Oči (The eyes)

Oči

Vrátim sa to ja?  Už pol roka jem rukami, oblečená v indickom oblečení, s úsmevom prechádzam trhmi a zjednávam cenu okry. Milujem ju. A štipku šafranu v zelenom čaji.

Vrátim sa vôbec?

A ak sa aj moje fyzické telo vráti … vráti sa aj moja duša? A moje srdce?

Kde sú vlastne teraz?
Iste niekde spolu. Veď v Indii a Nepále sa naučili kráčať už len spolu.

Ale kde sú?

Možno kdesi v ryžových poliach, po kolená v blatovej vode. Tancujú. A nedbajú už totiž vôbec o to, či sa vrátia domov špinavé. Veď je to len blato. S rozprestretými rukami nechávajú ohnuté hlávky kláskov ryže aby nežne hladili končeky ich prstov. Občas to zašteklí.

A možno sa kotúľajú so smiechom dolu Himalájskymi kopcami. Skončia s hlavou medzi voňavými kvetmi. Vystrú nohy a zaboria ich do čerstvej trávy. Rosa steká pomedzi ich prsty na nohách. Celé sú pehavé. Pehavé prirodzene i od drobných čiastočiek trávy, peľu a hliny.

Možno sedia práve v rikši, nechávajú ruch ulice nech ich drží v prítomnosti. Tu túúúúú, pozor, krava uprostred cesty. Veď no a čo?

A možno akurát hľadia do nepálskych očí. Chcú sa do nich ponoriť. Sú hlboké a tmavé, no niekedy z nich vidno len uzučký pásik. Práve také krásne sú keď sa smejú. A ešte krajšie keď sú smutné.

Možno práve moja duša a srdce objímajú svet. Spolu.


The Eyes

Will it be still me, who will once come back?  Already 6 months I have been eating only with hands, wearing Indian clothes, smiling while walking through the muddy market in flip-flops and negotiating the price of the okra. I love okra so much. And pinch of saffron in my green tea.
And will I come back at all?
And if my physical body returns … will my soul return? And my heart?
Where are they now? Surely somewhere together. In India and Nepal, they have learned to walk only together.

But where are they?

Maybe somewhere in rice fields, knees in muddy water. Dancing. And they do not care whether they will come back home dirty. Because it’s just a mud. With their arms spread, they are letting bent heads of the rice to nudge their fingertips. Sometimes it tickles.

And maybe they roll with laughter down the Himalayan hills. They end up with their heads between the fragrant flowers. They straight their legs and bury them in fresh grass. The dew runs down on the toes. They are freckled. Naturally, but also from small particles of grass, pollen and clay.

Perhaps they are sitting in the rickshaw, leaving the rush of the street to keep them in the presence. Tu tuuuu, watch out! There is a cow in the middle of the way! Well, and what?

And perhaps, they are looking right now into Nepalese eyes. They want to immerses themselves in them. They are so beautifully dark and deep, yet sometimes you can see only a tiny strip of them. They are exactly so beautiful like this when they laugh. And sometimes even more beautiful when they are sad.

Perhaps my soul and heart are now embracing the world. Together.

Ako a prečo na svojej ceste dobrovoľníčim?

Rozhodla som sa, že v Indii nechcem iba cestovať a presúvať sa neustále z miesta na miesto. Už som sa poučila zo svojej poslednej cesty po Vietname a Kambodži, kde som mala program veru až príliš nabitý. Je skvelé vidieť toho čo najviac, ale napokon som bola vážne unavená z neustáleho balenia batohu. A najmä – nestihla som si miesta užiť, zoznámiť sa s lokálnymi ľuďmi a okúsiť tak, ako sa na tom mieste naozaj žije.

Jednoduché predĺženie môjho pobudnutia na týchto miestach by však taktiež nebolo pre mňa uspokojením. Moje cestovanie totiž pre mňa musí mať väčší zmysel, než len relax a vyvaľovanie sa niekde na pláži. Aj to je síce z času na čas fajn, no cítila som, že tento polrok v Indii a v Nepále chcem využiť na to, aby som sa niečo nové naučila a aby som sa posunula ďalej v oblastiach, ktoré ma zaujímajú.  A zároveň, chcem naozaj vidieť ako ľudia v tej ktorej krajine skutočne žijú. Chcem si niečo od nich priniesť – chcem poznať ich názor na svet a rozšíriť si tak môj pohľad naň.

A tak som sa rozhodla na svojej ceste dobrovoľníčiť.

Čas je totiž skutočne to najcennejšie čo máme. Peniaze sa dajú zarobiť. Dajú sa aj jednoducho minúť. Alebo o ne môžete inak prísť. Avšak skúsenosti, ktoré získate vám nikto už vziať nemôže.

Už predtým som si prezerala na internete možnosti ísť dobrovoľníčiť, v rámci farmácie, či medicíny, chcela som totiž odísť na nejaké netradičné miesto, kde by som získala netradičné vedomosti a zručnosti. Chcela som sa vtedy držať stále tejto moje odbornej oblasti. A myslím, že lekári majú omnoho širšie možnosti – napr. Lekári bez hraníc. Avšak pre farmaceutov to také jednoduché nie je. A navyše, myslím, že som sa pozerala po niečom inom, čo také bežné ani nie je, po niečom inom než tradične farmaceutickom. Chcela som sa napríklad vybrať na turistiku s lekárni/medikmi po Nepále do odľahlých oblastí a pomáhať im tam poskytovať zdravotnú starostlivosť a naučiť sa pritom niečo o ich tradičnej medicíne..

No ak som aj našla nejakú agentúru, tak za to všetko pýtali naozaj nehorázne peniaze. No napokon som sa dozvedela od kamarátov na kurze jógy v Nepále o portáli www.workaway.info . Vraj si tam môžem nájsť dobrovoľníčenie kdekoľvek na svete. Zadarmo. Pardón, za tvoj čas. A ponuka je široká – od pomáhania na hosteloch, cez prácu na organických farmách až po učenie detí na školách. Tak som si povedala, že to idem skúsiť a zaregistrovala sa, aby som získala kontakt na hosťujúce miesta. Vyrážala som totiž do neznámeho sveta a aj napriek tomu, že som už bola ako-tak oťukaná ohľadom cestovania po Ázii vďaka mojej prvej ceste po jej juhovýchode, no od Indie som naozaj nevedela, čo môžem a mám očakávať. A informácie o nej sa teda šíria naozaj riadne…

Preto ma táto možnosť kontaktovať a dohodnúť sa vopred s hosťujúcimi miestami a najmä možnosť vidieť hodnotenie predchádzajúcich dobrovoľníkov presvedčili o tom, že takto to naozaj musí byť dostatočne bezpečné.

Je pravda, že počas dobrovoľníčenia ide najmä o to niečomu sa naučiť, ale navyše, takto si môžem aj výrazne znížiť náklady počas cesty, pretože vo väčšine prípadov dostanem ako odmenu ubytovanie a jedlo zadarmo. Navyše si myslím, že je to tak aj neskutočne dobrá príležitosť vyskúšať naozaj lokálne jedlo! Nie to, ktoré na vás čaká v reštauráciách pre turistov, ale to, ktoré varia tety kuchárky ostatným zamestnancom. Jedlo, v ktorom možno len hádaš zloženie, ale jeho chuť ťa presvedčí o tom, že zloženie ani nie je potrebné vedieť.

Vegetariánske lahôdky o ktorých by som mohla v „závodných jedálňach“ slovenských zamestnávateľov asi len snívať…

Aj keď moja alergia na štipľavé mi dala zabrať, keď som jedla jedlo pre zamestnancov v Kerale, hádam najštipľavejšom štáte Indie, a napokon som od neho zo zdravotných dôvodov musela upustiť. Ale aj tak to stálo za to! Na ďalších miestach som už proste požiadala o nejakú neštipľavú alternatívu, a zatiaľ sa každý naozaj snažil, aby som nehladovala, no ale aj aby moje zdravie netrpelo priamo úmerne obsahu čili papričiek.

Pani kuchárka vo Varkale 🙂

No a aké dobrovoľníčenia som si napokon vyberala?

Rozhodovalo samozrejme aj miesto, mala som už totiž aký-taký plán, kde chcem začať. Moje prvé dobrovoľníčenie bolo vo Varkale, o ktorej som počula od môjho učiteľa jógy v Nepále. Už vtedy mi vravel, nech prídem do Južnej Indie a to priamo do Varkaly. Povedal, že je to pekné miesto, že sú tam na Indiu veľmi pekné a čisté pláže, a že ľudia sú tam naozaj milí. Mal na mysli aj to, že v južnej Indii sa celkovo lepšie začína cestovať ak ste v Indii prvý raz (a navyše ešte osamote), než ako keď človek začne rovno kdesi na severe. Ten kultúrny kontrast so západným svetom je na severe mnohonásobne väčší. Povedala by som, že tu na juhu je to akési ľahšie pristátie 😉. Skutočnosť, že som našla ponuku na dobrovoľníčenie práve v tomto meste ma tak naozaj zaujala.

No hlavným kritériom bolo najmä to, čo chcem robiť. Viem totiž, že môj čas je pre mňa naozaj vzácny. Za posledných pár rokov strávených na PhD som ho mala naozaj tak primálo, že som mala problém vybrať si, čomu a komu ho chcem venovať. Aj keď som sa možno nie vždy rozhodla správne (pretože napríklad taká jóga a zdravie ho nedostávali dostatok), no aspoň som sa naučila, že ho už chcem obetovať naozaj len tomu, čo má pre mňa zmysel. Starostlivo som teda zvažovala, čo by ma naozaj bavilo a odhadovala som, aké zručnosti môžem získať. Aj keď je pravda, že nikdy nemôžeš vedieť, čo ťa tam napokon stretne a ako to dopadne, rozhodne som však vedela, že sa nechcem zavrieť niekde na recepciu hostela len kvôli tomu, že je blízko pekná pláž a ja pri nej môžem zadarmo pobudnúť…

S miestnymi ženami vo fabrike Vanamoolika na spracovanie liečivých rastlín a organických korení

Vyhrali tak preto vždy témy, ktorým sa chcem venovať aj v budúcnosti. Prvou z nich je samozrejme Ajurvéda. Mojou prvou skúsenosťou sa tak napokon stalo Ajurvédske „Retreat centrum“. Ja a Ajurvéda sa máme veľmi radi, už nejakú tú dobu a čím ďalej viacej. Rozhodla som sa posunúť našu platonickú lásku na priamy kontakt a tak som hneď spozornela, keď som túto ponuku zazrela. No a potom keď som zistila, že nepotrebujú len niekoho na recepciu, ale aj nekoho na precvičovanie jógy… tak to bolo jasné 🙂

Úprimne, síce mám cetrifikát učiteľa jógy z Nepálu, ale na ten kurz som vtedy nešla s tým, že chcem po jeho absolvovaní učiť. Chcela som sa vtedy naučiť jógu hlavne pre seba samú. Posledné roky som totiž akosi pričasto menila miesto svojho pobytu a nemohla som poctivo chodiť na hodiny a nevedela som, či to robím sama správne. Chcela som sa naučiť robiť ju kvalitne a hlavne bezpečne a to už nech to bude kdekoľvek, kde budem cestovať. A ani po tomto kurze som sa ako učiteľ jógy ešte necítila, veľmi dobre viem, že sa potrebujem ešte v mnohom zdokonaliť a posunúť na to, aby som mohla niekoho inštruovať.

Napokon to asi s tou mojou jógou nebolo také zlé, keď mi na ňu chodili okrem ubytovaných ešte ale aj iní návštevníci 🙂

Ale uvedomila som si, že dobrovoľníčenie mi môže poskytnúť perfektný odrazový mostík. Žiadny stres, veď to robíš zadarmo, nemôžu teda od teba čakať úplný profesionálny prístup… Tak som si povedala, že nemám čo stratiť iba získať a že sa na to teda dám 😊

Momentálne mám za sebou dva mesiace v Indii a dokopy tri rôzne dobrovoľníčenia. Po jóge nasledovali ajurvédske bylinky a potom vegánska reštaurácia. Na svojom blogu postupne popíšem čo som robila, aké to bolo, ale najmä – čo všetko mi to dalo.

Všeobecne za všetky doterajšie skúsenosti však môžem už teraz napísať, že úžasné na dobrovoľníčení nie je spoznanie iba domácich, ale najmä aj ďalších dobrovoľníkov. Tak ako som sa sama vybrala vybrala do Himalájí lebo som vedela, že na svojej ceste určite stretnem milovníkov hôr, tak isto som tušila, že takýmto spôsobom stretnem ľudí, ktorí sú podobne naladení ako ja. A je to tak, takýmto spôsobom stretávam osobnosti, ktorých príbehy sú zväčša diametrálne odlišné od toho, čo zažívajú ľudia, ktorí sa nedokážu odpútať od bežného sveta a povinností viažucich ich na jedno miesto. Stretávam ľudí, ktorí si dokázali život prispôsobiť tak, aby boli aj slobodní, aj šťastní a aj mali pritom z čoho žiť. Ľudí, ktorí sú pre mňa mnohokrát obrovskými inšpiráciami.

Skvelí ľudia, ktorých som vďaka dobrovoľníčeniu spoznala 🙂

A navyše, práve vďaka ostatným cestovateľom, ktorých som na dobrovoľníčení stretla, som sa dostala na miesta, o ktorých som ani len netušila. Najlepšie rady totiž už dávno nie sú na Lonely Planet, či na Tripadvisore. Najlepšie rady sú od ľudí, ktorí majú podobný cit na miesta ako ty a oni už na týchto miestach boli 😉