Rok v Ázii. Prečo som ešte stále v Indii?

V Indii je ťažké oddychovať

Aj keď sa totiž rozhodnem, že sa niekde usadím a oddýchnem si a hlavne, že si nájdem čas na spísanie všetkých tých príbehov, čo som zažila za rok v Indii a v Nepále, nedá sa to proste. Každé miesto má jedinečný ráz, núti ma to objavovať, túlať sa a nechať sa zaviesť na miesta, ktoré mi bolo súdené objaviť. A hlavne, všade stretávam ľudí, s ktorými ma to veľmi láka stráviť celý voľný čas. Niekedy sa prerozprávame sa celú noc, smejeme pri raňajkách, ponárame do vlastného vnútra pri rannej jóge. Či sa len tak prechádzame po ghátoch Varanasí, sadneme na lavičku a mojim telom prebiehajú zimomriavky, keď sa započúvam do zvuku píšťalky, na ktorej hrá môj kamarát z Izraela, zatiaľ čo v pozadí vidím horieť dve ľudské telá. Ďalšie práve nesú k brehu Gangy, ponárajú ho do jej posvätnej vody a neskôr nesú na miesto, kde bude taktiež spálené. Jedno z horiacich tiel dohára, muž zo špeciálnej kasty ho uhasí vodou a v tom momente stúpajú mračná  popola k nebesiam a potom opäť klesajú nadol, popol ľudského tela padá na naše hlavy ako vločky snehu.

V Indii je ťažké očakávať pokoj navôkol

Človek musí byť vždy 100% prítomný, kráčať, uhýbať sa trúbiacim motorkám, obkračovať kravské lajná, vnímať ľudí na vôkol, no vyhýbať sa očnému kontaktu. Pretože po očnom kontakte sa ich zbavíš už len ťažko a je úplne jedno, či sa ti snažia niečo predať, ponúkajú rikšu, jednoducho zízajú, chcú sa s tebou rozprávať alebo žobrú. Toto všetko dokáže neskutočne čerpať energiu. Ale človek sa učí, obrňuje, posúva svoje hranice. Sľubovala som, že nikdy nepôjdem na sever Indie sama. Že nikdy nepôjdem nočným vlakom sama. A napokon? Uvedomila som si to až keď som ležala na izbe v Raxaule a snažila sa zaspať, no všade poletujúce komáre a hluk z recepcie mi nedovolil zažmúriť oka. Z Nepálu som sem prešla z Birgunju, po tom, ako sme hodinu čakali na colníka aby prišiel do imigračnej kancelárie a dal mi pečiatku do pasu, ma na hranici moji nepálski kamaráti naložili do tuktuku, zjednali cenu a zamávali so slovami „Suva Yatra“ – šťastnú cestu. Na tú jazdu tuktukom od hraníc k hotelu, ktorý vodič vlastne ani nepoznal, ale nepriznal to, na tú špinu a bordel, mŕtve psy v priekope, horiace odpadky, tmu a svetlá rikší poskakujúcich po hrboľatých cestách pozdĺž železničných koľajníc, ktoré len obrysmi prenikali cez mračná prachu, na hádku s vodičom o cene aj napriek tomu, že už bola dohodnutá. Ocitla som sa v Biháre, najšpinavšom, najchudobnejšom, najmenej vzdelanom štátu Indie s najväčšou mierou kriminality, kde ešte donedávna stále vyčíňali „daliti“ – potulní banditi, ktorí prepadávali tuktuky a taxíky so zbraňami s rukách…

Chudé ruky mi natŕčajú natŕčajú plechovú misku do cesty kamkoľvek sa pohnem

No azda najviac pri ceste k chrámu Mahabodi, postaveného pri strome Bodhi, pod ktorým Budha dosiahol osvietenie. Žobrajúci vedia, že sem prichádzajú ľudia z celého sveta, súcitiaci budhisti, či previnolo sa cítiaci ľudia z bohatých západných krajín, ktorí si myslia, že jednou mincou do žobravých rúk si kúpia odpustenie za svoj nadmerný blahobyt. Využívam všetko svoje sústredenie nenechať zviezť svoj zrak na pokrivené končatiny. A už vôbec nevytvoriť očný kontakt. „Máááám, Máááám“ kričia za mnou. Bez vedomosti, že tieto deformity týmto ľuďom robia schválne, buď organizované gangy alebo vlastní rodičia (!), aby ich mohli potom celý život využívať na žobranie, by človek asi len ťažko odvrátil zraz a chladne odkráčal. Keď Budha opustil svoj palác, vzdal sa toho byť princom a zbadal prvý krát v živote slepého, chorého a mŕtveho človeka, šokovalo ho to natoľko, že si dal za cieľ prísť na príčinu ľudského utrpenia. A ja sa vôbec nečudujem, prečo sa usadil práve tu. Práve tu sa človek ocitá v záplave utrpenia – ľudského, zvieracieho a celej prírody.

Toto všetko môžeš odsúdiť, môže ťa to iritovať, môžeš sa rozplakať, môžeš urobiť čokoľvek, ale kým si tu, budeš tomu čeliť zas a znova každý deň

Môžeš predtým utiecť a doma potom rozprávať o tom, aká je India otrasná. V tvojom západniarskom pohľade na svet opíšeš aké je nechutné, že Indovia jedia rukami a pritom nechápeš, čo je vlastne prirodzené.   Odsúdiš čupiace toalety a doma potom trpíš na hemoroidy a rakovinu hrubého čreva. Odsúdiš, že India je tak strašne úprimná a neskrýva nič.  Alebo, toto všetko môžeš použiť na svoj vlastný vnútorný rozvoj. Na cestu k vlastnému vnútornému pokoju keď si uvedomíš, že môžeš byť Indii vďačný, že tu ešte môžeš vidieť život taký, aký v skutočnosti je. Narodenie, smrť, a všetko to utrpenie medzi tým sa deje priamo pred tvojimi očami, priamo na uliciach. Na západe skrývame všetko utrpenie, zatvárame ho do nemocníc, starobincov a márnic. A zatvárame aj svoje vlastné utrpenie v sebe samých, tváriac sa, že všetko je v poriadku. Tu je pravda na každom rohu, nahá, nezaobalená, bez zlatého podnosu. Môžeš byť vďačný, že toto všetko ťa raz prinúti konečne pochopiť, že tvojim problémom nie je toto utrpenie, ale tvoja ignorancia. Ignorancia voči svetu, takému aký reálne je, ignorancia akceptovať prirodzený cyklus života a smrti. Ignorancia voči ostatným, vďaka ktorej máš pocit, že si tu len na návšteve a preto sa ťa utrpenie týchto ľudí nemusí týkať. Čím viac sa snažíš odosobniť, tým viac v tebe vrie hnev a podráždenie.

Jedinou cestou je toto všetko prijať

Prijať skutočnosť, že utrpenie tu vždy bolo a bude. A naučiť sa mať súcit s každou bytosťou, priateľom, nepriateľom, neznámym a akceptovať, že v skutočnosti nič také ako priateľ a nepriateľ neexistuje. Je to len pohľad ako sa na nich pozeráš ty sám, súdiš na základe svojich myšlienok a pocit do kategórií „mám rád, nemám rád, nezaujímam sa“. Naučiť sa akceptovať, že všetko ich konanie je spôsobené ich vlastným utrpením a zúfalou snahou sa z neho vymaniť. Naučiť sa súcitiť a pomôcť, ak vieš ako. Avšak na súcit potrebuješ veľkú dávku rozumu, aby si nevyhorel. Nemôžeš zachrániť všetkých, nemôžeš ochrániť všetkých. Niekedy si myslíme, že pomôžeme ak prihodíme mincu, no pritom žobravé deti len utvrdzujeme v tom, že škola je nanič, viac si zarobia na ulici. No pomáhame tak vlastne?

Mysli na to keď budeš nabudúce kráčať po uliciach Delhí

Mysli na to, koľko predsudkov voči tejto krajine máš. Mysli na to, že títo ľudia nie sú v podstate od teba iní. Mysli na to, že v minulých životoch si práve tu možno žil aj ty. Ja to o sebe viem, pretože stretávam mnohých ľudí, ktorí mi vravia, že cítia, že som ich skutočnou sestrou. Pretože cítim veci inak ako ostataní „západniari“. Pretože sa snažím pochopiť prečo robia veci tak ako ich robia, prečo sme sa my na západe rozhodli, že to, ako ich robíme my je automaticky lepšie, aj keď nie je. Pretože viem o ich tradičnej medicíne, Ajurvéde, viac ako oni sami, čo ich síce zahanbuje a pritom zároveň aj teší. Pretože sa snažím vytvoriť mosty medzi nami a nimi.

Preto tu ešte stále zostávam

Náhodné stretnutia neexistujú

Naozaj tejto náhode neverím. Pretože čím ďalej, tým častejšie sa mi stáva, že stretávam ľudí, pri ktorých už mám pocit, že ich poznám. A zároveň, odkedy som strávila minulú jeseň mesiac na kurze učiteľa jógy v Nepále, stretnutia s niektorými ľuďmi z tohto prostredia začínajú byť až podozrivé tou svojou „náhodnosťou“ 🙂

Posnažím sa vysvetliť prečo v takúto náhodu už neverím:

Na kurze jógy školy Rishikul Yogshala ma učil Ind z južnej Indie menom Manoranjan alebo aj Manoj. My sme ho však častejšie volali „Baba“. Pretože  bol proste náš baba, čo znamená akýsi „múdry starešina“, až na maličkosť, že Manoj vôbec nie je starý. Jeho životný príbeh je plný pádov a nie najlepších skúseností, avšak zároveň aj úspechu dostať sa preč zo špinya chudby  života na ulici. Hovoril mi, že ako malý chlapec vyrastal na uliciach Díli, no neupresnil akým zázrakom sa z neho napokon stal učiteľ jógy a z časti aj ayurvédsky terapeut, aj keď bez certifikátu. Jemu žiadny aj tak netreba, jeho ruky sú citlivé a vnímajúce, predurčené na to, aby svojim dotykom liečil ľudí. Baba je typická Kapha (jedna z troch dóš v Ayurvéde – vysvetlím niekedy neskôr), a preto miluje starať sa o druhých a ľudia sami cítia, že on je ten, ktorému môžu povedať čo ich trápi. Jeho hodiny boli prepletené informáciami zo všetkých strán, dokázal premostiť mudry s mantrami, filozofiou jógy a ani sme nevedeli ako, a už sme sa rozprávali o chutiach podľa ayurvédy. Vďaka nemu som začala chápať, že úplne všetko so všetkým súvisí. Počas kurzu nám niekoľkokrát navaril a ja som vždy vedela, či jedlo, ktoré jem je od neho alebo od zamestancov hotela. Baba totiž do varenia pridával špeciálne ingrediencie: lásku k vareniu a k ľuďom, radosť z prítomného okamihu, niekedy až stav meditácie pri varení a častokrát dokonca aj spev a tanec pri bublajúcich hrncoch. Baba nám povedal, že ľudia na našom kurze sú mu už známi, bol si istý, že sa istotne poznáme z minulých životov. To, že prišiel učiť do Nepálu bola úplná „náhoda“. Mal totiž odísť niekam do Európy, ale nedostal víza. No a presne v tom sa mu ozvali z Rishikul Yogshala, že im vypadol učiteľ na kurz jógy v Nepále, či to nechcie vziať a učiť mudry a pránajámu. A tak si Baba zbalil pár kusov vyťahaných tričiek, žiadne topánky a vybral sa na sever.

Baba je vlastne aj dôvodom, prečo som aj ja zamierila do Varkaly ako na prvé miesto v mojom zhruba polročnom cestovaní po Indii. Opisoval mi totiž pohodičku, ktorá tam je, usmievavých a otvorených ľudí južnej Indie a v istých mesiacoch pre moju ohnivú dóšu aj trochu príjemnejšie teploty než by boli na severe Indie. Opisoval mi aj to, ako mnohokrát spal na pláži 😀 Ako sa cíti prirodzene, keď môže byť ako potulný pes na pláži práve kvôli voľnému životu na ulici, na ktorý bol zvyknutý a ako mu preto niekedy vadí, že keď učí pre túto jógovú školu v Rishikeshi, tak musí nosiť krásne čisto biele, dobre že nie až naškrobené indické košele. Jeho pohľad sa pri tom zviezol na zem, kde som v svetle ohňa, pri ktorom sme v Australian Campe sedeli, zbadala plátené tenisky. „Toto sú moje druhé topánky v živote“, vraví,  „a ani tieto aj tak nebudem nosiť. Nemám to rád, vo Varkale môžem chodiť bosý.“

Keď som plánovala odísť do Indie, našla som si cez Workaway dobrovoľníčenie v Ayurvédskom rezorte Oceano vo Varkale. Chcela som mať hladšie pristátie v inej kultúre, než by som možno zažila na severe. A vedela som, že vo Varkale má svoje pôsobisko Rishikul Yogshala a tak som sa tešila, že tam určite stretnem niektorého z učiteľov, či mojich kamarátov spolucvičiacich z Nepálu, ktorí sa rozhodli urobiť si ďalšiu časť certifikátu v Indii. Až po príchode som zistila, že vlastne nebudem v Oceano, ale v rezorte Eden Garden. „Majitelia majú tri rezorty a ty budeš v tom prvom, ktorý založili“, vraví mi Eliot, dobrovoľník v Oceane. Hovorím si „pecka, tak to tu budem priamo pri pláži a ešte bližšie k North Cliffu, kde by mal Rishikul mať svoje pôsobisko. Po príchode som dostala kontakt na dievča, Poľku Annu, ktorá tam dobrovoľníčila predo mnou – ráno učila jógu a potom pomáhala na recepcii a v tomto som jju mala vystriedať. Keď som prišla, mali sme pár dní ešte bývať spolu, kým sa nevystriedame. Na izbe v noci nebola, no keď sme sa ráno konečne stretli a ja som rozospatá po jet-lagu rozlepila oči, začali sme sa rozprávať o tom, kde sme si spravili kurz jógy. Takmer mi zabehla káva keď z nej vypadlo, že si ho robila u Rishikul Yogshala v Rishikeshi. Hovorím jej „pekne, a ja u tých istých, akurát, že v Nepále“. Nechce sa mi googliť na nete presné číslo koľko škôl jógy v Indii v súčasnej dobe pôsobí, ale asi si viete približne predstaviť, že ich je viac ako húb po daždi. Vymenovali sme si pár učiteľov a samozrejme – môjho Babu poznala aj ona. Vraví mi, „Manoj sa pozná aj s majiteľmi, ktorými sú ayurvédski lekári doktorka Sandhya a jej muž doktor Viju“. Manoj vraj pôsobil priamo v Eden Garden práve v čase keď mali ešte len tento jeden rezort. Hovorím si veď jasné, Varkala nie je až taká veľká …

Sandhya mi však povedala, keď som jej Manoja spomenula, že on nie je len bývalý zamestnanec, ale je jej aj akoby druhým synom. „Môj muž, Viju“, vraví, „našiel Manoranjana ako dieťa na ulici v Díli. Rozhodol sa vziať ho so sebou do Varkaly a naučil Ayurvédskej terapii. Manoranjan sa dlhé roky staral o môjho syna, beriem ho tak úplne ako svoju rodinu.“

Pripomeniem: India je druhá najľudnatejšia krajina sveta. Žije v nej 1,324 miliárd ľudí. Miliárd.

No aby sa môj názor na „náhodné stretnutia“ v Indii ešte utvrdil, potrebovala som ešte jedno stretnutie. Ako som dnes odchádzala unavená a spokojná po odcvičenej hodine jógy od učiteľa Josepha, rozhodla som sa prejsť ešte trochu naokolo po North cliffe a obhliadnuť si prípadné miesta, kam sa vrátim, keď budem mať so sebou zrkadlovku. Chcela som sa ísť aj pozrieť kde presne Rishikul Yogshala je, aby som za nimi niekedy zbehla kým som vo Varkale. Baba mal totiž včera narodeniny. A ako tak kráčam a prechádzam okolo reštaurácie „Little Tibet„, zrazu cítim, že sa na mňa pozerá niekto koho dobre poznám. V Indii sa po mne pozerajú zvedavo a prenikavo stovky Indov denne. No toto je ako keď otvárate auto diaľkovým ovládaním – stačí, ak sú vibrácie dvoch ľudí zosúladené a cítite sa aj na diaľku. Obzriem sa teda do reštaurácie a vidím ako sa na mňa s úžasom pozerajú čierno-čierne oči môjho učiteľa filozofie a meditácie z kurzu jógy, Kushvendru.  Podišla som k nemu aby som ho objala a vidím, že sedí s Francúzkou, ktorá je u nás v Eden Garden ubytovaná. Neveriacky na mňa pozerá, že sa s Kushom poznáme. „Takže toto je ona? Toto je to dievča, o ktorom si nám vravel, že dobrovoľníči niekde vo Varkale v ayurvédskom centre? Veď ja bývam a chodím na terapie presne tam, kde je ona“ vyhŕkla po tom, ako ma Kush krátko predstavil. Ďalšia pani, ktorá tam s nimi sedela bola ayurvédska terapeutka, tiež Francúzka, ktorá keď sa o mne dopočula, chcela sa so mnou stretnúť. Škoda len, že nevedeli, že pracujem práve Eden Garden,  kde vlastne deň predtým aj večer spolu sedeli – mohla som sa pripojiť, bola som len pár desiatok metrov od nich. To by ale potom nebolo to dnešné stretnutie také čarovné 😉 Takto to malo proste byť.

Kush pochádza zo severnej Indie, z mesta Váránasí, jedného z najposvätnejšcích miest Indie. Milióny ľudí sem prichádzajú aby sa umyli v posvätnej rieke Ganga, ktorá Váránasí preteká. Jej brehy sú posiate Sádhuami, potulnými svätcami, nazývanými aj potulnými bláznami. Nezabudnú si vypýtať mastné „drobné“ ak sa s nimi chcete odfotiť. Kush opisoval, že aj keď tam prichádzajú toľké davy cudzincov nadýchať sa „spirituality tohto miesta“, pre neho je to len akousi výkladnou skriňou. Keď vôjdete do obvešaných a vyčačkaných chrámov, zistíte že sú prázdne. Žiadne špeciálne oltáre, žiadne špeciálne zázraky. Je to iba obal. „Spiritualitu si totiž musí nájsť každý len a len v sebe“ vravel, „a ja vám taktiež nemôžem povedať, ako jógu a jej filozofiu vnímam ja, svoju cestu si musíte nájsť sami“. Po rokoch práce v Díli raz odišiel na mesiac do Nepálu. Na dovolenku. No už sa nevrátil. Prerušil osud, ktorý mu bol rodinou udelený, nakoľko pochádzal z kasty bojovníkov (kasty síce boli oficiálne zrušené, ale realita je stále ešte iná a najmä na severe krajiny) a vykročil na cestu bez boja. Princíp ahinsa a teda absolútne vylúčenie ublíženia komukoľvek a čomukoľvek, vykonaného, či zamýšľaného, je súčasťou jednem zo základných vetiev jógy, tzv. Yámy. Zostal precvičovať jógu a viesť meditácie v Purna Yoga Retreat v Pokhare. To, že ma učil na mojom kurze bola taktiež „náhoda“ – bola to prvá skúška spolupráce tohto centra a Rishikul Yogshala v Pokhare.

Keď sme sa s Kushom dnes po krátkej prechádzke lúčili, necítila som, že by som sa mala báť, že mi bude chýbať. Aj keď odchádza už zajtra a ja viem, že sa už vo Varkale nestretneme. Nepochybujem totiž, že sa „náhodne“ opäť uvidíme. To diaľkové ovládanie na vibrácie medzi ľudmi má totiž oveľa dlhší dosah, než je na autách 😉

Žite s otvorenými očami a otvoreným srdcom. A možno tiež prestanete veriť na náhody, či na osud. Všetko je len vo vašich rukách.

Namaste.

Sprava: Kush, Dipika, Amil, Ja, Manoj (Baba) a Pankaj

 

Moja cesta

Odchádzam na Moju cestu.
Od rodiny, od kamarátov, od záväzkov, pretŕham nitky, ktoré ma viažu.
Nikoho nechcem stratiť, či opustiť, no na ceste potrebujem byť slobodná a voľná a vždy na 100% prítomná telou aj dušou.
Odchádzam s obrovským množstvom nápadov, no tentokrát bez striktných plánov vopred. A bez termínu návratu.
Povedzme, že predbežne to vidím na taký polrok.
Mám jednoducho len jednosmernú letenku. A úsmev na tvári.

Do pestrofarebného, divokého a neobyčajne rôznorodého sveta.
Vybrala som si druhú najľudnatejšiu krajinu sveta, kolísku civilizácie, rodisko jógy a domov Ayurvédy. Odchádzam do raja vegetariánov presýteného šteklivými pachmi pálivých korenín, kurkumy a šafránu.
Do krajiny, v ktorej to ženy pri cestovaní nemajú úplne jednoduché.
Krajiny, ktorá je plná nie vždy príjemných protikladov.
Do krajiny, ktorá mi, verím, dá aj facku.

Už ani neviem aké je to cestovať inak, než sama. Je to totiž úplne iný level spoznávania – nielen toho sveta navonok, ale aj sveta v tebe samotnom. Nie každá škola proste musí mať štyri steny. Človek sa v každom momente musí rozhodovať len a len sám a taktiež potom aj sám nesie následky svojich činov.
Skús to.  A možno potom vyrazíš v najbližšej dobe rád už len osamote.
A napokon – kto nevie byť šťastný sám so sebou,
nikdy nebude šťastný s nikým.

Nebojím sa, že na svojej ceste ostanem sama. Jedine ak si to budem priať. Na svete sú predsa milióny takých ľudí ako ja, naozaj nie som jediná na svojej ceste. V rovnakej istej situácii už boli mnohí. Človek vždy priťahuje najmä to, čo sám šíri. Ak teda cestuješ s úsmevom, zaručene ťa privítajú úsmevy ostatných sólo cestovateľov, párikov, ktoré dali výpoveď v práci a vybrali sa spolu na cestu okolo sveta, či partií kamarátov na kratších cestách.
Každý si nesie svoj príbeh a čakajú na rozpovedanie toho tvojho.
Aj keď sa mi určite môže stať, že nemusím stretnúť len tých dobrých ľudí, verím, že zároveň tam budú stovky takých, ktorí mi ochotne pomôžu.

Po mojej ceste v nepálskych Himalájach sa ma známi pýtali, aké to bolo dosiahnuť na okruhu okolo Annapurien svoj „CIEĽ“ – najvyšší prechod sveta Thorang La (5416mn.m.). Vedela som, že na ich otázku jednoducho odpovedať nemôžem. Toto miesto totiž nebolo mojim jediným cieľom.
Bola ním cesta, po ktorej som kráčala, neustála koncentrácia na dych, počítanie krokov v mysli, prítomný okamih. Uvedomenie si toho, aká maličká v porovnaní s okolitým 7-8 tisícovkami vlastne som. Stretnutia s  výnimočnými ľuďmi. A najmä, cesta, ktorá ma vlastne ešte len čakala.
Každá cesta totiž vedie k ceste:

„Cesta. Zamrznuté kľukatenie krajinou. Keď som bol malý, myslel som si, že vedie z miesta na miesto.  Že sa začína a končí na určitých miestach.
Potom som pochopil, že som sa mýlil.

Cesta vedie k ďalším cestám.
Všetky cesty sa preplietajú. Vytvárajú veľké okruhy. Okruhy.

Ak človek dostatočne veľa cestuje, pochopí, že cesta vedie k sebe“
– Peter Fröberg Idling: Pol Potov úsmev

Na svoju cestu do Indie som sa nevybrala preto, aby som si urobila len selfíčko s Taj Mahalom. Na to by som do Indie šla na dva týždne a nie na pol roka. Neviem, čo všetko ma čaká, a to je na tom to krásne a už teraz viem, že to bude stáť za to 🙂

Naučila som sa, že ak na svojej ceste hľadáš pokoj, nikdy ho nenájdeš ak budeš so sebou vláčiť hlavu plnú starostí a srdce plné hnevu. Vraví sa, že to, čo chceš na miestach svojich ciest nájsť, si musíš doniesť so sebou – vo svojom vnútri.
Tentokrát odchádzam pokojná, vyrovnaná a síce som zvedavá na všetky zážitky, nemám však žiadne konkrétne očakávania.
Očakávania totiž prinášajú domnienky, kedy si myseľ sama vytvorí obraz o tom, ako majú veci vyzerať, čo môže tým pádom viesť k nepríjemným sklamaniam.
Idem s otvorenou mysľou a najmä – s otvoreným srdcom. Vietnam, Kambodža a Nepál ma naučili, že cestovať sa oplatí práve kvôli ľuďom, ktorých na svojej ceste stretávam.
Až cestou zistím, koľko neznámych, bezmenných, usmievavých ľudí sa do môjho srdca dokáže zmestiť 🙂 A ako veľmi ma môže inakosť ľudí presvedčiť o tom, že sme krásni práve preto, že aj keď sme takí rôzni, vo svojej podstate sme stále úplne rovnakí.

Občas je ťažké prijímať veci také, aké sú. No naučila som sa nebrániť tomu, čo prísť proste má. Teraz už viem, že občas sa stratiť je v podstate úžasná šanca pre úplne nové zážitky, ktoré by som nezažila, ak by som šla iba podľa plánu. V danej situácii nemôžeš vedieť, či je niečo „dobré alebo zlé“. Veľakrát ma úplná náhoda priviedla k neskutočným veciam. Nie som preto nervózna, ak sa veci vyvíjajú vlastným, náhodným sledom. Ak sa predsa bojíš toho, čo môže prísť, tak radšej nevylez ani z postele. No ak s pokorou prijímaš všetko, čo príde, tak potom tebou otriasť niečo už tak ľahko nemôže.

A nechávam ísť. Zakaždým keď opúšťam miesto, ktoré si zamilovala, viem, že tam nechávam časť môjho srdca. Kúsok z neho tak už uviazol na Islande, v Nórsku, či na iných prekrásnych miestach. No prídu ďalšie. Ak sa tam mám v živote vrátiť, tak sa to stane. Tak isto je to aj s ľuďmi. Verím, že treba nechať ísť tých, ktorí odísť proste majú. Niektorí sa totiž zjavia v tvojom živote len preto, aby ním síce iba prešli, no celý ti ho prevrátili na ruby a poriadne pritom tebou otriasli. Možno to nevidíš hneď, ale ostať v ňom žiaľ nemôžu. Iba ťa formujú.
Naopak verím, že tí, ktorí v tvojom živote majú mať svoje miesto, tí si ťa proste nájdu. Počkajú ťa. Vrátia sa.
Jedine tak, že dáš človeku voľnosť zistíš, či chce do tvojho života patriť 🙂

Skúška vedieť sa rozhodnúť plniť si svoje sny.
Vzdať svojho komfortu a vedieť sa zbaliť na pol roka do jedného batohu.
Skúška naučiť sa byť otvorená iným kultúram, zvykom, iným názorom.
Skúška toho, o čom si myslím, že je správne.
Skúška vedieť rozpoznať definitívnu pravdu.
Skúška toho, ako si moje divoké srdce nájde cestu späť.

Namaste.