Moja cesta

Odchádzam na Moju cestu.
Od rodiny, od kamarátov, od záväzkov, pretŕham nitky, ktoré ma viažu.
Nikoho nechcem stratiť, či opustiť, no na ceste potrebujem byť slobodná a voľná a vždy na 100% prítomná telou aj dušou.
Odchádzam s obrovským množstvom nápadov, no tentokrát bez striktných plánov vopred. A bez termínu návratu.
Povedzme, že predbežne to vidím na taký polrok.
Mám jednoducho len jednosmernú letenku. A úsmev na tvári.

Do pestrofarebného, divokého a neobyčajne rôznorodého sveta.
Vybrala som si druhú najľudnatejšiu krajinu sveta, kolísku civilizácie, rodisko jógy a domov Ayurvédy. Odchádzam do raja vegetariánov presýteného šteklivými pachmi pálivých korenín, kurkumy a šafránu.
Do krajiny, v ktorej to ženy pri cestovaní nemajú úplne jednoduché.
Krajiny, ktorá je plná nie vždy príjemných protikladov.
Do krajiny, ktorá mi, verím, dá aj facku.

Už ani neviem aké je to cestovať inak, než sama. Je to totiž úplne iný level spoznávania – nielen toho sveta navonok, ale aj sveta v tebe samotnom. Nie každá škola proste musí mať štyri steny. Človek sa v každom momente musí rozhodovať len a len sám a taktiež potom aj sám nesie následky svojich činov.
Skús to.  A možno potom vyrazíš v najbližšej dobe rád už len osamote.
A napokon – kto nevie byť šťastný sám so sebou,
nikdy nebude šťastný s nikým.

Nebojím sa, že na svojej ceste ostanem sama. Jedine ak si to budem priať. Na svete sú predsa milióny takých ľudí ako ja, naozaj nie som jediná na svojej ceste. V rovnakej istej situácii už boli mnohí. Človek vždy priťahuje najmä to, čo sám šíri. Ak teda cestuješ s úsmevom, zaručene ťa privítajú úsmevy ostatných sólo cestovateľov, párikov, ktoré dali výpoveď v práci a vybrali sa spolu na cestu okolo sveta, či partií kamarátov na kratších cestách.
Každý si nesie svoj príbeh a čakajú na rozpovedanie toho tvojho.
Aj keď sa mi určite môže stať, že nemusím stretnúť len tých dobrých ľudí, verím, že zároveň tam budú stovky takých, ktorí mi ochotne pomôžu.

Po mojej ceste v nepálskych Himalájach sa ma známi pýtali, aké to bolo dosiahnuť na okruhu okolo Annapurien svoj „CIEĽ“ – najvyšší prechod sveta Thorang La (5416mn.m.). Vedela som, že na ich otázku jednoducho odpovedať nemôžem. Toto miesto totiž nebolo mojim jediným cieľom.
Bola ním cesta, po ktorej som kráčala, neustála koncentrácia na dych, počítanie krokov v mysli, prítomný okamih. Uvedomenie si toho, aká maličká v porovnaní s okolitým 7-8 tisícovkami vlastne som. Stretnutia s  výnimočnými ľuďmi. A najmä, cesta, ktorá ma vlastne ešte len čakala.
Každá cesta totiž vedie k ceste:

„Cesta. Zamrznuté kľukatenie krajinou. Keď som bol malý, myslel som si, že vedie z miesta na miesto.  Že sa začína a končí na určitých miestach.
Potom som pochopil, že som sa mýlil.

Cesta vedie k ďalším cestám.
Všetky cesty sa preplietajú. Vytvárajú veľké okruhy. Okruhy.

Ak človek dostatočne veľa cestuje, pochopí, že cesta vedie k sebe“
– Peter Fröberg Idling: Pol Potov úsmev

Na svoju cestu do Indie som sa nevybrala preto, aby som si urobila len selfíčko s Taj Mahalom. Na to by som do Indie šla na dva týždne a nie na pol roka. Neviem, čo všetko ma čaká, a to je na tom to krásne a už teraz viem, že to bude stáť za to 🙂

Naučila som sa, že ak na svojej ceste hľadáš pokoj, nikdy ho nenájdeš ak budeš so sebou vláčiť hlavu plnú starostí a srdce plné hnevu. Vraví sa, že to, čo chceš na miestach svojich ciest nájsť, si musíš doniesť so sebou – vo svojom vnútri.
Tentokrát odchádzam pokojná, vyrovnaná a síce som zvedavá na všetky zážitky, nemám však žiadne konkrétne očakávania.
Očakávania totiž prinášajú domnienky, kedy si myseľ sama vytvorí obraz o tom, ako majú veci vyzerať, čo môže tým pádom viesť k nepríjemným sklamaniam.
Idem s otvorenou mysľou a najmä – s otvoreným srdcom. Vietnam, Kambodža a Nepál ma naučili, že cestovať sa oplatí práve kvôli ľuďom, ktorých na svojej ceste stretávam.
Až cestou zistím, koľko neznámych, bezmenných, usmievavých ľudí sa do môjho srdca dokáže zmestiť 🙂 A ako veľmi ma môže inakosť ľudí presvedčiť o tom, že sme krásni práve preto, že aj keď sme takí rôzni, vo svojej podstate sme stále úplne rovnakí.

Občas je ťažké prijímať veci také, aké sú. No naučila som sa nebrániť tomu, čo prísť proste má. Teraz už viem, že občas sa stratiť je v podstate úžasná šanca pre úplne nové zážitky, ktoré by som nezažila, ak by som šla iba podľa plánu. V danej situácii nemôžeš vedieť, či je niečo „dobré alebo zlé“. Veľakrát ma úplná náhoda priviedla k neskutočným veciam. Nie som preto nervózna, ak sa veci vyvíjajú vlastným, náhodným sledom. Ak sa predsa bojíš toho, čo môže prísť, tak radšej nevylez ani z postele. No ak s pokorou prijímaš všetko, čo príde, tak potom tebou otriasť niečo už tak ľahko nemôže.

A nechávam ísť. Zakaždým keď opúšťam miesto, ktoré si zamilovala, viem, že tam nechávam časť môjho srdca. Kúsok z neho tak už uviazol na Islande, v Nórsku, či na iných prekrásnych miestach. No prídu ďalšie. Ak sa tam mám v živote vrátiť, tak sa to stane. Tak isto je to aj s ľuďmi. Verím, že treba nechať ísť tých, ktorí odísť proste majú. Niektorí sa totiž zjavia v tvojom živote len preto, aby ním síce iba prešli, no celý ti ho prevrátili na ruby a poriadne pritom tebou otriasli. Možno to nevidíš hneď, ale ostať v ňom žiaľ nemôžu. Iba ťa formujú.
Naopak verím, že tí, ktorí v tvojom živote majú mať svoje miesto, tí si ťa proste nájdu. Počkajú ťa. Vrátia sa.
Jedine tak, že dáš človeku voľnosť zistíš, či chce do tvojho života patriť 🙂

Skúška vedieť sa rozhodnúť plniť si svoje sny.
Vzdať svojho komfortu a vedieť sa zbaliť na pol roka do jedného batohu.
Skúška naučiť sa byť otvorená iným kultúram, zvykom, iným názorom.
Skúška toho, o čom si myslím, že je správne.
Skúška vedieť rozpoznať definitívnu pravdu.
Skúška toho, ako si moje divoké srdce nájde cestu späť.

Namaste.