O tom, ako som učila jógu ako dobrovoľník

V minulom článku som čo-to popísala o tom, ako som sa k dobrovoľníčeniu a učeniu jógy vo Varkale vlastne dostala 🙂

V prvom rade musím povedať, že by som sama učiteľom jógy ešte nenazvala, pretože ja sama musím ešte mnohému učiť. No už niekoľkokrát sa mi na moje ceste po Indii stalo, že sa ma jógoví učitelia a mnohí iní pýtajú, či nie som náhodou učiteľ jógy 🙂 A to vždy poteší, zrejme to z človeka aj trošku vyžaruje.

Prvá lekcia – zabudni na to, čo cvičíš sama a vráť sa k úplným základom.

Jóga, ktorú som mala vo Varkale cvičiť mala byť úplne základnou jógou. Precvičovala som ju totiž v Ayurvédskom „retreat“ centre Eden Garden, kam ľudia prichádzali na ayurvédske liečebné pobyty.  A práve preto to mala byť jóga založená viac na dýchaní, než na cvičení. Mala ukľudniť telo a myseľ a podporiť liečebné procedúry. Navyše aj tí, ktorí liečebný pobyt nemali a boli u nás len ubytovaní a mali záujem privstať si na rannú jógu, boli väčšinou úplní začiatočníci.

Vravela som si, že veď to je teda skvelé, žiadny príliš veľký tlak profesionality. Proste budem učiť len ozajstné základy. Chápem totiž začiatočníkov a preto by som ich nechcela ani vystresovať tým, že začneme pózami – asánami, ktoré by boli pre nich príliš náročné. Existuje veľké množstvo cvičení, ktoré predstavujú prípravu na jógu a každý, kto začína s jógou úplne od nuly by mal fakt poctivo začať najprv s nimi – nazývajú sa aj Pawanamuktasana série. Prvá séria je protireumatická, druhá je zameraná na odstránenie problémov s trávením  a tretia už pracuje s blokádami energie. Navyše aj pokročilí by ich mali cvičiť ako rozcvičku na zahriatie.

Tak som začala teda s nimi, potom postupne pridávala niektoré základné asány. A hlavne, naložila som im veľa práce s dychom. Samozrejme som vedela, že ľudí treba najprv naučiť, ako sa správne dýcha. Potom vlastne aj ako sa správne sedí, či stojí 😀 No na svoje obľúbené pozície, naťahovanie, či „Pozdrav slnku“, ktorý pokladám za základ som proste musela na čas zabudnúť…

Lekcia číslo dva – nerozumieme si takmer ani slovo, ale nejako to pôjde.

Keď som preberala jógové žezlo v Eden Garden od predchádzajúcej dobrovoľníčky Anny, chodila na jógu hlavne skupina Talianok, v pokročilom veku. Horšie však bolo, že vedeli po anglicky asi toľko ako ja po taliansky. Človek by si povedal, že však to je v poriadku, veď majú oči, budú len opakovať čo vidia, ale nie je to také jednoduché. Veľa vecí je potrebné vysvetľovať, slovne upozorniť na správnu polohu tela, vyzdvihnúť na čo je potrebné sa sústrediť. No ale, prežila som 😊 a čo je podstatné – hlavne oni prežili 😀 A s večným úsmevom 😉

Časom som však navyše pozisťovala, čo kto nemôže robiť – niektorí mali operované kolená, iní zase problémy s ramenom a podobne. A začala to byť teda celkom náročná úloha. Poctivo som sa pripravovala každý jeden večer, vymýšľala zostavy, ktoré by boli úplne jednoduché, no zároveň účinné a zmysluplné. A vždy s podmienkou, aby ich vedieť urobiť všetci, aj tí, ktorí mali zdravotné problémy. Človek by si totiž mohol povedať, že každý má svoj rozum a že keď vidí, že toto nezvládne, tak to robiť nebude. No ľudia práveže vôbec nevedia, kde sú ich medze a skúšajú ísť ďalej ako by mali. Zároveň som ani nechcela aby niekto sedel v kúte a pozeral sa na ostatných ako cvičia s pocitom, že toto nie je pre neho. Chcela som, aby z mojej hodiny odchádzali všetci prebudení, oddýchnutí, troška ponaťahovaní, no v prvom rade hlavne s pocitom, že jóga je pre každého – aj pre nich. A s pocitom, že by v nej mali pokračovať, pretože im to urobí len a len dobre.

Pán s Parkinsonom.

Náročnosť prípravy sa výrazne vystupňovala, keď som zistila, že mi na ďalšiu hodinu príde pán s Parkinsonovou chorobou. Do noci som študovala, ktoré asány sú pre Parkinsonikov vhodné. Celá spokojná a vyzbrojená vedomosťami o stabilizačných asánach a kadečom, čo je dobré pre Parkinsonikov som tam ráno nabehla. Aby som napokon zistila, že to bude teda ešte oveľa ťažšie než som si myslela. Stabilita bola u neho už naozaj dosť narušená,  choroba bola v pokročilom štádiu a mal už aj voperovaný elektrostimulátor na nervus vagus (elektroliečba, ktorá sa používa v štádiách, keď už lieky nezaberajú). Bolo vidno, že tento pán zrejme veľmi necvičil ani pokým bol zdravší. Zložila som tak svoje zbrane a skončili sme pri veľmi základných asánach, najčastejšie v ľahu na zemi. No a ešte k tomu to bol aj Francúz. Takže jazyková bariéra ešte väčšia než u Talianok. Aspoň že jeho manželka vedela čo-to po anglicky, tak mu prekladala pokyny.

Po prvej hodine s ním som cítila, že mi prúdom steká pot po tvári. Nie od cvičenia, ale od toho, ako veľmi som sa snažila, dávala stále pozor aby nespadol a odbiehala k ostatným inštruovať, aby vedeli čo majú robiť, kým sa zatiaľ budem opäť venovať jemu. Trochu znepokojujúce pre mňa bolo, že sa musím špeciálne venovať jednému človeku a zbytok skupiny tak môže pociťovať málo pozornosti. No dúfala som, že všetci ostatní sú natoľko inteligentní ľudia, že chápu, že v takomto prípade jednoducho zbytok skupiny musí rešpektovať tempo, ktoré tento pán zvládne…

Pán s Parkinsonom úplne naľavo. Zistila som po nejakom čase, že bude dobré zostať len u relaxačných polôh ako Supta Baddha Konasana

Cítila som, že toto bola pre mňa nesmierna príučka. Zároveň som si uvedomila, že jógu by bolo možné a vhodné robiť v malinkých skupinách zameranú práve na takéto špecifické ochorenia. Myslím si totiž, že práve takíto ľudia by to s jógou nemali vzdávať, potrebujú ju totiž najviac!

Hrialo ma pri srdci, že to nevzdal a dúfala som, že je to vďaka tomu, že cíti, že mu to pomáha.

A s artritídou, a ďalší s poškodeným zápästím, a stuhnutým dolným chrbtom …

Neskôr nasledoval pán s artritídou, ktorý u nás ani nebol ubytovaný, ale chodil na moje hodiny každé jedno ráno. Potom dánsky usmievavý párik vo vyššom strednom veku, či mnohí mladí ľudia. Každý z nich bol niečím výnimočný. každý mal nejaký svoj malý problém. Ale o to práve pri jóge ide – každý jeden z nás je výnimočný a pri jóge sa musíš vždy porovnávať len a len sám so sebou, s nikým iným. Úlohou učiteľa je podporiť tento pohľad a odstrániť tak akéhokľvek pocity, „že pre mňa to nie je“.

Zaujímavé bolo aj sledovať, keď sa mi tam objavili aj mladí ľudia, ktorí na pohľad vyzerali zdravo a človek by až neveril, koľko problémov si už v takom veku môžu niesť. Mnohí z nich boli výnimočne  stuhnutí. Vraveli mi, že ich bolí chrbát keď dlhšie sedíme v Dandasane, čo je aktívna sediaca poloha. Samozrejme nedivím sa, pretože svaly chrbta sú ochabnuté z nesprávneho sedenia pri práci za počítačom. Sama viem, čím som si prešla počas posledných 4 rokov na PhD a hlavne počas toho posledného, kedy som musela len sedieť a písať dizertačnú prácu. A ani na jógu vtedy nebol čas, pretože som ju nedokázala cvičiť sama a návšteva hodiny jógy by mi zabrala tri hodiny času. No a mnohí boli stuhnutí z posilňovania a behu – pretože to robili bez strečingu. Potom sa niet čo diviť.

Niekedy sme už boli ako sardinky. Ale za asistencie mojej pomocníčky, bielej fenky Snehovej vločky, som to zvládla! 🙂

Keď sa mi ľudia začali opakovať a ja som ich tak mala dlhšiu dobu tých istých, musela som nájsť balans medzi tým, že nemôžem robiť to isté každý deň a chcem zamerať jednotlivé hodiny na niektoré partie, a tým, že je práveže aj dobré čosi opakovať, pretože ľudia sa cítia príjemne keď sami vidia progres na sebe samom pri opakovaní toho, čo už poznajú.

Moje dobrovoľníčenie malo byť 5 hodín denne. 1,5 hodiny jógy ráno a zbytok pomáhanie na recepcii. Avšak prvé týždne som bola naozaj unavená, pretože som veľa z toho času na recepcii a najmä z môjho osobného voľna po poobediach a večeroch, musela tráviť prípravou na hodiny. Skúsení inštruktori idú možno bez prípravy a riadia sa momentálnym pocitom, no pre mňa ako úplného začiatočníka v učení to bola proste výzva skoro každý deň. Hlavne pri tých všetkých ľuďoch, čo mi na jógu chodili. No časom nastal napokon ten deň, kedy som už prestala tráviť večery prípravou a šla som bez prípravy. Zostavu som si vymyslela až na hodine, priamo počas cvičenia a podľa pocitu, ktorý som z ľudí mala. Po hodine žiarili nielen oni, ale aj ja 🙂

A prišli mi aj dve Slovenky! Stretla som ich na recepcii a samozrejme, že nemohli odolať pozvaniu na rannú jógu. Odložili chlapov na masáže, natiahli legíny a docupitali ráno 🙂

Nemecké kolená.

Radosť trvala až do príchodu dvoch starších Nemiek 😀 Prvá hodina bola síce úplne skvelá a po jej skončení za mnou prišli, že mi musia povedať, že to bola najlepšia hodina jógy v ich živote. Cenili si jemný prístup, kľudné tempo, mimoriadne dobré vysvetlenie toho, čo robíme a hlavne aj prečo to tak robíme. A aj skvelú a zrozumiteľnú angličtinu. Proste všetko. Toto im vraj doteraz úplne chýbalo, tieto postavičky totiž navštevujú Eden Garden už niekoľko rokov a zažili už mnoho tamojších učiteľov. Indickým učiteľom tú ich angličtinu vôbec nerozumeli a väčšinou nikto nedbal na to, či tú pózu zvládnu alebo nie. Oni totiž vedia, že už kvôli veku a zdravotným problémom nedokážu zacvičiť napríklad pozdrav slnku a tak si cenili, že som naozaj brala ohľad na ich zdravotný stav. Bola som dojatá toľkou chválou a s obrovskou radosťou som sa pustila do plánovania ďalších hodín s ohľadom na ich kolená, na ktoré ma upozornili keď som sa pýtala, či majú nejaké problémy.

No sranda to prestala byť keď som zistila, že tieto dámy toho môžu robiť ešte menej, než ako som vôbec myslela a na čo som sa pripravila. Ani to, čo som pripravila ako zálohu. Až na mieste som totiž zistila, že „nič s kolenami“ znamená „naozaj absolútne nič s kolenami“ a nie len vypustenie cvičení, pri ktorých sú vyložene namáhané kolenné kĺby. Ešte aj jednoduchý a skvelý cvik na chrbticu – mačka – som musela tiež škrtnúť, pretože nedokážu zostať kolenačky vôbec. Cítila som menší tlak, že si vyžiadali práve prípravu na takúto situáciu. A tak som na ďalšiu hodinu nabehla s minimálne dvoma variantami – pre zdravých a variantu pre ne – „úplne bez kolien“. Potom som sa rozhodla zjednodušiť túto situáciu a vravím si, že keď nie kolená, tak si spravíme aspoň otváranie hrudníka a ramená. A už-už tam pomáham jednej z nich s precvičením krúženia ramena, snažíme sa spolu, dýchame, dvíhame. A ona mi napokon až potom povie, že to rameno mala operované. Tak vtedy ma tam skoro vystrelo. Napriek tomu, že som sa pýtala na začiatku, či má niekto nejaké problémy, o ktorých ešte neviem. A tak som vlastne zistila, že teda už nejdeme cvičiť ani tie ruky teda… Stále však môžeme dýchať! 😀

Dýchacie cvičenia ako absolútny základ mojich hodín.

Priznám sa, začala som byť z nich aj trochu vyčerpaná, pretože ma niekedy nepočúvali, robili si veci po svojom a pýtali sa nepodstatné veci. Jedna z nich si dokonca písala poznámky namiesto toho aby pochopila pozíciu v praxi… Ale tak to proste je. No myslím si, že nielen ja, ale aj ony si boli veľmi vedomé, že na kurzoch jógy, ktoré sú pre väčšie skupiny, priestor na takýto personalizovaný prístup vôbec nie je a preto táto naša situácia a môj prístup bol trošku výnimočný. Aj keď to bolo pre mňa s nimi často vyčerpávajúce, viem, že práve toto bolo pre zároveň výnimočnou školou. A keď sa dozvedeli, že toto všetko robím vlastne zadarmo, doniesli mi jeden deň dokonca nejaké peniažky a vyslovene trvali na tom, aby som si ich vzala.

No bola som veľmi rada, keď mi časom už prišla ďalšia dobrovoľníčka, ktorá mala cvičenie jógy po mne prevziať. S ňou som totiž mohla diskutovať, čo by sme tak pre tieto dve paničky mohli pripraviť. Každá mala iné skúsenosti, ja kurz učiteľa jógy, ale krátka prax a ona zase dlhá osobná prax, no bez kurzu. A  tak sme sa mohli dopĺňať.

Hlavne zodpovedne. Ide o zdravie.

Aj napriek tomu, že to bolo len dobrovoľníctvo, pristupovala som k príprave hodín veľmi zodpovedne. Veď mi išlo o to, že sa chcem čo najviac naučiť. No hlavne, cítila som zodpovednosť za prípadné zranenia ľudí, nechcela som aby si nejako ublížili a chcela som, aby z mojich hodín odchádzali naozaj s dobrým pocitom, že niečo dobré pre svoje telo spravili. Sama som sa v mojej vlastnej jóge veľmi neposunula, pretože pre ma to boli príliš základné cviky a musela som tak cvičiť svoje ešte extra a navštevovať hodiny iných učiteľov. Ale dalo mi to obrovské kvantum skúseností s učením a so snahou, aby z jógy mali prospech všetci. Mladí, starí, zdraví aj hlavne aj tí chorí.

Zistila som, že na skupinových hodinách je mimoriadne ťažké pre ľudí s problémami začleniť sa do skupiny. Nikdy som to tak nevnímala, pretože som vždy na hodinách, ktoré som navštevovala pozorovala len samú seba, presne tak ako sa to má robiť. A teraz som sa zrazu ocitla na druhej strane a v jednom pohľade na ľudí vidím kto s čím zápasí. Je to fakt ťažké prispôsobovať hodiny pre učiteľa, ktorý sa o to zaujíma. Preto som si uvedomila, že by bolo mimoriadne zaujímavé venovať sa práve chorým ľuďom a cvičiť s nimi jógu, ktorá je pre nich špecializovaná a bola by pre nich liečbou – tzv. jógová terapia. Takže dobrá správa pre večného študenta ako som ja – štúdium proste nikdy nekončí, ak chcete niečo robiť naozaj dobre.

Vyberiem si cestu, ktorá bude zdravá a s úsmevom!

Zároveň som však aj zistila, že radosť z učenia a vysvetľovania nemám iba pri výučbe farmakológie pre študentov medicíny, čo som robila počas doktorátu, ale aj pri jóge. A to isté cítim aj keď som občas v lekárni a môžem tým ľuďom odovzdať čosi viac ako len bloček a ružové tabletky. Tú radosť keď som im mohla trochu viac vysvetliť o tom, ako oni sami môžu podporiť svoje zdravie bez toho aby sa spoliehali že niečo prehltnú a bude to. Tak takúto radosť som mala aj tu, keď som videla odchádzať ľudí usmiatych a ten úsmev som videla aj v priebehu dňa kedykoľvek ma opäť stretli.

Moji usmievaví Dáni 🙂 Usmievaví stále, no ešte viac po jóge 🙂

Keďže som sa do Indie vydala aj preto aby som bližšie študovala Ayurvédu, nakoľko som už tak troška prestala veriť, že s tou našou alopatickou (západnou) medicínou vieme vyriešiť príčinu a nie len symptómy ochorenia, najmä u civiliazčných ochorení, zmenil sa po tejto skúsenosti aj môj pohľad na to, či by som sa dokázala venovať jóge a ayurvéde úplne a zanechať tak svoju odbornú farmaceutickú vedeckú kariéru, na ktorej som pracovala posledných 10 rokov a ktorá bola možno odo mňa všetkými očakávaná. Zistila som, že možno dokážem. Možno som nezvyčajným prípadom, pretože mám narozdiel od mnohých ľudí učiacich jógu detailné medicínske vzdelanie a tak rozumiem tomu ako telo funguje a chápem, čo sa v tele deje pri jednotlivých ochoreniach. Môžem si tak dobre naštudovať a najmä pochopiť, ako by sa dalo pri týchto ochoreniach jógou pomôcť.

Snehovú vločku som po pár hodinách naučila aj Shavasanu 🙂

Navyše to, že som toto všetko robila zadarmo je pocit naozaj na nezaplatenie. Mnohí prácu dobrovoľníkov nechápu. Sú prekvapení prečo nechcem radšej pracovať normálne a zarábať. A navyše, aj keď som za túto prácu síce získala ubytovanie a stravu zadarmo, zaplatila som navyše ešte aj svojim časom. No ja veľmi dobre viem, že tu som sa naučila naozaj veľa a skúsenosti sú cennejšie než peniaze. Navyše viem, že by som si nikdy nenašla toľko času popri normálnej práci na to, aby som si naštudovala toľko vecí.

No potom nastal čas odísť a vydať sa na svoju cestu Indiou a za ďalším dobrovoľníctvom.

Ale mimochodom, aby som môj príbeh o učení jógy pekne uzavrela, tak spomeniem ešte jednu vec. Aby sa mi náhodou nestalo, že by mi toto spektrum „pacientov“, ktoré som opísala nestačilo, tak mi napokon na úplne poslednú hodinu prišla ešte aj žena v 5 mesiaci tehotenstva … takže zase bolo nočné štúdium 😉

 

Budúca mamička na mojej poslednej hodine 🙂

Ako vravím: človek sa nikdy nesmie prestať učiť.

Ja ďakujem za túto príležitosť a som šťastná, že som sa na túto cestu vybrala …

Ako a prečo na svojej ceste dobrovoľníčim?

Rozhodla som sa, že v Indii nechcem iba cestovať a presúvať sa neustále z miesta na miesto. Už som sa poučila zo svojej poslednej cesty po Vietname a Kambodži, kde som mala program veru až príliš nabitý. Je skvelé vidieť toho čo najviac, ale napokon som bola vážne unavená z neustáleho balenia batohu. A najmä – nestihla som si miesta užiť, zoznámiť sa s lokálnymi ľuďmi a okúsiť tak, ako sa na tom mieste naozaj žije.

Jednoduché predĺženie môjho pobudnutia na týchto miestach by však taktiež nebolo pre mňa uspokojením. Moje cestovanie totiž pre mňa musí mať väčší zmysel, než len relax a vyvaľovanie sa niekde na pláži. Aj to je síce z času na čas fajn, no cítila som, že tento polrok v Indii a v Nepále chcem využiť na to, aby som sa niečo nové naučila a aby som sa posunula ďalej v oblastiach, ktoré ma zaujímajú.  A zároveň, chcem naozaj vidieť ako ľudia v tej ktorej krajine skutočne žijú. Chcem si niečo od nich priniesť – chcem poznať ich názor na svet a rozšíriť si tak môj pohľad naň.

A tak som sa rozhodla na svojej ceste dobrovoľníčiť.

Čas je totiž skutočne to najcennejšie čo máme. Peniaze sa dajú zarobiť. Dajú sa aj jednoducho minúť. Alebo o ne môžete inak prísť. Avšak skúsenosti, ktoré získate vám nikto už vziať nemôže.

Už predtým som si prezerala na internete možnosti ísť dobrovoľníčiť, v rámci farmácie, či medicíny, chcela som totiž odísť na nejaké netradičné miesto, kde by som získala netradičné vedomosti a zručnosti. Chcela som sa vtedy držať stále tejto moje odbornej oblasti. A myslím, že lekári majú omnoho širšie možnosti – napr. Lekári bez hraníc. Avšak pre farmaceutov to také jednoduché nie je. A navyše, myslím, že som sa pozerala po niečom inom, čo také bežné ani nie je, po niečom inom než tradične farmaceutickom. Chcela som sa napríklad vybrať na turistiku s lekárni/medikmi po Nepále do odľahlých oblastí a pomáhať im tam poskytovať zdravotnú starostlivosť a naučiť sa pritom niečo o ich tradičnej medicíne..

No ak som aj našla nejakú agentúru, tak za to všetko pýtali naozaj nehorázne peniaze. No napokon som sa dozvedela od kamarátov na kurze jógy v Nepále o portáli www.workaway.info . Vraj si tam môžem nájsť dobrovoľníčenie kdekoľvek na svete. Zadarmo. Pardón, za tvoj čas. A ponuka je široká – od pomáhania na hosteloch, cez prácu na organických farmách až po učenie detí na školách. Tak som si povedala, že to idem skúsiť a zaregistrovala sa, aby som získala kontakt na hosťujúce miesta. Vyrážala som totiž do neznámeho sveta a aj napriek tomu, že som už bola ako-tak oťukaná ohľadom cestovania po Ázii vďaka mojej prvej ceste po jej juhovýchode, no od Indie som naozaj nevedela, čo môžem a mám očakávať. A informácie o nej sa teda šíria naozaj riadne…

Preto ma táto možnosť kontaktovať a dohodnúť sa vopred s hosťujúcimi miestami a najmä možnosť vidieť hodnotenie predchádzajúcich dobrovoľníkov presvedčili o tom, že takto to naozaj musí byť dostatočne bezpečné.

Je pravda, že počas dobrovoľníčenia ide najmä o to niečomu sa naučiť, ale navyše, takto si môžem aj výrazne znížiť náklady počas cesty, pretože vo väčšine prípadov dostanem ako odmenu ubytovanie a jedlo zadarmo. Navyše si myslím, že je to tak aj neskutočne dobrá príležitosť vyskúšať naozaj lokálne jedlo! Nie to, ktoré na vás čaká v reštauráciách pre turistov, ale to, ktoré varia tety kuchárky ostatným zamestnancom. Jedlo, v ktorom možno len hádaš zloženie, ale jeho chuť ťa presvedčí o tom, že zloženie ani nie je potrebné vedieť.

Vegetariánske lahôdky o ktorých by som mohla v „závodných jedálňach“ slovenských zamestnávateľov asi len snívať…

Aj keď moja alergia na štipľavé mi dala zabrať, keď som jedla jedlo pre zamestnancov v Kerale, hádam najštipľavejšom štáte Indie, a napokon som od neho zo zdravotných dôvodov musela upustiť. Ale aj tak to stálo za to! Na ďalších miestach som už proste požiadala o nejakú neštipľavú alternatívu, a zatiaľ sa každý naozaj snažil, aby som nehladovala, no ale aj aby moje zdravie netrpelo priamo úmerne obsahu čili papričiek.

Pani kuchárka vo Varkale 🙂

No a aké dobrovoľníčenia som si napokon vyberala?

Rozhodovalo samozrejme aj miesto, mala som už totiž aký-taký plán, kde chcem začať. Moje prvé dobrovoľníčenie bolo vo Varkale, o ktorej som počula od môjho učiteľa jógy v Nepále. Už vtedy mi vravel, nech prídem do Južnej Indie a to priamo do Varkaly. Povedal, že je to pekné miesto, že sú tam na Indiu veľmi pekné a čisté pláže, a že ľudia sú tam naozaj milí. Mal na mysli aj to, že v južnej Indii sa celkovo lepšie začína cestovať ak ste v Indii prvý raz (a navyše ešte osamote), než ako keď človek začne rovno kdesi na severe. Ten kultúrny kontrast so západným svetom je na severe mnohonásobne väčší. Povedala by som, že tu na juhu je to akési ľahšie pristátie 😉. Skutočnosť, že som našla ponuku na dobrovoľníčenie práve v tomto meste ma tak naozaj zaujala.

No hlavným kritériom bolo najmä to, čo chcem robiť. Viem totiž, že môj čas je pre mňa naozaj vzácny. Za posledných pár rokov strávených na PhD som ho mala naozaj tak primálo, že som mala problém vybrať si, čomu a komu ho chcem venovať. Aj keď som sa možno nie vždy rozhodla správne (pretože napríklad taká jóga a zdravie ho nedostávali dostatok), no aspoň som sa naučila, že ho už chcem obetovať naozaj len tomu, čo má pre mňa zmysel. Starostlivo som teda zvažovala, čo by ma naozaj bavilo a odhadovala som, aké zručnosti môžem získať. Aj keď je pravda, že nikdy nemôžeš vedieť, čo ťa tam napokon stretne a ako to dopadne, rozhodne som však vedela, že sa nechcem zavrieť niekde na recepciu hostela len kvôli tomu, že je blízko pekná pláž a ja pri nej môžem zadarmo pobudnúť…

S miestnymi ženami vo fabrike Vanamoolika na spracovanie liečivých rastlín a organických korení

Vyhrali tak preto vždy témy, ktorým sa chcem venovať aj v budúcnosti. Prvou z nich je samozrejme Ajurvéda. Mojou prvou skúsenosťou sa tak napokon stalo Ajurvédske „Retreat centrum“. Ja a Ajurvéda sa máme veľmi radi, už nejakú tú dobu a čím ďalej viacej. Rozhodla som sa posunúť našu platonickú lásku na priamy kontakt a tak som hneď spozornela, keď som túto ponuku zazrela. No a potom keď som zistila, že nepotrebujú len niekoho na recepciu, ale aj nekoho na precvičovanie jógy… tak to bolo jasné 🙂

Úprimne, síce mám cetrifikát učiteľa jógy z Nepálu, ale na ten kurz som vtedy nešla s tým, že chcem po jeho absolvovaní učiť. Chcela som sa vtedy naučiť jógu hlavne pre seba samú. Posledné roky som totiž akosi pričasto menila miesto svojho pobytu a nemohla som poctivo chodiť na hodiny a nevedela som, či to robím sama správne. Chcela som sa naučiť robiť ju kvalitne a hlavne bezpečne a to už nech to bude kdekoľvek, kde budem cestovať. A ani po tomto kurze som sa ako učiteľ jógy ešte necítila, veľmi dobre viem, že sa potrebujem ešte v mnohom zdokonaliť a posunúť na to, aby som mohla niekoho inštruovať.

Napokon to asi s tou mojou jógou nebolo také zlé, keď mi na ňu chodili okrem ubytovaných ešte ale aj iní návštevníci 🙂

Ale uvedomila som si, že dobrovoľníčenie mi môže poskytnúť perfektný odrazový mostík. Žiadny stres, veď to robíš zadarmo, nemôžu teda od teba čakať úplný profesionálny prístup… Tak som si povedala, že nemám čo stratiť iba získať a že sa na to teda dám 😊

Momentálne mám za sebou dva mesiace v Indii a dokopy tri rôzne dobrovoľníčenia. Po jóge nasledovali ajurvédske bylinky a potom vegánska reštaurácia. Na svojom blogu postupne popíšem čo som robila, aké to bolo, ale najmä – čo všetko mi to dalo.

Všeobecne za všetky doterajšie skúsenosti však môžem už teraz napísať, že úžasné na dobrovoľníčení nie je spoznanie iba domácich, ale najmä aj ďalších dobrovoľníkov. Tak ako som sa sama vybrala vybrala do Himalájí lebo som vedela, že na svojej ceste určite stretnem milovníkov hôr, tak isto som tušila, že takýmto spôsobom stretnem ľudí, ktorí sú podobne naladení ako ja. A je to tak, takýmto spôsobom stretávam osobnosti, ktorých príbehy sú zväčša diametrálne odlišné od toho, čo zažívajú ľudia, ktorí sa nedokážu odpútať od bežného sveta a povinností viažucich ich na jedno miesto. Stretávam ľudí, ktorí si dokázali život prispôsobiť tak, aby boli aj slobodní, aj šťastní a aj mali pritom z čoho žiť. Ľudí, ktorí sú pre mňa mnohokrát obrovskými inšpiráciami.

Skvelí ľudia, ktorých som vďaka dobrovoľníčeniu spoznala 🙂

A navyše, práve vďaka ostatným cestovateľom, ktorých som na dobrovoľníčení stretla, som sa dostala na miesta, o ktorých som ani len netušila. Najlepšie rady totiž už dávno nie sú na Lonely Planet, či na Tripadvisore. Najlepšie rady sú od ľudí, ktorí majú podobný cit na miesta ako ty a oni už na týchto miestach boli 😉

Moja cesta

Odchádzam na Moju cestu.
Od rodiny, od kamarátov, od záväzkov, pretŕham nitky, ktoré ma viažu.
Nikoho nechcem stratiť, či opustiť, no na ceste potrebujem byť slobodná a voľná a vždy na 100% prítomná telou aj dušou.
Odchádzam s obrovským množstvom nápadov, no tentokrát bez striktných plánov vopred. A bez termínu návratu.
Povedzme, že predbežne to vidím na taký polrok.
Mám jednoducho len jednosmernú letenku. A úsmev na tvári.

Do pestrofarebného, divokého a neobyčajne rôznorodého sveta.
Vybrala som si druhú najľudnatejšiu krajinu sveta, kolísku civilizácie, rodisko jógy a domov Ayurvédy. Odchádzam do raja vegetariánov presýteného šteklivými pachmi pálivých korenín, kurkumy a šafránu.
Do krajiny, v ktorej to ženy pri cestovaní nemajú úplne jednoduché.
Krajiny, ktorá je plná nie vždy príjemných protikladov.
Do krajiny, ktorá mi, verím, dá aj facku.

Už ani neviem aké je to cestovať inak, než sama. Je to totiž úplne iný level spoznávania – nielen toho sveta navonok, ale aj sveta v tebe samotnom. Nie každá škola proste musí mať štyri steny. Človek sa v každom momente musí rozhodovať len a len sám a taktiež potom aj sám nesie následky svojich činov.
Skús to.  A možno potom vyrazíš v najbližšej dobe rád už len osamote.
A napokon – kto nevie byť šťastný sám so sebou,
nikdy nebude šťastný s nikým.

Nebojím sa, že na svojej ceste ostanem sama. Jedine ak si to budem priať. Na svete sú predsa milióny takých ľudí ako ja, naozaj nie som jediná na svojej ceste. V rovnakej istej situácii už boli mnohí. Človek vždy priťahuje najmä to, čo sám šíri. Ak teda cestuješ s úsmevom, zaručene ťa privítajú úsmevy ostatných sólo cestovateľov, párikov, ktoré dali výpoveď v práci a vybrali sa spolu na cestu okolo sveta, či partií kamarátov na kratších cestách.
Každý si nesie svoj príbeh a čakajú na rozpovedanie toho tvojho.
Aj keď sa mi určite môže stať, že nemusím stretnúť len tých dobrých ľudí, verím, že zároveň tam budú stovky takých, ktorí mi ochotne pomôžu.

Po mojej ceste v nepálskych Himalájach sa ma známi pýtali, aké to bolo dosiahnuť na okruhu okolo Annapurien svoj „CIEĽ“ – najvyšší prechod sveta Thorang La (5416mn.m.). Vedela som, že na ich otázku jednoducho odpovedať nemôžem. Toto miesto totiž nebolo mojim jediným cieľom.
Bola ním cesta, po ktorej som kráčala, neustála koncentrácia na dych, počítanie krokov v mysli, prítomný okamih. Uvedomenie si toho, aká maličká v porovnaní s okolitým 7-8 tisícovkami vlastne som. Stretnutia s  výnimočnými ľuďmi. A najmä, cesta, ktorá ma vlastne ešte len čakala.
Každá cesta totiž vedie k ceste:

„Cesta. Zamrznuté kľukatenie krajinou. Keď som bol malý, myslel som si, že vedie z miesta na miesto.  Že sa začína a končí na určitých miestach.
Potom som pochopil, že som sa mýlil.

Cesta vedie k ďalším cestám.
Všetky cesty sa preplietajú. Vytvárajú veľké okruhy. Okruhy.

Ak človek dostatočne veľa cestuje, pochopí, že cesta vedie k sebe“
– Peter Fröberg Idling: Pol Potov úsmev

Na svoju cestu do Indie som sa nevybrala preto, aby som si urobila len selfíčko s Taj Mahalom. Na to by som do Indie šla na dva týždne a nie na pol roka. Neviem, čo všetko ma čaká, a to je na tom to krásne a už teraz viem, že to bude stáť za to 🙂

Naučila som sa, že ak na svojej ceste hľadáš pokoj, nikdy ho nenájdeš ak budeš so sebou vláčiť hlavu plnú starostí a srdce plné hnevu. Vraví sa, že to, čo chceš na miestach svojich ciest nájsť, si musíš doniesť so sebou – vo svojom vnútri.
Tentokrát odchádzam pokojná, vyrovnaná a síce som zvedavá na všetky zážitky, nemám však žiadne konkrétne očakávania.
Očakávania totiž prinášajú domnienky, kedy si myseľ sama vytvorí obraz o tom, ako majú veci vyzerať, čo môže tým pádom viesť k nepríjemným sklamaniam.
Idem s otvorenou mysľou a najmä – s otvoreným srdcom. Vietnam, Kambodža a Nepál ma naučili, že cestovať sa oplatí práve kvôli ľuďom, ktorých na svojej ceste stretávam.
Až cestou zistím, koľko neznámych, bezmenných, usmievavých ľudí sa do môjho srdca dokáže zmestiť 🙂 A ako veľmi ma môže inakosť ľudí presvedčiť o tom, že sme krásni práve preto, že aj keď sme takí rôzni, vo svojej podstate sme stále úplne rovnakí.

Občas je ťažké prijímať veci také, aké sú. No naučila som sa nebrániť tomu, čo prísť proste má. Teraz už viem, že občas sa stratiť je v podstate úžasná šanca pre úplne nové zážitky, ktoré by som nezažila, ak by som šla iba podľa plánu. V danej situácii nemôžeš vedieť, či je niečo „dobré alebo zlé“. Veľakrát ma úplná náhoda priviedla k neskutočným veciam. Nie som preto nervózna, ak sa veci vyvíjajú vlastným, náhodným sledom. Ak sa predsa bojíš toho, čo môže prísť, tak radšej nevylez ani z postele. No ak s pokorou prijímaš všetko, čo príde, tak potom tebou otriasť niečo už tak ľahko nemôže.

A nechávam ísť. Zakaždým keď opúšťam miesto, ktoré si zamilovala, viem, že tam nechávam časť môjho srdca. Kúsok z neho tak už uviazol na Islande, v Nórsku, či na iných prekrásnych miestach. No prídu ďalšie. Ak sa tam mám v živote vrátiť, tak sa to stane. Tak isto je to aj s ľuďmi. Verím, že treba nechať ísť tých, ktorí odísť proste majú. Niektorí sa totiž zjavia v tvojom živote len preto, aby ním síce iba prešli, no celý ti ho prevrátili na ruby a poriadne pritom tebou otriasli. Možno to nevidíš hneď, ale ostať v ňom žiaľ nemôžu. Iba ťa formujú.
Naopak verím, že tí, ktorí v tvojom živote majú mať svoje miesto, tí si ťa proste nájdu. Počkajú ťa. Vrátia sa.
Jedine tak, že dáš človeku voľnosť zistíš, či chce do tvojho života patriť 🙂

Skúška vedieť sa rozhodnúť plniť si svoje sny.
Vzdať svojho komfortu a vedieť sa zbaliť na pol roka do jedného batohu.
Skúška naučiť sa byť otvorená iným kultúram, zvykom, iným názorom.
Skúška toho, o čom si myslím, že je správne.
Skúška vedieť rozpoznať definitívnu pravdu.
Skúška toho, ako si moje divoké srdce nájde cestu späť.

Namaste.