Prečo som po štúdiu západnej medicíny a farmácie napokon skončila pri tej východnej?

Hneď druhé ráno po príchode do Vanamooliky som mala zaujímavý rozhovor s Chakochanom, CEO firmy. Chcel odo mňa nech mu teda vysvetlím, aké je moje vzdelanie, aké sú moje dôvody prečo sa venujem Ajurvéde a čo vlastne očakávam o tohto pobytu.

Tak mu vravím, že som vlastne farmaceut

On inak pôvodne tiež. Vysvetlila som mu, že vlastne nie som úplne typický farmaceut a že sa skôr zaujímam fytoterapiu, pretože som na bylinkách sama vyrastala a úprimne, považujem ich za lepšiu alternatívu pri mnohých problémoch než syntetické lieky. Neznamená to, že bylinky nemôžu mať vedľajšie a nežiaduce účinky! Smaozrejme, že treba mať znalosti na to, ako ich používať. Avšak stále sú k telu šetrnejšie ako všetky tie tabletky, ktoré do seba mnohí ľudia až prekvapivo často hádžu bez poznania toho, čo im vlastne môžu spôsobovať. Povedala som mu, že k Ajurvéde som sa dostala prirodzene skrze môj záujem aj o ďalšie bylinky, ktoré nepochádzajú len z Európy. No a hlavne aj asi kvôli môjmu výskumu počas PhD, pretože som na doktoráte analyzovala aktivitu niektorých indických liečivých rastlín.

Ako mu to tak vravím, sama som pri slove výskum podvedome rukami ukázala úvodzovky. Takže „výskum“

Už vtedy som vedela, že ten výskum, čo v západných krajinách robíme na indických a celkovo ajurvédskych bylinách, vlastne nikdy nemôže dokázať účinky Ajurvédy… A on mi to len potvrdil vo svojich slovách. Prečo vlastne?

Pretože sa pri západnej medicíne (alopatickej) a západnom výskume stále sústredíme na to, že potrebujeme dokázať účinok jednej látky. Jednej substancie, od ktorej chceme aby bola zodpovedná za všetko. Izolujeme ju a potom skúmame ako funguje (mechanizmus účinku) a aké má nežiaduce účinky. Na každej jednej farmakologickej konferencii som dostávala tie isté otázky, pretože toto je to, čo farmakológov, prirodzene, zaujíma – aká (presne jedna jediná) látka je za účinok zodpovedná a ako presne to pôsobí. O tomto je predsa farmakológia, o konkrétnych liečivách a konkrétnych mechanizmoch účinku, ktoré potrebujeme vedieť. A ja to rešpektujem.

Ale sama som vedela, že u bylinných látok to takto proste nikdy nepôjde. V úžasne komplexnom rastlinnom tele plnom látok, ktoré sa navzájom ovplyvňujú sa nemôžeme sústrediť na vyizolovanie len jednej jedinej látky. A čo tie ostatné? Tie sú v rastlinných telách len tak pre srandu? Nič, naozaj nič v prírode nie je na svojom mieste len ak pre srandu, že by sme to mohli prehliadnuť , či označiť za „nepotrebné“. Pripomína mi to ako sme sa na farmakognózii na farmácii učili, že rastliny produkujú primárne a sekundárne metabolity. Primárne sú nevyhnutné pre prežitie rastliny, sú totiž jej výživou. A sekundárne? O mnohých z nich sa predtým veľa nevedelo na čo ich rastlina potrebuje. A tak sme mnohé z nich v minulosti dokonca označovali za „nepotrebné“. V  lepšom prípade sa neskôr už aspoň hovorilo, že akýmsi spôsobom dopomáhajú rastline k prežitiu, len my nevieme ako. Veď vlastne aj slepé črevo sme veľmi dlho označovali za nepotrebné! Tak s radosťou preč s ním keď nevieme na čo je.

Vtipné na tom však je, že drvivá väčšina látok, ktoré používame v medicíne, a ktoré pochádzajú z rastlín sú práve tými sekundárnymi metabolitmi. No a asi keď fungujú v ľudskom tele tak asi na niečo budú fungovať aj v rastlinách, no nie? Potom sa konečne prišlo na to ako rastliny komunikujú, nielen navzájom, ale aj so svojim prostredím, so zvieratami. Komunikujú produkciou chemikálií, pretože na rozdiel od zvierat z miesta ujsť jednoducho nemôžu. Chránia sa takto aj pred parazitmi, či pred tým aby boli zožrané, či naopak lákajú zvieratá aby boli opelené a ich plody skonzumované, nech sa semená roznesú. Chemikáliami ovplyvňujú aj iné rastliny, zápasia medzi sebou o miesto na slnku alebo si naopak aj vzájomne pomáhajú. Pekným príkladom takejto komunikácie medzi rastlinami sú napríklad stromy akácie, ktoré uvoľňujú plynné chemikálie hneď ako začnú byť nadmerne spásané antilopami. Dajú tak vedieť ostatným stromo akácie, že sa antilopy blížia a tie okamžite začnú produkovať obranné látky vo svojich listoch – adstringentný tanín – ktorý spôsobuje, že antilopám po konzumácii takýchto listov zlyháva trávenie. Rastliny cítia, vnímajú elektromagnetické polia, vibrácie, niektoré sa po dotyku dokonca hýbu (Mimosa pudica). My len proste žijeme v inom časovom ponímaní ako ony. Máme iný pohľad a preto nechápeme rastlinný svet.

Takže všetko je na svojom mieste pre nejaký dôvod

A rovnako to teda je aj u kokteilu látok, ktorý dostaneme po vylúhovaní rastliny vodou – teda v jej vodnom extrakte. Mylne v našich experimentoch označujeme niektoré látky za neúčinné, pretože nepreukazujú aktivitu. Mylne, pretože oni v skutočnosti nie sú nepotrebné – mnohé z nich môžu vytvárať vhodné prostredie pre účinok tých „aktívnych“ látok, alebo sa iným spôsobom spolupodieľajú na účinku. Pomôcť sú však schopné iba ak sú prítomné ako súčasť komplexu látok, nie osamote.

Presne k tomuto som došla aj vo svojom vlastnom výskume

My sme sa venovali analyzovaniu antitusickej aktivity rastlinných polysacharidov – teda, či sú schopné tlmiť kašeľ. A keďže naša hypotéza bola, že účinok našich vodných extraktov môže byť viazaný na prítomnosť polysacharidov, pretestovali ich aktivitu. No zároveň sme stanovili aj aktivitu materského vodného extraktu a navyše aj zvyšku extraktu, ktorý po izolácii polysacharidov zostal, aby sme presne a jasne videli, kde je aktivita viazaná. Áno, v mnohých prípadoch sa nám pekne ukázalo, že práve tá polysacharidová frakcia je viazaná s účinkom a tá nepolysacharidová frakcia účinná nie je. Ale, čuduj sa svete, účinok takýchto frakcií nikdy neprevýšil účinok materského vodného extraktu. A pritom chémia hovorí, že po izolácii predsa dochádza ku zakoncentrovaniu látky a preto by sa dalo očakávať, že účinok izolátu by mal byť vyšší oproti „zriedenému“ materskému roztoku, v ktorom nám predsa prekážajú tie „zvyšné neaktívne látky“. Ale takáto chémia nám v našich zisteniach neplatila. Ako som už spomenula, tie ostatné „neaktívne látky“ tam na niečo sú a v tomto prípade to bolo pravdepodobne na vytvorenie vhodného prostredia, v ktorom polysacharidy dokážu vytvoriť gélové vrstvy a preukázať tak účinok.

Zároveň je potrebné si uvedomiť, že sa snažíme dokazovať účinok rastlinných látok v absolútne neprirodzených podmienkach

Robíme to na izolovaných bunkách, kde chýba práve komplexnosť organizmu. Alebo to robíme pomocou experimentov na zvieratách, ktoré sú vystresované, žijúce v neprirodzenom prostredí, kŕmené laboratórnou stravou, … a koniec koncov, sú to modelové zvieratá a nie ľudia.

Chakochan len dodal, že mám pravdu a vysvetlil mi viac

Vysvetli mi, prečo práve toto je prekážkou pri dokazovaní účinku ajurvédy pomocou experimentov ako tieto. V rastlinnom tele, tak ako v inom živom tele, sa nachádza životná energia, prána, ktorá je nositeľom energie a účinku. Bez energie niet života. Ak však izolujeme nejakú látku z tela rastliny tak ako to robíme, rôznymi organickými rozpúšťadlami a podobne, nedokážeme spolu s látkou izolovať aj túto energiu. Ajurvéda má špeciálne predpísané spôsoby, ktorými sa ajurvédske prípravky môžu pripravovať práve z tohto dôvodu. Tieto postupy totiž zabezpečujú, že sa do výluhu nedostanú len látky, ale aj energia rastlinného tela. Tieto metódy šetrne zaobchádzajú s rastlinným materiálom a prirodzene sú založené najmä na extrakcii látok vodou a nie organickými rozpúšťadlami. Vo väčšine prípadov sa rastliny len pomelú (aj to mletie by malo byť ručné a nie v mlynčeku, pretože tam dochádza k prehrievaniu materiálu) a pripraví sa tak prášok (choornam), ktorý sa potom po rozpustení vo vode vypije. Často sa používa ešte šťava vylisovaná z bylinného materiálu. Liekové formy sú jednoduché, získaný prášok alebo šťava sa miešajú a prirodzeným spôsobom zakonzervovávajú alebo sa vytvorí „medicinálny džem“. Vždy sa však pracuje s celou príslušnou časťou rastliny (listy, korene, vňate), nerobí sa žiadny izolát špecifických látok. To preto aby sa zabezpečilo, že do extraktu prejde všetko, čo v rastlinnom tele je a je rozpustné vo vode.

Zároveň som si proste absolútne vedomá, že aj napriek tomu, že výsledky môjho výskumu boli veľmi pozitívne a našli sme mnohé rastliny s preukázateľným účinkom, do praxe lieky založené na tom, čo som skúmala, nikdy nepôjdu. Prečo?

Lebo by v tom neboli žiadne peniaze – nedajú sa na tom zarobiť obrovské peniaze. Akože, takmer všetci o tom vedia, že vo farmafirmách ide najmä o peniaze. Veď samozrejme, je to logické, je to firma a nie charita. Firma proste musí mať profit na to aby mohla fungovať. A vývoj liekov je neskutočne nákladný proces a dlhý proces – prechádzajúci od testovania obrovského množstva látok v experimentálnych štúdiách na bunkových líniách, neskôr menšieho množstva látok na zvieratách, až sa napokon len zlomok potenciálnych liečiv dostane k zdravým dobrovoľníkom. Ak sa vôbec dostane, požiadavky na bezpečnosť sú pochopiteľne veľmi vysoké. A potom sa prejde s možno jediným liečivom na reálnych pacientov. Toto všetko trvá dlhé roky, niekedy desaťročia. Po uvedení na trh si firma, ktorá liek vyvinula môže uplatniť 10 ročné výhradné patentové právo, aby nikto iný nemohol vyrábať daný liek, ktorý vyvíjala. S logickým dôvodom – aby sa jej vrátili peniaze, ktoré vrazila do výskumu. Z pohľadu fungovania firmy ako firmy sú to všetko absolútne racionálne dôvody. Ale ja neviem, mne celkom prekáža – že, nemalo by tu ísť (aspoň trošku) reálne aj o zdravie ľudí a nielen o peniaze? Tak prečo sa dopúšťa, že sa kvôli vysokej cene originálneho lieku potom nemôže množstvo pacientov dostať k takejto liečbe? Lebo medicína dnes už nie je charita.

Dokazujeme mechanizmus účinku, nie účinnosť

Funguje to. Neškodí to. Pomáha to. Ajurvéda je osvedčená TISÍCKAMI rokov používania. Prečo nám stále nestačí táto vedomosť? Lebo to proste chceme mať všetko našimi západnými spôsobmi. Stále chceme niečo dokazovať. A pritom objavujeme a dokazujeme veci, ktoré sa už dávno vedia. Potrebujeme okľukou dokázať dokázané.

V čase, kedy sa Európe ešte ani nesnívalo, že bude tak významná a bude „ohniskom vynálezov“, v Indii už dávno existovala civilizácia, ktorá poznala účinky rastlín na ľudské telo. Históriu ľudstva je možné rozdeliť na niekoľko období podľa toho, aké bolo vedomie ľudí. Dnes žijeme v temnej dobe. Naše vedomie je potláčané neustále mysliacou mysľou a naše ego spôsobuje, že sa cítime oddelení od okolitého sveta. Od univerza. Od prírody. No v dávnom období žili ľudia v spojení s prírodou, pozorovali ju, chápali a komunikovali s ňou. A práve z tohto obdobia pochádzajú Védy, múdrosti Indickej civilizácie spísané do súboru učení. Z tohto obdobia vychádza aj Ajurvéda. Ľudia starostlivo pozorovali ako telo funguje, ako vznikajú ochorenia a skúmali, čo je toho príčinou. A vytvorili systém, v ktorom sa uchovávajú vedomosti o tom, ako sa máme o svoje telá starať aby sme ochoreniam mohli predchádzať. Odvtedy sa tieto vedomosti používajú tisícročia. Tak prečo potrebujeme zas a znova dokázať dokázané?

Presne tak je to aj s mnohými „objavmi“ v západnom svete. Kým my sme na západe objavovali, čo sú to hviezdy a diskutovali o tom, či je Zem plochá, v Indii to bolo už všetko dávno popísané vo Védach. Kým my sme žasli nad teóriou relativity, vo Védach už dávno bolo popísané, že celý svet je len vibrujúca energia, nič nie je reálne hmotné. A čas? Ten je tiež len relatívny, pretože existuje len podľa toho, kto sa na neho pozerá. V meditácii a v jóge to všetko, videli, zažili. A nikto nad ničím diskutovať nemusel. Ale my potrebujeme stále nejaké experimenty…

A tak som sa konečne pochopila. Vlastne, pochopila som, čo mi ukazovalo moje telo, kým moja myseľ bola zaneprázdnená plánovaním budúcnosti

Toto všetko bol dôvod, prečo, aj keď som najprv strašne chcela, napokon som prestala mať potrebu ísť pokračovať vo svojom výskume do Nórska. Vytvorila som projekt v spolupráci s Islandskými imunológmi, v ktorom som chcela skúmať imunomodulačné účinky rastlín z Nepálu. Znie to skvele, ja viem. Dva roky na Islande s pobytmi v Nepále kvôli zberu materiálu. A potom tretí rok v Nórsku. Ale napokon, napokon som tam vlastne ani nechcela ísť. Lebo by to bol „výskum aby som robila nejaký výskum“, nebolo by to nič, v čo by som vtedy úplne verila, že chcem naozaj skúmať. Nateraz, po ukončení PhD nechcem pokračovať vo výskume ani na Slovensku. Nechcem pokračovať presne v tom, čo som robila, aj keď mi to dalo hrozne veľa.

Ja tomu už totiž neverím. Neverím tej ceste

Neverím experimentom, ktorými som chcela „niečo dokázať“ vo svojom výskume v Nórsku. A zároveň som nechcela „iba pokračovať“ na svojej univerzite, s kalkulovaním s istotou, že budem „niekde pracovať“. A bola by som ešte väčší pokrytec, ak by som vydávala lieky v lekárni s vedomím, že už absolútne neverím, že niečo ešte zmenia.

Niečo vo mne už vtedy vedelo, bez toho aby do toho pripúšťala moja myseľ, ktorá sa zatiaľ plne zabávala tými miliónom povinností, že v tejto etape života sa potrebujem venovať len naozaj niečomu, čomu skutočne verím a pokladám za správne. Niečomu, čo je zároveň aj mojim hobby, nielen prácou. Niečomu, čo ma robí skutočne šťastnou a zdravou. Niečomu, čo naozaj pomáha aj iným.

V budhizme sa hovorí o tom, že sa musíme naučiť nebyť pripútaný k veciam, ľuďom, podmienkam (no attachments), veď raz tento svet totiž každý jeden z nás aj tak opustíme a nevezmeme si so sebou ani veci, ani ľudí, ani tie naše tituly. A ja som zistila, že som bola pripútaná k môjmu dosiahnutému vzdelaniu, k tomu, čo bolo odo mňa očakávané (nielen čo očakávali iní, ale hlavne čo som od seba ja sama očakávala!), k mojej „vedeckej kariére“, na ktorej som posledných 10 rokov pracovala. No načo by mi toto všetko bolo, teplé miesto niekde v labáku, keď by som skutočne neverila tomu, že to, čo robím je správne a že svoj čas venujem veciam, o ktorých si skutočne myslím že sú správne?

Tak teda preto som povedala: „Ďakujem, veľmi veľa som sa naučila, ale dosť. Odchádzam“. A odišla som

Možno proste nemusím byť farmakológ s profesorským titulom a dvoma Dr. pred menom a za menom, nemusím byť najväčšia hlava niekde na kongrese. Môžem, nie je na tom nič zlé, ale nemusím. Nič z tohto nemusím ak nie som spokojná so sebou, nie som šťastná a zdravá. Zistila som, že si musím ísť vlastnou cestou. Naučila som sa čítať a počúvať signály, ktoré mi dáva moja intuícia, naučila som sa byť spontánna a vyberať si to, čomu sa venujem srdcom a nie mysľou.

Zostala som sama nad sebou mlčky žasnúť. Chakochan sa pousmial

A vraví: „Máš úžasný talent, bystrú myseľ a vedomosti. A hlavne – máš celý život pred sebou, môžeš sa tomuto venovať ešte taký dlhý čas. Ja už toho času tak veľa nemám. Preto urobím pre teba všetko, aby si mohla pokračovať tam, kde som ja prestal. Ak zvládneš sama svojim štúdiom poňať teóriu Ajurvédy, uložíš si všetky tie rozsiahle a komplexné vedomosti k terapii, môžeš sa kedykoľvek vrátiť a ja ti zabezpečím „stáž“ so skutočným Ajurvédskym lekárom, aby si sa naučila ľudí aj sama diagnostikovať.“

Pozrel sa mi uprene do očí a pokračoval: „Myslím si, že pre nás predstavuješ unikátne prepojenie medzi západné s východným, čerpáš vedomosti a to dobré z oboch a Ty nájdeš ich spoločnú cestu. V tom vidím jedinú cestu, ktorá nám v budúcnosti bude môcť skutočne pomôcť. Najdôležitejšie však je, že nie ja, ale najmä ty sama cítiš a veríš, že si na správnej ceste. Rozumieš tomu, nie len na úrovni mysle, ale skutočne vo svojom vnútri.“

Tentokrát som sa usmiala ja

Dlane som priložila k sebe pred hruďou a s jemným úklonom sa uklonila. „Nanni, Chakochan“ (ďakujem v malajalamčine). Naložila som si na ruky knihy o Ajurvéde a vybrala do skleníka s liečivými rastlinami …


(*Neznamená to, že zavrhujem celý „západný typ výskumu“ a alopatickú medicínu. Samozrejme, že veľmi dobre viem, ako sú dôležité a že zachraňujú množstvo životov! Antiinfekčná terapia, chirurgia, úrazy, medicína pre génové ochorenia, a mohla by som ďalej menovať, toto všetko je úžasnéa bez toho by sme neboli tam kde sme. Skutočne vďačíme ľuďom, ktorí nám toto priniesli za naše životy. Avšak pri mnohých ochoreniach, najmä tých civilizačných, si myslím, že čosi zlyháva… A že alopatickou medicínou ich vyliečiť nevieme, vieme ich iba potláčať.)

Srdce draka (The dragon´s heart)

Srdce draka

Niekedy mám naozaj pocit, že sa už chcem vrátiť. Snívam o pravidelnom režime najmä keď sa pozerám na svoje nohy a viem, ako veľmi im prospieval pravidelný beh. Snívam o bežných problémoch, že napríklad potrebujem našetriť na práčku. Snívam o tom, že si budem variť každý deň jedlo, ktoré poznám a nebudem tak mať pocit, že chcem všetko nové ochutnať. Snívam o bežnom stretnutí s kamarátkou na káve, pri ktorom si môžem povzdychnúť, že sa vlastne nič prevratné v mojom živote nedeje.

V tom mi ale ktosi zaklope na dvere. S únavou z tepla vstávam z postele a idem otvoriť. Krishna. Moja malá opička. Teda King-Kong.

Usmieva sa a ukazuje mi smerom na dvor: „Veronika? You?“. No tak sa idem teda pozrieť. „Veronika, chuchundra´s home“. Pozerám sa na jamku na zemi a okolo nej akési vzorce nakreslené paličkou v hline. „Naozaj? Si si istý, že je to domček potkana?“. (Čučundra je po nepálsky potkan, viem to odkedy som jedného mala v izbe, zjedol mi moju rudrakšovú japa-malu, vyžral dieru v pyžame a pobehoval vedľa hlavy po posteli). So širokým úsmevom pritaká. No tak teda dobre, pripustím aj ja, že to môže byť domček nejakého potkaníka. Krishna mu ho pravdepodobne teraz zútulnil aj z vonka. „Veronika? Dolphin, not dangerous?“. Usmejem sa. Odpovedám, že nie, a pokúšam sa mu vysvetliť po anglicky, že delfíny sú priateľmi človeka a koľkokrát ich už aj zachránili keď našli vyčerpaných ľudí plávať v mori. Pokračuje, „Dolphin has heart“. Usmejem sa opäť. Som totiž spokojná, že si to pamätajú. Na jednej zo spoločných hodín som ich chcela totiž naučiť, že nesmú ubližovať žiadnym zvieratkám a mali by ľúbiť všetky, bez rozdielu na to, či je to chlpaté, či je to had, alebo pavúk. A začala som tým, že som im ukázala, že všetky zvieratká majú srdce. V ten deň to akurát aj vyšlo, že jeden z chlapcov chytil vtáčika, ktorý sedel na bráne. Podľa ma bol chorý, inak by ho nechytil, a možno aj nožku už mal zlomenú predtým. No vyzeralo to tak, že mu ju zlomil náš Nitesh keď ho pchal do klietky. Vytiahla som ho teda z nej a chcela som ho pustiť, no predtým som každému z chlapcov nechala priložiť prsty jemne k jeho brušku. Chcela som, aby cítili ako mu bije srdiečko. Napokon ma ale presvedčili, že by som ho teraz nemala pustiť, keď má zlomenú nožku. Mali by sme sa o neho postarať. A tak som privolila, vložila ho späť do klietky a uložila na zem do mojej izby. Dali sme mu tam ryžu a vodu. Na hodine som sa ich teda spýtala, čo cítili keď priložili ruku k vtáčikovi. Všetci už teda vedeli, že je to tlkot srdca. Uznali, že jeho srdiečko bilo veľmi rýchlo. A spýtala som sa ich: „Čo myslíte, a ako sa ten vtáčik cítil? Prečo jeho srdiečko bilo tak rýchlo?“. Pretože mal strach. Chcela som aby pochopili, že všetky tvory cítia. Majú srdce a teda cítia. Majú srdce a preto môžu byť aj smutné. Keď mamina stratí svoje mláďatko. Môžu byť veselé keď hladia iné zvieratko, keď náš psík Jackie vrtí chvostíkom pretože nás vidí. A aj ten malinký pavúčik v rohu miestnosti má svoje srdiečko. Plné lásky k nám a preto v noci chytá muchy aby nás neotravovali.

Pár dní potom reflexne tľapnem po svojom stehne. V tejto oblasti sú komáre úplne nečujné, no ich štípance bolia hneď od začiatku pekelne. A padne otázka Ramesha, s úsmevom od ucha k uchu: „Prečo si ho zabila? A on nemá srdce? Vravela si, že všetky tvory majú“. Dostal ma, počúval ma dôsledne. A tak mám od neho ponaučenie. Ešte sa mám čo učiť a mám sa kam posunúť vo svojich meditáciách, aby som dokázala eliminovať reakciu môjho tela na ten nepríjemný pocit, ktorý mi komáre spôsobujú. Ešte mám čo robiť, aby som nabudúce reflexne neťapla, ale iba komára odohnala.

„And dragons? Dragons have heart?“, pýta sa ďalej.

Pozorujem Krishnu ešte pár minút. Bojím sa o neho. Má totiž epilepsiu a na dnes mu už nevyšli lieky. V myšlienkach sa snažím nehnevať sa na vychovávateľov, že dokážu čosi takéto dopustiť. Že zabudli skontrolovať na koľko dní ešte liečbu má. Bez liekov bude mať záchvat takmer určite, hovoria mi chlapci. A strúhajú grimasy pri tom ako napodobňujú ako pri tom vyzerá, aby som pochopila o čo sa jedná. Ale nedá sa na nich hnevať. Nie som v ich pozícii, nemôžem ich súdiť. Viem si predstaviť, koľko toho na nich je. Vačšina z nás má pracovnú dobu 5 dní v týždni, 2 dni víkendu, variabilný počet dní dovolenky. Tu v Nepále majú voľno len v sobotu. Vychovávateľka musela zveriť svoju dcéry svojej sestre, nie je totiž možnosť aby boli pri mame. A dovolenku má raz za 3, či 4 mesiace. Vychováva 16 detí a na tie dve svoje nemá čas. Navyše, vychovávatelia nemajú pracovné a nepracovné dni. To, že pri deťoch v detskom domove nemáš svoj osobný čas, to som pochopila veľmi rýchlo aj ja. Prišla som sem dobrovoľníčiť, čo znamená pracovať 3-5 hodín denne 5 dní  v týždni. Ale to proste nie je možné, keď tu s tými deckami žiješ v jednom dome. Len čo si sadneš, už ti jedno z 16tich deciek zaručene klope na dvere. A vlastne, ani nechceš pred nimi zatvárať dvere. Jedine ak už odpadávaš od únavy.

A čo sa týka liekov, tu v Nepále nie je ani povinné zdravotné poistenie. Tu nie je žiadna spoluúčasť zdravotnej poisťovne na lieky. Tu neziapu pacienti v lekárni na farmaceuta, že majú zaplatiť 17 centov za recept lebo však pán doktor povedal „že všetko bude zadarmo“ a vyvaľujú oči keď si ich dovolí poopraviť, že žiadny liek nie je „zadarmo“, ale „plne hradený zdravotnou poisťovňou“. Tu môžeš byť rád, že neochorieš, inak  si všetko platíš sám. Za Krishnu platí detský domov Our Sansar, narozdiel od všetkých tých ďalších detí, ktoré sú ešte stále na ulici. A vlastne, tu ani nie sú všetky lieky. Krishna má šťastie, že detský domov je 6km od Indických hraníc, a tak mu jeden z jeho liekov môžu ísť vychovávatelia kúpiť tam.

Chvíľu sa s Krishnom pasujeme kto je silnejší. Skúša to najprv rukami, potom tlačí do môjho brucha svojou hlavou, zaberá nohami, ale nejako mu to nejde. Po chvíli však prestane tlačiť, zostane stáť s hlavou opretou o mňa. Ja viem, že to nie je tým, že by mu došli sily. Nechcem ho vyrušiť. Opiera sa totiž o ženu, v ktorej možno práve teraz na chvíľu vidí matku. Cíti kontakt, ktorý mu chýba. Chýba mu niekto, kto by ho objal než pôjde spať. Kto by mu porozprával, či aj draky majú srdce. Niekto, kto by mu povedal, že práve dračie srdce je zvláštne, pretože čím viac v neho veríš, tým je jeho srdce silnejšie.

Nechcem ho vyrušiť, nech si len vezme čo najviac, kým som tu.

Pretože aj ja raz odídem. Ako doteraz všetky.

A tak zabúdam na práčku, lenivé nohy, vlastne všetko.

A cítim, že je správne, že som tu a teraz.

A že som tá, ktorá mu povie, že aj on má v sebe draka.  V ktorého verím.

 


The dragon´s heart

Sometimes I really feel like I want to be back home. I am dreaming of regular regime in my life when I look at my legs and know how much they were profiting from regular exercise and run. I’m dreaming of common problems that, for example, I need to save money to buy washing machine. I dream that I will cook everyday the food I know so that I will not feel like I want to try always all that new food. I dream of a regular meeting with my friend on coffee, where I can admit that no breakthroughs are happening in my life.

While thinking about that, someone knocks on the door. With laziness and tiredness from heat I get up from bed and go to open. It´s Krishna. My little monkey. Actually rather my small King-Kong.

He smiles and points me to the courtyard: „Veronika? You? „. Well, I go to look at it. „Veronika, chuchundra’s home“. I look at a hole on the ground and some pattern drawn by a stick in the earth around it. „Really? Are you sure it’s a rat house?“. (Chuchundra is a rat in Nepali language, I know this since I had one in my room, it ate my rukraksha japa-mala, made a hole in my sleeping pants and was even running next to my head in bed 😀 ). With a wide smile, he nods. Well, so I also admit it may be the house of a rat then. Krishna has probably made its small house cozy also from outside now. „Veronika? Dolphin, not dangerous? „. I am smiling. I answer that it is not, and I try to explain to him in English that dolphins are human friends and how many times they have already saved them when they find exhausted people swim in the sea. He continues, „Dolphin has heart?“. I am smiling again. I’m happy because I glad that they remember. Since I wanted to teach them in one of our classes, that they should not hurt any animals and they should love all of them, no matter whether the animals is fury, or it is a snake or a spider. And to do that I started by showing them that all the animals have a heart.

Exactly on that day, a few hours before the class, one of the boys caught a bird sitting at the gate. In my opinion, the bird must have been sick, otherwise he would not catch him, and perhaps it had already been broken leg even before. But it seemed like Nitesh broke it when he was putting the bird in the cage. I pulled the bird out of the cage and wanted to set it free, but before I let each of the boys press his fingers gently to the bird´s belly. I wanted them to feel its heartbeat. Finally, they persuaded me that I should not let it go now when it has a broken leg because we should take care of him. And so I agreed, put it back in the cage and put it on the ground in my room. We gave him rice and water. At the hour I asked them what they felt when they put their hand on the bird. They all knew it was a heartbeat. They recognized his heart was very fast. And I asked them, „What do you think, how did the bird feel? Why was his heart so fast? “ Because he was afraid. I wanted them to understand that all creatures feel. They have hearts and so that they feel. They have a heart and so that they can be sad. Like when a mom loses her baby. They can be cheerful when they pet another animal or when our dog Jackie wins the tail, happy to see us. And also the little spider in the corner of the room has its heart. Full of love for us, since catching the flies at night, to keep us away from them.

A few days later, I reflexively hit with a palm my thighs. In this area, the mosquitoes are totally inaudible, but their bite is painful right from the beginning like a hell. And there comes a question from Ramesh, with a smile from ear to ear: „Why did you kill it? Does it not have a heart? You said all the animals have it „. He got me, he obviously listened to me thoroughly. And so I have a lesson from him. I still have something to learn and I have to move in my meditations to be able to eliminate the reaction of my body to the uncomfortable feeling that mosquitoes cause me. I still have a lot to do to not act reflexively in the future, but just blow it away by a movement of a hand.

„And dragons? Dragons have heart? „, he asks more.

I observe Krishna for a few more minutes. I worry about him. He has epilepsy, and he has not been given any medication today. In my thoughts, I try not to be upset to the tutors, that they allow things like this are happening. That they forgot to check for how many days of treatment the pills still have left. Without medication, he will almost certainly have a seizure, other boys say. And they grimaces and mimic how it looks when he has a seizure so I will understand what they mean what will  happen. But I can not be angry with them. I’m not in their position, so I can not judge them. I can imagine how hard it is to work here. We have 5 days as working week, 2 days of weekend, variable number of holiday days. Here in Nepal they have weekend only Saturday. The woman tutor had to entrust her daughters to her sister, since it is not possible to have them with herself. And she has holiday every 3 or 4 months. She is raising 16 children and she does not have time for her two. Moreover, the tutors actually do not have real working and non-working days, they do not have their own free time besides the children here in a children’s home. And I understood that too. I came here to volunteer, which means I should work 3-5 hours a day 5 days a week. But this is just not possible when you live in one house with those boys. As soon as you sit down, with certainty one of the 16 boys is knocking on the door again. Actually, you do not even want to close the door of them. Only if you’re fainting finally from the tiredness.

And regarding those drugs, here is no mandatory health insurance in Nepal. There is no co-participation of the medical insurance company for medicines. There are no people in the pharmacy complaining to pay 17 cents for a prescription, shouting on pharmacist that doctor said „everything will be for free“ and balancing eyes when he/she allows him/herself to correct them that the medicine is never “for free“ but „fully covered by a health insurance company.“ Here, you are lucky when you are not sick, otherwise you have to pay everything. For Krishna, the child´s home Our Sansar pays for his medication, in contrast with all the other kids still left on the street. And actually, there are not all the drugs here.  Krishna is lucky that the children’s home is only 6km from the Indian border, so one of tutor can go there to buy him one of his medicines.

For a while, we are playing with Krishna to fight who is stronger. He tries it first with his hands, then pushes to my stomach with his head, strengthen his legs, but it does not work. After a while, however, he stops pushing and he stays with his head leaning against me. I know it’s not like he’s got out of his strength. I do not want to disturb him. He is now leaning on a woman, in which he probably see for a moment a mother. He feels the contact that is missing. He is missing someone, who hugs him before he goes to sleep. Who would talk to him that even dragons have a heart. Someone who tells him that the dragon’s heart is even special, because the more you believe in him, the stronger his heart is.
I do not want to disturb him,  I want to just take as much as he can while I’m here.
Because I’ll leave once too. As all others before.

So I am forgetting about the washing machine, my lazy legs, actually about everything.

And I feel it is right that I’m here and now.

And that I’m the one who tells him that he has a dragon in himself too. And that I believe in this dragon.

Oči (The eyes)

Oči

Vrátim sa to ja?  Už pol roka jem rukami, oblečená v indickom oblečení, s úsmevom prechádzam trhmi a zjednávam cenu okry. Milujem ju. A štipku šafranu v zelenom čaji.

Vrátim sa vôbec?

A ak sa aj moje fyzické telo vráti … vráti sa aj moja duša? A moje srdce?

Kde sú vlastne teraz?
Iste niekde spolu. Veď v Indii a Nepále sa naučili kráčať už len spolu.

Ale kde sú?

Možno kdesi v ryžových poliach, po kolená v blatovej vode. Tancujú. A nedbajú už totiž vôbec o to, či sa vrátia domov špinavé. Veď je to len blato. S rozprestretými rukami nechávajú ohnuté hlávky kláskov ryže aby nežne hladili končeky ich prstov. Občas to zašteklí.

A možno sa kotúľajú so smiechom dolu Himalájskymi kopcami. Skončia s hlavou medzi voňavými kvetmi. Vystrú nohy a zaboria ich do čerstvej trávy. Rosa steká pomedzi ich prsty na nohách. Celé sú pehavé. Pehavé prirodzene i od drobných čiastočiek trávy, peľu a hliny.

Možno sedia práve v rikši, nechávajú ruch ulice nech ich drží v prítomnosti. Tu túúúúú, pozor, krava uprostred cesty. Veď no a čo?

A možno akurát hľadia do nepálskych očí. Chcú sa do nich ponoriť. Sú hlboké a tmavé, no niekedy z nich vidno len uzučký pásik. Práve také krásne sú keď sa smejú. A ešte krajšie keď sú smutné.

Možno práve moja duša a srdce objímajú svet. Spolu.


The Eyes

Will it be still me, who will once come back?  Already 6 months I have been eating only with hands, wearing Indian clothes, smiling while walking through the muddy market in flip-flops and negotiating the price of the okra. I love okra so much. And pinch of saffron in my green tea.
And will I come back at all?
And if my physical body returns … will my soul return? And my heart?
Where are they now? Surely somewhere together. In India and Nepal, they have learned to walk only together.

But where are they?

Maybe somewhere in rice fields, knees in muddy water. Dancing. And they do not care whether they will come back home dirty. Because it’s just a mud. With their arms spread, they are letting bent heads of the rice to nudge their fingertips. Sometimes it tickles.

And maybe they roll with laughter down the Himalayan hills. They end up with their heads between the fragrant flowers. They straight their legs and bury them in fresh grass. The dew runs down on the toes. They are freckled. Naturally, but also from small particles of grass, pollen and clay.

Perhaps they are sitting in the rickshaw, leaving the rush of the street to keep them in the presence. Tu tuuuu, watch out! There is a cow in the middle of the way! Well, and what?

And perhaps, they are looking right now into Nepalese eyes. They want to immerses themselves in them. They are so beautifully dark and deep, yet sometimes you can see only a tiny strip of them. They are exactly so beautiful like this when they laugh. And sometimes even more beautiful when they are sad.

Perhaps my soul and heart are now embracing the world. Together.

Otázky (Questions)

Otázky

Prabhu, výstredný (avšak týmto svojim excentrizmom úplne prirodzený) indický umelec žijúci necelý rok v Pokhare mi vraví: „Stávalo sa mi, že sa ma z každej strany ľudia pýtali tie isté otázky: Ako sa voláš? Z kade pochádzaš?“. 
Môj úsmev. Spomenula som si totiž na vykrikujúcich Indov a na tieto a mnohé ďalšie divné otázky, najmä o rodine a či som vydatá, a podobne.
„A tak som sa začal som pýtať vlastné otázky.“
„Aký máš sen?“
Odpovedám pomaly, s pohľadom upreným na mraky na oblohe: „Ja… vlastne ani neviem. Mám pocit, že veci sú tak, ako majú byť. Asi som sa naučila prijímať to, čo sa deje a nemať zbytočné očakávania. Neviem si momentálne vybaviť sen, ktorý by bol nad všetkým. Nechcem sa hnať za splením jedného sna a pritom nevidieť to, čo sa deje, práve teraz.“
„A čo bolo tvojím snom keď si mala trinásť rokov?“
„Chcela som byť morskou biologičkou. Plávať s delfínmi, kosatkami a žralokmi“.
Starostlivo upravené fúziky sa jemne nadvihli. Prabhov úsmev.
„Myslím, že mojím snom je teda byť s prírodou,“ pokračujem, s pohľadom upreným na štíty Annapurien, ktoré len na pár sekúnd vykúkajú spoza mračien, „s prírodou v akejkoľvek jej podobe“.
„A máš nejaký strach?“
Annapurna opäť zmizla za mračnami.
„Som šťastná, že nemám žiadny, ktorý by ma v niečom limitoval. Nepochopím strach z lietania – veď je to krásny pocit ísť za niečím ďalekým. Nepochopím strach z pavúkov a hadov – veď sú to dokonalé bytosti a ich jediným „hriechom“ je to, že sa len málo podobajú človeku. Nepochopím strach z výšok – veď rozochvené nohy ti len pripomínajú, že je krásne vidieť svet zhora, inak ako zvyčajne.“
Pohľad sa mi zvezie Prabhovu tvár, no márne sa snažím pozrieť do jeho očí. Su ukryté za neskutočne štýlovými slnečnými okuliarmi.
„Mám však jeden. Bojím sa, že stratím rodinu.“
„A prečo by si ju mala stratiť?“
„Lebo ja viem, že ju raz stratím. No vlastne ani neviem, či by som to nazvala strachom. Asi by som to mala skôr nazvať pocitom, či akýmsi pripomenutím, aby som  zas a znova pochopila a nezabudla, že čas, ktorý máme, máme využiť naplno. Strata prirodzene príde, ja viem. Je to prejav cyklu života a smrti, ktorý akceptujem a nevytváram si preto v sebe voči nemu odpor. Nie je to teda strach, s ktorým chcem bojovať. Je to pocit, ktorý mi hovorí, že mám žiť tu a teraz a že čas s blízkymi mám brať vždy ako jedinečný.“

Kôň prérií © Veronika Sivová

Avšak, človeka sa stratiť nedá.

Stále som ďaleko. Stále v Nepále. Ja viem, že je čas pohnúť sa.
Ísť naspäť do Indie. Čaká ma tam jedna náročná úloha, o ktorej viem.
No a množstvo tých ďalších neznámych. Krásne neznámych.
Aj ruksak som si oprala. Sčasti preto, lebo to už fakt potreboval po tom, ako som na ňom „jazdila“ na vlečke traktora, ktorý nás preniesol cez prechod Maure Lagna. Túto jazdu prežil s mnohými špinavými „ranami“, avšak vďaka nemu bol môj zadok zachránený pri tom natriasaní. 
No a sčasti som ho oprala asi aj rituálne. Vyrážam takto na ďalšiu cestu opäť čistá. A dokonca mám aj pocit, akoby som opäť vyrážala z domu. Od návratu z hôr totiž už dlhší čas trávim v Pokhare, kde žijem na byte s kamarátmi z hôr. Zámerne nehovorím, že som u nich hosťom, pretože navzájom cítime, že tu skôr spolu jednoducho sme, úplne prirodzene. Letenku som si kúpila až na úplne posledný deň mojich nepálskych víz.
Aj keď som tak ďaleko, mám pocit, že aj tu som doma.
Tu. Uprostred hôr.
Hôr tak vysokých, ako si asi neviete predstaviť.
A tá energia hôr.
Vibrujúca, odzbrojujúca akýkoľvek odpor prijímať veci také aké sú a znásobujúca moje zmysly. Neviem, či si to viete predstaviť.
Priatelia.
A rozhovory s nimi, ktoré si určite nemôžete ani predstaviť.
Lebo ani ja sama som si toto predtým nevedela predstaviť.
 
Áno, chýbajú mi aj moji priatelia, ktorých som nechala doma. Myslím na nich mnohokrát. Chýba mi moja rodina. Moji rodičia.
Ale som pokojná. To, že mi chýbajú je proste len pocit, že mi na nich záleží. A že viem, že by som im chcela venovať svoj čas.
Keď sa raz vrátim.
No viem, že všetkých si nesiem so sebou. Niekto by to pochopil ako ťarchu, ktorú si nesieme na svojich pleciach, v angličtine sa to nazýva „attachment“. Neviem to preložiť presne, možno čosi ako „väzby“. Budha vraví, že práve toho sa máme zbaviť.
Ale ja teraz nemyslím túto ťarchu väzieb.
Ja si nesiem lásku, ktorú mi ktosi dal.
Nesiem si poznatky, ktoré mi niekto odovzdal.
Nesiem si radosť, ktorou ma niekto potešil.
A nesiem si rany, ktorými mi niekto otvoril oči.
To je to, ako si nesiem so sebou ľudí.
A nesiem si v sebe samej aj rodičov.
Vidím ich v tom, ako sa správam, vidím ich, lebo robím veci tak, ako bola vychovaná a ako ma učili. Pochopila som, že na rozdiel od iných ma však neučili vidieť svet tak, ako ho vidia oni. Naučili ma pozerať sa, to áno, ale nechali ma, nech veci vidím tak, ako chcem ja. Je to predsa môj svet.
 

A kdekoľvek teda vykročím, vykročíme aspoň traja.

 Nie, nie som na nikom závislá, viem sa o seba postarať úplne sama.  Samozrejme aj vďaka švajčiarskemu nožu, ktorý mi otec daroval 🙂
Nevolám im ani so slzami v očiach aby mi pomohli na mojej ceste.
Aj keď viem, že by som mohla! Kedykoľvek. A boli by tam pre mňa.
Vďaka ním viem ísť sama.

Vrana ©Veronika Sivová

A tak sa napokon pýtam otázky ja sama seba.
„Kde pramení sebavedomie tvojej osobnosti?“
V poznaní, že nech už sa akokoľvek rozhodneš, rozhodneš sa vždy správne.
Ak sa naučíš prijímať to, že každý občas robí omyly. Omyly vlastne ani nie sú zlé. A ani by som ich omylmi nenazvala. Sú skôr rozhodnutiami, ktorých úlohu nechápeme hneď, ale až neskôr.
Zlé je toto všetko nechápať.
Pramení v poznaní, že nech už budeš kýmkoľvek, nikto ťa nemôže súdiť, pokým si sám sebou.
V poznaní, že som milovaná pre to, aká v skutočnosti som.
Nech už som akákoľvek. Nech už som emocionálna či racionálna, spontánna či strnulá.
Nech už pobehujem ako splašený divý kôň, či rozprestieram havranie krídla a bystrým pohľadom skúmam svet. Môžem kráčať sama nocou, presne ako vlk s ňufákom pri zemi, a vyberať si, ktoré stopy budem alebo nebudem nasledovať. Môžem byť proste akákoľvek, no stále som milovaná. A to bez ohľadu na to, či spĺňam akýsi obraz dcéry, ktorý by si iní rodičia mohli vysnívať a nútiť ma sa ňou stať.
Mňa totiž nikto nenútil.
Mne iba niekto vždy učesal moju gaštanovú hrivu, nech sa trblieta vo vetre, kým budem bežať prériami.
Niekto mi ukázal, ako si ošetriť perie, nech sa leskne kovovo-modrým nádychom, nech letím bezpečne ešte ďalej, než na čo by som mala sama odvahu. A ukázal, že mlčky, spoza privretých havraních mihalníc môžem s rozvahou pozorovať svet.
Niekto ma naučil, ako môžu sivo-modré oči vidieť aj za svitu mesiaca. A naučil ma rozpoznať, ktorý pach je dobrý a ktorý zlý.
Sebavedomie pramení v zdravej rodine.

Vlčica ©Veronika Sivová

A druhá otázka.
„Kam vedie tvoja cesta?“
Potrebuješ to vlastne na niečo vedieť?
Teraz robíš krok. Tak sa pozeraj kam teraz stúpaš. Môžeš sa tak vyhnúť chrobákovi, ktorého by si inak zašliapla.
Pozeraj sa. A môžeš tak vidieť, či kráčaš po ceste, kde už sú stopy iných alebo či kráčaš svojou vlastnou cestou.
Nech už vedie kamkoľvek.

Questions

Prabhu, eccentric, but with his eccentrism completely natural Indian artist, who has been living in Pokhara for almost one year, is telling me: „It was happening to me that everybody was asking me the same questions: What is your name? And where do you come from?

My smile. It reminded me shouting Indians, asking me these and other strange questions, mostly about my family and whether I am married or not and so on.

„So I started to ask my own questions.“

„What is your dream?“

I am answering, slowly, while looking at moving clouds on the sky.

„I..I don’t know. I feel that things are the way they should be, I have probably learned to accept what is happening and learned to not have unnecessary expectations. I don’t have dream which would be above this all. I don’t want to rush in fulfilling one dream and thus not to see what’s happening, right now.“

„And what was your dream when you were thirteen years old?“

„I wanted to be a marine biologist, to swim with dolphins, orcas and sharks“.

Carefully treated moustache has gently lifted up. That’s Prabhu’s smile.

„I think, therefore, that my dream is to be with nature“, I continue, while I am gazing at Annapurna range, which emerges just for a few seconds out of the clouds, „with nature in any of its form“.

„Do you have a fear?“

„I am lucky that I don’t have any, which would limit me somehow. I don’t understand the fear from flying – it is just a beautiful feeling to go somewhere far beyond, isn’t it? I dont understand the fear from spiders and snakes – they are just perfect creatures and their only „sin“ is that they are not similar to human beings. I dont understand the fear from heights – your trembling legs are just reminding you how beautiful is to see the world from above, differently than usually.”

I look at Prabhu’s face, but I can hardly look into his eyes, they are hidden behind stylish sunglasses.

”But I have one. I am afraid I’ll lose my family.”

“Why should you lose it?”

“Because I know I will lose it one day. So, I don’t even know whether I should call it fear. I should rather call it a feeling, or a reminder, to understand every time again and to forget that the time we have, we have to use properly and fully. The loss will come naturally. It is a sign of the natural cycle of life and death, which I accept and I am not building up any resistance to it. So it is not the fear I want to fight with. It is rather a feeling that tells me that I have to live here and now and that I should always consider the time with my beloved ones as unique”.

Prairie horse © Veronika Sivová

But you can not really lose someone.

I’m still far away. I am still in Nepal.

I know it is time to move. Go back to India. There is one challenging task, which I know already, waiting for me. Well, and also many unknown. Beautifully unknown. I also washed my backpack. Partly because it really deserved to be cleaned after ”I rode on it” in the tractor trailer, while the tractor took us over Maure Lagna pass. It survived this ride with many dirty wounds, but my butt was saved that time thanks to it. Well, and partly I cleaned it as a ritual. So I can start a new part of my journey clean again and I have feeling that I am starting from home again. Since returning from mountains I have lived with my friends place at their place in Pokhara for longer time. We actually don´t feel I am guest here, I think we just are together here, so naturally. Yet finally, I have bought a flight ticket from Nepal at the last day of my Nepalese visa.

Even though I’m far away, I feel like at home.

Here.
In the middle of the mountains. Mountains as high as you probably can not imagine.
And the energy of the mountains.
Vibrant, disarming any resistance to accept things as they are, and multiplying my senses. I don’t know if you can imagine it.
Friends.
And interviews with them that you definitely can not imagine. Because neither I myself could have imagined this before.

Yes, I miss my friends, whom I left home. I think of them many times. I miss my family. My parents.

But I’m calm. The fact that I miss them is just the feeling that I care about them. And that I know I want to devote their time. When I come back one day.

Well, I know I’m carrying them all with me. Someone could understand this as a burden that we carry on our shoulders, an „attachment”. Buddha says we have to get rid of it. But now I do not mean this kind of burden of bonds.
I carry the love that somebody gave me. I carry the knowledge that someone has passed to me. I carry the happiness because somebody has delighted me with. I carry the wounds, with which  somebody opened my eyes. That’s how I carry people with me.

And I also carry my parents in myself. I see them in a way how I behave, I see them, because I do things as I was thought and raised. Well, unlike other parents, they did not teach me to see the world as they see it. They taught me to watch, yes, but they let me see thing as I want to see. It’s my world.

So wherever I do a step, at least three of us do that step.

No, I’m not dependent on anyone, I can take care of myself alone. Especially thanks to the Swiss knife that my father gave me 🙂
I do not call them with tears to help me while I am on my way.
Even though I know I could! At any time. And they would be here for me.

Thanks to them I can go alone.

Crow ©Veronika Sivová

So, finally, I am asking my own questions to my self:
„Where does the self-confidence of your personality spring from?“

From knowing that however you decide, you will always be right. If you learn to accept that everybody makes sometimes mistakes. The mistakes are actually not bad, though. And I would not even call them mistakes, they are rather decisions, which value we can not understand immediately, only later. Really bad is to not understand this.
It springs from knowing that it doesn’t matter who become, no one can judge, as far as you are just yourself.
It springs from knowing that I’m really loved for who I really am. And it doesn’t matter how I am. I can be emotional or rational, spontaneous or stiff. I can run like a wild horse or spread the raven wings and look at the world with a wise look. I can walk alone in the night, just like a wolf with a nose at the ground, and choosing which traces I will follow and which I will not follow. I can be any, but I’m still loved. And this is regardless meeting of the image of a daughter that other parents could dream of and force me to become it.

But I was not forced by anyone. Someone just always combed my chestnuts-brown mane – to let it blow in the wind while I will be running in the prairies. Someone taught me how to treat my feathers, to let them shine with a metallic-blue, so I can fly safely and even further than where I would have myself courage. Someone taught me how the gray-blue eyes can see in the moonlight. And someone taught me to recognize which smell is good and that bad.

Confidence springs from a healthy family.

She-wolf © Veronika Sivová

And my second question.
„And where does your path lead?“

But, do you really need to answer it? You are now taking a step. So look at where you are stepping now. You can avoid the beetle, which you would otherwise step on. And you can see if you are walking on the path, where traces of others are already, or if you are walking on your own way.

No matter where does it lead.

Náhodné stretnutia neexistujú

Naozaj tejto náhode neverím. Pretože čím ďalej, tým častejšie sa mi stáva, že stretávam ľudí, pri ktorých už mám pocit, že ich poznám. A zároveň, odkedy som strávila minulú jeseň mesiac na kurze učiteľa jógy v Nepále, stretnutia s niektorými ľuďmi z tohto prostredia začínajú byť až podozrivé tou svojou „náhodnosťou“ 🙂

Posnažím sa vysvetliť prečo v takúto náhodu už neverím:

Na kurze jógy školy Rishikul Yogshala ma učil Ind z južnej Indie menom Manoranjan alebo aj Manoj. My sme ho však častejšie volali „Baba“. Pretože  bol proste náš baba, čo znamená akýsi „múdry starešina“, až na maličkosť, že Manoj vôbec nie je starý. Jeho životný príbeh je plný pádov a nie najlepších skúseností, avšak zároveň aj úspechu dostať sa preč zo špinya chudby  života na ulici. Hovoril mi, že ako malý chlapec vyrastal na uliciach Díli, no neupresnil akým zázrakom sa z neho napokon stal učiteľ jógy a z časti aj ayurvédsky terapeut, aj keď bez certifikátu. Jemu žiadny aj tak netreba, jeho ruky sú citlivé a vnímajúce, predurčené na to, aby svojim dotykom liečil ľudí. Baba je typická Kapha (jedna z troch dóš v Ayurvéde – vysvetlím niekedy neskôr), a preto miluje starať sa o druhých a ľudia sami cítia, že on je ten, ktorému môžu povedať čo ich trápi. Jeho hodiny boli prepletené informáciami zo všetkých strán, dokázal premostiť mudry s mantrami, filozofiou jógy a ani sme nevedeli ako, a už sme sa rozprávali o chutiach podľa ayurvédy. Vďaka nemu som začala chápať, že úplne všetko so všetkým súvisí. Počas kurzu nám niekoľkokrát navaril a ja som vždy vedela, či jedlo, ktoré jem je od neho alebo od zamestancov hotela. Baba totiž do varenia pridával špeciálne ingrediencie: lásku k vareniu a k ľuďom, radosť z prítomného okamihu, niekedy až stav meditácie pri varení a častokrát dokonca aj spev a tanec pri bublajúcich hrncoch. Baba nám povedal, že ľudia na našom kurze sú mu už známi, bol si istý, že sa istotne poznáme z minulých životov. To, že prišiel učiť do Nepálu bola úplná „náhoda“. Mal totiž odísť niekam do Európy, ale nedostal víza. No a presne v tom sa mu ozvali z Rishikul Yogshala, že im vypadol učiteľ na kurz jógy v Nepále, či to nechcie vziať a učiť mudry a pránajámu. A tak si Baba zbalil pár kusov vyťahaných tričiek, žiadne topánky a vybral sa na sever.

Baba je vlastne aj dôvodom, prečo som aj ja zamierila do Varkaly ako na prvé miesto v mojom zhruba polročnom cestovaní po Indii. Opisoval mi totiž pohodičku, ktorá tam je, usmievavých a otvorených ľudí južnej Indie a v istých mesiacoch pre moju ohnivú dóšu aj trochu príjemnejšie teploty než by boli na severe Indie. Opisoval mi aj to, ako mnohokrát spal na pláži 😀 Ako sa cíti prirodzene, keď môže byť ako potulný pes na pláži práve kvôli voľnému životu na ulici, na ktorý bol zvyknutý a ako mu preto niekedy vadí, že keď učí pre túto jógovú školu v Rishikeshi, tak musí nosiť krásne čisto biele, dobre že nie až naškrobené indické košele. Jeho pohľad sa pri tom zviezol na zem, kde som v svetle ohňa, pri ktorom sme v Australian Campe sedeli, zbadala plátené tenisky. „Toto sú moje druhé topánky v živote“, vraví,  „a ani tieto aj tak nebudem nosiť. Nemám to rád, vo Varkale môžem chodiť bosý.“

Keď som plánovala odísť do Indie, našla som si cez Workaway dobrovoľníčenie v Ayurvédskom rezorte Oceano vo Varkale. Chcela som mať hladšie pristátie v inej kultúre, než by som možno zažila na severe. A vedela som, že vo Varkale má svoje pôsobisko Rishikul Yogshala a tak som sa tešila, že tam určite stretnem niektorého z učiteľov, či mojich kamarátov spolucvičiacich z Nepálu, ktorí sa rozhodli urobiť si ďalšiu časť certifikátu v Indii. Až po príchode som zistila, že vlastne nebudem v Oceano, ale v rezorte Eden Garden. „Majitelia majú tri rezorty a ty budeš v tom prvom, ktorý založili“, vraví mi Eliot, dobrovoľník v Oceane. Hovorím si „pecka, tak to tu budem priamo pri pláži a ešte bližšie k North Cliffu, kde by mal Rishikul mať svoje pôsobisko. Po príchode som dostala kontakt na dievča, Poľku Annu, ktorá tam dobrovoľníčila predo mnou – ráno učila jógu a potom pomáhala na recepcii a v tomto som jju mala vystriedať. Keď som prišla, mali sme pár dní ešte bývať spolu, kým sa nevystriedame. Na izbe v noci nebola, no keď sme sa ráno konečne stretli a ja som rozospatá po jet-lagu rozlepila oči, začali sme sa rozprávať o tom, kde sme si spravili kurz jógy. Takmer mi zabehla káva keď z nej vypadlo, že si ho robila u Rishikul Yogshala v Rishikeshi. Hovorím jej „pekne, a ja u tých istých, akurát, že v Nepále“. Nechce sa mi googliť na nete presné číslo koľko škôl jógy v Indii v súčasnej dobe pôsobí, ale asi si viete približne predstaviť, že ich je viac ako húb po daždi. Vymenovali sme si pár učiteľov a samozrejme – môjho Babu poznala aj ona. Vraví mi, „Manoj sa pozná aj s majiteľmi, ktorými sú ayurvédski lekári doktorka Sandhya a jej muž doktor Viju“. Manoj vraj pôsobil priamo v Eden Garden práve v čase keď mali ešte len tento jeden rezort. Hovorím si veď jasné, Varkala nie je až taká veľká …

Sandhya mi však povedala, keď som jej Manoja spomenula, že on nie je len bývalý zamestnanec, ale je jej aj akoby druhým synom. „Môj muž, Viju“, vraví, „našiel Manoranjana ako dieťa na ulici v Díli. Rozhodol sa vziať ho so sebou do Varkaly a naučil Ayurvédskej terapii. Manoranjan sa dlhé roky staral o môjho syna, beriem ho tak úplne ako svoju rodinu.“

Pripomeniem: India je druhá najľudnatejšia krajina sveta. Žije v nej 1,324 miliárd ľudí. Miliárd.

No aby sa môj názor na „náhodné stretnutia“ v Indii ešte utvrdil, potrebovala som ešte jedno stretnutie. Ako som dnes odchádzala unavená a spokojná po odcvičenej hodine jógy od učiteľa Josepha, rozhodla som sa prejsť ešte trochu naokolo po North cliffe a obhliadnuť si prípadné miesta, kam sa vrátim, keď budem mať so sebou zrkadlovku. Chcela som sa ísť aj pozrieť kde presne Rishikul Yogshala je, aby som za nimi niekedy zbehla kým som vo Varkale. Baba mal totiž včera narodeniny. A ako tak kráčam a prechádzam okolo reštaurácie „Little Tibet„, zrazu cítim, že sa na mňa pozerá niekto koho dobre poznám. V Indii sa po mne pozerajú zvedavo a prenikavo stovky Indov denne. No toto je ako keď otvárate auto diaľkovým ovládaním – stačí, ak sú vibrácie dvoch ľudí zosúladené a cítite sa aj na diaľku. Obzriem sa teda do reštaurácie a vidím ako sa na mňa s úžasom pozerajú čierno-čierne oči môjho učiteľa filozofie a meditácie z kurzu jógy, Kushvendru.  Podišla som k nemu aby som ho objala a vidím, že sedí s Francúzkou, ktorá je u nás v Eden Garden ubytovaná. Neveriacky na mňa pozerá, že sa s Kushom poznáme. „Takže toto je ona? Toto je to dievča, o ktorom si nám vravel, že dobrovoľníči niekde vo Varkale v ayurvédskom centre? Veď ja bývam a chodím na terapie presne tam, kde je ona“ vyhŕkla po tom, ako ma Kush krátko predstavil. Ďalšia pani, ktorá tam s nimi sedela bola ayurvédska terapeutka, tiež Francúzka, ktorá keď sa o mne dopočula, chcela sa so mnou stretnúť. Škoda len, že nevedeli, že pracujem práve Eden Garden,  kde vlastne deň predtým aj večer spolu sedeli – mohla som sa pripojiť, bola som len pár desiatok metrov od nich. To by ale potom nebolo to dnešné stretnutie také čarovné 😉 Takto to malo proste byť.

Kush pochádza zo severnej Indie, z mesta Váránasí, jedného z najposvätnejšcích miest Indie. Milióny ľudí sem prichádzajú aby sa umyli v posvätnej rieke Ganga, ktorá Váránasí preteká. Jej brehy sú posiate Sádhuami, potulnými svätcami, nazývanými aj potulnými bláznami. Nezabudnú si vypýtať mastné „drobné“ ak sa s nimi chcete odfotiť. Kush opisoval, že aj keď tam prichádzajú toľké davy cudzincov nadýchať sa „spirituality tohto miesta“, pre neho je to len akousi výkladnou skriňou. Keď vôjdete do obvešaných a vyčačkaných chrámov, zistíte že sú prázdne. Žiadne špeciálne oltáre, žiadne špeciálne zázraky. Je to iba obal. „Spiritualitu si totiž musí nájsť každý len a len v sebe“ vravel, „a ja vám taktiež nemôžem povedať, ako jógu a jej filozofiu vnímam ja, svoju cestu si musíte nájsť sami“. Po rokoch práce v Díli raz odišiel na mesiac do Nepálu. Na dovolenku. No už sa nevrátil. Prerušil osud, ktorý mu bol rodinou udelený, nakoľko pochádzal z kasty bojovníkov (kasty síce boli oficiálne zrušené, ale realita je stále ešte iná a najmä na severe krajiny) a vykročil na cestu bez boja. Princíp ahinsa a teda absolútne vylúčenie ublíženia komukoľvek a čomukoľvek, vykonaného, či zamýšľaného, je súčasťou jednem zo základných vetiev jógy, tzv. Yámy. Zostal precvičovať jógu a viesť meditácie v Purna Yoga Retreat v Pokhare. To, že ma učil na mojom kurze bola taktiež „náhoda“ – bola to prvá skúška spolupráce tohto centra a Rishikul Yogshala v Pokhare.

Keď sme sa s Kushom dnes po krátkej prechádzke lúčili, necítila som, že by som sa mala báť, že mi bude chýbať. Aj keď odchádza už zajtra a ja viem, že sa už vo Varkale nestretneme. Nepochybujem totiž, že sa „náhodne“ opäť uvidíme. To diaľkové ovládanie na vibrácie medzi ľudmi má totiž oveľa dlhší dosah, než je na autách 😉

Žite s otvorenými očami a otvoreným srdcom. A možno tiež prestanete veriť na náhody, či na osud. Všetko je len vo vašich rukách.

Namaste.

Sprava: Kush, Dipika, Amil, Ja, Manoj (Baba) a Pankaj