Prečo som po štúdiu západnej medicíny a farmácie napokon skončila pri tej východnej?

Hneď druhé ráno po príchode do Vanamooliky som mala zaujímavý rozhovor s Chakochanom, CEO firmy. Chcel odo mňa nech mu teda vysvetlím, aké je moje vzdelanie, aké sú moje dôvody prečo sa venujem Ajurvéde a čo vlastne očakávam o tohto pobytu.

Tak mu vravím, že som vlastne farmaceut

On inak pôvodne tiež. Vysvetlila som mu, že vlastne nie som úplne typický farmaceut a že sa skôr zaujímam fytoterapiu, pretože som na bylinkách sama vyrastala a úprimne, považujem ich za lepšiu alternatívu pri mnohých problémoch než syntetické lieky. Neznamená to, že bylinky nemôžu mať vedľajšie a nežiaduce účinky! Smaozrejme, že treba mať znalosti na to, ako ich používať. Avšak stále sú k telu šetrnejšie ako všetky tie tabletky, ktoré do seba mnohí ľudia až prekvapivo často hádžu bez poznania toho, čo im vlastne môžu spôsobovať. Povedala som mu, že k Ajurvéde som sa dostala prirodzene skrze môj záujem aj o ďalšie bylinky, ktoré nepochádzajú len z Európy. No a hlavne aj asi kvôli môjmu výskumu počas PhD, pretože som na doktoráte analyzovala aktivitu niektorých indických liečivých rastlín.

Ako mu to tak vravím, sama som pri slove výskum podvedome rukami ukázala úvodzovky. Takže „výskum“

Už vtedy som vedela, že ten výskum, čo v západných krajinách robíme na indických a celkovo ajurvédskych bylinách, vlastne nikdy nemôže dokázať účinky Ajurvédy… A on mi to len potvrdil vo svojich slovách. Prečo vlastne?

Pretože sa pri západnej medicíne (alopatickej) a západnom výskume stále sústredíme na to, že potrebujeme dokázať účinok jednej látky. Jednej substancie, od ktorej chceme aby bola zodpovedná za všetko. Izolujeme ju a potom skúmame ako funguje (mechanizmus účinku) a aké má nežiaduce účinky. Na každej jednej farmakologickej konferencii som dostávala tie isté otázky, pretože toto je to, čo farmakológov, prirodzene, zaujíma – aká (presne jedna jediná) látka je za účinok zodpovedná a ako presne to pôsobí. O tomto je predsa farmakológia, o konkrétnych liečivách a konkrétnych mechanizmoch účinku, ktoré potrebujeme vedieť. A ja to rešpektujem.

Ale sama som vedela, že u bylinných látok to takto proste nikdy nepôjde. V úžasne komplexnom rastlinnom tele plnom látok, ktoré sa navzájom ovplyvňujú sa nemôžeme sústrediť na vyizolovanie len jednej jedinej látky. A čo tie ostatné? Tie sú v rastlinných telách len tak pre srandu? Nič, naozaj nič v prírode nie je na svojom mieste len ak pre srandu, že by sme to mohli prehliadnuť , či označiť za „nepotrebné“. Pripomína mi to ako sme sa na farmakognózii na farmácii učili, že rastliny produkujú primárne a sekundárne metabolity. Primárne sú nevyhnutné pre prežitie rastliny, sú totiž jej výživou. A sekundárne? O mnohých z nich sa predtým veľa nevedelo na čo ich rastlina potrebuje. A tak sme mnohé z nich v minulosti dokonca označovali za „nepotrebné“. V  lepšom prípade sa neskôr už aspoň hovorilo, že akýmsi spôsobom dopomáhajú rastline k prežitiu, len my nevieme ako. Veď vlastne aj slepé črevo sme veľmi dlho označovali za nepotrebné! Tak s radosťou preč s ním keď nevieme na čo je.

Vtipné na tom však je, že drvivá väčšina látok, ktoré používame v medicíne, a ktoré pochádzajú z rastlín sú práve tými sekundárnymi metabolitmi. No a asi keď fungujú v ľudskom tele tak asi na niečo budú fungovať aj v rastlinách, no nie? Potom sa konečne prišlo na to ako rastliny komunikujú, nielen navzájom, ale aj so svojim prostredím, so zvieratami. Komunikujú produkciou chemikálií, pretože na rozdiel od zvierat z miesta ujsť jednoducho nemôžu. Chránia sa takto aj pred parazitmi, či pred tým aby boli zožrané, či naopak lákajú zvieratá aby boli opelené a ich plody skonzumované, nech sa semená roznesú. Chemikáliami ovplyvňujú aj iné rastliny, zápasia medzi sebou o miesto na slnku alebo si naopak aj vzájomne pomáhajú. Pekným príkladom takejto komunikácie medzi rastlinami sú napríklad stromy akácie, ktoré uvoľňujú plynné chemikálie hneď ako začnú byť nadmerne spásané antilopami. Dajú tak vedieť ostatným stromo akácie, že sa antilopy blížia a tie okamžite začnú produkovať obranné látky vo svojich listoch – adstringentný tanín – ktorý spôsobuje, že antilopám po konzumácii takýchto listov zlyháva trávenie. Rastliny cítia, vnímajú elektromagnetické polia, vibrácie, niektoré sa po dotyku dokonca hýbu (Mimosa pudica). My len proste žijeme v inom časovom ponímaní ako ony. Máme iný pohľad a preto nechápeme rastlinný svet.

Takže všetko je na svojom mieste pre nejaký dôvod

A rovnako to teda je aj u kokteilu látok, ktorý dostaneme po vylúhovaní rastliny vodou – teda v jej vodnom extrakte. Mylne v našich experimentoch označujeme niektoré látky za neúčinné, pretože nepreukazujú aktivitu. Mylne, pretože oni v skutočnosti nie sú nepotrebné – mnohé z nich môžu vytvárať vhodné prostredie pre účinok tých „aktívnych“ látok, alebo sa iným spôsobom spolupodieľajú na účinku. Pomôcť sú však schopné iba ak sú prítomné ako súčasť komplexu látok, nie osamote.

Presne k tomuto som došla aj vo svojom vlastnom výskume

My sme sa venovali analyzovaniu antitusickej aktivity rastlinných polysacharidov – teda, či sú schopné tlmiť kašeľ. A keďže naša hypotéza bola, že účinok našich vodných extraktov môže byť viazaný na prítomnosť polysacharidov, pretestovali ich aktivitu. No zároveň sme stanovili aj aktivitu materského vodného extraktu a navyše aj zvyšku extraktu, ktorý po izolácii polysacharidov zostal, aby sme presne a jasne videli, kde je aktivita viazaná. Áno, v mnohých prípadoch sa nám pekne ukázalo, že práve tá polysacharidová frakcia je viazaná s účinkom a tá nepolysacharidová frakcia účinná nie je. Ale, čuduj sa svete, účinok takýchto frakcií nikdy neprevýšil účinok materského vodného extraktu. A pritom chémia hovorí, že po izolácii predsa dochádza ku zakoncentrovaniu látky a preto by sa dalo očakávať, že účinok izolátu by mal byť vyšší oproti „zriedenému“ materskému roztoku, v ktorom nám predsa prekážajú tie „zvyšné neaktívne látky“. Ale takáto chémia nám v našich zisteniach neplatila. Ako som už spomenula, tie ostatné „neaktívne látky“ tam na niečo sú a v tomto prípade to bolo pravdepodobne na vytvorenie vhodného prostredia, v ktorom polysacharidy dokážu vytvoriť gélové vrstvy a preukázať tak účinok.

Zároveň je potrebné si uvedomiť, že sa snažíme dokazovať účinok rastlinných látok v absolútne neprirodzených podmienkach

Robíme to na izolovaných bunkách, kde chýba práve komplexnosť organizmu. Alebo to robíme pomocou experimentov na zvieratách, ktoré sú vystresované, žijúce v neprirodzenom prostredí, kŕmené laboratórnou stravou, … a koniec koncov, sú to modelové zvieratá a nie ľudia.

Chakochan len dodal, že mám pravdu a vysvetlil mi viac

Vysvetli mi, prečo práve toto je prekážkou pri dokazovaní účinku ajurvédy pomocou experimentov ako tieto. V rastlinnom tele, tak ako v inom živom tele, sa nachádza životná energia, prána, ktorá je nositeľom energie a účinku. Bez energie niet života. Ak však izolujeme nejakú látku z tela rastliny tak ako to robíme, rôznymi organickými rozpúšťadlami a podobne, nedokážeme spolu s látkou izolovať aj túto energiu. Ajurvéda má špeciálne predpísané spôsoby, ktorými sa ajurvédske prípravky môžu pripravovať práve z tohto dôvodu. Tieto postupy totiž zabezpečujú, že sa do výluhu nedostanú len látky, ale aj energia rastlinného tela. Tieto metódy šetrne zaobchádzajú s rastlinným materiálom a prirodzene sú založené najmä na extrakcii látok vodou a nie organickými rozpúšťadlami. Vo väčšine prípadov sa rastliny len pomelú (aj to mletie by malo byť ručné a nie v mlynčeku, pretože tam dochádza k prehrievaniu materiálu) a pripraví sa tak prášok (choornam), ktorý sa potom po rozpustení vo vode vypije. Často sa používa ešte šťava vylisovaná z bylinného materiálu. Liekové formy sú jednoduché, získaný prášok alebo šťava sa miešajú a prirodzeným spôsobom zakonzervovávajú alebo sa vytvorí „medicinálny džem“. Vždy sa však pracuje s celou príslušnou časťou rastliny (listy, korene, vňate), nerobí sa žiadny izolát špecifických látok. To preto aby sa zabezpečilo, že do extraktu prejde všetko, čo v rastlinnom tele je a je rozpustné vo vode.

Zároveň som si proste absolútne vedomá, že aj napriek tomu, že výsledky môjho výskumu boli veľmi pozitívne a našli sme mnohé rastliny s preukázateľným účinkom, do praxe lieky založené na tom, čo som skúmala, nikdy nepôjdu. Prečo?

Lebo by v tom neboli žiadne peniaze – nedajú sa na tom zarobiť obrovské peniaze. Akože, takmer všetci o tom vedia, že vo farmafirmách ide najmä o peniaze. Veď samozrejme, je to logické, je to firma a nie charita. Firma proste musí mať profit na to aby mohla fungovať. A vývoj liekov je neskutočne nákladný proces a dlhý proces – prechádzajúci od testovania obrovského množstva látok v experimentálnych štúdiách na bunkových líniách, neskôr menšieho množstva látok na zvieratách, až sa napokon len zlomok potenciálnych liečiv dostane k zdravým dobrovoľníkom. Ak sa vôbec dostane, požiadavky na bezpečnosť sú pochopiteľne veľmi vysoké. A potom sa prejde s možno jediným liečivom na reálnych pacientov. Toto všetko trvá dlhé roky, niekedy desaťročia. Po uvedení na trh si firma, ktorá liek vyvinula môže uplatniť 10 ročné výhradné patentové právo, aby nikto iný nemohol vyrábať daný liek, ktorý vyvíjala. S logickým dôvodom – aby sa jej vrátili peniaze, ktoré vrazila do výskumu. Z pohľadu fungovania firmy ako firmy sú to všetko absolútne racionálne dôvody. Ale ja neviem, mne celkom prekáža – že, nemalo by tu ísť (aspoň trošku) reálne aj o zdravie ľudí a nielen o peniaze? Tak prečo sa dopúšťa, že sa kvôli vysokej cene originálneho lieku potom nemôže množstvo pacientov dostať k takejto liečbe? Lebo medicína dnes už nie je charita.

Dokazujeme mechanizmus účinku, nie účinnosť

Funguje to. Neškodí to. Pomáha to. Ajurvéda je osvedčená TISÍCKAMI rokov používania. Prečo nám stále nestačí táto vedomosť? Lebo to proste chceme mať všetko našimi západnými spôsobmi. Stále chceme niečo dokazovať. A pritom objavujeme a dokazujeme veci, ktoré sa už dávno vedia. Potrebujeme okľukou dokázať dokázané.

V čase, kedy sa Európe ešte ani nesnívalo, že bude tak významná a bude „ohniskom vynálezov“, v Indii už dávno existovala civilizácia, ktorá poznala účinky rastlín na ľudské telo. Históriu ľudstva je možné rozdeliť na niekoľko období podľa toho, aké bolo vedomie ľudí. Dnes žijeme v temnej dobe. Naše vedomie je potláčané neustále mysliacou mysľou a naše ego spôsobuje, že sa cítime oddelení od okolitého sveta. Od univerza. Od prírody. No v dávnom období žili ľudia v spojení s prírodou, pozorovali ju, chápali a komunikovali s ňou. A práve z tohto obdobia pochádzajú Védy, múdrosti Indickej civilizácie spísané do súboru učení. Z tohto obdobia vychádza aj Ajurvéda. Ľudia starostlivo pozorovali ako telo funguje, ako vznikajú ochorenia a skúmali, čo je toho príčinou. A vytvorili systém, v ktorom sa uchovávajú vedomosti o tom, ako sa máme o svoje telá starať aby sme ochoreniam mohli predchádzať. Odvtedy sa tieto vedomosti používajú tisícročia. Tak prečo potrebujeme zas a znova dokázať dokázané?

Presne tak je to aj s mnohými „objavmi“ v západnom svete. Kým my sme na západe objavovali, čo sú to hviezdy a diskutovali o tom, či je Zem plochá, v Indii to bolo už všetko dávno popísané vo Védach. Kým my sme žasli nad teóriou relativity, vo Védach už dávno bolo popísané, že celý svet je len vibrujúca energia, nič nie je reálne hmotné. A čas? Ten je tiež len relatívny, pretože existuje len podľa toho, kto sa na neho pozerá. V meditácii a v jóge to všetko, videli, zažili. A nikto nad ničím diskutovať nemusel. Ale my potrebujeme stále nejaké experimenty…

A tak som sa konečne pochopila. Vlastne, pochopila som, čo mi ukazovalo moje telo, kým moja myseľ bola zaneprázdnená plánovaním budúcnosti

Toto všetko bol dôvod, prečo, aj keď som najprv strašne chcela, napokon som prestala mať potrebu ísť pokračovať vo svojom výskume do Nórska. Vytvorila som projekt v spolupráci s Islandskými imunológmi, v ktorom som chcela skúmať imunomodulačné účinky rastlín z Nepálu. Znie to skvele, ja viem. Dva roky na Islande s pobytmi v Nepále kvôli zberu materiálu. A potom tretí rok v Nórsku. Ale napokon, napokon som tam vlastne ani nechcela ísť. Lebo by to bol „výskum aby som robila nejaký výskum“, nebolo by to nič, v čo by som vtedy úplne verila, že chcem naozaj skúmať. Nateraz, po ukončení PhD nechcem pokračovať vo výskume ani na Slovensku. Nechcem pokračovať presne v tom, čo som robila, aj keď mi to dalo hrozne veľa.

Ja tomu už totiž neverím. Neverím tej ceste

Neverím experimentom, ktorými som chcela „niečo dokázať“ vo svojom výskume v Nórsku. A zároveň som nechcela „iba pokračovať“ na svojej univerzite, s kalkulovaním s istotou, že budem „niekde pracovať“. A bola by som ešte väčší pokrytec, ak by som vydávala lieky v lekárni s vedomím, že už absolútne neverím, že niečo ešte zmenia.

Niečo vo mne už vtedy vedelo, bez toho aby do toho pripúšťala moja myseľ, ktorá sa zatiaľ plne zabávala tými miliónom povinností, že v tejto etape života sa potrebujem venovať len naozaj niečomu, čomu skutočne verím a pokladám za správne. Niečomu, čo je zároveň aj mojim hobby, nielen prácou. Niečomu, čo ma robí skutočne šťastnou a zdravou. Niečomu, čo naozaj pomáha aj iným.

V budhizme sa hovorí o tom, že sa musíme naučiť nebyť pripútaný k veciam, ľuďom, podmienkam (no attachments), veď raz tento svet totiž každý jeden z nás aj tak opustíme a nevezmeme si so sebou ani veci, ani ľudí, ani tie naše tituly. A ja som zistila, že som bola pripútaná k môjmu dosiahnutému vzdelaniu, k tomu, čo bolo odo mňa očakávané (nielen čo očakávali iní, ale hlavne čo som od seba ja sama očakávala!), k mojej „vedeckej kariére“, na ktorej som posledných 10 rokov pracovala. No načo by mi toto všetko bolo, teplé miesto niekde v labáku, keď by som skutočne neverila tomu, že to, čo robím je správne a že svoj čas venujem veciam, o ktorých si skutočne myslím že sú správne?

Tak teda preto som povedala: „Ďakujem, veľmi veľa som sa naučila, ale dosť. Odchádzam“. A odišla som

Možno proste nemusím byť farmakológ s profesorským titulom a dvoma Dr. pred menom a za menom, nemusím byť najväčšia hlava niekde na kongrese. Môžem, nie je na tom nič zlé, ale nemusím. Nič z tohto nemusím ak nie som spokojná so sebou, nie som šťastná a zdravá. Zistila som, že si musím ísť vlastnou cestou. Naučila som sa čítať a počúvať signály, ktoré mi dáva moja intuícia, naučila som sa byť spontánna a vyberať si to, čomu sa venujem srdcom a nie mysľou.

Zostala som sama nad sebou mlčky žasnúť. Chakochan sa pousmial

A vraví: „Máš úžasný talent, bystrú myseľ a vedomosti. A hlavne – máš celý život pred sebou, môžeš sa tomuto venovať ešte taký dlhý čas. Ja už toho času tak veľa nemám. Preto urobím pre teba všetko, aby si mohla pokračovať tam, kde som ja prestal. Ak zvládneš sama svojim štúdiom poňať teóriu Ajurvédy, uložíš si všetky tie rozsiahle a komplexné vedomosti k terapii, môžeš sa kedykoľvek vrátiť a ja ti zabezpečím „stáž“ so skutočným Ajurvédskym lekárom, aby si sa naučila ľudí aj sama diagnostikovať.“

Pozrel sa mi uprene do očí a pokračoval: „Myslím si, že pre nás predstavuješ unikátne prepojenie medzi západné s východným, čerpáš vedomosti a to dobré z oboch a Ty nájdeš ich spoločnú cestu. V tom vidím jedinú cestu, ktorá nám v budúcnosti bude môcť skutočne pomôcť. Najdôležitejšie však je, že nie ja, ale najmä ty sama cítiš a veríš, že si na správnej ceste. Rozumieš tomu, nie len na úrovni mysle, ale skutočne vo svojom vnútri.“

Tentokrát som sa usmiala ja

Dlane som priložila k sebe pred hruďou a s jemným úklonom sa uklonila. „Nanni, Chakochan“ (ďakujem v malajalamčine). Naložila som si na ruky knihy o Ajurvéde a vybrala do skleníka s liečivými rastlinami …


(*Neznamená to, že zavrhujem celý „západný typ výskumu“ a alopatickú medicínu. Samozrejme, že veľmi dobre viem, ako sú dôležité a že zachraňujú množstvo životov! Antiinfekčná terapia, chirurgia, úrazy, medicína pre génové ochorenia, a mohla by som ďalej menovať, toto všetko je úžasnéa bez toho by sme neboli tam kde sme. Skutočne vďačíme ľuďom, ktorí nám toto priniesli za naše životy. Avšak pri mnohých ochoreniach, najmä tých civilizačných, si myslím, že čosi zlyháva… A že alopatickou medicínou ich vyliečiť nevieme, vieme ich iba potláčať.)

Moja cesta k Ajurvéde

Keď som sedela na stoličke v skromnej kancelárii Chakochana v Ajurvédskej firme Vanamoolika na juhu Indie, prišiel ten zvláštny moment. Mala som vysvetliť ako to vlastne celé je.

Prečo ja a Ajurvéda?

V tom momente som zrazu videla svoju minulosť trochu z nadhľadu, akoby z diaľky. Videla som, že kroky, ktoré sa mi predtým na prvý pohľad zdali, že sú akési kľukaté, teraz, z tohto pohľadu, zjavne viedli priamym a rozhodným smerom.

Videla som samú seba ako malé dieťa, nado mnou stála moja mama s lyžičkou propolisu. Hneď vedľa na stole stúpala para z čerstvo zabareného bylinkového čaju. Sladká vôňa prvosienok sa vtedy rozliehala po kuchyni a ja som pri nej hneď rozpamätala ako som na jar pobehovala po čerstvej lúke a s nadšením som strkala odtrhnuté hlavičky prvosienkových kvetov do plátenej tašky. Moja mama nám nikdy nedávala pri ľahkých ochoreniach – prechladnutí, nádche, také tie „skutočné lieky z lekárne“. V prvom rade sa totiž vždy snažila najprv používať všetko, čo vedela z prírodnej medicíny, aby mohla používaniu liekov čo najviac predísť. Užívali sme vitamíny, propoplis, úžasný cibuľový sirup a hlavne – pili sme veľké množstvo bylinkových čajov z byliniek, ktoré sme si sami zbierali v čistých lesoch Muránskej planiny, kde sme bývali. Aj keď som si to pôvodne neuvedomila, práve láska k bylinkám ma priviedla na farmáciu.

Povedala som mu teda, že som farmaceut. Ale pri tom slove som sa hneď zarazila s potrebou dodať: „ale taký trochu netypický“.

Samozrejme, že už aj skôr, ale hlavne na vysokej škole som detailne pochopila, že v dnešnej dobe farmácia a liečba ochorení funguje na úplne iných princípoch, než na aké som bola zvyknutá ja z domu. Navyše, prírodná terapia bola na farmácii naozaj celkom dosť prehliadaná a povedala by som otvorene, že niektorými pedagógmi často až znevažovaná. Ja však úprimne považujem liečivé rastliny za lepšiu alternatívu pri mnohých problémoch voči syntetickým liekom, ktoré do seba mnohí ľudia až prekvapivo často hádžu bez poznania toho, čo im tieto syntetické látky vlastne môžu spôsobovať. Stačí mi spomenúť si na večné sťažnosti pacientov v lekárni, že prečo im nemôžem dať rovno 100 tabletový Ibalgin, ale iba 48 tabletový. Že však sa im to ľahšie otvára a môžu si ho šupnúť vždy keď ich bolí hlava. A prirovnávali šikovnosť tej 100 tabletovej dózy ku dóze so žuvačkami Orbit. Pekne. Ale to, z čoho ich tá hlava bolí, to už vlastne ani neskúmajú… No a to je asi dôvod prečo mnohí farmaceuti lieky takmer vôbec neužívajú – pretože majú obrovské vedomosti o tom, čo všetko ďalšie okrem želaného účinku môžu tieto lieky v tele môžu spôsobiť.

K Ajurvéde som sa dostala prirodzene skrze môj záujem o bylinky.

Pôvodne som sa zaujímala najmä o tie naše, európske. Mnohé z rastlín rastúcich u nás hrdo skončili v mojom herbári, ktorý má dnes už vyše 500 exemplárov. Učiť sa poznávačku liečivých rastlín na vysokej škole tak bolo pre mňa viac než hračkou, dávno som to všetko vedela. A nie z kníh, ale priamo z lesov a lúk. Doučila som sa iba tie „nie naše“ bylinky, pochádzajúce z iných kútov Zeme, ktoré som dovtedy nikdy nevidela. Po skončení štúdia som rok pracovala v lekárni v Prahe. Z istého pohľadu to bol pre mňa raj, pretože keď sme tam prišli komplet nová posádka s mojim spolužiakom, lekáreň mala rozbehnutú spoluprácu s českou firmou Grešík a jeho bylinkové čaje zaberali možno až 2 výstavné skrinky. A kedže sme tam boli len my dvaja, mali sme voľnú ruku v tom, čo tam budeme mať. S radosťou som sa pustila do reorganizovania, upratovania, kategorizovania, nastavenia režimu. A z 2 výstavných skríň sa postupne stali 3…  Vyžívala som sa v odporúčaní a predávaní bylinných čajíkov, vo chvíľach voľna som si študovala nové informácie a prispôsobovala vedomosti potrebám praxe, napríklad večným otázkam tehotných žien. No hlavne, Grešík mal v katalógu množstvo sypaných liečivých rastlín, ku ktorým som nikdy predtým nemala takýto prístup,  a o ktorých som sa dovtedy len učila v škole. A tak sa začali experimenty – na mne, a aj na pacientoch 😀 Ja neviem, majitelia síce nadšení asi neboli, pretože pacienti neodchádzali vybavení záplavou liekov proti bolesti, kašľu a podobne, ale odchádzali vybavení bylinkovými čajmi, s poučením o pití vody a odporúčaním kúpiť si zázvor vo vedľajšom supermarkete lebo v sáčkovom čaji to nemôže byť bohvieaká kvalita… Ale ja som bola spokojná a pacienti evidentne tiež, pretože sa vracali poďakovať za to, ako jednoducho som im pomohla a mnohými ďalšími radami odstránila dlhodobé problémy. Pamätám si ako som presvedčila matku s dcérou, ktorá sa potrebovala učiť v prvých ročníkoch na vysokej, že na podporu učenia a povzbudenie určite netreba koenzým Q10, ale mám na to špeciálnu vec – adaptogénny koreň Eleuterokoka. Síce nechutí najlepšie, ale na mňa účinkoval skvele. Napokon ho prišli pýtať ešte dva razy, ani ony neverili vlastným očiam ako to fungovalo. No rok tohto hrania sa v lekárni mi stačil. Dokončila som si rigorózku (bola síce o jednej metóde s použitím rádioaktívneho žiarenia na stanovenie kovových prvkov, ale mňa viacej bavila časť, kde som mohla opisovať to, ako je kapustovitá zelenina – kapusta, karfiol a brokolica zdravá 😀 ) a zistila, že chcem robiť aj naďalej niečo, kde budem môcť študovať, písať spoznávať.

Odišla som z Prahy naspäť na Slovensko študovať PhD z farmakológie na medicíne a práve tam som sa začala zaujímať o liečivé rastliny z Indie.

Vo svojom výskume som sledovala farmakologickú aktivitu, či extrakty z nich dokážu tlmiť kašeľ v animálnych laboratórnych podmienkach. Keď som pripravovala teoretické úvody do článkov k jednotlivým rastlinám, prechádzala som cez množstvo informácií na čo všetko sa používajú v prírodnej Indickej medicíne – v Ajurvéde. Začalo ma to zaujímať a čítala som si o rastlinách v Ajurvéde viac, no stále som zostávala pri fytoterapeutickej stránke Ajurvédy – teda aké liečivé rastliny sa v nej používajú. Nemala som vtedy ani potuchy, ako veľmi je Ajurvéda spojená so stravou.

S PhD prišiel stres, prepracovávanie sa (z tých mojich nápadov ako: týždeň učiť a písať články v škole, pričom som sa tam vlastne cez deň ani nemohla na prácu sústrediť a tak som si všetko nosila domov a dorábala po poobediach, večeroch, potom víkend strávený 12tkami v lekárni, a znova týždeň v škole, víkend v lekárni, zase týždeň v škole… a potom všetkom som sa divila, prečo následne dokážem dva dni úplne celé prespať…). Navyše som chodila do fitka, v podstate sa tam zničiť, myslela som, že ako je to skvelé pre moje takto si „zamakať“. A popri tom som sa snažila po večeroch ešte aj behať. No stále som sa necítila dobre, moje telo bolo stále akési unavené a v strese. Myslím, že toto všetko bolo rozhodujúce, prečo som počas PhD začala chodiť na jógu. Hľadala som pôvodne cvičenie a navyše som bola už vtedy dosť flexibilná, robilo mi to dobre a tak som chcela byť ešte viac. No aj keď som si trošku nechcela priznať – cítila som aj, že sa asi potrebujem naučiť relaxovať… Tempo, akým som ťahala veci na doktoráte si začínalo pýtať svoju daň na mojom zdraví a postave. Až neskôr a postupne som zistila, že vo svete jógy je toto „cvičenie“ ako jógu poznáme na Západe, len vrchol jógového ľadovca. No každý si musí nájsť svoju cestu. Aj pre mňa to bolo cvičenie, za čo som jógu spočiatku považovala. No toto „cvičenie“ po čase začalo s mojim telo robiť pozoruhodné veci…

Úprimne, nechápala som prečo existuje toľko možných diét. Raz niektorí tvrdili, ako veľmi telu treba proteíny a „božechráň byť v deficite“ keď cvičíš!  Potom zase názor, že „len preboha nie žiadne cukry!“. V kontraste s tým zase  vitariáni, ktorí konzumujú v podstate len samé cukry z ovocia a málo proteínov. Ďalší odporúčali RAW, druhí zase na to nadávali, že z toho vychladne telo. Na svojom tele som veru skúšala kadejaké stravovania, ale nič nesadlo úplne. No chcela som preň stále len dobre. Ale výsledky dobré neboli.

Tak kde je vlastne pravda? Ako je možné, že existuje toľko metód stravovania a na každého zaberá čosi iné?

Zároveň som začala pozorovať, že mi niektoré potraviny vadia, čo sa dovtedy u mňa nevyskytovalo. Dovtedy som práve ja prekvapivo vždy pozerala na druhých, ako je možné, že jeden netrávi papriku, ďalšieho nadúva z karfiolu, ďalší zase nemohol nič štipľavé, inak sa mu hneď vyhodil ekzém. Vravela som si, že ešte šťastie, že ja nemám žiadne alergie. Iba na niektorých ľudí 😀 No časom som telo pozorovala viac a zistila som, že po cibuli a cesnaku sa cítim ťažko, mám potom nezvyčajnú chuť na sladké a som smädná. To isté po ťažkom a mastnom jedle. Mäso som jednoducho takmer úplne prestala jesť. Najprv z lenivosti variť ho – hodiť na panvicu baklažám, posypať bazalkou a nechať zatopiť mozzarelu bolo pre mňa jednoduchšie. A vlastne aj chutnejšie. Časom mi mäso úplne nešlo na chuť. Niektoré dokonca sprotivilo (bravčové). A na otázky rodičov prečo sa to všetko mení keď doteraz mi to všetko chutilo som odpovedala pokrčením pliec. Nevedela som to vysvetliť.

Všetko sa začalo trochu vyjasňovať, keď som si kúpila knihu „Ajurvéda“ od českého doktora Davida Freja. Hovorila som si, že tento človek asi bude naozaj písať k veci, pretože mal vyštudovanú klasickú západnú medicínu a až tak sa potom začal uberať východným smerom a získal titul aj doktora Ajurvédy. Liezli mi už totiž na nervy všetci tí špecialisti na stravu a biodoplnky, biopotraviny z biošopov, z ktorých niektorí síce mali naozaj pekne naštudované mnohé veci, vravela som si „ako dobre, že mám s kým pokecať“, ale napokon sa z nich aj tak vykľukli blázni, čo zachádzali do „alternatívy“ až príliš a používali čistiace prostriedky podobné Savu „na očistu čreva“. Proste také tie znalosti úrovne Modrého koníka. Týmto ľuďom totiž chýbali vedomosti o tom, ako ľudské telo funguje, namemorovali sa len čo všetko „je dobré“ pre telo a nemali schopnosť kriticky sa zamyslieť nad tým, či je všetko z toho vôbec pravda. Vzdelanie Davida Freja mi teda zabezpečovalo, že vie reálne porovnať poznatky dvoch odlišných systémov medicíny a nebude hlásať podobné nezmysly.

V knihe som došla k testu na zistenie aká som „dóša“ a vyšla mi takmer čistá Pita. A tak som si začala študovať, čo to vlastne znamená. A dočítala som sa, ktoré potraviny mi spôsobujú, že moja Pita sa neprirodzene zvýši, následkom čoho sa telo akoby prehrieva, čím sa aj neprirodzene zrýchľuje trávenie a preto som častejšie hladná až vlčím hladom. A prvá reakcia tela, keď chce tento oheň vo mne uhasiť? – chuť na sladké, pretože sladká chuť je ochladzujúca. Čuduj sa svete bolo to presne to, čo som už sama pozorovala – potraviny slané, kyslé a štipľavé. A mastné. Presne tie príklady potravín ako cesnak, cibuľa. Bola som nešťastná, že kaleráb a reďkvičky, ktorými som sa prejedala v snahe zvýšiť konzumáciu zeleniny nech nevyjedám iné veci, mi tiež presne svojím štipľavým charakterom spôsobovali, že sa moja Pita neprimerane zvyšuje a telo to potom chcelo hasiť. A tak som zistila, že zelenina je skvelá, ale nie všetko je vhodné pre všetkých.

Až časom som pochopila, že aj tie proteíny, ktoré som pila keď som športovala a veľa cvičila v posilňovni moje telo tiež len zbytočne stresovali. Proteíny sa v tele trávením štiepia na aminokyseliny, teda látky kyslého charakteru a všetko kyslé v mojom tele zvyšuje ten môj oheň. Tak už som pochopila, prečo som mala chuť „vyžierať“ všetko sladké potom po cvičení, keď som prehrievala telo cvičením aj proteínmi…

Začala som sa venovať štúdiu jednotlivých dóš, ich psychosomatických vlastností a všetko začínalo do všetkého zapadať. Pochopila som prečo tak ťažko pracujem a ľahko podlieham pokušeniu prepracovávať sa. Prečo nedokážem relaxovať a prečo som sa cítila dokonca previnilo keď som vtedy ťahala tie týždne v škole a v lekárni a potom som prespala dva dni. Prečo som veľa krát pociťovala hnev a až agresiu, iritabilitu na niektoré veci. No ale aj prečo si vždy idem za svojim a vytrvalo pracujem na svojich cieľoch, môj prejav je priamy a dobre cielený. Prečo v mojich snoch častokrát bojujem. Proste mnoho vecí. To všetko pretože som Pita.

A hlavne som pochopila prečo niektorým mojim kamarátkam stačí chodiť do posilky pobehať si 20 minút na páse, zdvihnúť štvrťkilové činky dvakrát do týždňa a potom sa ostatné dni môžu prepchávať čím chcú a aj tak nepriberú. A ešte sa mi chodia sťažovať, že nevedia pribrať. A ja? Môžem tam v posilke aj vypotiť dušu, dodržiavam stravovanie a aj tak výsledky sú len malinké. Prečo? Pretože oni sú Vaty, sú plné vetra. A ja som Pita, oheň.

Ajurvéda mi priniesla pochopenie, skutočné pochopenie toho ako sme všetci jedineční a rozdielni. Nielen to, že každému vyhovuje iné jedlo, ale aj to, že tým pádom môže byť pre každé aj liekom niečo iné.

Časom som vlastne vďaka pochopeniu Ajurvédy začala viacej akceptovať ľudí takých, akí sú. Tak isto som konečne prijala ja svoje vlastné telo, ako jedinečné a dokonalé je, je dané iba mne. Ak som sa prichytila pri tom, ako počúvam kamarátku, ktorej sa ústa nezastavia, jej prejav bol trošku nesúvislý, pretože ja by som pointu povedala troma vetami priamo, neiritovalo ma to ani trochu. Vedela som totiž, že je to typické pre Vaty. Keď kamarát vybuchol na svoju manželku na spoločnej turistike v horách, pretože naplánoval, že o 4 sa stretneme a pôjdeme do budhistického kláštora a ona si dovolila meškať 10 minút, nesúhlasila som síce s jeho výbuchom, ale dokonale som chápala čím to je – nedokáže kontrolovať svoju Pitu v povahe. Keď som počúvala dievča na kurze jógy, ktorej tempo reči ma priam uspávalo pretože som už dávno vedela pointu, ale ona si dávala na čas a ja som ešte stále čakala na dokončenie vety, nehnevala som sa už, vedela som, že je to typické pre Kaphu.

Poznanie, že telo každého človeka je iné a preto aj pri liečbe musíme pristupovať individuálne, to je vedomosť, ktorá bola síce vo mne, a ktorú som cítila, ale nebola som si jej plne vedomá.

Poznanie, že žiadne tabletky nedokážu vyriešiť problém tlmením symptómov, pokým neodstránime príčinu, ktorou je disbalancia niektorej z dóš, to všetko zapadlo do mojich pozorovaní. V západnej medicíne však na napravenie rovnováhy proste nie je priestor. A nie je to chyba lekárov, farmaceutov, výskumníkov. Je to chyba nás, ľudí, že sme tak pohodlní. Každý proste vie, že by mal upraviť stravu a životný štýl ak si chce upraviť hladinu cholesterolu, ale keď dôjde k tomu aby pacient konal, tak mnohí z nás radšej vezmú tabletku. Na počúvanie toho, čo by telo chcelo „nemáme čas“.

Moja cesta k Ajurvéde viedla cez vlastné skúsenosti. Teoretickú vedomosť musím vidieť účinkovať v praxi.

A to že funguje vidím nielen na sebe, ale aj na druhých ľuďoch. Ľudí momentálne vnímam úplne inak, trošku ich začínam aj „škatuľkovať“. Vidím v ich tvárach, postave, v ich prejave, v ich pohyboch, kto je ktorá dóša. Po istej dobe si tak dokážem aj tipnúť, aké môžu mať problémy. Ak nie teraz, tak možno neskôr ak nebudú ich dóše v rovnováhe. Viem, komu spôsobuje problémy s pečeňou nahromadený stres a potreboval by meditáciu. Viem, kto vo svojom živote lieta privysoko, no neuvedomuje si, že si to zákonite vyžiada následný pád, zdravotný aj duševný. Ajurvéda prehĺbila moju empatiu voči ľuďom.

Skončila som PhD a zrazu som bola voľná, mohla som vycestovať kam som chcela. Moje kroky boli preto jasné. Do Ázie.

Najprv som odišla do juhovýchodnej Ázie, potrebovala som sa naučiť, ako to v Ázii chodí. A potom som zamierila do Nepálu. Snívala som o Himalájach a jóge. A tak som si išla urobiť kurz učiteľa jógy do Pokhary, nepálskeho mesta priamo pod štítmi Annapurny. Prvá ochutnávka Ázie bola úspešná. Po mesiaci doma na Vianoce som sa zbalila a odišla som tam, kam ma to ťahalo od začiatku, no nemala som na to najprv odvahu a skúsenosti. Do Indie. Už je to takmer rok a na svojej ceste je pre mňa vyložene dôležité, že aj dobrovoľníčim a získavam tak skúsenosti v oblastiach, v ktorých sa chcem naučiť viac. Študujem tak Ajurvédu priamo, z blízka, v Ajurvédskom centre, diskutujem s Ajurvédskymi doktormi, v Ajurvédskej firme. A vlastne, rozprávam o Ajurvéde komukoľvek koho na ceste stretnem a koho to zaujme. A čo je úsmevné – na svojej ceste vysvetľujem práve mnohým Indom, ako tá ich pôvodná medicína vlastne funguje. Znamená to teda, že sa kruh Ajurvédy uzatvára tam, odkiaľ pochádza? 🙂

V ajurvédskej firme Vanamoolika

Moja cesta na toto zázračné miesto bola zase krásne „náhodná“ a kľukatá.

Ale už som raz napísala o tom, že som akosi prestala veriť na náhodné stretnutia a tak aj náhodnosť môjho smerovania na toto miesto značne spochybňujem. Preto sa radšej pozastavím skôr pri tej kľukatosti.

Šofér miestneho autobusu si to valil po tejto ceste hustým lesom s (pre mňa no pre ostatných asi nie) prekvapivým sebavedomím a z času na čas majstrovsky kľučkoval pomedzi kravy, kozy a občas aj ľudí. Mala som čo robiť, aby som sa postojačky udržala pod váhou môjho batohu. Upretých bolo na mňa hádam sto očí. Vlastne celý autobus. A koľko očí, toľko asi aj úsmevov ? Teda prirodzene, deleno dvoma. Keď som popri ceste zbadala dopravné značky „pozor na prechádzajúce slony“, vedela som, že táto cesta sa ma isto zavedie na správne miesto… uprostred hôr Západných Ghátov.

Tentokrát žiadny Workaway, iba čistý krok do neznáma

Moje prvé dobrovoľníčenie vo Varkale som si našla cez Workaway, pretože som to pokladala za bezpečný spôsob. No tentokrát som sa k tomuto dobrovoľníčeniu dostala úplne inak – o Vanamoolike mi povedala moja kamarátka Klaudia, ktorá bola tiež dobrovoľníčkou vo Varkale. Vravela mi, že keď videla ako sa vyznám do Ayurvédy a ako veľmi ma to zaujíma, tak si hneď pomyslela, že toto miesto sa mi bude isto páčiť. Mala to byť totiž malinká firma, ktorá organickým spôsobom pestuje korenia a liečivé rastliny a z nich potom aj vyrába tradičné ayurvédske preparáty a lieky. Vravela mi, že tam raz bola na týždeň s kamarátom a bolo to super. Takže tentokrát žiadny Workaway, žiadny profil, žiadne ďalšie informácie. Začínala to byť pre mňa tá pravá, trochu menej plánovateľná India. Napriek tomu som premýšľala iba chvíľku, vedela som, že tam chcem ísť. Napísala som im jednoducho e-mail, v ktorom som sa stručne predstavila a že by som rada prišla najmä kvôli môjmu záujmu študovať Ajurvédu, chcela by som sa čosi priučiť ak budú vyrábať nejaký liek. Odpísal mi riaditeľ firmy, Chakochan, že je teraz síce dlhšie na služobke a tak už dlho nebol vo firme, čiže nemá potuchy, čo sa momentálne bude vyrábať, ale každopádne som viac než vítaná. A bývanie? Vyriešia vraj ubytovanie u niekoho doma (homestay)…

A tak som tam zrazu stála pred bránou Vanamooliky celá vytrasená z toho autobusu. A vítajú ma dve usmiate Indky: „Veronika? Už sme na teba čakali. Chakochan tu dnes nie je, ale môžeš si ísť zložiť veci a zajtra sa stretnete a porozprávate.“ Tak si vravím, že sakra, ponáhľala som sa a on tu nie je ešte, to som mohla zostať o jednu noc dlhšie v Mysore a zažiť aspoň nejaké oslavy sviatku Holi… Ale myšlienku som hneď zavrhla, učím sa nevyčítať si už nič.

Homestay priamo u „vedúceho“

Bol mi sľúbený nejaký homestay, no netušila som, že budem bývať priamo u riaditeľa! Privítala ma v jeho dome jeho žena Elsi. Nedokázala som odhadnúť, či sa jej pozdávam, bola svojská, síce bez zjavného úsmevu, odpovedajúca stroho, asi aj kvôli nedokonalej angličtine, ale bola ku mne milá. Mala som však naozaj zvláštny pocit, že ma tu bude hostiť riaditeľova žena, bude mi variť raňajky a večere. Samozrejme prišlo na otázky: „Si vydatá? Máš súrodencov? Čo robia rodičia?“. A dokonca „Chodíš do kostola?“ Vtedy som si všimla obraz Ježiša na stene a sochu Archanjela Michala v chodbe. Pripomenulo mi to, že India je neskutočne rôznorodá čo sa týka náboženstva a nie všetci sú hinduisti, moslimovia či budhisti. A práve tieto oblasti v horách sú veľmi silno kresťanské.

Na druhý deň som sa porozprávala s Chakochanom o tom, čo ma priviedlo na toto miesto a hlavne, ako mi môžu pomôcť. Prekvapilo ma to, ako to celé vníma a zostala som tak trošku zarazená, že mu mám povedať, čo by som tu vlastne chcela robiť. Mala som z neho od začiatku pocit, že mu ide o to, aby som si niečo pozitívne z Vanamooliky odniesla a niekam sa posunula.  Spomenul mi, že takto už prišlo mnoho ľudí a oni ich vždy radi pohostili, ukázali, čo robia a poskytli podporu pre spoluprácu. A tak má teraz priateľov na rôznych miestach sveta. Napríklad jedna žena, ktorá v Indii absolvovala školenia Ayurvédy tu ostala dlhšiu dobu, všeličomu sa priučila a niekoľko rokov po návrate do Španielska si potom dokonca otvorila čosi ako Ayurvédske spa. Háhajte ako sa to volalo. No samozrejme Spa Vanamoolika!

A tak sme sa dohodli, že tam zostanem predbežne týždeň a ak sa bude vyrábať nejaký liek vo farbrike, môžem sa zapojiť do prípravy. Ja som samozrejme zaútočila aj na knižnicu a našťastie som tam našla aj zopár kníh o bylinkách a Ajurvéde v angličtine a nie len v lokálnom jazyku – Malayalamčine.

So záujmom som sa poprechádzala po fabrike, nabalila sa knihami a poprechádzala po bylinkových záhradách. No a o pár dní neskôr som sa už pripojila k miestnym ženám, ktoré pracujú vo fabrike.

Rukami, nohami, posunkami… no hlavne s úsmevom!

To bol pre mňa úžasný zážitok! Pretože mnohé z nich takmer vôbec nevedeli po anglicky, no aj tak sme sa vždy nejako dorozumeli. A to proste s úsmevom, posunkami. A samozrejme, učili ma aj základy malaylamčiny ? Avšak úprimne, veľa si toho nepamätám. Ostala som pri poďakovaní. Aha a ešte viem povedať ako sa volám! „Ete pere Veronika„.

Boli veľmi zvedavé, ako takmer všetci Indovia, a samozrejme, zase chceli vedieť zase tie isté veci ako vždy všetci. Prvá vec ktorá väčšinou Indov zaujíma je, že či som vydatá. Po svojich skúsenostiach z cestovania predtým som však už prestala úprimne odpovedať, že momentálne nemám priateľa. Vychádzajú z toho totiž len ďalšie otázky a hlavne – ak sa to pýtajú muži, tak je lepšie povedať, že som zadaná, aby potom menej otravovali. Mala som skúsenosť, že jeden vodič tuktuku v Munnare sa po zistení, že som nezadaná, začal akosi viacej ku mne tisnúť pri fotení selfie. Ale tentokrát som nezaklamala, žiadny túliaci sa tuktukár mi nehrozil 😀 No ale dopadlo to tak, že som dostala definitívny ortieľ – že sa musím do Indie určite teda vrátiť a nájsť si tu nejakého Inda. Alebo lepšie – ony mi nájdu vhodného 😉

Pol dňa krájania koreňa

Prvé dni sme nevyrábali žiadny liek, vedela som však, že sa už niečo fakt konečne chystá – ženy vyrazili do záhrad nazbierať bylinky. Pripravovali sa teda postupne čerstvé suroviny na liek. Jeden deň som mala možnosť takmer celý stráviť krájaním koreňa, ktorý vypadal ako zázvor. To, že to nie je zázvor som nielen počula od žien, ale ešte som sa o tom aj sama presvedčila, keď som do kúska toho koreňa zahryzla. Tá horká chuť nechcela odísť ešte pekne dlhý čas 😀 Myslím, že to bola Galanga.

Keď sme dokrájali koreň, odbehli sme na ďalšie miesto vo fabrike. Bola tam obrovská hromada nezrelého čierneho korenia – kopy a kopy zelených guličiek. Zatiaľ, čo niektorí ešte ručne preosievali tieto guličky aby ich zbavili nečistôt, my sme postupne po častiach ponárali guličky v plátených vreciach do pripravených nádrží s vriacou vodou. Pod nádržou horel oheň z dreva, ktoré pozbierali na území firmy. Obarili sme ich na cca dve-tri minútky a potom sme ich zabalili do vriec a zamedzili prístupu vzduchu. Po istom čase sa zo zelených guličiek stali postupn stávali čierne. Guličky sa obvárajú nielen aby sa zbavili nečistôt, ale teplo zároveň naruší ich bunkové steny, čo urýchľuje pôsobenie enzýmovov spôsobujúcich hnednutie počas sušenia. Takto sa pripravuje čierne korenie. Tmavé guličky sme potom nasypali na plechy a vložili do sušičky.

Prvý doktor v živote!

Zaujímavé však bolo pozorovať, ako sa ku mne správali pracovníci vo firme. Evidentne som nebola prvá návšteva a to bolo dobre, pretože sa sami chytali možnosti vysvetliť mi, čo robia. Aj keď len tými posunkami a úsmevom. No ako návštevu ma samozrejme nechceli nechať s nimi nosiť ťažké vrecia s korením! V Indii je hosť „svätý“, prirovnala by som to nášmu „hosť do domu, Boh do domu“. Ženy sa ma samozrejme pýtali, čo som študovala a keď zistili, že som farmaceut, pozerali na mňa s rešpektom. Pani farmacuetka! No ešte výraznejšie to bolo, keď zo mňa vytiahli, že mám vyštudovaný doktorát, z farmakológie na medicíne. To mi už vtedy jedna zo žien zrazu s úklonom nesmelo podávala obe ruky, chcela sa ma dotknúť – bola som totiž prvý skutočný doktor PhD v jej živote, ktorého stretla. Bolo to pre ňu, jednoduchú ženu z dediny, čosi absolútne nepredstaviteľné!

Bolo to pre nich úplne zvláštne a asi nepochopiteľné, prečo trávim svoj čas práve takto, v Indii vzdelaní ľudia proste nepracujú manuálne.  A nevedeli ani pochopiť, prečo teda keď som vyštudovala to, čo som vyštudovala, prečo nechodím do práce, ktorá musí byť vysoko platená. Na to som študovala nie? Dokážem pochopiť, že pre nich je to totiž úplne iné, ani jedna z nich by si ani vonkoncom nemohla dovoliť vybrať sa niekam dobrovoľníčiť, keď ich doma čakajú hladné deti. Snažila som sa im vysvetliť, že som sem prišla preto, aby som sa naučila čosi aj od nich. Tu sú mojimi učiteľmi ony, jednoduché ženy, s mozoľmi na rukách od ťažkej práce, no s vráskami na očiach od úsmevu a večného smiechu. Chcela som, aby pochopili, že pre mňa som „tu a teraz som jedna z nich“, tu a teraz neplatia žiadne doktoráty, žiadne tituly. Myslím, že ich to trošku dojalo, pár slzičiek bolo v očiach, a aj ich to potešilo a bolo milé sledovať ako si na to časom zvykli a sami ma bez okolkov ootom zapájali do akejkoľvek práce. Samozrejme, vysvetľovali mi veci v malayalamčine! Tu podržať vrece, tu stlačiť gombík. A potom pár dní rezania etikiet orezávačkou. Veru som si raz aj zarezala do prsta! 😀

Kopy zelených guličiek

Ďalší z dní sme preberali čierne korenie. Vlastne to, ktoré bolo ešte zelené ? Tak som aspoň videla a zistila, čo všetko treba urobiť aby sme sa dopracovali k tým kopám zelených guličiek, ktoré sa potom obvárajú. Zo strapcov zeleného korenia sme vyberali červené guličky – to boli už dozreté plody, ktoré nie sú vhodné na spracovanie na čierne korenie. Zrelá dužina plodov by po obvarení a pri sušení buď začala hniť, alebo by sa oddelila varom… Dávali sme ich teda stranou a nechali sa potom namočené niekoľko dní aby z nich zišla tá zrelá červená šupka – výsledné svetlé guličky sa potom usušia. A tak sa získava biele korenie.

Myslím, že najmä tí, ktorí nepracujú manuálne, ale hlavou a musia pri práci veľa rozmýšľať, ako som to presne mala ja – ako farmaceut, ale najmä ako PhD študent – ma určite pochopia, že triediť celý deň guličky môže byť neskutočne oslobodzujúce. Tak isto pol dňa sekania koreňa. Nestávalo sa mi totiž často, že by som mohla vypnúť svoju hlavu a nemyslieť na nič. A pri rezaní etikiet som ani nesmela na nič iné myslieť. Raz mi ušla myseľ a zárez v prste bol na svete…

Tie zelené strapce sme potom odguličkovali – teda ja nie, pretože ženy to robili tak, že bosými nohami stúpali po hromadách zelených strapcov, kým guličky neopustili konáriky. No a ja som sa síce doteraz takmer do všetkého vždy pustila vyskúšať to, ale chodiť po korení sa mi nechcelo, hlavne keď som videla aké majú z toho červeno zafarbené chodidlá. Nedokázala som odhadnúť, či je to zafarbené šťavou, alebo ich to korenie štípe 😀

Konečne liek

Po pár dňoch sme sa už ale konečne dostali k výrobe nejakého ajurvédskeho lieku. Poučená medzičasom z ajurvédskych kníh som už vedela, ako pravé ajurvédske lieky (nie tie tabletky, čo predávajú v obchodoch a lekárňach ako „ajurvédske“) v skutočnosti vyzerajú a že to, čo ideme vyrábať – „lehhyam“ – je niečo ako medicinálny džem. Hádam najznámejším z lehhyamov je Chawanaprasham, ktorého základom je plod Amla (Embilica officinalis), ďalej zmes asi 45 bylín a palmový cukor – jaggery. V Indii ho možno nájsť takmer vo všade, nielen v lekárňach aj v potravinách. Rozdiel je však v cene a teda hlavne v kvalite: niekde je to samý cukor, niekde nesprávna, resp. neoriginálna kombinácia bylín. Pamätám sa, že indický kolega na PhD v Nórsku, kde som polroka študovala mi práve o týchto problémoch s Chawanaprashamom vravel a používal pokrokovú techniku analýzy DNA rastlinného materiálu na to, aby zistil, ktoré rastliny sa presne nachádzajú v týchto lekvároch. A veru nie vždy tam bolo to, čo by tam malo byť, čo otvára mnoho ďalších otázok ohľadom kvality indických „ajuvédskych preparátov“. My sme ale tentoraz vyrábali iný lehhyam, taký ktorý sa používa pri bolestiach krížov a na podporu tvorby mlieka u žien po pôrode. Ničím z toho síce netrpím, ale aj tak som si z neho pár krát veru nabrala keď som ho miešala. A mám z neho aj pamiatku na pravej nohe – pri miešaní mi totiž spadla kvapka na bosú nohu a samozrejme, že po takej horúcej mase zostane popálenina. Ale iba malinká. No a bol skvelý, pretože tam išla aj škorica, klinčeky, muškátový oriešok a iné skvelé korenia. A kopec palmového cukru, tu ešte k tomu samozrejme v organickej kvalite.

Čo všetko mi to dalo?

Užívala som si tu prechádzky plantážami, ktoré som musela prejsť po ceste z domu do „práce“. Z úžasom som pozorovala ako vyzerá nezrelá káva, žuvala som jej plody, študovala vnútro a detaily banánového kvetu… Snažila som sa uhádnuť identitu liečivých stromov, ktoré boli vysadené v plantážach kávy… a každý voľný moment som sa schovávala s knihou v skleníku s bylinkami. Proste môj ajurvédsky a bylinkový raj!

Navyše, zistila som, že najkrajšie na cestovaní po Indii je to, keď môžeš spoznať naozaj lokálnych ľudí. Ľudí z dediniek, ktorí sa nesmelo so záujmom pozerajú na tvoju bielu pokožku keď sa prechádzaš po dedine do obchodu. Tu boli ľudia síce zvedaví, ale aj slušní a boli celí radi keď sa mi vedeli prihovoriť po anglicky, nijako ma neobťažovali ako by mnohí očakávali v Indii.

Skúsenosť pracovať s obyčajnými ľuďmi, ako boli tu vo fabrike bola úžasná. Ponorila som sa do ich sveta, užívala som si s nimi momenty voľna po obede, ktoré sme vyplnili čiernym čajom a vždy nejakými malými sladkosťami. A momenty kedy sa ženy jednoducho natiahli na dlážku, na aspoň trochu chladiace dlaždičky, a na polhodinku si zdriemli. Smiali sme sa na vtipoch, aj napriek našej jazykovej bariére. Nazrela som do ich súkromného života keď som povyzvedala ktorá ma koľko detí, videla som ich starosť i radosť v očiach.

Vďačnosť

Uvedomila som sim že na rozdiel od ľudí v krajinách ako je India, či Nepál, no aj mnohých ľudí na Slovensku mám šťastie. Mám šťastie, že si môžem dovoliť odísť na pol roka preč a skúmať svet zblízka, vlastnými očami a rukami. Mám šťastie a som vďačná, že ma moji rodičia vždy podporovali, aby som mohla študovať. A vďaka tomu som sa ponorila do štúdia s toľkou vášňou a mohla som vyštudovať všetko to, čo som vyštudovala. Mám šťastie, že vďaka tomu som mohla pracovať tak, ako som pracovala, že som našla možnosť pracovať ešte navyše aj popri štúdiu, po víkendoch, po poobediach. Bola som síce unavená, vyčerpaná, ale tak som to vtedy chcela – zavaliť sa prácou. Vďaka tomu som si ušetriť a byť tak úplne slobodná v rozhodnutí použiť to na moju cestu. Mám šťastie, že mám toho viac ako obrovské množstvo ľudí v krajinách akou je aj India – mám totiž šťastie, že ja pomoc nepotrebujem. A tak ju môžem naopak darovať pri dobrovoľníčení. A dostávam za to všetko, len nie peniaze. Úsmev, skúsenosti, zážitky, radosť, priateľstvá a neuveriteľne chutné indické jedlo. Ak sa vrátim po roku v Indii ešte pribratejšia, tak majte prosím so mnou porozumenie. Pani kuchárka vo Vanamoolike nado mnou stála vždy, keď som si naberala ryžu a zazerala troška keď jej nebolo podľa jej uváženia dostaočné množstvo. A Elsi, pani domáca, mi pre istotu naberá sama. A vždy núti zjesť ešte aspoň polku paroty aj keď vie, že mám osobne stanovený limit na dve čapati či paroty denne?

A za čo som dostala to všetko? Za to, že som sa chcela od nich niečo nové naučiť. Naučiť nielen vo fabrike, ale aj od ľudí, ich jazyk, ich kultúru. Toto je India, toto je láskavosť domácich, toto je skutočné preukázanie „hosť do domu, Boh do domu“. V Indii je možné všetko.

Srdce draka (The dragon´s heart)

Srdce draka

Niekedy mám naozaj pocit, že sa už chcem vrátiť. Snívam o pravidelnom režime najmä keď sa pozerám na svoje nohy a viem, ako veľmi im prospieval pravidelný beh. Snívam o bežných problémoch, že napríklad potrebujem našetriť na práčku. Snívam o tom, že si budem variť každý deň jedlo, ktoré poznám a nebudem tak mať pocit, že chcem všetko nové ochutnať. Snívam o bežnom stretnutí s kamarátkou na káve, pri ktorom si môžem povzdychnúť, že sa vlastne nič prevratné v mojom živote nedeje.

V tom mi ale ktosi zaklope na dvere. S únavou z tepla vstávam z postele a idem otvoriť. Krishna. Moja malá opička. Teda King-Kong.

Usmieva sa a ukazuje mi smerom na dvor: „Veronika? You?“. No tak sa idem teda pozrieť. „Veronika, chuchundra´s home“. Pozerám sa na jamku na zemi a okolo nej akési vzorce nakreslené paličkou v hline. „Naozaj? Si si istý, že je to domček potkana?“. (Čučundra je po nepálsky potkan, viem to odkedy som jedného mala v izbe, zjedol mi moju rudrakšovú japa-malu, vyžral dieru v pyžame a pobehoval vedľa hlavy po posteli). So širokým úsmevom pritaká. No tak teda dobre, pripustím aj ja, že to môže byť domček nejakého potkaníka. Krishna mu ho pravdepodobne teraz zútulnil aj z vonka. „Veronika? Dolphin, not dangerous?“. Usmejem sa. Odpovedám, že nie, a pokúšam sa mu vysvetliť po anglicky, že delfíny sú priateľmi človeka a koľkokrát ich už aj zachránili keď našli vyčerpaných ľudí plávať v mori. Pokračuje, „Dolphin has heart“. Usmejem sa opäť. Som totiž spokojná, že si to pamätajú. Na jednej zo spoločných hodín som ich chcela totiž naučiť, že nesmú ubližovať žiadnym zvieratkám a mali by ľúbiť všetky, bez rozdielu na to, či je to chlpaté, či je to had, alebo pavúk. A začala som tým, že som im ukázala, že všetky zvieratká majú srdce. V ten deň to akurát aj vyšlo, že jeden z chlapcov chytil vtáčika, ktorý sedel na bráne. Podľa ma bol chorý, inak by ho nechytil, a možno aj nožku už mal zlomenú predtým. No vyzeralo to tak, že mu ju zlomil náš Nitesh keď ho pchal do klietky. Vytiahla som ho teda z nej a chcela som ho pustiť, no predtým som každému z chlapcov nechala priložiť prsty jemne k jeho brušku. Chcela som, aby cítili ako mu bije srdiečko. Napokon ma ale presvedčili, že by som ho teraz nemala pustiť, keď má zlomenú nožku. Mali by sme sa o neho postarať. A tak som privolila, vložila ho späť do klietky a uložila na zem do mojej izby. Dali sme mu tam ryžu a vodu. Na hodine som sa ich teda spýtala, čo cítili keď priložili ruku k vtáčikovi. Všetci už teda vedeli, že je to tlkot srdca. Uznali, že jeho srdiečko bilo veľmi rýchlo. A spýtala som sa ich: „Čo myslíte, a ako sa ten vtáčik cítil? Prečo jeho srdiečko bilo tak rýchlo?“. Pretože mal strach. Chcela som aby pochopili, že všetky tvory cítia. Majú srdce a teda cítia. Majú srdce a preto môžu byť aj smutné. Keď mamina stratí svoje mláďatko. Môžu byť veselé keď hladia iné zvieratko, keď náš psík Jackie vrtí chvostíkom pretože nás vidí. A aj ten malinký pavúčik v rohu miestnosti má svoje srdiečko. Plné lásky k nám a preto v noci chytá muchy aby nás neotravovali.

Pár dní potom reflexne tľapnem po svojom stehne. V tejto oblasti sú komáre úplne nečujné, no ich štípance bolia hneď od začiatku pekelne. A padne otázka Ramesha, s úsmevom od ucha k uchu: „Prečo si ho zabila? A on nemá srdce? Vravela si, že všetky tvory majú“. Dostal ma, počúval ma dôsledne. A tak mám od neho ponaučenie. Ešte sa mám čo učiť a mám sa kam posunúť vo svojich meditáciách, aby som dokázala eliminovať reakciu môjho tela na ten nepríjemný pocit, ktorý mi komáre spôsobujú. Ešte mám čo robiť, aby som nabudúce reflexne neťapla, ale iba komára odohnala.

„And dragons? Dragons have heart?“, pýta sa ďalej.

Pozorujem Krishnu ešte pár minút. Bojím sa o neho. Má totiž epilepsiu a na dnes mu už nevyšli lieky. V myšlienkach sa snažím nehnevať sa na vychovávateľov, že dokážu čosi takéto dopustiť. Že zabudli skontrolovať na koľko dní ešte liečbu má. Bez liekov bude mať záchvat takmer určite, hovoria mi chlapci. A strúhajú grimasy pri tom ako napodobňujú ako pri tom vyzerá, aby som pochopila o čo sa jedná. Ale nedá sa na nich hnevať. Nie som v ich pozícii, nemôžem ich súdiť. Viem si predstaviť, koľko toho na nich je. Vačšina z nás má pracovnú dobu 5 dní v týždni, 2 dni víkendu, variabilný počet dní dovolenky. Tu v Nepále majú voľno len v sobotu. Vychovávateľka musela zveriť svoju dcéry svojej sestre, nie je totiž možnosť aby boli pri mame. A dovolenku má raz za 3, či 4 mesiace. Vychováva 16 detí a na tie dve svoje nemá čas. Navyše, vychovávatelia nemajú pracovné a nepracovné dni. To, že pri deťoch v detskom domove nemáš svoj osobný čas, to som pochopila veľmi rýchlo aj ja. Prišla som sem dobrovoľníčiť, čo znamená pracovať 3-5 hodín denne 5 dní  v týždni. Ale to proste nie je možné, keď tu s tými deckami žiješ v jednom dome. Len čo si sadneš, už ti jedno z 16tich deciek zaručene klope na dvere. A vlastne, ani nechceš pred nimi zatvárať dvere. Jedine ak už odpadávaš od únavy.

A čo sa týka liekov, tu v Nepále nie je ani povinné zdravotné poistenie. Tu nie je žiadna spoluúčasť zdravotnej poisťovne na lieky. Tu neziapu pacienti v lekárni na farmaceuta, že majú zaplatiť 17 centov za recept lebo však pán doktor povedal „že všetko bude zadarmo“ a vyvaľujú oči keď si ich dovolí poopraviť, že žiadny liek nie je „zadarmo“, ale „plne hradený zdravotnou poisťovňou“. Tu môžeš byť rád, že neochorieš, inak  si všetko platíš sám. Za Krishnu platí detský domov Our Sansar, narozdiel od všetkých tých ďalších detí, ktoré sú ešte stále na ulici. A vlastne, tu ani nie sú všetky lieky. Krishna má šťastie, že detský domov je 6km od Indických hraníc, a tak mu jeden z jeho liekov môžu ísť vychovávatelia kúpiť tam.

Chvíľu sa s Krishnom pasujeme kto je silnejší. Skúša to najprv rukami, potom tlačí do môjho brucha svojou hlavou, zaberá nohami, ale nejako mu to nejde. Po chvíli však prestane tlačiť, zostane stáť s hlavou opretou o mňa. Ja viem, že to nie je tým, že by mu došli sily. Nechcem ho vyrušiť. Opiera sa totiž o ženu, v ktorej možno práve teraz na chvíľu vidí matku. Cíti kontakt, ktorý mu chýba. Chýba mu niekto, kto by ho objal než pôjde spať. Kto by mu porozprával, či aj draky majú srdce. Niekto, kto by mu povedal, že práve dračie srdce je zvláštne, pretože čím viac v neho veríš, tým je jeho srdce silnejšie.

Nechcem ho vyrušiť, nech si len vezme čo najviac, kým som tu.

Pretože aj ja raz odídem. Ako doteraz všetky.

A tak zabúdam na práčku, lenivé nohy, vlastne všetko.

A cítim, že je správne, že som tu a teraz.

A že som tá, ktorá mu povie, že aj on má v sebe draka.  V ktorého verím.

 


The dragon´s heart

Sometimes I really feel like I want to be back home. I am dreaming of regular regime in my life when I look at my legs and know how much they were profiting from regular exercise and run. I’m dreaming of common problems that, for example, I need to save money to buy washing machine. I dream that I will cook everyday the food I know so that I will not feel like I want to try always all that new food. I dream of a regular meeting with my friend on coffee, where I can admit that no breakthroughs are happening in my life.

While thinking about that, someone knocks on the door. With laziness and tiredness from heat I get up from bed and go to open. It´s Krishna. My little monkey. Actually rather my small King-Kong.

He smiles and points me to the courtyard: „Veronika? You? „. Well, I go to look at it. „Veronika, chuchundra’s home“. I look at a hole on the ground and some pattern drawn by a stick in the earth around it. „Really? Are you sure it’s a rat house?“. (Chuchundra is a rat in Nepali language, I know this since I had one in my room, it ate my rukraksha japa-mala, made a hole in my sleeping pants and was even running next to my head in bed 😀 ). With a wide smile, he nods. Well, so I also admit it may be the house of a rat then. Krishna has probably made its small house cozy also from outside now. „Veronika? Dolphin, not dangerous? „. I am smiling. I answer that it is not, and I try to explain to him in English that dolphins are human friends and how many times they have already saved them when they find exhausted people swim in the sea. He continues, „Dolphin has heart?“. I am smiling again. I’m happy because I glad that they remember. Since I wanted to teach them in one of our classes, that they should not hurt any animals and they should love all of them, no matter whether the animals is fury, or it is a snake or a spider. And to do that I started by showing them that all the animals have a heart.

Exactly on that day, a few hours before the class, one of the boys caught a bird sitting at the gate. In my opinion, the bird must have been sick, otherwise he would not catch him, and perhaps it had already been broken leg even before. But it seemed like Nitesh broke it when he was putting the bird in the cage. I pulled the bird out of the cage and wanted to set it free, but before I let each of the boys press his fingers gently to the bird´s belly. I wanted them to feel its heartbeat. Finally, they persuaded me that I should not let it go now when it has a broken leg because we should take care of him. And so I agreed, put it back in the cage and put it on the ground in my room. We gave him rice and water. At the hour I asked them what they felt when they put their hand on the bird. They all knew it was a heartbeat. They recognized his heart was very fast. And I asked them, „What do you think, how did the bird feel? Why was his heart so fast? “ Because he was afraid. I wanted them to understand that all creatures feel. They have hearts and so that they feel. They have a heart and so that they can be sad. Like when a mom loses her baby. They can be cheerful when they pet another animal or when our dog Jackie wins the tail, happy to see us. And also the little spider in the corner of the room has its heart. Full of love for us, since catching the flies at night, to keep us away from them.

A few days later, I reflexively hit with a palm my thighs. In this area, the mosquitoes are totally inaudible, but their bite is painful right from the beginning like a hell. And there comes a question from Ramesh, with a smile from ear to ear: „Why did you kill it? Does it not have a heart? You said all the animals have it „. He got me, he obviously listened to me thoroughly. And so I have a lesson from him. I still have something to learn and I have to move in my meditations to be able to eliminate the reaction of my body to the uncomfortable feeling that mosquitoes cause me. I still have a lot to do to not act reflexively in the future, but just blow it away by a movement of a hand.

„And dragons? Dragons have heart? „, he asks more.

I observe Krishna for a few more minutes. I worry about him. He has epilepsy, and he has not been given any medication today. In my thoughts, I try not to be upset to the tutors, that they allow things like this are happening. That they forgot to check for how many days of treatment the pills still have left. Without medication, he will almost certainly have a seizure, other boys say. And they grimaces and mimic how it looks when he has a seizure so I will understand what they mean what will  happen. But I can not be angry with them. I’m not in their position, so I can not judge them. I can imagine how hard it is to work here. We have 5 days as working week, 2 days of weekend, variable number of holiday days. Here in Nepal they have weekend only Saturday. The woman tutor had to entrust her daughters to her sister, since it is not possible to have them with herself. And she has holiday every 3 or 4 months. She is raising 16 children and she does not have time for her two. Moreover, the tutors actually do not have real working and non-working days, they do not have their own free time besides the children here in a children’s home. And I understood that too. I came here to volunteer, which means I should work 3-5 hours a day 5 days a week. But this is just not possible when you live in one house with those boys. As soon as you sit down, with certainty one of the 16 boys is knocking on the door again. Actually, you do not even want to close the door of them. Only if you’re fainting finally from the tiredness.

And regarding those drugs, here is no mandatory health insurance in Nepal. There is no co-participation of the medical insurance company for medicines. There are no people in the pharmacy complaining to pay 17 cents for a prescription, shouting on pharmacist that doctor said „everything will be for free“ and balancing eyes when he/she allows him/herself to correct them that the medicine is never “for free“ but „fully covered by a health insurance company.“ Here, you are lucky when you are not sick, otherwise you have to pay everything. For Krishna, the child´s home Our Sansar pays for his medication, in contrast with all the other kids still left on the street. And actually, there are not all the drugs here.  Krishna is lucky that the children’s home is only 6km from the Indian border, so one of tutor can go there to buy him one of his medicines.

For a while, we are playing with Krishna to fight who is stronger. He tries it first with his hands, then pushes to my stomach with his head, strengthen his legs, but it does not work. After a while, however, he stops pushing and he stays with his head leaning against me. I know it’s not like he’s got out of his strength. I do not want to disturb him. He is now leaning on a woman, in which he probably see for a moment a mother. He feels the contact that is missing. He is missing someone, who hugs him before he goes to sleep. Who would talk to him that even dragons have a heart. Someone who tells him that the dragon’s heart is even special, because the more you believe in him, the stronger his heart is.
I do not want to disturb him,  I want to just take as much as he can while I’m here.
Because I’ll leave once too. As all others before.

So I am forgetting about the washing machine, my lazy legs, actually about everything.

And I feel it is right that I’m here and now.

And that I’m the one who tells him that he has a dragon in himself too. And that I believe in this dragon.

Oči (The eyes)

Oči

Vrátim sa to ja?  Už pol roka jem rukami, oblečená v indickom oblečení, s úsmevom prechádzam trhmi a zjednávam cenu okry. Milujem ju. A štipku šafranu v zelenom čaji.

Vrátim sa vôbec?

A ak sa aj moje fyzické telo vráti … vráti sa aj moja duša? A moje srdce?

Kde sú vlastne teraz?
Iste niekde spolu. Veď v Indii a Nepále sa naučili kráčať už len spolu.

Ale kde sú?

Možno kdesi v ryžových poliach, po kolená v blatovej vode. Tancujú. A nedbajú už totiž vôbec o to, či sa vrátia domov špinavé. Veď je to len blato. S rozprestretými rukami nechávajú ohnuté hlávky kláskov ryže aby nežne hladili končeky ich prstov. Občas to zašteklí.

A možno sa kotúľajú so smiechom dolu Himalájskymi kopcami. Skončia s hlavou medzi voňavými kvetmi. Vystrú nohy a zaboria ich do čerstvej trávy. Rosa steká pomedzi ich prsty na nohách. Celé sú pehavé. Pehavé prirodzene i od drobných čiastočiek trávy, peľu a hliny.

Možno sedia práve v rikši, nechávajú ruch ulice nech ich drží v prítomnosti. Tu túúúúú, pozor, krava uprostred cesty. Veď no a čo?

A možno akurát hľadia do nepálskych očí. Chcú sa do nich ponoriť. Sú hlboké a tmavé, no niekedy z nich vidno len uzučký pásik. Práve také krásne sú keď sa smejú. A ešte krajšie keď sú smutné.

Možno práve moja duša a srdce objímajú svet. Spolu.


The Eyes

Will it be still me, who will once come back?  Already 6 months I have been eating only with hands, wearing Indian clothes, smiling while walking through the muddy market in flip-flops and negotiating the price of the okra. I love okra so much. And pinch of saffron in my green tea.
And will I come back at all?
And if my physical body returns … will my soul return? And my heart?
Where are they now? Surely somewhere together. In India and Nepal, they have learned to walk only together.

But where are they?

Maybe somewhere in rice fields, knees in muddy water. Dancing. And they do not care whether they will come back home dirty. Because it’s just a mud. With their arms spread, they are letting bent heads of the rice to nudge their fingertips. Sometimes it tickles.

And maybe they roll with laughter down the Himalayan hills. They end up with their heads between the fragrant flowers. They straight their legs and bury them in fresh grass. The dew runs down on the toes. They are freckled. Naturally, but also from small particles of grass, pollen and clay.

Perhaps they are sitting in the rickshaw, leaving the rush of the street to keep them in the presence. Tu tuuuu, watch out! There is a cow in the middle of the way! Well, and what?

And perhaps, they are looking right now into Nepalese eyes. They want to immerses themselves in them. They are so beautifully dark and deep, yet sometimes you can see only a tiny strip of them. They are exactly so beautiful like this when they laugh. And sometimes even more beautiful when they are sad.

Perhaps my soul and heart are now embracing the world. Together.