Prečo Ajurvéda v Indii už nie je to, čím bývala, no vo Vanamoolike ňou stále zostáva.

Druhý deň po mojom príchode do Vanamooliky ma už čakal výkonný riaditeľ vo svojej kancelárii. Jednoduchá miestnosť plná papierov, pár kníh, kalendáre všade po stenách. Žiadny luxus, ale ani žiadny prílišný neporiadok.

Skromne, to je to správne slovo na to, aby som popísala ako na mňa toto miesto pôsobilo

Hneď na úvod sme mali veľmi dôležitý rozhovor, počas ktorého som naozaj veľa vecí pochopila. Vďaka jeho otázkam som pri hľadaní odpovedí totiž pochopila samú seba – čo ma k Ajurvéde pritiahlo a prečo, aj napriek svojim poznatkom zo západnej medicíny a hlavne farmácie (alebo skôr práve kvôli nim) viem, že práve táto iná, prírodná cesta je tá správna. Chakochan totiž chcel aj vedieť, čo by som vo firme chcela robiť, čo ma takto na úvod trocha prekvapilo. No teda odrazu som teda pochopila som, že toto asi nebude také klasické dobrovoľníčenie, že „niečo za niečo“ – že na ubytko a stravu si budem musieť „čosi“ odrobiť. A chcel aby som čas u nich využila na to, aby som sa čo najviac naučila bez tlaku, že niečo „musím robiť“.

Má totiž totiž teóriu, že ako priatelia môžeme dokázať viac

A tak som sa teda porozhliadala po firme, utekala so záujmom preskúmať fabriku a samozrejme, zablúdila som aj do záhrady s bylinkami. Keď si popri povinnostiach Chakocahn našiel na mňa čas, porozprával mi aj o histórii firmy. Aby som pochopila aj ich posolstvo a ako fungujú. Vanamoolika bola pôvodne založená ako spoločenstvo farmárov, ktorí chceli na svojich pozemkov, okrem pestovania korení zachovať aj liečivé rastliny a pestovať ich organickým spôsobom. Neskôr sa rozhodli vyrábať z nich autentické a pôvodné ajurvédske preparáty. Následne do spoločenstva prišli niektorí ďalší farmári, rozšírili sa tak pozemky na ktorých sa pestovali hlavne korenia a cieľom spoločenstva sa tak neskôr stala najmä podpora miestneho obyvateľstva a to tým, že ich zadarmo v kurzoch učili pestovať korenie organickým spôsobom a následne od vypestované produkty vykupovali (čierneho korenie, kardamom, káva, zelený čaj, kakao, …) a potom predávali. Miestni obyvatelia si tak mohli aspoň niečo zarobiť, zvýšila sa tak aj ich kvalita života a firma popri tom časom aj rozšíriť ponuku vyrábaných ajurvédskych liekov.

Práve vtedy ma Chakochan v našich rozhovoroch aj upozornil na to, aby som si všimla a uvedomila rozdiel medzi knihami s pôvodnými vedomosťami Ajurvédy a formou, v akej sa Ajurvéda v Indii dostáva k bežným ľuďom dnes. (A ja dobre viem, že nielen v Indii – na Západe, je to ešte viac „iné“).

Ajurvéda v Indii v krátkom poslednom období pár desaťročí prestala byť tým, čím pôvodne bola a ako sa zachovávala predtým po tisícky rokov

Takmer všade je teraz totiž možné kúpiť ajurvédske doplnky výživy vo forme tabliet a najmä onca kapsúl, pričom účelom týchto liekových foriem v západnej farmácii je nielen uľahčenie podávania liečiva, ale najmä maskovanie chuti liečiv. Pritom kapsuly v klasickej Ajurvéde ako liekové formy vôbec neexistujú, tablety áno, ale tie majú obsahovať iba zmes bylín bez korigencií chuti a nemajú sa len prehltnúť, ale mali by sa dobre požuť, nielen aby sa liečivo rozprestrelo po tráviacom trakte a mohlo sa vstrebať, ale najmä preto aby bolo cítiť chuť.  Mal pravdu, už predtým som si študovala, že prijímanie ajurvédskych bylín v kapsulovej forme, ktorej úlohou je maskovanie chuti bylín, sa úplne míňa účinku. Pretože práve chuť je prvou najdôležitejšou z kvalít, prostredníctvom ktorých bylinky (Drava) vykazujú medicinálny účinok (Virya Pariksha). Okrem toho ešte niektoré majú unikátny účinok (Prabhava Pariksha).

Aj samotní Ajurvédski lekári sa na Ajurvédu pozerajú už skôr západným spôsobom

Príkladom je meranie pulzu a tlaku, ktoré sa v dnešnej dobe automaticky učia na univerzitách. Pričom Chakochan mi vysvetlil, že pôvodne sa v Ajurvéde meral pulz nervov a nie tep srdca. A aj ochorenia sa už učia a opisujú ako ochorenia v alopatickej medicíne (diabetes, …) a nie klasickým spôsobom, kde ochorenie bolo opísané ako dôsledok akumulácie Ama (toxických produktov) v príslušnom orgáne, tvoreným niektorým zo 7 typov telesných tkanív. Chakochanova dcéra akurát študuje Ajurvédsku medicínu a tak presne vidí, čo dnešných ajurvédo-medikov učia na školách a ako veľmi sa to odlišuje od toho, čo si on naštudoval z originálnych ajurvédskych textov.

Základom liečby v Ajurvéde zároveň je, že je v prvom rade potrebné, zistiť, aká je Prakriti pacienta, to znamená, že ktorá dóša (zväčša však dve dóše) sú u konkrétnej osoby dominantné. Popisuje to, ako funguje jeho telo, duša a všetko dokopy a od toho sa potom odvíja, aké ochorenia sa u neho môžu vyskytovať. Niektoré „ochorenia“ ako ich poznáme v západnej medicíne sa totiž môžu vyskytovať pri  rôznych problémoch – napríklad migréna sa môže vyskytovať pri disbalancii Vaty, ale aj Pitty. Ale keď príčina je disbalancie rôznych dóš, tak aj liečba by mala byť odlišná. No mnohí dnešní Ajurvédski lekári už len proste kategorizujú problém pacienta ako migréna a použijú hromadne vyrobený ajurvédsky prípravok na „migrénu“ bez ohľadu na to, aká je vyvolávajúca príčina u daného pacienta.

Pričom podľa toho, aká dóša je u pacienta dominantná, treba prispôsobiť aj liečivý prípravok

Pekným príkladom môže byť už len voľba základného oleja pri príprave medicinálneho oleja pre pacienta. Použité liečivé rastliny môžu byť vhodné na terapiu pre viacero dóš, avšak napríklad hrejivý sezamový olej je vhodný len pre Vatu a Kaphu, ktoré sú vo svojej podstate chladné a potrebujú zahriať, čo pôsobí terapeuticky. Avšak u Pitty môže použitie sezamového oleja spôsobiť zhoršenie príznakov, bez ohľadu na to, že bylinky v ňom rozpustené by jej mali pomôcť. Sezamový olej totiž svojimi hrejivými vlastnosťami pokožku až prehrieva, pričom práve pokožka ľudí s Pitta dóšou je na prehriatie najviac citlivá – práve na pokožke sa prejavujú dôsledky prehrievania v dôsledku nadbytku Pitty v tele. Výsledok – liečivý prípravok sa nielen míňa účinku, ale pacienta aj navyše poškodzuje. A to sme len pri voľbe správneho oleja, v ktorom sa má pripraviť výluh z bylín. Pokračovať môžeme výberom vhodných bylín, …

A tak sa Ajurvéda proste zvrhla na medicínu, ktorá používa podobné holistiku-ignorujúce princípy ako západná medicína a jediným rozdielom medzi nimi zostáva len to, že v západnej medicíne sa ordinujú lieky, zväčša syntetické chemikálie a v modernej Ajurvéde hromadne pripravené rastlinné preparáty a ešte najmä masáže (s obrovským biznisom z nich v pozadí). Ajurvéda tak síce zostáva k telu šetrnejšia než je západná medicína, ale už častokrát nie je skutočne personalizovaná a holistická, aká by pôvodne mala byť.

Zároveň, v Indii je na trhu obrovské množstvo firiem v oblasti „prírodnej medicíny“ a „prírodných preparátov“, ktorých zámerom je už iba jedine obrat z predaja, poväčšine ani nie liekov, ale výživových doplnkov. Základom zaručenia obratu pre nich sa stala samozrejme reklama a už dávno nie kvalita, a tak si vyrábajú billboardy s bollywoodskymi hviezdami (lebo tie určite vedia, čo je zdravé!). Nedbajú na to, či zloženie ich prípravkov je správne a či vôbec účinkujú… Nanešťastie, v Indii navyše asi ani neexistuje žiadna regulácia a kontrola toho, čo reálne do tabliet dávajú. (Situácie nie je až tak špecifická len pre Indiu, pretože aj na Slovensku nemáme už výživových doplnkov žiadne kontroly kvality a obsahu, jediné, čo sa treba deklarovať je ich „zdravotná nezávadnosť“. U liekov, naopak, prebiehajú rutinné kontroly zloženia. A tak si možno až teraz uvedomíte aký môže byť rozdiel medzi vitamínom C od Zentivy, ktorý je registrovaný ako liek a vitamínom C od Walmarku, a ešte „lepšie“ od Dr. Maxa, ktoré sú len výživovými doplnkami a nikto asi nikdy neskúmal, koľko vitamínu C tam reálne aj nájdete.)

Preto som zostala neuveriteľne vďačná, že som sa dostala na toto miesto

Mnohé z tohto by som si pri svojom štúdiu možno ani neuvedomila, keby so nevidela tento rozdiel – ako by to malo byť a ako to v skutočnosti v iných firmách je. Vo Vanamoolike si totiž dávajú záležať na tom, aby to bolo tak, ako to má byť. Zárukou sú vedomosti Chakochana, ktorý je síce farmaceutom západnej farmácie, tak ako ja, ale venoval celý život štúdiu originálnych ajurvédskych textov. Prípravky, ktoré vyrábajú sú pripravované podľa originálnych preskripcií a z bylín, za ktoré on sám ručí, že sú určené, pestované a zbierané správne. (Na rozdiel odo mňa mal však možnosť študovať priamo z ajurvédskych kníh, ktoré sú na moje nešťastie v lokálnom jazyku Keraly – malajalamčine :/ ). Preto ale nemôžu samozrejme konkurovať iným firmám – za svoje prípravky Vanamoolika totiž logicky musím pýtať omnoho vyššiu cenu. Cenu za kvalitu, malovýrobu a organické pestovanie. Vanamoolika totiž stále funguje skôr ako „charita pre pestovateľov“, len málo profitu zostane pre firmu, keď je ich prvoradým záujmom podpora pestovateľov, výkup za ceny, ktoré sú pre firmu neekonomické, ale pre pestovateľov doslova „život zachraňujúce“. S nádejou som sa ho snažila ubezpečiť, že svet sa mení a ja verím, že ľudia si nájdu cestu ku kvalite sami. V takom prípade sa nedá konkurovať cenou, ani reklamou, jedine tým, že sami pacienti pocítia rozdiel, vtedy sa vrátia aj sami. S opatrným zamlčaním som si však uvedomila, že ekonomická situácia ľudí v Indii je trošku na inej úrovni ako ľudí v Európe… tu cena rozhoduje ešte viac ako by ste čakali, milióny ľudí nemá čo jesť, nedokáže si tak dovoliť kvalitnejšie lieky. Častokrát nemajú ani na tie nekvalitné.

Sama som však mala možno spoznať aký je rozdiel – v kvalite!

Ešte som si totiž ani poriadne nevybalila veci u Chakochana doma keď som prišla a už mi jeho žena ponúkala Chavanaprasham od Vanamooliky so slovami: „Len skús, skús, že je iný, ak si doteraz ochutnala iný, normálne dostupný v obchodoch.“ A úprimne, áno, bol to neskutočný rozdiel. Do tých komerčných totiž dávajú omnoho väčšie množstvá jaggery – palmového cukru, pretože je lacnejší ako iné zložky, kgoré by tam mali byť. Samozrejme aj používajú jaggery v nie organickej kvalite, aby cena išla ešte viac dole. A v neposlednom rade – ani pán boh nevie, či tie bylinky, ktoré sú napísané na obale vo vnútri vlastne aj sú. Dokonca, človek nemôže vedieť nie to, či tam nechýba, čo tam má byť, ale najmä či tam nie je niečo čo tam nemá byť – mám na mysli jedovaté bylinky. (Toto bolo to, čo skúmal ten môj indický kolega v Nórsku, Seethapathy. Chcel totiž pomocou metódy DNA barcoding analyzovať Chawanaprashamy od rôznych firiem a zistiť, či rastliny prítomné v týchto prípravkoch vôbec korelujú s tým, čo by tam malo v skutočnosti aj byť. A zaujímalo ho to najmä z hľadiska bezpečnosti – či sa tam nenachádzajú nepovolené, dokonca až jedovaté rastliny.)

Počas môjho pobytu som mala možnosť vidieť, že priestory firmy sa používajú nielen na školenia farmárov (ktoré sú zadarmo!), ale aj na rôzne dobročinné aktivity spojené so zdravím. Jedného dňa som sa objavila v dverách a bola som vtiahnutá do vnútra spoločenskej miestnosti (napokon ako najväčšia atrakcia), keď sa tam konali predstavenia detí, ktoré boli postihnuté, alebo v paliatívnej starostlivosti kvôli vážnemu doživotnému ochoreniu…

Čo mi teda dobrovoľníčenie v tejto firme dalo po odbornej stránke? Úžasnú možnosť študovať a vidieť reálne ajurvédske preparáty, spoznať rozdiel medzi komerciou a skutočnou kvalitou. No hlavne – inšpirovať sa ľuďmi, ktorí celý svoj život zasvätili práci vo firme tak, aby v prvom rade svojim konaním pomohli druhým Mohla som vidieť, že biznis sa dá robiť aj tak, aby ste pomohli iným, aj keď je vidno, že sa takejto firmičke prežíva ťažšie keď im nejde len o zisky. Skôr ako malé príjmy ich však trápi voda. Alebo skôr sucho. Dažde za posledné dva roky nenaplnili nádrže, ktoré si zvykli pripraviť ako zásobu na obdobie sucha.

A vidieť aj neutíchajúce odhodlanie a vytrvalosť pri vedení firmy, pretože aj napriek tomu, že firma nielenže stagnovala za posledné roky, ale mohla byť asi aj v mínuse, nevzdávajú sa. Rozhodli sa investovať do nového loga, začnú aj s marketingom a časom sa snáď rozbehne aj internetový predaj, čo by im umožnili posunúť predaj z lokálneho na aspoň v rámci štátu Kerala, ak nie na úrovni Indie. No hlavne – prijímajú spoluprácu s Európou, hľadajú partnerov a snažia sa ukázať, že kvalita je prvoradá. A možno aj práve moja návšteva napokon prinesie ďalšiu spoluprácu s Európou…

Prečo som po štúdiu západnej medicíny a farmácie napokon skončila pri tej východnej?

Hneď druhé ráno po príchode do Vanamooliky som mala zaujímavý rozhovor s Chakochanom, CEO firmy. Chcel odo mňa nech mu teda vysvetlím, aké je moje vzdelanie, aké sú moje dôvody prečo sa venujem Ajurvéde a čo vlastne očakávam o tohto pobytu.

Tak mu vravím, že som vlastne farmaceut

On inak pôvodne tiež. Vysvetlila som mu, že vlastne nie som úplne typický farmaceut a že sa skôr zaujímam fytoterapiu, pretože som na bylinkách sama vyrastala a úprimne, považujem ich za lepšiu alternatívu pri mnohých problémoch než syntetické lieky. Neznamená to, že bylinky nemôžu mať vedľajšie a nežiaduce účinky! Smaozrejme, že treba mať znalosti na to, ako ich používať. Avšak stále sú k telu šetrnejšie ako všetky tie tabletky, ktoré do seba mnohí ľudia až prekvapivo často hádžu bez poznania toho, čo im vlastne môžu spôsobovať. Povedala som mu, že k Ajurvéde som sa dostala prirodzene skrze môj záujem aj o ďalšie bylinky, ktoré nepochádzajú len z Európy. No a hlavne aj asi kvôli môjmu výskumu počas PhD, pretože som na doktoráte analyzovala aktivitu niektorých indických liečivých rastlín.

Ako mu to tak vravím, sama som pri slove výskum podvedome rukami ukázala úvodzovky. Takže „výskum“

Už vtedy som vedela, že ten výskum, čo v západných krajinách robíme na indických a celkovo ajurvédskych bylinách, vlastne nikdy nemôže dokázať účinky Ajurvédy… A on mi to len potvrdil vo svojich slovách. Prečo vlastne?

Pretože sa pri západnej medicíne (alopatickej) a západnom výskume stále sústredíme na to, že potrebujeme dokázať účinok jednej látky. Jednej substancie, od ktorej chceme aby bola zodpovedná za všetko. Izolujeme ju a potom skúmame ako funguje (mechanizmus účinku) a aké má nežiaduce účinky. Na každej jednej farmakologickej konferencii som dostávala tie isté otázky, pretože toto je to, čo farmakológov, prirodzene, zaujíma – aká (presne jedna jediná) látka je za účinok zodpovedná a ako presne to pôsobí. O tomto je predsa farmakológia, o konkrétnych liečivách a konkrétnych mechanizmoch účinku, ktoré potrebujeme vedieť. A ja to rešpektujem.

Ale sama som vedela, že u bylinných látok to takto proste nikdy nepôjde. V úžasne komplexnom rastlinnom tele plnom látok, ktoré sa navzájom ovplyvňujú sa nemôžeme sústrediť na vyizolovanie len jednej jedinej látky. A čo tie ostatné? Tie sú v rastlinných telách len tak pre srandu? Nič, naozaj nič v prírode nie je na svojom mieste len ak pre srandu, že by sme to mohli prehliadnuť , či označiť za „nepotrebné“. Pripomína mi to ako sme sa na farmakognózii na farmácii učili, že rastliny produkujú primárne a sekundárne metabolity. Primárne sú nevyhnutné pre prežitie rastliny, sú totiž jej výživou. A sekundárne? O mnohých z nich sa predtým veľa nevedelo na čo ich rastlina potrebuje. A tak sme mnohé z nich v minulosti dokonca označovali za „nepotrebné“. V  lepšom prípade sa neskôr už aspoň hovorilo, že akýmsi spôsobom dopomáhajú rastline k prežitiu, len my nevieme ako. Veď vlastne aj slepé črevo sme veľmi dlho označovali za nepotrebné! Tak s radosťou preč s ním keď nevieme na čo je.

Vtipné na tom však je, že drvivá väčšina látok, ktoré používame v medicíne, a ktoré pochádzajú z rastlín sú práve tými sekundárnymi metabolitmi. No a asi keď fungujú v ľudskom tele tak asi na niečo budú fungovať aj v rastlinách, no nie? Potom sa konečne prišlo na to ako rastliny komunikujú, nielen navzájom, ale aj so svojim prostredím, so zvieratami. Komunikujú produkciou chemikálií, pretože na rozdiel od zvierat z miesta ujsť jednoducho nemôžu. Chránia sa takto aj pred parazitmi, či pred tým aby boli zožrané, či naopak lákajú zvieratá aby boli opelené a ich plody skonzumované, nech sa semená roznesú. Chemikáliami ovplyvňujú aj iné rastliny, zápasia medzi sebou o miesto na slnku alebo si naopak aj vzájomne pomáhajú. Pekným príkladom takejto komunikácie medzi rastlinami sú napríklad stromy akácie, ktoré uvoľňujú plynné chemikálie hneď ako začnú byť nadmerne spásané antilopami. Dajú tak vedieť ostatným stromo akácie, že sa antilopy blížia a tie okamžite začnú produkovať obranné látky vo svojich listoch – adstringentný tanín – ktorý spôsobuje, že antilopám po konzumácii takýchto listov zlyháva trávenie. Rastliny cítia, vnímajú elektromagnetické polia, vibrácie, niektoré sa po dotyku dokonca hýbu (Mimosa pudica). My len proste žijeme v inom časovom ponímaní ako ony. Máme iný pohľad a preto nechápeme rastlinný svet.

Takže všetko je na svojom mieste pre nejaký dôvod

A rovnako to teda je aj u kokteilu látok, ktorý dostaneme po vylúhovaní rastliny vodou – teda v jej vodnom extrakte. Mylne v našich experimentoch označujeme niektoré látky za neúčinné, pretože nepreukazujú aktivitu. Mylne, pretože oni v skutočnosti nie sú nepotrebné – mnohé z nich môžu vytvárať vhodné prostredie pre účinok tých „aktívnych“ látok, alebo sa iným spôsobom spolupodieľajú na účinku. Pomôcť sú však schopné iba ak sú prítomné ako súčasť komplexu látok, nie osamote.

Presne k tomuto som došla aj vo svojom vlastnom výskume

My sme sa venovali analyzovaniu antitusickej aktivity rastlinných polysacharidov – teda, či sú schopné tlmiť kašeľ. A keďže naša hypotéza bola, že účinok našich vodných extraktov môže byť viazaný na prítomnosť polysacharidov, pretestovali ich aktivitu. No zároveň sme stanovili aj aktivitu materského vodného extraktu a navyše aj zvyšku extraktu, ktorý po izolácii polysacharidov zostal, aby sme presne a jasne videli, kde je aktivita viazaná. Áno, v mnohých prípadoch sa nám pekne ukázalo, že práve tá polysacharidová frakcia je viazaná s účinkom a tá nepolysacharidová frakcia účinná nie je. Ale, čuduj sa svete, účinok takýchto frakcií nikdy neprevýšil účinok materského vodného extraktu. A pritom chémia hovorí, že po izolácii predsa dochádza ku zakoncentrovaniu látky a preto by sa dalo očakávať, že účinok izolátu by mal byť vyšší oproti „zriedenému“ materskému roztoku, v ktorom nám predsa prekážajú tie „zvyšné neaktívne látky“. Ale takáto chémia nám v našich zisteniach neplatila. Ako som už spomenula, tie ostatné „neaktívne látky“ tam na niečo sú a v tomto prípade to bolo pravdepodobne na vytvorenie vhodného prostredia, v ktorom polysacharidy dokážu vytvoriť gélové vrstvy a preukázať tak účinok.

Zároveň je potrebné si uvedomiť, že sa snažíme dokazovať účinok rastlinných látok v absolútne neprirodzených podmienkach

Robíme to na izolovaných bunkách, kde chýba práve komplexnosť organizmu. Alebo to robíme pomocou experimentov na zvieratách, ktoré sú vystresované, žijúce v neprirodzenom prostredí, kŕmené laboratórnou stravou, … a koniec koncov, sú to modelové zvieratá a nie ľudia.

Chakochan len dodal, že mám pravdu a vysvetlil mi viac

Vysvetli mi, prečo práve toto je prekážkou pri dokazovaní účinku ajurvédy pomocou experimentov ako tieto. V rastlinnom tele, tak ako v inom živom tele, sa nachádza životná energia, prána, ktorá je nositeľom energie a účinku. Bez energie niet života. Ak však izolujeme nejakú látku z tela rastliny tak ako to robíme, rôznymi organickými rozpúšťadlami a podobne, nedokážeme spolu s látkou izolovať aj túto energiu. Ajurvéda má špeciálne predpísané spôsoby, ktorými sa ajurvédske prípravky môžu pripravovať práve z tohto dôvodu. Tieto postupy totiž zabezpečujú, že sa do výluhu nedostanú len látky, ale aj energia rastlinného tela. Tieto metódy šetrne zaobchádzajú s rastlinným materiálom a prirodzene sú založené najmä na extrakcii látok vodou a nie organickými rozpúšťadlami. Vo väčšine prípadov sa rastliny len pomelú (aj to mletie by malo byť ručné a nie v mlynčeku, pretože tam dochádza k prehrievaniu materiálu) a pripraví sa tak prášok (choornam), ktorý sa potom po rozpustení vo vode vypije. Často sa používa ešte šťava vylisovaná z bylinného materiálu. Liekové formy sú jednoduché, získaný prášok alebo šťava sa miešajú a prirodzeným spôsobom zakonzervovávajú alebo sa vytvorí „medicinálny džem“. Vždy sa však pracuje s celou príslušnou časťou rastliny (listy, korene, vňate), nerobí sa žiadny izolát špecifických látok. To preto aby sa zabezpečilo, že do extraktu prejde všetko, čo v rastlinnom tele je a je rozpustné vo vode.

Zároveň som si proste absolútne vedomá, že aj napriek tomu, že výsledky môjho výskumu boli veľmi pozitívne a našli sme mnohé rastliny s preukázateľným účinkom, do praxe lieky založené na tom, čo som skúmala, nikdy nepôjdu. Prečo?

Lebo by v tom neboli žiadne peniaze – nedajú sa na tom zarobiť obrovské peniaze. Akože, takmer všetci o tom vedia, že vo farmafirmách ide najmä o peniaze. Veď samozrejme, je to logické, je to firma a nie charita. Firma proste musí mať profit na to aby mohla fungovať. A vývoj liekov je neskutočne nákladný proces a dlhý proces – prechádzajúci od testovania obrovského množstva látok v experimentálnych štúdiách na bunkových líniách, neskôr menšieho množstva látok na zvieratách, až sa napokon len zlomok potenciálnych liečiv dostane k zdravým dobrovoľníkom. Ak sa vôbec dostane, požiadavky na bezpečnosť sú pochopiteľne veľmi vysoké. A potom sa prejde s možno jediným liečivom na reálnych pacientov. Toto všetko trvá dlhé roky, niekedy desaťročia. Po uvedení na trh si firma, ktorá liek vyvinula môže uplatniť 10 ročné výhradné patentové právo, aby nikto iný nemohol vyrábať daný liek, ktorý vyvíjala. S logickým dôvodom – aby sa jej vrátili peniaze, ktoré vrazila do výskumu. Z pohľadu fungovania firmy ako firmy sú to všetko absolútne racionálne dôvody. Ale ja neviem, mne celkom prekáža – že, nemalo by tu ísť (aspoň trošku) reálne aj o zdravie ľudí a nielen o peniaze? Tak prečo sa dopúšťa, že sa kvôli vysokej cene originálneho lieku potom nemôže množstvo pacientov dostať k takejto liečbe? Lebo medicína dnes už nie je charita.

Dokazujeme mechanizmus účinku, nie účinnosť

Funguje to. Neškodí to. Pomáha to. Ajurvéda je osvedčená TISÍCKAMI rokov používania. Prečo nám stále nestačí táto vedomosť? Lebo to proste chceme mať všetko našimi západnými spôsobmi. Stále chceme niečo dokazovať. A pritom objavujeme a dokazujeme veci, ktoré sa už dávno vedia. Potrebujeme okľukou dokázať dokázané.

V čase, kedy sa Európe ešte ani nesnívalo, že bude tak významná a bude „ohniskom vynálezov“, v Indii už dávno existovala civilizácia, ktorá poznala účinky rastlín na ľudské telo. Históriu ľudstva je možné rozdeliť na niekoľko období podľa toho, aké bolo vedomie ľudí. Dnes žijeme v temnej dobe. Naše vedomie je potláčané neustále mysliacou mysľou a naše ego spôsobuje, že sa cítime oddelení od okolitého sveta. Od univerza. Od prírody. No v dávnom období žili ľudia v spojení s prírodou, pozorovali ju, chápali a komunikovali s ňou. A práve z tohto obdobia pochádzajú Védy, múdrosti Indickej civilizácie spísané do súboru učení. Z tohto obdobia vychádza aj Ajurvéda. Ľudia starostlivo pozorovali ako telo funguje, ako vznikajú ochorenia a skúmali, čo je toho príčinou. A vytvorili systém, v ktorom sa uchovávajú vedomosti o tom, ako sa máme o svoje telá starať aby sme ochoreniam mohli predchádzať. Odvtedy sa tieto vedomosti používajú tisícročia. Tak prečo potrebujeme zas a znova dokázať dokázané?

Presne tak je to aj s mnohými „objavmi“ v západnom svete. Kým my sme na západe objavovali, čo sú to hviezdy a diskutovali o tom, či je Zem plochá, v Indii to bolo už všetko dávno popísané vo Védach. Kým my sme žasli nad teóriou relativity, vo Védach už dávno bolo popísané, že celý svet je len vibrujúca energia, nič nie je reálne hmotné. A čas? Ten je tiež len relatívny, pretože existuje len podľa toho, kto sa na neho pozerá. V meditácii a v jóge to všetko, videli, zažili. A nikto nad ničím diskutovať nemusel. Ale my potrebujeme stále nejaké experimenty…

A tak som sa konečne pochopila. Vlastne, pochopila som, čo mi ukazovalo moje telo, kým moja myseľ bola zaneprázdnená plánovaním budúcnosti

Toto všetko bol dôvod, prečo, aj keď som najprv strašne chcela, napokon som prestala mať potrebu ísť pokračovať vo svojom výskume do Nórska. Vytvorila som projekt v spolupráci s Islandskými imunológmi, v ktorom som chcela skúmať imunomodulačné účinky rastlín z Nepálu. Znie to skvele, ja viem. Dva roky na Islande s pobytmi v Nepále kvôli zberu materiálu. A potom tretí rok v Nórsku. Ale napokon, napokon som tam vlastne ani nechcela ísť. Lebo by to bol „výskum aby som robila nejaký výskum“, nebolo by to nič, v čo by som vtedy úplne verila, že chcem naozaj skúmať. Nateraz, po ukončení PhD nechcem pokračovať vo výskume ani na Slovensku. Nechcem pokračovať presne v tom, čo som robila, aj keď mi to dalo hrozne veľa.

Ja tomu už totiž neverím. Neverím tej ceste

Neverím experimentom, ktorými som chcela „niečo dokázať“ vo svojom výskume v Nórsku. A zároveň som nechcela „iba pokračovať“ na svojej univerzite, s kalkulovaním s istotou, že budem „niekde pracovať“. A bola by som ešte väčší pokrytec, ak by som vydávala lieky v lekárni s vedomím, že už absolútne neverím, že niečo ešte zmenia.

Niečo vo mne už vtedy vedelo, bez toho aby do toho pripúšťala moja myseľ, ktorá sa zatiaľ plne zabávala tými miliónom povinností, že v tejto etape života sa potrebujem venovať len naozaj niečomu, čomu skutočne verím a pokladám za správne. Niečomu, čo je zároveň aj mojim hobby, nielen prácou. Niečomu, čo ma robí skutočne šťastnou a zdravou. Niečomu, čo naozaj pomáha aj iným.

V budhizme sa hovorí o tom, že sa musíme naučiť nebyť pripútaný k veciam, ľuďom, podmienkam (no attachments), veď raz tento svet totiž každý jeden z nás aj tak opustíme a nevezmeme si so sebou ani veci, ani ľudí, ani tie naše tituly. A ja som zistila, že som bola pripútaná k môjmu dosiahnutému vzdelaniu, k tomu, čo bolo odo mňa očakávané (nielen čo očakávali iní, ale hlavne čo som od seba ja sama očakávala!), k mojej „vedeckej kariére“, na ktorej som posledných 10 rokov pracovala. No načo by mi toto všetko bolo, teplé miesto niekde v labáku, keď by som skutočne neverila tomu, že to, čo robím je správne a že svoj čas venujem veciam, o ktorých si skutočne myslím že sú správne?

Tak teda preto som povedala: „Ďakujem, veľmi veľa som sa naučila, ale dosť. Odchádzam“. A odišla som

Možno proste nemusím byť farmakológ s profesorským titulom a dvoma Dr. pred menom a za menom, nemusím byť najväčšia hlava niekde na kongrese. Môžem, nie je na tom nič zlé, ale nemusím. Nič z tohto nemusím ak nie som spokojná so sebou, nie som šťastná a zdravá. Zistila som, že si musím ísť vlastnou cestou. Naučila som sa čítať a počúvať signály, ktoré mi dáva moja intuícia, naučila som sa byť spontánna a vyberať si to, čomu sa venujem srdcom a nie mysľou.

Zostala som sama nad sebou mlčky žasnúť. Chakochan sa pousmial

A vraví: „Máš úžasný talent, bystrú myseľ a vedomosti. A hlavne – máš celý život pred sebou, môžeš sa tomuto venovať ešte taký dlhý čas. Ja už toho času tak veľa nemám. Preto urobím pre teba všetko, aby si mohla pokračovať tam, kde som ja prestal. Ak zvládneš sama svojim štúdiom poňať teóriu Ajurvédy, uložíš si všetky tie rozsiahle a komplexné vedomosti k terapii, môžeš sa kedykoľvek vrátiť a ja ti zabezpečím „stáž“ so skutočným Ajurvédskym lekárom, aby si sa naučila ľudí aj sama diagnostikovať.“

Pozrel sa mi uprene do očí a pokračoval: „Myslím si, že pre nás predstavuješ unikátne prepojenie medzi západné s východným, čerpáš vedomosti a to dobré z oboch a Ty nájdeš ich spoločnú cestu. V tom vidím jedinú cestu, ktorá nám v budúcnosti bude môcť skutočne pomôcť. Najdôležitejšie však je, že nie ja, ale najmä ty sama cítiš a veríš, že si na správnej ceste. Rozumieš tomu, nie len na úrovni mysle, ale skutočne vo svojom vnútri.“

Tentokrát som sa usmiala ja

Dlane som priložila k sebe pred hruďou a s jemným úklonom sa uklonila. „Nanni, Chakochan“ (ďakujem v malajalamčine). Naložila som si na ruky knihy o Ajurvéde a vybrala do skleníka s liečivými rastlinami …


(*Neznamená to, že zavrhujem celý „západný typ výskumu“ a alopatickú medicínu. Samozrejme, že veľmi dobre viem, ako sú dôležité a že zachraňujú množstvo životov! Antiinfekčná terapia, chirurgia, úrazy, medicína pre génové ochorenia, a mohla by som ďalej menovať, toto všetko je úžasnéa bez toho by sme neboli tam kde sme. Skutočne vďačíme ľuďom, ktorí nám toto priniesli za naše životy. Avšak pri mnohých ochoreniach, najmä tých civilizačných, si myslím, že čosi zlyháva… A že alopatickou medicínou ich vyliečiť nevieme, vieme ich iba potláčať.)

V ajurvédskej firme Vanamoolika

Moja cesta na toto zázračné miesto bola zase krásne „náhodná“ a kľukatá.

Ale už som raz napísala o tom, že som akosi prestala veriť na náhodné stretnutia a tak aj náhodnosť môjho smerovania na toto miesto značne spochybňujem. Preto sa radšej pozastavím skôr pri tej kľukatosti.

Šofér miestneho autobusu si to valil po tejto ceste hustým lesom s (pre mňa no pre ostatných asi nie) prekvapivým sebavedomím a z času na čas majstrovsky kľučkoval pomedzi kravy, kozy a občas aj ľudí. Mala som čo robiť, aby som sa postojačky udržala pod váhou môjho batohu. Upretých bolo na mňa hádam sto očí. Vlastne celý autobus. A koľko očí, toľko asi aj úsmevov ? Teda prirodzene, deleno dvoma. Keď som popri ceste zbadala dopravné značky „pozor na prechádzajúce slony“, vedela som, že táto cesta sa ma isto zavedie na správne miesto… uprostred hôr Západných Ghátov.

Tentokrát žiadny Workaway, iba čistý krok do neznáma

Moje prvé dobrovoľníčenie vo Varkale som si našla cez Workaway, pretože som to pokladala za bezpečný spôsob. No tentokrát som sa k tomuto dobrovoľníčeniu dostala úplne inak – o Vanamoolike mi povedala moja kamarátka Klaudia, ktorá bola tiež dobrovoľníčkou vo Varkale. Vravela mi, že keď videla ako sa vyznám do Ayurvédy a ako veľmi ma to zaujíma, tak si hneď pomyslela, že toto miesto sa mi bude isto páčiť. Mala to byť totiž malinká firma, ktorá organickým spôsobom pestuje korenia a liečivé rastliny a z nich potom aj vyrába tradičné ayurvédske preparáty a lieky. Vravela mi, že tam raz bola na týždeň s kamarátom a bolo to super. Takže tentokrát žiadny Workaway, žiadny profil, žiadne ďalšie informácie. Začínala to byť pre mňa tá pravá, trochu menej plánovateľná India. Napriek tomu som premýšľala iba chvíľku, vedela som, že tam chcem ísť. Napísala som im jednoducho e-mail, v ktorom som sa stručne predstavila a že by som rada prišla najmä kvôli môjmu záujmu študovať Ajurvédu, chcela by som sa čosi priučiť ak budú vyrábať nejaký liek. Odpísal mi riaditeľ firmy, Chakochan, že je teraz síce dlhšie na služobke a tak už dlho nebol vo firme, čiže nemá potuchy, čo sa momentálne bude vyrábať, ale každopádne som viac než vítaná. A bývanie? Vyriešia vraj ubytovanie u niekoho doma (homestay)…

A tak som tam zrazu stála pred bránou Vanamooliky celá vytrasená z toho autobusu. A vítajú ma dve usmiate Indky: „Veronika? Už sme na teba čakali. Chakochan tu dnes nie je, ale môžeš si ísť zložiť veci a zajtra sa stretnete a porozprávate.“ Tak si vravím, že sakra, ponáhľala som sa a on tu nie je ešte, to som mohla zostať o jednu noc dlhšie v Mysore a zažiť aspoň nejaké oslavy sviatku Holi… Ale myšlienku som hneď zavrhla, učím sa nevyčítať si už nič.

Homestay priamo u „vedúceho“

Bol mi sľúbený nejaký homestay, no netušila som, že budem bývať priamo u riaditeľa! Privítala ma v jeho dome jeho žena Elsi. Nedokázala som odhadnúť, či sa jej pozdávam, bola svojská, síce bez zjavného úsmevu, odpovedajúca stroho, asi aj kvôli nedokonalej angličtine, ale bola ku mne milá. Mala som však naozaj zvláštny pocit, že ma tu bude hostiť riaditeľova žena, bude mi variť raňajky a večere. Samozrejme prišlo na otázky: „Si vydatá? Máš súrodencov? Čo robia rodičia?“. A dokonca „Chodíš do kostola?“ Vtedy som si všimla obraz Ježiša na stene a sochu Archanjela Michala v chodbe. Pripomenulo mi to, že India je neskutočne rôznorodá čo sa týka náboženstva a nie všetci sú hinduisti, moslimovia či budhisti. A práve tieto oblasti v horách sú veľmi silno kresťanské.

Na druhý deň som sa porozprávala s Chakochanom o tom, čo ma priviedlo na toto miesto a hlavne, ako mi môžu pomôcť. Prekvapilo ma to, ako to celé vníma a zostala som tak trošku zarazená, že mu mám povedať, čo by som tu vlastne chcela robiť. Mala som z neho od začiatku pocit, že mu ide o to, aby som si niečo pozitívne z Vanamooliky odniesla a niekam sa posunula.  Spomenul mi, že takto už prišlo mnoho ľudí a oni ich vždy radi pohostili, ukázali, čo robia a poskytli podporu pre spoluprácu. A tak má teraz priateľov na rôznych miestach sveta. Napríklad jedna žena, ktorá v Indii absolvovala školenia Ayurvédy tu ostala dlhšiu dobu, všeličomu sa priučila a niekoľko rokov po návrate do Španielska si potom dokonca otvorila čosi ako Ayurvédske spa. Háhajte ako sa to volalo. No samozrejme Spa Vanamoolika!

A tak sme sa dohodli, že tam zostanem predbežne týždeň a ak sa bude vyrábať nejaký liek vo farbrike, môžem sa zapojiť do prípravy. Ja som samozrejme zaútočila aj na knižnicu a našťastie som tam našla aj zopár kníh o bylinkách a Ajurvéde v angličtine a nie len v lokálnom jazyku – Malayalamčine.

So záujmom som sa poprechádzala po fabrike, nabalila sa knihami a poprechádzala po bylinkových záhradách. No a o pár dní neskôr som sa už pripojila k miestnym ženám, ktoré pracujú vo fabrike.

Rukami, nohami, posunkami… no hlavne s úsmevom!

To bol pre mňa úžasný zážitok! Pretože mnohé z nich takmer vôbec nevedeli po anglicky, no aj tak sme sa vždy nejako dorozumeli. A to proste s úsmevom, posunkami. A samozrejme, učili ma aj základy malaylamčiny ? Avšak úprimne, veľa si toho nepamätám. Ostala som pri poďakovaní. Aha a ešte viem povedať ako sa volám! „Ete pere Veronika„.

Boli veľmi zvedavé, ako takmer všetci Indovia, a samozrejme, zase chceli vedieť zase tie isté veci ako vždy všetci. Prvá vec ktorá väčšinou Indov zaujíma je, že či som vydatá. Po svojich skúsenostiach z cestovania predtým som však už prestala úprimne odpovedať, že momentálne nemám priateľa. Vychádzajú z toho totiž len ďalšie otázky a hlavne – ak sa to pýtajú muži, tak je lepšie povedať, že som zadaná, aby potom menej otravovali. Mala som skúsenosť, že jeden vodič tuktuku v Munnare sa po zistení, že som nezadaná, začal akosi viacej ku mne tisnúť pri fotení selfie. Ale tentokrát som nezaklamala, žiadny túliaci sa tuktukár mi nehrozil 😀 No ale dopadlo to tak, že som dostala definitívny ortieľ – že sa musím do Indie určite teda vrátiť a nájsť si tu nejakého Inda. Alebo lepšie – ony mi nájdu vhodného 😉

Pol dňa krájania koreňa

Prvé dni sme nevyrábali žiadny liek, vedela som však, že sa už niečo fakt konečne chystá – ženy vyrazili do záhrad nazbierať bylinky. Pripravovali sa teda postupne čerstvé suroviny na liek. Jeden deň som mala možnosť takmer celý stráviť krájaním koreňa, ktorý vypadal ako zázvor. To, že to nie je zázvor som nielen počula od žien, ale ešte som sa o tom aj sama presvedčila, keď som do kúska toho koreňa zahryzla. Tá horká chuť nechcela odísť ešte pekne dlhý čas 😀 Myslím, že to bola Galanga.

Keď sme dokrájali koreň, odbehli sme na ďalšie miesto vo fabrike. Bola tam obrovská hromada nezrelého čierneho korenia – kopy a kopy zelených guličiek. Zatiaľ, čo niektorí ešte ručne preosievali tieto guličky aby ich zbavili nečistôt, my sme postupne po častiach ponárali guličky v plátených vreciach do pripravených nádrží s vriacou vodou. Pod nádržou horel oheň z dreva, ktoré pozbierali na území firmy. Obarili sme ich na cca dve-tri minútky a potom sme ich zabalili do vriec a zamedzili prístupu vzduchu. Po istom čase sa zo zelených guličiek stali postupn stávali čierne. Guličky sa obvárajú nielen aby sa zbavili nečistôt, ale teplo zároveň naruší ich bunkové steny, čo urýchľuje pôsobenie enzýmovov spôsobujúcich hnednutie počas sušenia. Takto sa pripravuje čierne korenie. Tmavé guličky sme potom nasypali na plechy a vložili do sušičky.

Prvý doktor v živote!

Zaujímavé však bolo pozorovať, ako sa ku mne správali pracovníci vo firme. Evidentne som nebola prvá návšteva a to bolo dobre, pretože sa sami chytali možnosti vysvetliť mi, čo robia. Aj keď len tými posunkami a úsmevom. No ako návštevu ma samozrejme nechceli nechať s nimi nosiť ťažké vrecia s korením! V Indii je hosť „svätý“, prirovnala by som to nášmu „hosť do domu, Boh do domu“. Ženy sa ma samozrejme pýtali, čo som študovala a keď zistili, že som farmaceut, pozerali na mňa s rešpektom. Pani farmacuetka! No ešte výraznejšie to bolo, keď zo mňa vytiahli, že mám vyštudovaný doktorát, z farmakológie na medicíne. To mi už vtedy jedna zo žien zrazu s úklonom nesmelo podávala obe ruky, chcela sa ma dotknúť – bola som totiž prvý skutočný doktor PhD v jej živote, ktorého stretla. Bolo to pre ňu, jednoduchú ženu z dediny, čosi absolútne nepredstaviteľné!

Bolo to pre nich úplne zvláštne a asi nepochopiteľné, prečo trávim svoj čas práve takto, v Indii vzdelaní ľudia proste nepracujú manuálne.  A nevedeli ani pochopiť, prečo teda keď som vyštudovala to, čo som vyštudovala, prečo nechodím do práce, ktorá musí byť vysoko platená. Na to som študovala nie? Dokážem pochopiť, že pre nich je to totiž úplne iné, ani jedna z nich by si ani vonkoncom nemohla dovoliť vybrať sa niekam dobrovoľníčiť, keď ich doma čakajú hladné deti. Snažila som sa im vysvetliť, že som sem prišla preto, aby som sa naučila čosi aj od nich. Tu sú mojimi učiteľmi ony, jednoduché ženy, s mozoľmi na rukách od ťažkej práce, no s vráskami na očiach od úsmevu a večného smiechu. Chcela som, aby pochopili, že pre mňa som „tu a teraz som jedna z nich“, tu a teraz neplatia žiadne doktoráty, žiadne tituly. Myslím, že ich to trošku dojalo, pár slzičiek bolo v očiach, a aj ich to potešilo a bolo milé sledovať ako si na to časom zvykli a sami ma bez okolkov ootom zapájali do akejkoľvek práce. Samozrejme, vysvetľovali mi veci v malayalamčine! Tu podržať vrece, tu stlačiť gombík. A potom pár dní rezania etikiet orezávačkou. Veru som si raz aj zarezala do prsta! 😀

Kopy zelených guličiek

Ďalší z dní sme preberali čierne korenie. Vlastne to, ktoré bolo ešte zelené ? Tak som aspoň videla a zistila, čo všetko treba urobiť aby sme sa dopracovali k tým kopám zelených guličiek, ktoré sa potom obvárajú. Zo strapcov zeleného korenia sme vyberali červené guličky – to boli už dozreté plody, ktoré nie sú vhodné na spracovanie na čierne korenie. Zrelá dužina plodov by po obvarení a pri sušení buď začala hniť, alebo by sa oddelila varom… Dávali sme ich teda stranou a nechali sa potom namočené niekoľko dní aby z nich zišla tá zrelá červená šupka – výsledné svetlé guličky sa potom usušia. A tak sa získava biele korenie.

Myslím, že najmä tí, ktorí nepracujú manuálne, ale hlavou a musia pri práci veľa rozmýšľať, ako som to presne mala ja – ako farmaceut, ale najmä ako PhD študent – ma určite pochopia, že triediť celý deň guličky môže byť neskutočne oslobodzujúce. Tak isto pol dňa sekania koreňa. Nestávalo sa mi totiž často, že by som mohla vypnúť svoju hlavu a nemyslieť na nič. A pri rezaní etikiet som ani nesmela na nič iné myslieť. Raz mi ušla myseľ a zárez v prste bol na svete…

Tie zelené strapce sme potom odguličkovali – teda ja nie, pretože ženy to robili tak, že bosými nohami stúpali po hromadách zelených strapcov, kým guličky neopustili konáriky. No a ja som sa síce doteraz takmer do všetkého vždy pustila vyskúšať to, ale chodiť po korení sa mi nechcelo, hlavne keď som videla aké majú z toho červeno zafarbené chodidlá. Nedokázala som odhadnúť, či je to zafarbené šťavou, alebo ich to korenie štípe 😀

Konečne liek

Po pár dňoch sme sa už ale konečne dostali k výrobe nejakého ajurvédskeho lieku. Poučená medzičasom z ajurvédskych kníh som už vedela, ako pravé ajurvédske lieky (nie tie tabletky, čo predávajú v obchodoch a lekárňach ako „ajurvédske“) v skutočnosti vyzerajú a že to, čo ideme vyrábať – „lehhyam“ – je niečo ako medicinálny džem. Hádam najznámejším z lehhyamov je Chawanaprasham, ktorého základom je plod Amla (Embilica officinalis), ďalej zmes asi 45 bylín a palmový cukor – jaggery. V Indii ho možno nájsť takmer vo všade, nielen v lekárňach aj v potravinách. Rozdiel je však v cene a teda hlavne v kvalite: niekde je to samý cukor, niekde nesprávna, resp. neoriginálna kombinácia bylín. Pamätám sa, že indický kolega na PhD v Nórsku, kde som polroka študovala mi práve o týchto problémoch s Chawanaprashamom vravel a používal pokrokovú techniku analýzy DNA rastlinného materiálu na to, aby zistil, ktoré rastliny sa presne nachádzajú v týchto lekvároch. A veru nie vždy tam bolo to, čo by tam malo byť, čo otvára mnoho ďalších otázok ohľadom kvality indických „ajuvédskych preparátov“. My sme ale tentoraz vyrábali iný lehhyam, taký ktorý sa používa pri bolestiach krížov a na podporu tvorby mlieka u žien po pôrode. Ničím z toho síce netrpím, ale aj tak som si z neho pár krát veru nabrala keď som ho miešala. A mám z neho aj pamiatku na pravej nohe – pri miešaní mi totiž spadla kvapka na bosú nohu a samozrejme, že po takej horúcej mase zostane popálenina. Ale iba malinká. No a bol skvelý, pretože tam išla aj škorica, klinčeky, muškátový oriešok a iné skvelé korenia. A kopec palmového cukru, tu ešte k tomu samozrejme v organickej kvalite.

Čo všetko mi to dalo?

Užívala som si tu prechádzky plantážami, ktoré som musela prejsť po ceste z domu do „práce“. Z úžasom som pozorovala ako vyzerá nezrelá káva, žuvala som jej plody, študovala vnútro a detaily banánového kvetu… Snažila som sa uhádnuť identitu liečivých stromov, ktoré boli vysadené v plantážach kávy… a každý voľný moment som sa schovávala s knihou v skleníku s bylinkami. Proste môj ajurvédsky a bylinkový raj!

Navyše, zistila som, že najkrajšie na cestovaní po Indii je to, keď môžeš spoznať naozaj lokálnych ľudí. Ľudí z dediniek, ktorí sa nesmelo so záujmom pozerajú na tvoju bielu pokožku keď sa prechádzaš po dedine do obchodu. Tu boli ľudia síce zvedaví, ale aj slušní a boli celí radi keď sa mi vedeli prihovoriť po anglicky, nijako ma neobťažovali ako by mnohí očakávali v Indii.

Skúsenosť pracovať s obyčajnými ľuďmi, ako boli tu vo fabrike bola úžasná. Ponorila som sa do ich sveta, užívala som si s nimi momenty voľna po obede, ktoré sme vyplnili čiernym čajom a vždy nejakými malými sladkosťami. A momenty kedy sa ženy jednoducho natiahli na dlážku, na aspoň trochu chladiace dlaždičky, a na polhodinku si zdriemli. Smiali sme sa na vtipoch, aj napriek našej jazykovej bariére. Nazrela som do ich súkromného života keď som povyzvedala ktorá ma koľko detí, videla som ich starosť i radosť v očiach.

Vďačnosť

Uvedomila som sim že na rozdiel od ľudí v krajinách ako je India, či Nepál, no aj mnohých ľudí na Slovensku mám šťastie. Mám šťastie, že si môžem dovoliť odísť na pol roka preč a skúmať svet zblízka, vlastnými očami a rukami. Mám šťastie a som vďačná, že ma moji rodičia vždy podporovali, aby som mohla študovať. A vďaka tomu som sa ponorila do štúdia s toľkou vášňou a mohla som vyštudovať všetko to, čo som vyštudovala. Mám šťastie, že vďaka tomu som mohla pracovať tak, ako som pracovala, že som našla možnosť pracovať ešte navyše aj popri štúdiu, po víkendoch, po poobediach. Bola som síce unavená, vyčerpaná, ale tak som to vtedy chcela – zavaliť sa prácou. Vďaka tomu som si ušetriť a byť tak úplne slobodná v rozhodnutí použiť to na moju cestu. Mám šťastie, že mám toho viac ako obrovské množstvo ľudí v krajinách akou je aj India – mám totiž šťastie, že ja pomoc nepotrebujem. A tak ju môžem naopak darovať pri dobrovoľníčení. A dostávam za to všetko, len nie peniaze. Úsmev, skúsenosti, zážitky, radosť, priateľstvá a neuveriteľne chutné indické jedlo. Ak sa vrátim po roku v Indii ešte pribratejšia, tak majte prosím so mnou porozumenie. Pani kuchárka vo Vanamoolike nado mnou stála vždy, keď som si naberala ryžu a zazerala troška keď jej nebolo podľa jej uváženia dostaočné množstvo. A Elsi, pani domáca, mi pre istotu naberá sama. A vždy núti zjesť ešte aspoň polku paroty aj keď vie, že mám osobne stanovený limit na dve čapati či paroty denne?

A za čo som dostala to všetko? Za to, že som sa chcela od nich niečo nové naučiť. Naučiť nielen vo fabrike, ale aj od ľudí, ich jazyk, ich kultúru. Toto je India, toto je láskavosť domácich, toto je skutočné preukázanie „hosť do domu, Boh do domu“. V Indii je možné všetko.

O tom, ako som učila jógu ako dobrovoľník

V minulom článku som čo-to popísala o tom, ako som sa k dobrovoľníčeniu a učeniu jógy vo Varkale vlastne dostala 🙂

V prvom rade musím povedať, že by som sama učiteľom jógy ešte nenazvala, pretože ja sama musím ešte mnohému učiť. No už niekoľkokrát sa mi na moje ceste po Indii stalo, že sa ma jógoví učitelia a mnohí iní pýtajú, či nie som náhodou učiteľ jógy 🙂 A to vždy poteší, zrejme to z človeka aj trošku vyžaruje.

Prvá lekcia – zabudni na to, čo cvičíš sama a vráť sa k úplným základom

Jóga, ktorú som mala vo Varkale cvičiť mala byť úplne základnou jógou. Precvičovala som ju totiž v Ayurvédskom „retreat“ centre Eden Garden, kam ľudia prichádzali na ayurvédske liečebné pobyty.  A práve preto to mala byť jóga založená viac na dýchaní, než na cvičení. Mala ukľudniť telo a myseľ a podporiť liečebné procedúry. Navyše aj tí, ktorí liečebný pobyt nemali a boli u nás len ubytovaní a mali záujem privstať si na rannú jógu, boli väčšinou úplní začiatočníci.

Vravela som si, že veď to je teda skvelé, žiadny príliš veľký tlak profesionality. Proste budem učiť len ozajstné základy. Chápem totiž začiatočníkov a preto by som ich nechcela ani vystresovať tým, že začneme pózami – asánami, ktoré by boli pre nich príliš náročné. Existuje veľké množstvo cvičení, ktoré predstavujú prípravu na jógu a každý, kto začína s jógou úplne od nuly by mal fakt poctivo začať najprv s nimi – nazývajú sa aj Pawanamuktasana série. Prvá séria je protireumatická, druhá je zameraná na odstránenie problémov s trávením  a tretia už pracuje s blokádami energie. Navyše aj pokročilí by ich mali cvičiť ako rozcvičku na zahriatie.

Tak som začala teda s nimi, potom postupne pridávala niektoré základné asány. A hlavne, naložila som im veľa práce s dychom. Samozrejme som vedela, že ľudí treba najprv naučiť, ako sa správne dýcha. Potom vlastne aj ako sa správne sedí, či stojí 😀 No na svoje obľúbené pozície, naťahovanie, či „Pozdrav slnku“, ktorý pokladám za základ som proste musela na čas zabudnúť…

Lekcia číslo dva – nerozumieme si takmer ani slovo, ale nejako to pôjde

Keď som preberala jógové žezlo v Eden Garden od predchádzajúcej dobrovoľníčky Anny, chodila na jógu hlavne skupina Talianok, v pokročilom veku. Horšie však bolo, že vedeli po anglicky asi toľko ako ja po taliansky. Človek by si povedal, že však to je v poriadku, veď majú oči, budú len opakovať čo vidia, ale nie je to také jednoduché. Veľa vecí je potrebné vysvetľovať, slovne upozorniť na správnu polohu tela, vyzdvihnúť na čo je potrebné sa sústrediť. No ale, prežila som ? a čo je podstatné – hlavne oni prežili 😀 A s večným úsmevom 😉

Časom som však navyše pozisťovala, čo kto nemôže robiť – niektorí mali operované kolená, iní zase problémy s ramenom a podobne. A začala to byť teda celkom náročná úloha. Poctivo som sa pripravovala každý jeden večer, vymýšľala zostavy, ktoré by boli úplne jednoduché, no zároveň účinné a zmysluplné. A vždy s podmienkou, aby ich vedieť urobiť všetci, aj tí, ktorí mali zdravotné problémy. Človek by si totiž mohol povedať, že každý má svoj rozum a že keď vidí, že toto nezvládne, tak to robiť nebude. No ľudia práveže vôbec nevedia, kde sú ich medze a skúšajú ísť ďalej ako by mali. Zároveň som ani nechcela aby niekto sedel v kúte a pozeral sa na ostatných ako cvičia s pocitom, že toto nie je pre neho. Chcela som, aby z mojej hodiny odchádzali všetci prebudení, oddýchnutí, troška ponaťahovaní, no v prvom rade hlavne s pocitom, že jóga je pre každého – aj pre nich. A s pocitom, že by v nej mali pokračovať, pretože im to urobí len a len dobre.

Pán s Parkinsonom

Náročnosť prípravy sa výrazne vystupňovala, keď som zistila, že mi na ďalšiu hodinu príde pán s Parkinsonovou chorobou. Do noci som študovala, ktoré asány sú pre Parkinsonikov vhodné. Celá spokojná a vyzbrojená vedomosťami o stabilizačných asánach a kadečom, čo je dobré pre Parkinsonikov som tam ráno nabehla. Aby som napokon zistila, že to bude teda ešte oveľa ťažšie než som si myslela. Stabilita bola u neho už naozaj dosť narušená,  choroba bola v pokročilom štádiu a mal už aj voperovaný elektrostimulátor na nervus vagus (elektroliečba, ktorá sa používa v štádiách, keď už lieky nezaberajú). Bolo vidno, že tento pán zrejme veľmi necvičil ani pokým bol zdravší. Zložila som tak svoje zbrane a skončili sme pri veľmi základných asánach, najčastejšie v ľahu na zemi. No a ešte k tomu to bol aj Francúz. Takže jazyková bariéra ešte väčšia než u Talianok. Aspoň že jeho manželka vedela čo-to po anglicky, tak mu prekladala pokyny.

Po prvej hodine s ním som cítila, že mi prúdom steká pot po tvári. Nie od cvičenia, ale od toho, ako veľmi som sa snažila, dávala stále pozor aby nespadol a odbiehala k ostatným inštruovať, aby vedeli čo majú robiť, kým sa zatiaľ budem opäť venovať jemu. Trochu znepokojujúce pre mňa bolo, že sa musím špeciálne venovať jednému človeku a zbytok skupiny tak môže pociťovať málo pozornosti. No dúfala som, že všetci ostatní sú natoľko inteligentní ľudia, že chápu, že v takomto prípade jednoducho zbytok skupiny musí rešpektovať tempo, ktoré tento pán zvládne…

Pán s Parkinsonom úplne naľavo. Zistila som po nejakom čase, že bude dobré zostať len u relaxačných polôh ako Supta Baddha Konasana

Cítila som, že toto bola pre mňa nesmierna príučka. Zároveň som si uvedomila, že jógu by bolo možné a vhodné robiť v malinkých skupinách zameranú práve na takéto špecifické ochorenia. Myslím si totiž, že práve takíto ľudia by to s jógou nemali vzdávať, potrebujú ju totiž najviac!

Hrialo ma pri srdci, že to nevzdal a dúfala som, že je to vďaka tomu, že cíti, že mu to pomáha.

A s artritídou, a ďalší s poškodeným zápästím, a stuhnutým dolným chrbtom …

Neskôr nasledoval pán s artritídou, ktorý u nás ani nebol ubytovaný, ale chodil na moje hodiny každé jedno ráno. Potom dánsky usmievavý párik vo vyššom strednom veku, či mnohí mladí ľudia. Každý z nich bol niečím výnimočný. každý mal nejaký svoj malý problém. Ale o to práve pri jóge ide – každý jeden z nás je výnimočný a pri jóge sa musíš vždy porovnávať len a len sám so sebou, s nikým iným. Úlohou učiteľa je podporiť tento pohľad a odstrániť tak akéhokľvek pocity, „že pre mňa to nie je“.

Zaujímavé bolo aj sledovať, keď sa mi tam objavili aj mladí ľudia, ktorí na pohľad vyzerali zdravo a človek by až neveril, koľko problémov si už v takom veku môžu niesť. Mnohí z nich boli výnimočne  stuhnutí. Vraveli mi, že ich bolí chrbát keď dlhšie sedíme v Dandasane, čo je aktívna sediaca poloha. Samozrejme nedivím sa, pretože svaly chrbta sú ochabnuté z nesprávneho sedenia pri práci za počítačom. Sama viem, čím som si prešla počas posledných 4 rokov na PhD a hlavne počas toho posledného, kedy som musela len sedieť a písať dizertačnú prácu. A ani na jógu vtedy nebol čas, pretože som ju nedokázala cvičiť sama a návšteva hodiny jógy by mi zabrala tri hodiny času. No a mnohí boli stuhnutí z posilňovania a behu – pretože to robili bez strečingu. Potom sa niet čo diviť.

Niekedy sme už boli ako sardinky. Ale za asistencie mojej pomocníčky, bielej fenky Snehovej vločky, som to zvládla! 🙂

Keď sa mi ľudia začali opakovať a ja som ich tak mala dlhšiu dobu tých istých, musela som nájsť balans medzi tým, že nemôžem robiť to isté každý deň a chcem zamerať jednotlivé hodiny na niektoré partie, a tým, že je práveže aj dobré čosi opakovať, pretože ľudia sa cítia príjemne keď sami vidia progres na sebe samom pri opakovaní toho, čo už poznajú.

Moje dobrovoľníčenie malo byť 5 hodín denne. 1,5 hodiny jógy ráno a zbytok pomáhanie na recepcii. Avšak prvé týždne som bola naozaj unavená, pretože som veľa z toho času na recepcii a najmä z môjho osobného voľna po poobediach a večeroch, musela tráviť prípravou na hodiny. Skúsení inštruktori idú možno bez prípravy a riadia sa momentálnym pocitom, no pre mňa ako úplného začiatočníka v učení to bola proste výzva skoro každý deň. Hlavne pri tých všetkých ľuďoch, čo mi na jógu chodili. No časom nastal napokon ten deň, kedy som už prestala tráviť večery prípravou a šla som bez prípravy. Zostavu som si vymyslela až na hodine, priamo počas cvičenia a podľa pocitu, ktorý som z ľudí mala. Po hodine žiarili nielen oni, ale aj ja 🙂

A prišli mi aj dve Slovenky! Stretla som ich na recepcii a samozrejme, že nemohli odolať pozvaniu na rannú jógu. Odložili chlapov na masáže, natiahli legíny a docupitali ráno 🙂

Nemecké kolená

Radosť trvala až do príchodu dvoch starších Nemiek 😀 Prvá hodina bola síce úplne skvelá a po jej skončení za mnou prišli, že mi musia povedať, že to bola najlepšia hodina jógy v ich živote. Cenili si jemný prístup, kľudné tempo, mimoriadne dobré vysvetlenie toho, čo robíme a hlavne aj prečo to tak robíme. A aj skvelú a zrozumiteľnú angličtinu. Proste všetko. Toto im vraj doteraz úplne chýbalo, tieto postavičky totiž navštevujú Eden Garden už niekoľko rokov a zažili už mnoho tamojších učiteľov. Indickým učiteľom tú ich angličtinu vôbec nerozumeli a väčšinou nikto nedbal na to, či tú pózu zvládnu alebo nie. Oni totiž vedia, že už kvôli veku a zdravotným problémom nedokážu zacvičiť napríklad pozdrav slnku a tak si cenili, že som naozaj brala ohľad na ich zdravotný stav. Bola som dojatá toľkou chválou a s obrovskou radosťou som sa pustila do plánovania ďalších hodín s ohľadom na ich kolená, na ktoré ma upozornili keď som sa pýtala, či majú nejaké problémy.

No sranda to prestala byť keď som zistila, že tieto dámy toho môžu robiť ešte menej, než ako som vôbec myslela a na čo som sa pripravila. Ani to, čo som pripravila ako zálohu. Až na mieste som totiž zistila, že „nič s kolenami“ znamená „naozaj absolútne nič s kolenami“ a nie len vypustenie cvičení, pri ktorých sú vyložene namáhané kolenné kĺby. Ešte aj jednoduchý a skvelý cvik na chrbticu – mačka – som musela tiež škrtnúť, pretože nedokážu zostať kolenačky vôbec. Cítila som menší tlak, že si vyžiadali práve prípravu na takúto situáciu. A tak som na ďalšiu hodinu nabehla s minimálne dvoma variantami – pre zdravých a variantu pre ne – „úplne bez kolien“. Potom som sa rozhodla zjednodušiť túto situáciu a vravím si, že keď nie kolená, tak si spravíme aspoň otváranie hrudníka a ramená. A už-už tam pomáham jednej z nich s precvičením krúženia ramena, snažíme sa spolu, dýchame, dvíhame. A ona mi napokon až potom povie, že to rameno mala operované. Tak vtedy ma tam skoro vystrelo. Napriek tomu, že som sa pýtala na začiatku, či má niekto nejaké problémy, o ktorých ešte neviem. A tak som vlastne zistila, že teda už nejdeme cvičiť ani tie ruky teda… Stále však môžeme dýchať! 😀

Dýchacie cvičenia ako absolútny základ mojich hodín.

Priznám sa, začala som byť z nich aj trochu vyčerpaná, pretože ma niekedy nepočúvali, robili si veci po svojom a pýtali sa nepodstatné veci. Jedna z nich si dokonca písala poznámky namiesto toho aby pochopila pozíciu v praxi… Ale tak to proste je. No myslím si, že nielen ja, ale aj ony si boli veľmi vedomé, že na kurzoch jógy, ktoré sú pre väčšie skupiny, priestor na takýto personalizovaný prístup vôbec nie je a preto táto naša situácia a môj prístup bol trošku výnimočný. Aj keď to bolo pre mňa s nimi často vyčerpávajúce, viem, že práve toto bolo pre zároveň výnimočnou školou. A keď sa dozvedeli, že toto všetko robím vlastne zadarmo, doniesli mi jeden deň dokonca nejaké peniažky a vyslovene trvali na tom, aby som si ich vzala.

No bola som veľmi rada, keď mi časom už prišla ďalšia dobrovoľníčka, ktorá mala cvičenie jógy po mne prevziať. S ňou som totiž mohla diskutovať, čo by sme tak pre tieto dve paničky mohli pripraviť. Každá mala iné skúsenosti, ja kurz učiteľa jógy, ale krátka prax a ona zase dlhá osobná prax, no bez kurzu. A  tak sme sa mohli dopĺňať.

Hlavne zodpovedne. Ide o zdravie

Aj napriek tomu, že to bolo len dobrovoľníctvo, pristupovala som k príprave hodín veľmi zodpovedne. Veď mi išlo o to, že sa chcem čo najviac naučiť. No hlavne, cítila som zodpovednosť za prípadné zranenia ľudí, nechcela som aby si nejako ublížili a chcela som, aby z mojich hodín odchádzali naozaj s dobrým pocitom, že niečo dobré pre svoje telo spravili. Sama som sa v mojej vlastnej jóge veľmi neposunula, pretože pre ma to boli príliš základné cviky a musela som tak cvičiť svoje ešte extra a navštevovať hodiny iných učiteľov. Ale dalo mi to obrovské kvantum skúseností s učením a so snahou, aby z jógy mali prospech všetci. Mladí, starí, zdraví aj hlavne aj tí chorí.

Zistila som, že na skupinových hodinách je mimoriadne ťažké pre ľudí s problémami začleniť sa do skupiny. Nikdy som to tak nevnímala, pretože som vždy na hodinách, ktoré som navštevovala pozorovala len samú seba, presne tak ako sa to má robiť. A teraz som sa zrazu ocitla na druhej strane a v jednom pohľade na ľudí vidím kto s čím zápasí. Je to fakt ťažké prispôsobovať hodiny pre učiteľa, ktorý sa o to zaujíma. Preto som si uvedomila, že by bolo mimoriadne zaujímavé venovať sa práve chorým ľuďom a cvičiť s nimi jógu, ktorá je pre nich špecializovaná a bola by pre nich liečbou – tzv. jógová terapia. Takže dobrá správa pre večného študenta ako som ja – štúdium proste nikdy nekončí, ak chcete niečo robiť naozaj dobre.

Vyberiem si cestu, ktorá bude zdravá a s úsmevom!

Zároveň som však aj zistila, že radosť z učenia a vysvetľovania nemám iba pri výučbe farmakológie pre študentov medicíny, čo som robila počas doktorátu, ale aj pri jóge. A to isté cítim aj keď som občas v lekárni a môžem tým ľuďom odovzdať čosi viac ako len bloček a ružové tabletky. Tú radosť keď som im mohla trochu viac vysvetliť o tom, ako oni sami môžu podporiť svoje zdravie bez toho aby sa spoliehali že niečo prehltnú a bude to. Tak takúto radosť som mala aj tu, keď som videla odchádzať ľudí usmiatych a ten úsmev som videla aj v priebehu dňa kedykoľvek ma opäť stretli.

Moji usmievaví Dáni 🙂 Usmievaví stále, no ešte viac po jóge 🙂

Keďže som sa do Indie vydala aj preto aby som bližšie študovala Ayurvédu, nakoľko som už tak troška prestala veriť, že s tou našou alopatickou (západnou) medicínou vieme vyriešiť príčinu a nie len symptómy ochorenia, najmä u civiliazčných ochorení, zmenil sa po tejto skúsenosti aj môj pohľad na to, či by som sa dokázala venovať jóge a ayurvéde úplne a zanechať tak svoju odbornú farmaceutickú vedeckú kariéru, na ktorej som pracovala posledných 10 rokov a ktorá bola možno odo mňa všetkými očakávaná. Zistila som, že možno dokážem. Možno som nezvyčajným prípadom, pretože mám narozdiel od mnohých ľudí učiacich jógu detailné medicínske vzdelanie a tak rozumiem tomu ako telo funguje a chápem, čo sa v tele deje pri jednotlivých ochoreniach. Môžem si tak dobre naštudovať a najmä pochopiť, ako by sa dalo pri týchto ochoreniach jógou pomôcť.

Snehovú vločku som po pár hodinách naučila aj Shavasanu 🙂

Navyše to, že som toto všetko robila zadarmo je pocit naozaj na nezaplatenie. Mnohí prácu dobrovoľníkov nechápu. Sú prekvapení prečo nechcem radšej pracovať normálne a zarábať. A navyše, aj keď som za túto prácu síce získala ubytovanie a stravu zadarmo, zaplatila som navyše ešte aj svojim časom. No ja veľmi dobre viem, že tu som sa naučila naozaj veľa a skúsenosti sú cennejšie než peniaze. Navyše viem, že by som si nikdy nenašla toľko času popri normálnej práci na to, aby som si naštudovala toľko vecí.

No potom nastal čas odísť a vydať sa na svoju cestu Indiou a za ďalším dobrovoľníctvom.

Ale mimochodom, aby som môj príbeh o učení jógy pekne uzavrela, tak spomeniem ešte jednu vec. Aby sa mi náhodou nestalo, že by mi toto spektrum „pacientov“, ktoré som opísala nestačilo, tak mi napokon na úplne poslednú hodinu prišla ešte aj žena v 5 mesiaci tehotenstva … takže zase bolo nočné štúdium 😉

 

Budúca mamička na mojej poslednej hodine 🙂

Ako vravím: človek sa nikdy nesmie prestať učiť.

Ja ďakujem za túto príležitosť a som šťastná, že som sa na túto cestu vybrala …

Ako a prečo na svojej ceste dobrovoľníčim?

Rozhodla som sa, že v Indii nechcem iba cestovať a presúvať sa neustále z miesta na miesto. Už som sa poučila zo svojej poslednej cesty po Vietname a Kambodži, kde som mala program veru až príliš nabitý. Je skvelé vidieť toho čo najviac, ale napokon som bola vážne unavená z neustáleho balenia batohu. A najmä – nestihla som si miesta užiť, zoznámiť sa s lokálnymi ľuďmi a okúsiť tak, ako sa na tom mieste naozaj žije.

Jednoduché predĺženie môjho pobudnutia na týchto miestach by však taktiež nebolo pre mňa uspokojením. Moje cestovanie totiž pre mňa musí mať väčší zmysel, než len relax a vyvaľovanie sa niekde na pláži. Aj to je síce z času na čas fajn, no cítila som, že tento polrok v Indii a v Nepále chcem využiť na to, aby som sa niečo nové naučila a aby som sa posunula ďalej v oblastiach, ktoré ma zaujímajú.  A zároveň, chcem naozaj vidieť ako ľudia v tej ktorej krajine skutočne žijú. Chcem si niečo od nich priniesť – chcem poznať ich názor na svet a rozšíriť si tak môj pohľad naň.

A tak som sa rozhodla na svojej ceste dobrovoľníčiť

Čas je totiž skutočne to najcennejšie čo máme. Peniaze sa dajú zarobiť. Dajú sa aj jednoducho minúť. Alebo o ne môžete inak prísť. Avšak skúsenosti, ktoré získate vám nikto už vziať nemôže.

Už predtým som si prezerala na internete možnosti ísť dobrovoľníčiť, v rámci farmácie, či medicíny, chcela som totiž odísť na nejaké netradičné miesto, kde by som získala netradičné vedomosti a zručnosti. Chcela som sa vtedy držať stále tejto moje odbornej oblasti. A myslím, že lekári majú omnoho širšie možnosti – napr. Lekári bez hraníc. Avšak pre farmaceutov to také jednoduché nie je. A navyše, myslím, že som sa pozerala po niečom inom, čo také bežné ani nie je, po niečom inom než tradične farmaceutickom. Chcela som sa napríklad vybrať na turistiku s lekárni/medikmi po Nepále do odľahlých oblastí a pomáhať im tam poskytovať zdravotnú starostlivosť a naučiť sa pritom niečo o ich tradičnej medicíne..

No ak som aj našla nejakú agentúru, tak za to všetko pýtali naozaj nehorázne peniaze. No napokon som sa dozvedela od kamarátov na kurze jógy v Nepále o portáli www.workaway.info . Vraj si tam môžem nájsť dobrovoľníčenie kdekoľvek na svete. Zadarmo. Pardón, za tvoj čas. A ponuka je široká – od pomáhania na hosteloch, cez prácu na organických farmách až po učenie detí na školách. Tak som si povedala, že to idem skúsiť a zaregistrovala sa, aby som získala kontakt na hosťujúce miesta. Vyrážala som totiž do neznámeho sveta a aj napriek tomu, že som už bola ako-tak oťukaná ohľadom cestovania po Ázii vďaka mojej prvej ceste po jej juhovýchode, no od Indie som naozaj nevedela, čo môžem a mám očakávať. A informácie o nej sa teda šíria naozaj riadne…

Preto ma táto možnosť kontaktovať a dohodnúť sa vopred s hosťujúcimi miestami a najmä možnosť vidieť hodnotenie predchádzajúcich dobrovoľníkov presvedčili o tom, že takto to naozaj musí byť dostatočne bezpečné.

Je pravda, že počas dobrovoľníčenia ide najmä o to niečomu sa naučiť, ale navyše, takto si môžem aj výrazne znížiť náklady počas cesty, pretože vo väčšine prípadov dostanem ako odmenu ubytovanie a jedlo zadarmo. Navyše si myslím, že je to tak aj neskutočne dobrá príležitosť vyskúšať naozaj lokálne jedlo! Nie to, ktoré na vás čaká v reštauráciách pre turistov, ale to, ktoré varia tety kuchárky ostatným zamestnancom. Jedlo, v ktorom možno len hádaš zloženie, ale jeho chuť ťa presvedčí o tom, že zloženie ani nie je potrebné vedieť.

Vegetariánske lahôdky o ktorých by som mohla v „závodných jedálňach“ slovenských zamestnávateľov asi len snívať…

Aj keď moja alergia na štipľavé mi dala zabrať, keď som jedla jedlo pre zamestnancov v Kerale, hádam najštipľavejšom štáte Indie, a napokon som od neho zo zdravotných dôvodov musela upustiť. Ale aj tak to stálo za to! Na ďalších miestach som už proste požiadala o nejakú neštipľavú alternatívu, a zatiaľ sa každý naozaj snažil, aby som nehladovala, no ale aj aby moje zdravie netrpelo priamo úmerne obsahu čili papričiek.

Pani kuchárka vo Varkale 🙂

No a aké dobrovoľníčenia som si napokon vyberala?

Rozhodovalo samozrejme aj miesto, mala som už totiž aký-taký plán, kde chcem začať. Moje prvé dobrovoľníčenie bolo vo Varkale, o ktorej som počula od môjho učiteľa jógy v Nepále. Už vtedy mi vravel, nech prídem do Južnej Indie a to priamo do Varkaly. Povedal, že je to pekné miesto, že sú tam na Indiu veľmi pekné a čisté pláže, a že ľudia sú tam naozaj milí. Mal na mysli aj to, že v južnej Indii sa celkovo lepšie začína cestovať ak ste v Indii prvý raz (a navyše ešte osamote), než ako keď človek začne rovno kdesi na severe. Ten kultúrny kontrast so západným svetom je na severe mnohonásobne väčší. Povedala by som, že tu na juhu je to akési ľahšie pristátie ?. Skutočnosť, že som našla ponuku na dobrovoľníčenie práve v tomto meste ma tak naozaj zaujala.

No hlavným kritériom bolo najmä to, čo chcem robiť. Viem totiž, že môj čas je pre mňa naozaj vzácny. Za posledných pár rokov strávených na PhD som ho mala naozaj tak primálo, že som mala problém vybrať si, čomu a komu ho chcem venovať. Aj keď som sa možno nie vždy rozhodla správne (pretože napríklad taká jóga a zdravie ho nedostávali dostatok), no aspoň som sa naučila, že ho už chcem obetovať naozaj len tomu, čo má pre mňa zmysel. Starostlivo som teda zvažovala, čo by ma naozaj bavilo a odhadovala som, aké zručnosti môžem získať. Aj keď je pravda, že nikdy nemôžeš vedieť, čo ťa tam napokon stretne a ako to dopadne, rozhodne som však vedela, že sa nechcem zavrieť niekde na recepciu hostela len kvôli tomu, že je blízko pekná pláž a ja pri nej môžem zadarmo pobudnúť…

S miestnymi ženami vo fabrike Vanamoolika na spracovanie liečivých rastlín a organických korení

Vyhrali tak preto vždy témy, ktorým sa chcem venovať aj v budúcnosti. Prvou z nich je samozrejme Ajurvéda. Mojou prvou skúsenosťou sa tak napokon stalo Ajurvédske „Retreat centrum“. Ja a Ajurvéda sa máme veľmi radi, už nejakú tú dobu a čím ďalej viacej. Rozhodla som sa posunúť našu platonickú lásku na priamy kontakt a tak som hneď spozornela, keď som túto ponuku zazrela. No a potom keď som zistila, že nepotrebujú len niekoho na recepciu, ale aj nekoho na precvičovanie jógy… tak to bolo jasné 🙂

Úprimne, síce mám cetrifikát učiteľa jógy z Nepálu, ale na ten kurz som vtedy nešla s tým, že chcem po jeho absolvovaní učiť. Chcela som sa vtedy naučiť jógu hlavne pre seba samú. Posledné roky som totiž akosi pričasto menila miesto svojho pobytu a nemohla som poctivo chodiť na hodiny a nevedela som, či to robím sama správne. Chcela som sa naučiť robiť ju kvalitne a hlavne bezpečne a to už nech to bude kdekoľvek, kde budem cestovať. A ani po tomto kurze som sa ako učiteľ jógy ešte necítila, veľmi dobre viem, že sa potrebujem ešte v mnohom zdokonaliť a posunúť na to, aby som mohla niekoho inštruovať.

Napokon to asi s tou mojou jógou nebolo také zlé, keď mi na ňu chodili okrem ubytovaných ešte ale aj iní návštevníci 🙂

Ale uvedomila som si, že dobrovoľníčenie mi môže poskytnúť perfektný odrazový mostík. Žiadny stres, veď to robíš zadarmo, nemôžu teda od teba čakať úplný profesionálny prístup… Tak som si povedala, že nemám čo stratiť iba získať a že sa na to teda dám ?

Momentálne mám za sebou dva mesiace v Indii a dokopy tri rôzne dobrovoľníčenia. Po jóge nasledovali ajurvédske bylinky a potom vegánska reštaurácia. Na svojom blogu postupne popíšem čo som robila, aké to bolo, ale najmä – čo všetko mi to dalo.

Všeobecne za všetky doterajšie skúsenosti však môžem už teraz napísať, že úžasné na dobrovoľníčení nie je spoznanie iba domácich, ale najmä aj ďalších dobrovoľníkov. Tak ako som sa sama vybrala vybrala do Himalájí lebo som vedela, že na svojej ceste určite stretnem milovníkov hôr, tak isto som tušila, že takýmto spôsobom stretnem ľudí, ktorí sú podobne naladení ako ja. A je to tak, takýmto spôsobom stretávam osobnosti, ktorých príbehy sú zväčša diametrálne odlišné od toho, čo zažívajú ľudia, ktorí sa nedokážu odpútať od bežného sveta a povinností viažucich ich na jedno miesto. Stretávam ľudí, ktorí si dokázali život prispôsobiť tak, aby boli aj slobodní, aj šťastní a aj mali pritom z čoho žiť. Ľudí, ktorí sú pre mňa mnohokrát obrovskými inšpiráciami.

Skvelí ľudia, ktorých som vďaka dobrovoľníčeniu spoznala 🙂

A navyše, práve vďaka ostatným cestovateľom, ktorých som na dobrovoľníčení stretla, som sa dostala na miesta, o ktorých som ani len netušila. Najlepšie rady totiž už dávno nie sú na Lonely Planet, či na Tripadvisore. Najlepšie rady sú od ľudí, ktorí majú podobný cit na miesta ako ty a oni už na týchto miestach boli 😉