončí pár dní pred tým, než ja na svoj nastúpim v Indii. Mali sme teda aj čas medzi jeho a mojim kurzom porozprávať sa o tom, aké to bolo… No úprimne, bola som z toho trošku nervózna – cítila som totiž neskutočný záväzok. Pretože je to v poriadku pre mňa, ak sa pre niečo ťažké vo svojom živote rozhodnem. Rozhodnutie bolo moje a následky si tak nesiem sama. Ale keď odporučím čosi také niekomu inému? A ani nie za základe svojich skúseností lebo sama som to ešte neabsolvovala, ale len na základe pocitu?
Je naozaj správne, že som tak veľmi začala veriť čo mi hovorí moja intuícia a pocity v mojom tele?
Bolo by pre mňa obrovskou stratou, ak by mi vyčítal, že som ho na to poslala a nepáčilo sa mu tu, pretože on bol človekom, na ktorého názore mi neskutočne záležalo a nechcela som ho takýmto niečím stratiť. Ešte do posledných dní nebol rozhodnutý úplne. Pár nocí sme totiž strávili žúrkovaním po vonku a myslím, že ho lákalo ešte si s našou partiou, čo sme sa všetci pozbierali v horách, užiť ďalšie večere a noci. Ale napokon, v úplne posledný deň, kedy už mal poobede nastúpiť, do Lumbini odletel.
A vytratil sa tak na 10 dní z tohto sveta do sveta za múrmi meditačného centra
Od momentu kedy totiž vkročíš do centra, odkladáš mobil, notebook, akékoľvek iné spojenie so svetom, knihy, zošity, perá, akékoľvek modlitebné a rituálne predmety a od prvého dňa sa zaväzuješ, že budeš 10 dní dodržiavať „ušľachtilé ticho“ – teda nielen s nikým (okrem učiteľov a obsluhujúcich) nerozprávať, ale ani sa nikomu nedívať do očí, či tváre, nekomunikovať posunkami, telo mať zahalené a dodržiavať nielen 5 základných prikázaní, ale aj veľmi striktný časový režim – vstávať o 4.00 a chodiť spať o 21.30, a medzi tým neustále len s malými prestávkami meditovať.
A ja s malinkými pochybnosťami som pomaly odišla do Indie. Počítala som dni, ktoré mu ešte zostávajú z kurzu. Myslela som na to, ako to tam asi zvláda a zas a znova som sa upokojovala, že to bolo určite správne rozhodnutie, pretože som to tak cítila.
V poslednú noc, kedy mal ešte dodržiavať mlčanie som mala sen. Videla som ho v ňom ako sa snažil uniknúť pred obrovskými čiernymi vlkmi. Naháňali ho po pláni, utekal, no strhli no zem a svojim obrovskými pazúrmi poškriabali na tele. No napokon ich odohnal a zostal tam ležať. Bežala som k nemu, snažili sa chytiť aj mňa, ale nepodarilo sa im to. Pribehla som k nemu a rany som mu ošetrila. Bol v poriadku a mňa zaplavilo šťastie.
A tak som mu napísala správu, že už viem, že je to jeho posledný deň, a teda keď vyjde z Vipassany, nech sa mi ozve. Mala som totiž tento sen, ktorý som mu v krátkosti opísala a tak chcem vedieť, že je všetko v poriadku. Ozval sa, zavolali sme si. A jeho slová boli: „Veronička, ja som sa ti toľko krát snažil poslať nejaké myšlienky, odkázať ako tu s niektorými vecami naozaj zápasím. Vidím, že sa to podarilo, a ten sen, ten sen bol presne to, čo som zažíval. Tie vlky, to boli démoni mojej vlastnej mysle. Bolo to ťažké, ale som rád, že si mi o tom povedala, že som sa na to dal.“
Pred nejakým časom by som si povedala, že toto sa deje len v rozprávkach, či rozprávaniach trošku šialených ľudí. A teraz sa to deje mne, v mojom živote. Pretože som dala šancu plynúť čomukoľvek, tak sa mi ukazuje aj sila myšlienok.
A tak mi zostávalo už len pár dní do mojej Vipassany. Rozhodla som sa ich stráviť v malej dedinke blízko meditačného centra a venovať ten posledný týždeň príprave na režim počas kurzu a cvičením jógy, aby som spevnila ešte trochu chrbát, nech mi nerobí také problémy sedieť v meditačnej póze 10 hodín denne. Našla som si skvelého učiteľa jógy, opäť na mieste, ktoré som našla náhodne. Pozrela som si síce vopred kde asi by som našla nejaké hodiny jógy v dedinke Bhagsu, ale chcela som ich pobehať a rozhodnúť sa potom. A Bhagsu Yoga Institute mal výborné recenzie. Plánovala som ísť spať na jeden hostel, avšak keď som vystúpila z taxíka, jeden chlapík sa ma spýtal či nepotrebujem izbu. Tak mu vravím, že možno, nech mi povie cenu a ukáže čo má. Kým ma viedol k miestu len pár metrov od hlavnej uličky, avšak teraz už v pokoji mimo nej, pripojil sa k nám jeden chlapík – že ak to ja nebudem chcieť, tak si tú izbu vezme možno on. Majiteľ mi ukázal a ja som to vzala, presne takéto pokojné miesto, avšak blízko som potrebovala. A napokon náhoda? „Yoga Bhagsu Institute“ mal svoje miesto práve na najvyššom poschodí tohto ubytovania. A tak som majiteľovi povedala, že pôjdem určite nasledujúce ráno na tú jógu vyskúšať, či je to pre mňa dostatočne dobré a ak áno, tak zostanem aj na týždeň, pokým mi začne Vipassana.
A zostala som. Pretože Omji, učiteľ v tej škole jógy, je doposiaľ jedným z najlepších učiteľov, akých som kedy stretla.
Žasla som, že vedie sám svoju školu na 200YTC, akým mám aj ja, ale úplne iným spôsobom. Má iba najviac 5 žiakov a preberajú napríklad aj anatómiu ajúrvédsku a základy ajurvédy. Učiť mu to tam chodí Ajurvédska lekárka. Začala som žiarliť na jeho súčasných žiakov, ako dobre sa rozhodli! Môj kurz v Pokhare bol skvelý, ale videla som, že toto je omnoho osobnejšie (nás bolo vyše 20) a v niektorých oblastiach možno asi aj odbornejšie.
Na jednej z ranných hodín jógy som stretla chlapíka, o ktorom som z jeho konverzácie z inými ľuďmi zistila, že sa akurát vrátil z nejakej 10 dňovej meditácie. Tak si vravím, že to bude určite Vipassana. A tak som sa ho spýtala, či tam sú na sedenie meditačné vankúše alebo si mám doniesť svoj. Odpovedal, že nebol na Vipassane, ale hneď vedľa nej je Tushita centrum, kde majú síce tiež 10 dňové kurzy, ale nie sú také „brutálne“ ako je Vipassana. Až ma zarazila jeho odpoveď! Mám sa čoho báť? Nie, bola som úplne, do poslednej svojej bunky rozhodnutá, že tam chcem ísť, aj keď to niekto popisuje ako „brutálne ťažké“ a „brutálne striktné“.
A čo s tými vankúšmi? Vraj tam sú. Ale v tom sa Omji ozval, : „Veronika, prosím, keď pôjdeš na Vipassanu, vezmi si jeden z vankúšov, ktoré tu mám ja pre svojich cvičiacich. Samozrejme, že chcem tým pomôcť aj Tebe. Ale v prvom rade, budem neskutočné šťastný ak im ho tam potom necháš, bude to dar, ktorý môžem Vipassane dať za to, ako zmenila a zlepšila môj život. Ja som svoj prvý kurz absolvoval keď som mal iba 16 rokov, moji rodičia vtedy museli podpisovať papier, že s tým súhlasia, pretože normálne to je až od 18tich rokov, kedy si legálne dospelý. Na strednej škole boli prekvapení keď som prišiel s požiadavkou, či by ma nemohli uvoľniť z vyučovania na 10 dní. Bol som prvým študentom vôbec, ktorý ich o čosi také žiadal. Kvôli meditácii. Ale keď som z Vipassany vyšiel, v priebehu 5 minút som s určitosťou vedel, akou cestou chcem aby sa môj život uberal. Mal som len 16, ale presne som vedel, čo chcem robiť a urobiť v tomto živote. Prosím, vyber si jeden, vezmi si ho a potom im ho tam nechaj.“
V posledné ráno som prechádzala ešte raz e-mail, ktorý som dostala od meditačného centra keď som sa registrovala pred tým nejakým vyše mesiacom. Prebehla som si ho vtedy, bol plný informácií o vhodnom oblečení, o tom, či sú povolené lieky, potraviny a ktoré veci je odporúčané si doniesť, ako baterku, budík a podobne. Prechádzala som si to ešte raz, aby som si bola istá, že mám všetko, čo potrebujem. A vtedy som si všimla jednu z posledných viet, na rozdiel od iných, ktoré boli červeným a veľkým písmom a pritom podľa mňa boli menej podstatné, tak táto bola normálnym písmom. A pritom najdôležitejšia: „Prosím odpovedajte na tento mail pre potvrdenie Vášho záujmu o kurz“.
Myslela som, že tam na mieste úplne odpadnem. Akože už som sa dovtedy naučila prijímať veľa vecí v živote také aké sú a že sa určite dejú z nejakého dôvodu. Ale toto?
Tak hrozne dlho som sa mentálne pripravovala na Vipassanu, že som bola plne rozhodnutá, že to chcem vyskúšať a podstúpiť. Všetko som tomu prispôsobila, plne sa na ňu pripravila, hodiny rozprávala s ľuďmi, ktorí ju už absolovali ako bola Patrycja. Nechcela som preto teraz prijať, že je úplne možné, že tam v ten deň prídem a zistím, že keďže som neodpovedala na e-mail, moje miesto posunuli ľuďom, ktorí sú na dlhých čakacích listoch. Snažila som sa upokojiť, presvedčiť sa, že to bude dobré, ale nedokázala som to.
Zbalila som si veci a celá rozochvená som teda potom prišla na rannú hodinu jógy k Omjimu a zverila som sa mu prečo som taká nervózna a nepokojná, chcela som od neho radu, názor, čo si o tom myslí, aká je šanca, že ma tam aj tak vezmú. Jeden zo študentov, ktorý sedel vedľa mňa mi povedal, že jemu sa stalo čosi podobné a že zvyknú byť veľmi striktní, že majú silné pravidlá a že mu vtedy odpísali, že ho nemôžu zaradiť, ale môže prísť a ak bude voľné miesto kvôli ľuďom, ktorí boli zapísaní ale neprišli, môžu ho vziať. Úplne ma to rozochvelo. Omji povedal, že sa mám upokojiť a nechať veci tak, ako sú. Ak mi je súdené Vipassanu absolvovať tu a teraz, vezmú ma. A ak ma nevezmú, nebolo mi to proste teraz súdené pre nejaký dôvod, pretože veci sa nedejú len tak. Snažila som sa sústrediť na jógu keď sme ju cvičili, ale moje myšlienky boli inde. Snažila som sa akceptovať, že proste asi to tak malo byť, ale nechcela som to prijať.
Na konci hodiny mi Omji naložil na ruky meditačný vankúš a povedal: „Keď teraz budeš vykračovať na cestu k meditačnému centru, vykroč s myšlienkou, že si už tam. Buď o tom plne presvedčená. A budeš tam“.
A tak som vykročila.
A bola som už tam.
no vyhýbať sa očnému kontaktu. Pretože po očnom kontakte sa ich zbavíš už len ťažko a je úplne jedno, či sa ti snažia niečo predať, ponúkajú rikšu, jednoducho zízajú, chcú sa s tebou rozprávať alebo žobrú. Toto všetko dokáže neskutočne čerpať energiu. Ale človek sa učí, obrňuje, posúva svoje hranice. Sľubovala som, že nikdy nepôjdem na sever Indie sama. Že nikdy nepôjdem nočným vlakom sama. A napokon? Uvedomila som si to až keď som ležala na izbe v Raxaule a snažila sa zaspať, no všade poletujúce komáre a hluk z recepcie mi nedovolil zažmúriť oka. Z Nepálu som sem prešla z Birgunju, po tom, ako sme hodinu čakali na colníka aby prišiel do imigračnej kancelárie a dal mi pečiatku do pasu, ma na 
hranici moji nepálski kamaráti naložili do tuktuku, zjednali cenu a zamávali so slovami „Suva Yatra“ – šťastnú cestu. Na tú jazdu tuktukom od hraníc k hotelu, ktorý vodič vlastne ani nepoznal, ale nepriznal to, na tú špinu a bordel, mŕtve psy v priekope, horiace odpadky, tmu a svetlá rikší poskakujúcich po hrboľatých cestách pozdĺž železničných koľajníc, ktoré len obrysmi prenikali cez mračná prachu, na hádku s vodičom o cene aj napriek tomu, že už bola dohodnutá. Ocitla som sa v Biháre, najšpinavšom, najchudobnejšom, najmenej vzdelanom štátu Indie s najväčšou mierou kriminality, kde ešte donedávna stále vyčíňali „daliti“ – potulní banditi, ktorí prepadávali tuktuky a taxíky so zbraňami s rukách…
nevytvoriť očný kontakt. „Máááám, Máááám“ kričia za mnou. Bez vedomosti, že tieto deformity týmto ľuďom robia schválne, buď organizované gangy alebo vlastní rodičia (!), aby ich mohli potom celý život využívať na žobranie, by človek asi len ťažko odvrátil zraz a chladne odkráčal. Keď Budha opustil svoj palác, vzdal sa toho byť princom a zbadal prvý krát v živote slepého, chorého a mŕtveho človeka, šokovalo ho to natoľko, že si dal za cieľ prísť na príčinu ľudského utrpenia. A ja sa vôbec nečudujem, prečo sa usadil práve tu. Práve tu sa človek ocitá v záplave utrpenia – ľudského, zvieracieho a celej prírody.
tom, aká je India otrasná. V tvojom západniarskom pohľade na svet opíšeš aké je nechutné, že Indovia jedia rukami a pritom nechápeš, čo je vlastne prirodzené. Odsúdiš čupiace toalety a doma potom trpíš na hemoroidy a rakovinu hrubého čreva. Odsúdiš, že India je tak strašne úprimná a neskrýva nič. Alebo, toto všetko môžeš použiť na svoj vlastný vnútorný rozvoj. Na cestu k vlastnému vnútornému pokoju keď si uvedomíš, že môžeš byť Indii vďačný, že tu ešte môžeš vidieť život taký, aký v skutočnosti je. Narodenie, smrť, 
a všetko to utrpenie medzi tým sa deje priamo pred tvojimi očami, priamo na uliciach. Na západe skrývame všetko utrpenie, zatvárame ho do nemocníc, starobincov a márnic. A zatvárame aj svoje vlastné utrpenie v sebe samých, tváriac sa, že všetko je v poriadku. Tu je pravda na každom rohu, nahá, nezaobalená, bez zlatého podnosu. Môžeš byť vďačný, že toto všetko ťa raz prinúti konečne pochopiť, že tvojim problémom nie je toto utrpenie, ale tvoja ignorancia. Ignorancia voči svetu, takému aký reálne je, ignorancia akceptovať prirodzený cyklus života a smrti. Ignorancia voči ostatným, vďaka ktorej máš pocit, že si tu len na návšteve a preto sa ťa utrpenie týchto ľudí nemusí týkať. Čím viac sa snažíš odosobniť, tým viac v tebe vrie hnev a podráždenie.
A naučiť sa mať súcit s každou bytosťou, priateľom, nepriateľom, neznámym a akceptovať, že v skutočnosti nič také ako priateľ a nepriateľ neexistuje. Je to len pohľad ako sa na nich pozeráš ty sám, súdiš na základe svojich myšlienok a pocit do kategórií „mám rád, nemám rád, nezaujímam sa“. Naučiť sa akceptovať, že všetko ich konanie je spôsobené ich vlastným utrpením a zúfalou snahou sa z neho vymaniť. Naučiť sa súcitiť a pomôcť, ak vieš ako. Avšak na súcit potrebuješ veľkú dávku rozumu, aby si nevyhorel. Nemôžeš zachrániť všetkých, nemôžeš ochrániť všetkých. Niekedy si myslíme, že pomôžeme ak prihodíme mincu, no pritom žobravé deti len utvrdzujeme v tom, že škola je nanič, viac si zarobia na ulici. No pomáhame tak vlastne?
Mysli na to, že títo ľudia nie sú v podstate od teba iní. Mysli na to, že v minulých životoch si práve tu možno žil aj ty. Ja to o sebe viem, pretože stretávam mnohých ľudí, ktorí mi vravia, že cítia, že som ich skutočnou sestrou. Pretože cítim veci inak ako ostataní „západniari“. Pretože sa snažím pochopiť prečo robia veci tak ako ich robia, prečo sme sa my na západe rozhodli, že to, ako ich robíme my je automaticky lepšie, aj keď nie je. Pretože viem o ich tradičnej medicíne, Ajurvéde, viac ako oni sami, čo ich síce zahanbuje a pritom zároveň aj teší. Pretože sa snažím vytvoriť mosty medzi nami a nimi.
