Ticho

Keď som sa rozhodla ísť na Vipassanu, 10 dní tichej meditácie, väčšina ľudí, ktorým som o nej povedala, sa zaujímala o to, ako vydržím byť celý ten čas ticho. V tomto prípade pritom ide nielen o mlčanie, ale záväzok dodržiavať až „ušľachtilé ticho“ – „noble silence“ – a teda nielen žiadne slová, ale ani gestá, žiadny očný kontakt, žiaden pohľad do tváre, žiadne písanie, …

Každého zaujímalo najmä ticho.

Prečo? Myslím si, že je to najmä pretože TICHO UŽ POZNÁME.
A tak si vieme predstaviť, aké to asi môže byť náročné držať ho dlhšiu dobu.  Na rozdiel ticha však mnohí nevedia, čo je to meditácia a tak si nevedia ani predstaviť, aká PRÁVE TÁ môže byť ťažká. A toto je ešte trošku taká špeciálna meditácia – bez pomôcok ako je opakovanie mantier, vizualizácií a podobne.
Toto je proste 10 dní sedenia 10 hodín denne.

Čo môže byť tak ťažké na tomto sedení?

Ponáraš sa tam do svojho vnútra, bojuješ so svojou mysľou, snažíš sa ju skrotiť, aby si bol ty jej pánom a nie ty jej sluhom, že sa ju snažíš vycibriť a vycvičiť natoľko, aby si ju mohol použiť na samotnú techniku, očistu svojej mysle, nielen tej povrchovej, vedomej, ale práve tej, ktorá je hlbšie, takzvanej nevedomej, ktorá ale však vôbec nie je nevedomá, je vedomá až príliš, akurát, že my si ju neuvedomujeme, no ona pracuje a vníma pocity v tele neustále, aj keď tú vedomú myseľ vypneme, napríklad v spánku, neustále….

Dokážeš si predstaviť ako toto môže byť ťažké kým s tým nemáš absolútne žiadnu skúsenosť? NIE. Takže preto si dokážeš predstaviť len náročnosť toho ticha.

Keďže však ticho nie je súčasťou iba Vipassany, ale je základom aj mnohých iných spirituálnych praktík a považuje sa za úplne esenciálne, rozhodla som sa vysvetliť, prečo si myslím, že je to ticho v podstate úžasne potrebné a nápomocné. A rozhodla som sa trochu zamyslieť prečo sa ho ľudia vlastne boja. Možno sa niekomu bude hodiť takto sa nad ním trocha zamyslieť a nabudúce k nemu pristúpiť ináč 🙂

A nie, toto nebude krátky článok.

Prečo je predstava 10 dní neprehovoriť taká ohromujúca? Prečo by to malo byť ticho tak ťažké?

Akoby to bolo čosi, čo je absolútne neprirodzené. Chápem, je predsa „normálne“, že medzi sebou ako ľudia komunikujeme, slovami, gestami, pohľadmi. Ako by sme dokázali existovať bez slov? Je však rozdiel existovať úplne bez komunikácie a ostať mlčať na nejaký čas.

To je ako porovnávať hladovanie a jednodňovú hladovku. A toto je mimochodom veľmi dobrý príklad. Aj pretože mnohí z nás vedia, že hladovka raz do týždňa môže byť veľmi užitočná pre zdravie. Ale nie všetci sú dostatčne silní na to, aby to tak aj robili. Dostatočne silní na to, aby prerušili svoje bežné zvyky a šli mimo svoju komfortnú zónu. Avšak tí, ktorí vedia, že je to zdravé lebo to už skúsili (alebo aj tí, ktorí musia, skutočne ju totiž potrebujú pre svoje zdravie pretože už majú problémy), ju proste držia.

Niekto mlčí pravidelne, niekto na ticho nedokáže ani pomyslieť. Každý z nás je totiž iný. Prečo?

Pretože sme tak krásne rozdielni. Až keď som si začala študovať Ajurvédu, úplne som pochopila podstatu toho, prečo niektorí ľudia majú prirodzene väčší problém byť ticho. Súvisí to s tým, aký typ životnej energie majú v sebe v nadmernom množstve (v Ajurvéde to nazývame dóša). NIektorých proste istý typ tejto enegie prirodzene núti aby neustále komunikovali, rozprávali, zdieľali svoje momentálne, niekedy až príliš rýchlo sa meniace pocity. Chápem, že títo ľudia hovoria veľa, niekedy priveľa, a častokrát možno, úprimne povedané, hovoria necielene. Mám namysli taký ten pocit, že keď sa s nimi rozprávate, musíte vložiť mimoriadne veľa energie do diskusie, aby ste dokázali sústrediť svoju pozornosť na podstatu toho, čo sa snaží povedať a nenechali odlákať pozornosť všetkými tými detailmi a odbočkami k menej podstatným veciam, ktoré tento človek vo svojom prejave častokrát robí. Zvyknú byť väčšinou aj hluční, potrebujú totiž pozornosť, a keďže si ju nevedia uchopiť samotným prejavom, snažia sa o to hlasom… a často trpia anxietou. Keď sú sami. A teda aj keď majú byť ticho.

Niektorí ľudia zase majú schopnosť veľmi cieleného prejavu a povedzme, že rozprávajú primerane. No dokážu aj rozprávať veľa, a to väčšinou keď sa ich niekto na niečo pýta (a oni tak veľmi radi vysvetľujú), pričom ich prejav je vždy s akýmsi „majstrovstvom“ – dokážu sa mimoriadne zručne vyjadriť. Preto ich ľudia ich radi počúvajú, ak sa chcú niečo naučiť, ak sa chcú niečo dozvedieť. Ich hlas je zvyčajne prenikavý a pútajúci sám o sebe. Sú dobrí rečníci, typické vodcovské osobnosti. Dokážu byť ticho keď je potrebné, potrebujú vedieť prečo mlčia. Ale potrebujú prirodzene komunikovať.

A potom tu máme ľudí, ktorí toho nevravia veľa. Ale, ak už niečo povedia, je to zväčša prirodzené, príjemné a úplne od srdca. Príbeh, ktorý rozprávajú, alebo otázku, ktorú pokladajú rozbaľujú postupne. Niekedy to môže druhých až znervózňovať, že si naozaj dávajú na čas. Neviem či môžem povedať, že to rozbaľujú logicky, pretože toto je skôr o srdci ako o logike. Vedia, čo hovoria, no neunúvajú sa toho veľa vyrozprávať, sú pokojní, občas trošku viac leniví. Aj ich  hlas je zväčša pokojný a príjemný na počúvanie. Šíri sa z nich emocionálne pochopenie a veľká stabilita. Za týmito ľuďmi prirodzene radi prichádzame, keď sa potrebujeme naozaj poradiť o niečom osobnom a emocionálnom. Ale keď nemusia, veľa toho nehovoria.

Komunikujeme teda rôznym spôsobom a v rôznej miere cítime potrebu komunikovať. Preto chápem, že pre niekoho je mlčanie ľahšie, pre niekoho ťažšie a je to úplne prirodzené, vychádza to z toho, ako boli stvorení.

Ale tu nejde len o to, či niekto len rád hovorí alebo nie… čo na to myseľ?

Je potrebné uvedomiť si obrovské prepojenie medzi mysľou a verbálnym prejavom, presne tak, ako je úplne všetko v tele prepojené s mysľou – pohyby tela, choroby … Spôsob prejavu, obsah prejavu, to všetko hovorí o tom, aká je myseľ človeka, prirodzene. Ak je myseľ nepokojná, nepokojný je aj prejav. Naopak, pokojná myseľ je automaticky rozpoznateľná pokojným prejavom.

A to, čo chcem týmto vyzdvihnúť je to, že to môžeme aj obrátiť – ak ukľudníme prejav, MÔŽEME ukľudniť myseľ. A práve preto mlčíme na Vipassane.  Mlčíme preto, aby sme umlčali myseľ. Schválne som napísala „môžeme“, pretože ja viem, že to nie je to jediné, čo na to to potrebné. Ale je to nevyhnutný začiatok.

Ticho je tam PRE TEBA.

Niektorí to celkom pochopia až keď to zažijú, niektorí to nikdy nepochopia, lebo nie sú ochotní prekročiť svoje zvyky, a niektorí to dobre vedia už keď na ten kurz idú – že to ticho, to je tam len a len pre tvoj vlastný benefit. Na tvoju ochranu. Preto ho netreba brať ako výzvu, ako niečo, s čím treba bojovať. Ale naopak, je dobré ho použiť ako nástroj, ako pomoc, vďaka čomu budeš lepšie bojovať so „skutočným protivníkom“.

Hlavnou pomocou ticha je to, že vďaka nemu obmedzíme množstvo informácií, ktoré musia byť spracované našou mysľou. Ak obmedzíme rozprávanie, odľahčíme tým prácu mysle, od ktorej chceme aby sa sústredila na niečo iné.

Zároveň, jedným z pravidiel, ktoré treba na Vipassane dodržiavať, je sľub, že nebudeš klamať (lebo morálnosť je jeden z troch pilierov Vipassany). A ako je najlepšie vyhnúť sa klamstvu, keď aj zveličenie alebo jemná mis-interpretácia môže byť považovaná za klamstvo? Najlepšie je proste nepovedať nič.

Akými informáciami vlastne kŕmime svoju myseľ?

Skús sa zamyslieť nad svojimi slovami, skús sa pozorovať aspoň jeden deň, o čom sa rozprávaš s ľuďmi, neznámymi, známymi, rodinou. Aké informácie si vymieňate? Koľko z toho je skutočne podstatných informácií, ktoré potrebuješ aby boli povedané? A koľko z toho sú len slová, ktoré by si kľudne mohol jednoducho vyškrtnúť a svoj deň by si prežil bez akéhokoľvek úhonu.

Prečo by si ich mal vyškrtnúť? Pozoruj, koľko krát sa len vďaka slovám viacej zamýšľaš a kŕmiš svoju myseľ informáciami, o ktorých potom nutne musíš myslieť, analyzuješ ich, koľko krát sa s druhými porovnávaš, posudzuješ ich, len vďaka tomu, že ti niekto niečo povedal a ty hodnotíš jeho slová. Potrebuješ toto všetko k prežitiu? A nemáš potom pocit, že ti deň zbehne tak rýchlo? Rýchlo, pretože každú jednu sekundu je tvoja hlava ponorená v obrovskom procese spracovávania informácií… ktoré vlastne reálne ani nepotrebuješ.

Buď šťastný, že môžeš byť vo svojej bublinke.

Ja viem, že v bežnom živote ťa samozrejme zaujíma ako sa má tvoja rodina, zaujímajú ťa informácie od tvojich blízkych, kamarátov, z okolia. Ale ak ideš ideš na 10 meditovať a tvojim cieľom je sústrediť sa len na seba, naozaj potrebuješ aby si počúval zážitky a skúsenosti iných ľudí? Naozaj potrebuješ kŕmiť svoju myseľ starosťami iných? Nemáš dosť svojich vlastných starostí so svojou mysľou? Meditácia nie je jednoduchá a čím viac je tvoja myseľ vyrušovaná návalom informácií, tým je, prirodzene ťažšia… to ticho je tam na to aby ťa chránilo na tvojej ceste, aby si sa mohol sústrediť len a len na to, čo prebieha v tebe. Tak sa sústreď len na seba! Koľkokrát v živote sa môžeš skutočne úplne odpojiť od vonkajšieho sveta a sústrediť sa len na ten svojvnútorný?

Ticho aby si sa neporovnával!

Lebo ak ti niekto povie, že mal pri meditácii pocit vibrácií a šteklivého elektrického prúdu v celom tele a ty sa zatiaľ trápiš hodinami a hodinami bolestí v kolenách, v chrbte (sedíš 10 hodín denne…), ako zareaguješ? Môžno si povieš: „Prečo ja nemám elektrický prúd v tele? Prečo ja sa tu trápim bolesťou a on tu prežíva extázu?“. Ok, možno si aj uvedomíš, že každý z nás je predsa iný, každý si nahromadil iné blokády, iné problémy, ktoré teraz vychádzajú na povrch v podobe rôznych pocitov, preto sa nemôžeme predsa porovnávať… ale tvoja podvedomá myseľ možno zareaguje inak, klasicky, averziu, túžbou. A práve tieto podvedomé reakcie sa predsa snažíš v tejto meditácii odstrániť! Ak ešte nemáš natrénovanú túto časť mysle, ešte nemáš ten vzácny čas pár milisekúnd medzi prijatím informácie a tým, či sa rozhodneš na to reagovať, tak ešte nedokážeš pri konfrontáciami s týmito informáciami odfiltrovať ich s pokojom. A preto je lepšie sa chrániť. Tichom.

Potom si uvedomíš, že  počas tých 10 dní ticha, ticho aj tak celkom nie si.

Pre niekoho môže byť prekvapujúce keď začuje svoj hlas vo svojej mysli. Nie, nie si blázon, ak ho započuješ. Len doteraz si tak veľmi vždy počúval svet navonok, že si nikdy nepočúval to, čo máš vo svojom vnútri.  A tak tam vedieš hodiny a hodiny dialógov s tvoju vlastnou mysľou, alebo ak chcete, s egom. S prekvapením možno zistíš, že tento hlas, to nie si celkom ty. A to je dobré. Zisťuješ, že sa začínaš staviať do pozície pozorovateľa a pozoruješ ho. Časom možno zistíš, že vlastne nepotrebuješ byť súčasťou týchto diskusií a tak ich len pozoruješ.

Zároveň, snažíš sa myseľ upokojiť, pokojne ju prosíš aby sa vrátila zakaždým, keď odskočí od pozorovania tvojho dychu, pretože toto je to, na čo sa chceš sústrediť. Až napokon, aj keď to trvá dni, niekedy týždne, niekomu roky, konečne (možno) dôjdeš k momentu, kedy tvoja myseľ utíchne. A pocit blaženosti. Z jednoduchej veci – z ticha. Tvoja myseľ si totiž môže konečne oddýchnuť, je to úľava a keďže ti už neberie toľkú energiu zrazu cítiš ako ti jej nadbytok prúdi telom… Táto kontrola mysle sa nazýva Samádhí.

Tak prázdne ticho. Ako vo vesmíre. Iba jemný šum.

Ale nenechaj sa oklamať extatickým pocitom. Tak ako ticho nie je účelom Vipassany, iba jej súčasťou, pomôckou – tak ani ticho mysle,  kontrola mysle, zďaleka nie je cieľom meditácie. Presne tak, ako je ticho nástrojom, ktorý ti pomáha na tvojej ceste v meditácii, tak je aj kontrola mysle iba nástrojom na skutočnú prácu, ktorá na tebe ťa pri Vipassane meditácii čaká. Vďaka tejto kontrole totiž začneš používať myseľ na to, na čo bola stvorená – ako jedinečný a efektívny nástroj na analýzu toho, čo potrebuješ vyriešiť. Vo Vipassane sa používa na pozorovanie pocitov v tele a zotrvanie pokoja pri ich pozorovaní. Ak tvoja myseľ už totiž konečne nebude splašene poskakovať ako opica, dokážeš ju použiť efektívne a sústredene.

Myseľ je dobrý sluha, ale veľmi zlý pán.

Myslíme si, ako brilliantne ovládame našu myseľ. A pritom väčšinu času ona ovláda nás. Možno si nedokážeme predstaviť prečo by sme ju mali snažiť kontrolovať a umlčať, veď nám pomáha prežiť. Ale, to všetko preto, lebo si nedokážeme predstaviť, ako vyzerá svet keď už si raz TAM. Myslíme si celú dobu, že sme vedomí. No pritom sme len tak nevedomí, že nedokážeme vidieť ako veľmi sme nevedomí. Tak isto, myslíme si, ako brilliantne využívame svoju myseľ. A pritom si nedokážeme ani predstaviť aká môže byť efektívna keď nie je vyrušovaná nepostatnými myšlienkami, ale je využívaná na pozorovanie a pochopenie toho, čo sa reálne deje, pravdy okolo nás.

V histórii ľudstva majú najväčšie vynálezy a najväčší géniovia niečo spoločné. Tie najväčšie objavy vždy vznikli v stave meditácie, niekedy sa zdá, akoby náhodne. Pri pozorovaní prírody a akceptovaní pravdy, taká aká je. Pri akceptovaní neznámeho a nie pri premýšľaní.

Možno sa po tých 10 dňoch dokonca stane niečo, čo by si predtým nečakal.

Možno v momente, kedy ti už je umožnené opäť hovoriť, pocítiš zvláštny pocit, že už vlastne ani nechceš hovoriť tak veľa ako predtým. Ak totiž aplikuješ princíp Vipassany nielen keď medituješ s prekríženými nohami, ale vo všetkom, čo robíš a ako konáš, tak si pri každej svojej činnosti vedomý. Svoje slová pozoruješ a vnímaš ich skutočnú hodnotu. Slová volíš viacej citlivo, pretože aj tvoja myseľ je už teraz omnoho viac citlivá, sústredená a pokojná. Chápeš zároveň, že sa nepotrebuješ s ostatnými porovnávať, nepotrebuješ porovnávať pocity, ktoré si mal pri meditácii. Už totiž vieš, že akýkoľvek pocit pri meditácii má charakter pominuteľnosti – tak ako vznikol, tak aj zanikol. Tak prečo sa nimi teda zapodievať? Typy pocitov sú absolútne nepodstatné, je jedno či sú to extatické vibrácie, bolesť, či iritácia, či pocit tepla, proste čokoľvek… jediné podstatné je to, či si zachováš svoju neutralitu a nebudeš na žiadny z pocitov reagovať averziou či túžbou.

A tak keď všetci začnú rozprávať, môžeš jednoducho pozorovať, kto sa čo naučil.

Môžeš pozorovať ľudí, do akej miery zdieľajú svoj pocit z vykonanej práce, z vnímania zmeny, zo šťastia, ktoré im toto všetko dalo a do akej miery sa stotožňujú s prežívanými pocitmi a naďalej im lepia nálepky „mám rád“, „nemám rád“. A ak lepia tieto nálepky, môžeš pozorovať a reálne vedieť, ako veľmi sú mnohé z tých informácií naozaj nepodstatné. Ale nesúď, lebo keď sa obzrieš späť sám na seba v živote predtým, možno zistíš, že aj 90% z toho, čo si predtým za deň zvykol povedať boli veci… úplne zbytočne povedané.

Hovoríme proste všetky tie slová, pretože sme naučení opisovať svet okolo seba.

Hovoríme ich, pretože radi pomenúvame veci, deje, udalosti, problémy. Ale najmä, ešte radšej im dávame tieto štítky „dobré“, „zlé“, „mám rád“, „nemám rád“.  Myslíme si, že veci skutočne sú dobré a zlé. Hovoríme ich, pretože tak radi hľadáme príčinu všetkého vo svete navonok. A nie v sebe. Nechápeme, že veci sa javia dobré a zlé len preto, že na ne tak reagujeme. Reagujeme averziou keď sa deje niečo, čo nechceme aby sa dialo. A reagujeme túžbou na veci, ktoré chceme aby sa nám diali. A keď to takto nedeje, máme pocit, že trpíme. No až keď prídeš na to, že v tebe existuje tento svet a že všetko, čo sa deje navonok je len manifestáciou toho, čo sa deje v tomto tvojom svete a že ty skutočne vieš zmeniť to, ako reaguješ, keď ho začneš počúvať a naučíš sa s ním komunikovať, až vtedy stíchneš. Pretože v tomto svete sú slová zbytočné. A komunikovať s ním vieš len vtedy, ak si ticho.

Preto je dobré robiť takéto kurzy v mlčaní.

Nielen na Vipassane, ale aj na niektorých iných kurzoch, ktoré som v Indii absolvovala (napr. Základy Budhizmu v Root Institute of Wisdom Culture,…), a taktiež viem, že aj v mnohých kurzoch o ktorých som počula (napr. v Tushite – centrum tibetského budhizmu,..) sa vyžaduje aby študenti dodržiavali ticho. Takisto v Ashramoch. Keď nie „noble silence“ tak aspoň normálne ticho, žiadne slová, ale to nielen tie povedané, ale aj prostredníctvom sociálnych sietí. Pretože to je dobré len a len pre teba, že nie si tak veľmi vyrušovaný okolitým svetom a tak sa môžeš oveľa lepšie sústrediť na to, čomu sa máš venovať na kurze. Častokrát tam veru nie je nikto, kto by ťa kontroloval, či to ticho dodržiavaš. No ty sám si svojou vlastnou kontrolou. Ako vážne myslíš to, čomu si sa tam prišiel venovať? A ako seriózne chceš využiť svoj čas? Chceš sa do toho skutočne ponoriť, alebo si len zapísať do zoznamu názov kurzu a dať fajku, že si ho absolvoval ako mnohé predtým?

Ja mám ticho rada.

A mala som ho rada aj pred Vipassanou. Už predtým som prirodzene vedela, že je to možnosť, ako byť viac spojený sám so sebou. Myslím si, že v prvom rade musíš byť vždy šťastný aj keď si sám. Ak totiž nedokážeš byť pokojný keď si sám so sebou, nebudeš pokojný ani v prítomnosti kohokoľvek iného. Ak máš pocit nervozity keď si sám, keď si chvíľu dlhšie ticho, spýtaj sa sám seba „prečo?“. Máš problém nejaký problém byť sám?

Raz si možno v živote uvedomíš, že ty skutočne si sám.

Nemyslím osamelý, ale sám. Neexistuje nikto s tou istou energiou, akú máš ty – takže si jediný sám taký aký si. A neexistuje nikto, kto bude pri tebe večne. Navyše, v živote budeš vždy na tie najdôležitejšie veci len sám. Tieto momenty zvyčajne chybne posudzujeme ako momenty slabosti, pretože sa cítime tak slabo, bez opory iný, o ktorých by sme chceli oprieť, alebo, úprimne, na nich položiť časť svojej ťarchy. „Však mám rodinu, tá sa postará, však mám partnera, ten sa postará.“ No ako silno budeš bojovať keď tam nie je pri tebe nikto kto by ti pomohol? Naplno. Tieto momenty sú teda naopak, momentmi kedy práve môžeš vidieť svoju najväčšiu silu. Aj pri smrti budeš sám, tak ako si nikoho nevezmeš so sebou, tak ani neumieraš pre druhého aby si šiel s ním.

Čítala som zaujímavú knihu od Osha – „Odvaha, radosť žiť nebezpečne.“. Veľmi pekne v nej bolo popísané, čo je to skutočná odvaha. Nie je to nebojácnosť, vystavovanie sa neprimeraným a schválnym rizikám… ale je to schopnosť byť pokojný aj keď nemáš kontrolu nad svetom (a predsa ho nikdy nebudeš vedieť úplne kontrolovať…), keď nevieš čo bude, ale akceptuješ to. Lebo vieš, že ty to zvládneš. Nech sa deje čokoľvek, nech ťa donesú do ktorej krajiny, ty proste vieš, že sa nejako už o seba postaráš, nejako to zvládneš. Zvládneš to aj ty sám. (Túto knihu som čítala práve v období, kedy som sama vystúpila na Stok Kangri, najvyššiu prístupnú horu Indie, s vyše 6000 metrami. A keďže sa táto kniha ku mne dostala „náhodou“, nechala som ju putovať svetom ďalej taktiež náhodne. A založila som jej FB stránku, aby sme mohli sledovať, kam ju ešte náhoda zavedie.)

Do akej miery si spokojný sám so sebou?

Do akej miery si teda skutočne aj pokojný, že všetko zvládneš aj sám? Do akej miery je strach z ticha teda len strachom, že budeš sám?

Strach, že budeš sám = strach, že budeš sám so sebou?

Chceš stále čakať len na to, že ťa niekto povedie za ruku? A kto by to mal byť? Nakoľko si odvážny, že to všetko zvládneš aj sám?

Možno si uvedomíš, že práve pri všetkých týchto momentoch, kedy si naplno sám so sebou, veríš sám seba…si úplne ticho.

Či už píšeš písomku, či sa rozhoduješ, na ktorý kameň stúpiš keď lezieš na strmú horu… môže to byť čokoľvek. Ale si proste ticho, pretože slová sú zbytočné. Nepýtaš sa nikoho na jeho názor, nepýtaš sa, čo by spravil on, nerozmýšľaš nad tým, čo si o tom bude myslieť tvoj šéf, tvoj partner, tvoja suseda. Pýtaš sa jedine sám seba. A konáš. Bez slov.

Meditácia bez slov.

Niekto môže mať pocit, že na meditáciu nemá vo svojom živote proste čas. Nemám nič proti tomuto argumentu, je to jeho voľba. Ale keď zistíš, koľko ti prináša, budeš vedieť, čo je pre teba dôležité. A aj keď to už vieš, ale stále hľadáš výhovorky – „nemám dobré podmienky, dnes nemôžem lebo cestujem, dnes som vytočená“, tak proste nemáš dostatočne silný hlad. Viem, poznám to, pretože ani ja som nemala dostatočný hlad. Ale už ho mám.

No zároveň, treba si uvedomiť, že meditácia nie je len sed v dokonalej polohe lotusu, ruky na kolenách, nehybný ako soška Budhu. Nie, meditácia môže byť každý moment v tvojom živote, kedy vypneš myseľ, kedy si plne na niečo sústredený a užívaš si to. Môže to byť hra na bubnoch, môže to byť maľovanie, môže to byť aj tanec, či šport. A pri vcholnom sústredení každej z týchto meditácií je čosi spoločné – žiadne slová. A aj spev je meditácia. Pri speve totiž tiež nehovorí nehovorí tvoja myseľ, ale slová za teba hovorí tvoje srdce.

Preto cestujem sama.

Lebo môžem byť ticho. Na túto cestu som sa nevybrala aby som si urobila fotky na pekných miestach. A už tobôž nie v Indii. Do Indie ma zavolalo čosi, pocit, že sa tu potrebujem venovať sama sebe. Jóga, ajurvéda, ale hlavne – meditácia. A tak ticho meditujem.  Človek by si opýtal – ako preboha môžeš byť ticho alebo byť v tichu v Indii? A to by ste sa čudovali. Pretože všade navôkol je síce hluk, ale ten hluk sa vás nemusí týkať. Motorky trúbia aby dali najavo, že blížia, ale to je všetko, žiadna ďalšia informácia, ktorou by sa mala tvoja myseľ zaujímať. Nie je to žiadny signál, že si kretén na ceste, ako to robia ľudia v Európe. Áno, ľudia tu po tebe kričia aby si si niečo kúpil v ich stánku. Ale ani to ťa predsa nemusí zaujímať, keď si nič nechceš kúpiť. Nevolajú tak totiž len po tebe, osobne, ale okrikujú sa tak po každom. Oni sa neurazia keď si odkráčaš ďalej nevšímajúc si ich… tu si proste nič z toho nemusíš brať osobne. Preto v Indii cítim, že môžem byť ticho. A keď už chcem nielen to vnútorné, ale aj vonkajšie ticho, ubytujem sa v ašráme, idem na kurz potichu. Alebo najlepšie – odídem do hôr.

Preto kráčam aj v horách sama.

Na komunikáciu s prírodou sú predsa tiež slová zbytočné. Meditujem. Nádych, výdych. Krok. Nič viac. Tam hore, nad 4500 metrov je už riedky vzduch. A častokrát, presne tak ako ten kyslík, tak aj signál mobilných sietí ostal v dolinách v nižších polohách. Prečo od starostí, informácií, preč od slov. Bez kontaktu. Bez zlého pocitu, že neodpovedám okamžite na správy na sociálnych sieťach. Aj keď chcem vedieť ako sa má moja rodina a kamaráti, tam hore cítim úľavu od všetkých slov.

Tam hore je obloha sfarbená do kozmickej modrej, pretože tam som k vesmíru už tak celkom blízko. A jeho farba nie je zmenená šedou a bielou z oblakov, smogu, čohokoľvek.

Presne tak isto je to aj s tichom.

Si tak ďaleko od všetkého a tak blízko vesmíru, že tam počuť jeho ticho. Jemný  šum vesmíru. Prekvapivo presne ten istý šum, ktorý objavíš aj v sebe.

Prečo ten istý? Lebo raz možno pocítiš, čo to znamená, že celý vesmír mimo teba je len projekciou tvojej vlastnej mysle.

No nič z toho nezistíš, kým sa nerozhodneš mlčať.

Vipassana ti pomôže pochopiť ticho.

…a ako som si ja potom našla cestu k Vipassane

Priletela som na juh Indie a nemala som žiadne pevné plány, okrem jedného – že budem prvé týždne dobrovoľníčiť ako učiteľ jógy v Ajurvédskom centre na juhu Indie. Tentokrát som nechala všetko ostatné otvorené – „náhode“. Mala som len zhruba nápady, ako by som mohla cez Indiu týchto 6 mesiacov (pôvodný plán 😛 ) pocestovať, čo zhruba vidieť, ale tentokrát som chcela byť voľná. Ak mi niekto odporučí miesto, pôjdem tam, ak sa mi miesto zapáči, zostanem dlhšie, ak nie, posuniem sa ďalej.

A hlavne, nechala som to otvorené ľuďom, ktorých som vedela, že na svojej ceste musím stretnúť.  Pochopila som totiž, že náhody neexistujú a vedela som, že ak mám niekoho stretnúť, tak už je na ceste za mnou. Musím sa od nich naučiť niečo, čo môj život nasmeruje novým, na prvý pohľad neplánovaným smerom. Presne tak ako to bolo so stretnutím Patrycje uprostred hôr Himalájí, ktoré ma nasmerovalo po mojom príchode do Európy obratom späť do Ázie.

Je len na tebe, či si otvorený „náhode“, či si ochotný prestať svoj život držať kŕčovito vo svojich rukách, vo svojich plánoch, či si ochotný nechať veci byť také aké sú. Aké proste majú byť. Je len na tebe či máš „odvahu žiť život nebezpečne“, čo neznamená pohrávať sa s nebezpečnými situáciami, ale vystúpiť z bezpečia vopred naplánovaného sveta, komfortu a múrov, ktoré si si okolo seba sám vytvoril.

Ja som vtedy už bola pripravená. Pretože sa to hneď začalo diať…

Keď som prišla do Varkaly, kde som mala dobrovoľníčiť v rezorte Oceano, poslali ma do ich druhého rezortu, staršieho, priamo v dedine, nazývaného Eden Garden. Mala som tam vystriedať predchádzajúcu dobrovoľníčku.  Hneď ako som ju spoznala, vedela som, že si máme hrozne veľa čo povedať. Bola to Poľka Anna, ktorá už dlhšiu dobu žila v Londýne. Komunikatívna, svižná, ukecaná, až som jej miestami nestíhala! Typická Vata 😀 Iba po pár minútkach nášho rozhovoru večer na spoločnej izbe sme zistili, že sme si obe urobili kurz učiteľa jógy u tej istej školy. Akurát že on bola v ich hlavnom „sídle“ v Indickom Rishikeshi a ja som si ho urobila v ich „pobočke“ v Nepálskej Pokhare. Dokonca obe poznáme tých istých učiteľov! Napríklad Manoranjana, ktorého ja poznám skôr ako Manoj, alebo Baba a ktorý mimochodom pôsobil v Eden Garden predtým, pretože ho za ajurvédskeho terapeuta vyučili priamo tu, keď ho jeden z doktorov vzal z ulice a vychoval ako svojho druhého syna… Náhoda? Určite nie ? Ja už v to neverím.

Povedala mi aj čo všetko už v Indii pocestovala a aj to, že tu absolvovala kurz Vipassany. Povedala mi svoju skúsenosť a vravela, že Vipassana absolútne zmenila to, ako sa pozerá na svet. Je vďaka nej spokojnejšia, voľnejšia a šťastnejšia. A hlavne – aj jógu vníma úplne inak, omnoho viac preciťuje, čo to vlastne znamená keď si napríklad v nejakej polohe (asáne). Naučila sa skutočne pri jóge meditovať. Anna po chvíľke odišla, no sľúbili sme si, že sa určite ešte stretneme, ak naše cesty po Indii budú aspoň trošku blízko pri sebe. (Napokon to bolo dvakrát – v Indickom Hampi a ešte aj v Nepále v Katmandú).

Keď Anna odišla, naplno som sa venovala výučbe jógy a pomáhala som aj na recepcii. A tak som sa často rozprávala s hosťami, ktorí ku nám prichádzali. Nechávala som sa inšpirovať miestami, na ktorých boli oni, a aj ich životnými príbehmi. Tak som stretla aj jedného veľmi príjemného chlapíka z Anglicka, ktorý mal veľmi zaujímavú prácu. Bol „osobnostným koučom“, ktorý pomáhal ľuďom naučiť sa napĺňať ich životné ciele, hľadať motiváciu a nájsť v živote asi aj mentálny balans. A to robil nielen prostredníctvom školení, či sedení, ale aj vďaka meditáciám a jóge. Bol síce v Indii aj na dovolenke, ale popri tom šiel prednášať alebo učiť jógu kamsi blízko Mysure. Ak si dobre pamätám. Ani jeho meno si totižto nepamätám. Tie totiž nie sú podstatné u toľkého množstva ľudí, ktoré vo svete stretávaš. Pamätám si ale posolstvo, ktoré mi zanechal. Pamätám si, že povedal, ako mu Vipassana zmenila život. Povedal mi, že žiadny certifikát učiteľa jógy z teba dobrého učiteľ jógy nemusí automaticky spraviť. To, čo z teba spraví skutočného učiteľa jógy, je Vipassana. A tak bol druhým človekom, ktorého som v priebehu 2 týždňov stretla, s ktorým som sa o nej rozprávala.

Ale povedala som si – to bude asi tým, že som v týchto „jóga“ kruhoch. Tak som si povedala, že Vipassana musí byť  veľkým benefitom pre ľudí, ktorí sa už venujú jóge, pretože sú možno schopní vziať si z nej viac – možno kvôli tomu, že vďaka jóge sa naučili cítiť a počúvať svoje telo a keďže jóga je tiež v podstate meditáciou, len v pohybe a polohách. Začala ma fakt zaujímať.

Ale potom som z jóga kruhov odišla. Vyrazila som na svoju cestu smerom na sever. Na niektorých miestach som dobrovoľníčila, niekde som len cestovala. Gokarna nebola pôvodne absolútne v mojom pláne, chcela som ísť totiž pôvodne len to Goy. Ale niekto mi po ceste povedal, že Goa je príliš „turistická“ a ak hľadám skôr pokoj a pekné pláže nepreplnené ruskými a indickými turistami, tak by som mala ísť po ceste skôr do Gokarny, trochu južnejšie od Goy. Tak si vravím samozrejme prečo nie? Keď mi to odporučili ľudia, ktorí boli podobne naladení ako ja.

Ocitla som sa neskoro večer v malinkej, ale o to „neprekvapivo“ (už viem ako to v Indii je 😀 ) hlučnejšej, chaotickejšej dedinke. Nesmelo som vystúpila z tuktuku, ktorý som zdieľala s dvoma cuzincami od autobusovej zastávky. Tuktuk smeroval ďalej na ich ubytovanie kdesi ešte ďalej od dedinky. Mňa vysadil šofér tu, pretože mi vysvetlil, že ďalej už vedie len malá cesta pre peších kade on s tuktukom neprejde. Tak som sa vybrala pešo sama s celou batožinou ešte ďalších 10 minút po prašnej a úzkej ceste kdesi poza svätyňu, popri vysvietených obchodíkoch so suvenírmi. Po ceste ma však míňali nejaké tuktuky – takže tomu šoférovi sa proste len nechcelo zachádzať. Ocitla som sa kdesi na útesoch a po chvíli pátrania som napokon svoj hostel našla. Bol celkom nový a preto nemal dobré označenie, ale domáci z „reštaurácie“ (alebo skôr vývarovne pre miestnych) ma nasmerovali. Hostel La Vie Gokarna bol mimoriadne jednoduchý, bolo vidno, že to tam len pomaly rozbiehajú. Ale chlapík na recepcii bol neskutočne milý, aj keď bolo vidno, že to ešte nemá celkom dobre zorganizované, pretože s týmto biznisom len začína. Chýbalo mi tam nejaké spoločné miesto, ale najmä priestor na jógu. Ale nevadí, vstala som skorej ráno a zacvičila som si ju na úzkom priestore s kachličkami na zemi priamo pred izbami. Vtedy som si všimla mladého chalana, ktorý býval vo vedľajšej izbe. Mám nos na ľudí, a tento si niesol v rukách kopec ovocia, s príjemným a pokojným úsmevom v tvári. Pýtam sa ho, či to všetko mieni zjesť na raňajky! Zasmial sa a vysvetlil mi, že si to berie na celý deň na pláž. Že on nepotrebuje žiadne jedlo, hlavne len nech má ovocie a je spokojný. Vravím si toto je môj človek, úplne chápem! Ešte chvíľu sme pokecali, predstavili sa, bol z Nemecka, ešte na pár veciach príjemne zasmiali sa a potom odišiel. Ale napokon som z toho hostela odišla do vedľajšieho, Zostel. Nechýbali mi totiž len spoločné priestory, ale aj reštaurácia bola kdesi uprostred lúky iba taká búdka, bez dobrej kávy a nemala som kde poriadne cvičiť jógu. Šetrenie, nešetrenie, išla som do Zostela lebo mal „Vibes“ a všetko, čo som potrebovala. Tam som sa dozvedela aj ako sa dostanem na trošku opustenejšie pláže ako je tá priamo pri Gokarne, či tej ktorá je 10 minút neďaleko. Tieto pláže boli prístupné len pešo, k poslednej to malo trvať dobrú hodinu chôdze – „Moon beach“, „Half moon beach“ a posledná „Paradise Beach“. Hovorilo sa, že tieto pláže obľubujú hippiesaci, ktorí tu žijú aj dlhšiu dobu jednoducho v stanoch na pláži. Pár dní som strávila na bližších plážach, ako aj známej „Om beach“  a potom som sa rozhodla presunúť jeden deň k tým opusteným. Prejsť tam pešo a poobede sa vrátiť loďkou, ktorá ma vysadí na Om beach a odtiaľ si to odšlapem na hostel.

A tak som vyrazila. A bola som prekvapená, že na tej poslednej „Paradise Beach“ to nie je až také opustené. Nenašla som tam tých pravých hippiesákov, ale za to tám bolo pár „stánkov“ s ovocím, čo prevádzkovali nejakí miestni Indovia. Trošku neveriacky som odložila moju tašku iba tak pod palmu (totižto aj so zrkadlovkou a peniazmi vo vnútri) a išla som do vĺn v zálive. Ako som tak jedným okom stále sledovala tašku na pláži, nedávala úplný pozor na vlnky, tak ma jedna, avšak nie vlnka ale vlnisko chytila. So smiechom som sa z nej spamätávala a snažila dostať piesok z  plaviek. A počula som, že sa na mne smeje ešte ktosi ďalší, smiechom, ktorý mi je povedomý. Bol to presne ten mladý Nemec z prvého hostela. Aj keď som pôvodne chcela odísť niekedy poobede, napokon som šla úplne poslednou loďkou. V tých vlnách sme totiž prestáli takmer celé poobedie. Stretávala som po ceste mnoho ľudí, ale s niektorými som zvykla prehodiť len zopár slov. No potom som stretávala ľudí ako bol on, u ktorých som cítila, že by sme dokázali prekecať aj týždne. Rozprávali sme sa o mnohom, o ceste, o tom, že predtým robil nejakú nudnú praácu, ale teraz učí deti hrať na gitare a robí ho to mimoriadne šťastného. A o tom, že sa akurát vrátil z kurzu Vipassany na východe Indie. A ako všetci pred ním, povedal mi, že to bolo mimoriadne náročné, pre niekoho môže byť mimoriadne náročné 10 dní mlčať, sedieť 10 hodín denne a meditovať. A hlavne, pre niekoho môže byť ťažké to, čo sa odohráva s tvojou mysľou počas tejto meditácie. Povedal, že je to to najlepšie, čo v živote urobil…

A vtedy som si už vravela, že toto snáď nie je možné. Tak každý jeden človek, ktorého stretnem a s ktorým si mám čo povedať bol na Vipassane? Je toto normálne?

Vedela som teda už, že na ňu chcem ísť, ale stále som nebola rozhodnutá kde a kedy presne, čakala som na správny čas. No keď som sa s ním rozlúčila, vedela som, že už je ten čas. Je čas si nájsť vhodné miesto a na kurz sa zapísať. Keď som z Gokarny pokračovala do Goy dobrovoľníčiť, našla som si čas pozrieť na nete, že čoskoro budú otvorené zapisovania na kurzy na severe Indie kde som zvažovala, že by bolo vhodné pobudnúť keď sa v polke mája vrátim z Nepálu (kvôli počasiu som musela ísť kamsi viac do hôr, aby mi nebolo priteplo). Bolo to buď v Dehradune, čo je blízko Rishikeshu – rodiska jógy alebo v Dharamsale, trochu viac na severe a viac v horách. Vybrala som si Dharamsalu, nielen preto, že som verila, že tam bude v júny trošku chladnejšie. Ale hlavne pretože som zistila som, že je to exilové sídlo Dalaj Lámu. Vtedy som ešte netušila, že Vipassana je vlastne učením Budhu. No niečo vo mne rozhodlo, že chcem ísť na miesto, ktoré je presiaknuté energiou tibetských budhistických modlitieb, na miesto, ktoré Dalaj Láma pokladá za svoj domov odkedy musel opustiť Tibet.

Medzičasom som však odišla do Nepálu. Jednak som potrebovala opustiť Indiu na nejaký čas, pretože moje víza síce boli na pol roka, no mali podmienku, že sú dvojvstupové a jeden pobyt nesmie byť dlhší ako 90 dní. Naplánovala som si tak trek s kamarátmi, ktorí žijú v Pokhare a ktorých pokladám za jedných z mála ľudí, s ktorými som ochotná vybrať sa do Himaláji trekovať. V horách totiž musíš byť s tými správnymi ľuďmi. A títo boli tí najsprávnejší, pri nich som mala pocit, že sme akoby rodinou.

Na letisku Katmandú som stretla usmievavého a milého Nepálčana.  podstate som vtedy už trošku z Indie „utekala“, už som mala dosť otravných a selfie večne pýtajúcich Indov. A keby ma v Indii niekto oslovil, či mi môže pomôcť nezištne zohnať taxík z letiska do mesta, pošlem ho viete kam. Ale toto bol môj milovaný Nepál, do ktorého som sa nedočkavo konečne vrátila. A tak som mu dala šancu. Pracoval pre jednu turistickú a trekovú spoločnosť a „náhodne“ mal akurát jedného klienta Slováka. Tak to som hneď súhlasila, že pôjdeme v meste na pivo všetci spolu než sa presuniem do Pokhary. Náhodne, ten Slovák pochádza z mesta, kde som posledné 4 roky študovala PhD. Ale na to, aby sme sa stretli, na to sme sa potrebovali obaja vydať na svoje cesty do Ázie, do Nepálu, do hôr.

S týmto Slováčiskom sme si neskutočne sadli. Alebo aspoň to môžem povedať aspoň za moju stranu! 😀 Prekecali sme zase hodiny a hodiny a ja som sa cítila až trochu nepríjemne keď sme skĺzli do slovenčiny, pretože mal pri sebe kamaráta Poliaka a cítila som, že by sme mali hovoriť po Anglicky, aby rozumel aj on o čom sa diskutuje a necítil sa vylúčený. Ale ten prúd myšlienok, čo medzi nami tiekol si pýtal, aby sme sa stretli zase a povedali si mnohé po slovensky. Cítila som zase ten „klik“, že som sa stretla so správnym človekom! Možno by sa teraz na základe mojich predchádzajúcich skúsenosti mohlo zdať, že spomínam pretože už tiež bol na Vipassane. Ale práveže nebol. Ale pre neho som to bola zase ja tou, ktorá som mu o nej prvý krát povedala. Ale z toho, čo som dovtedy o nej cítila, čo všetko mi povedali ľudia, na ktorých názore mi záležalo, a z toho, čo som videla, aké iné, pokojné a vyrovnané životy práve všetci títo ľudia žijú, z toho všetkého som mu povedala, čo si o nej myslím a čo od nej čakám. Povedala som mu o tom, ako sa Vipassana začala manifestovať v mojom živote, pretože som začala stretávať ľudí, ktorí mi o nej toľko vraveli. A že som ju istú dobu odkladala na neskôr, na čas, kedy sa budem cítiť pripravená. Že ten čas už nastal. A že som sa už zapísala a teraz už na ňu len čakám, keď dokončím trek a vrátim sa do Indie.

A on? Povedal mi, že nechápe prečo, ale cíti, že by to chcel tiež vyskúšať, niečo ho na tom hrozne láka, ale nie je si úplne istý, je to také neplánované. No po jeho treku by na ňu v Nepále vlastne aj mal čas… A tak sme riešili len to, či pôjde na ňu v skoršom termíne do Lumbini, kde bude ale hrozne, naozaj hrozne teplo alebo pôjde pri Pokhare, kde by to bolo ale trošku neskôr a menej komfortne z hľadiska jeho plánov, ktoré chcel ešte doma stihnúť než odletí zase na Island. Povedala som mu nech sa prihlási na oba a potom nech sa rozhodne pred kurzom, stačí im totiž napísať mail, že ruší registráciu a oni pokojne posunú miesto niekomu, kto čaká v poradovníku (lebo áno, na kurzy je poradovník čakajúcich, pretože záujem zvykne byť obrovský). A ak si nie je istý, či to chce alebo zvládne, má teraz pár týždňov na treku na rozmýšľanie, a ak tam nebude chcieť ísť, tak proste potom zruší registráciu na oba.

Verila som, že má voči tomu rešpekt. O Vipassane som totiž dovtedy od každého počúvala, že „je to pravdepodobne to najťažšie, ale aj najkrajšie k živote, čo môžeš pre seba spraviť“. No a niektorí ľudia si nemusia byť hneď istí, či to naozaj chcú podstúpiť a vykročiť do tak veľkého neznáma… veď aj ja som si na svoj čas vyzrela.

Odišli sme obaja na svoje treky. On na Manaslu a ja s mojim kamarátmi do Dolné Dolpa, k jazerám Phoksundo a Rara. Napokon sme sa po trekoch v Pokhare opäť stretli. Rozhodoval sa stále, ale ak áno, tak by šiel do Lumbini. To by znamenalo, že on svoj kurz dokončí pár dní pred tým, než ja na svoj nastúpim v Indii. Mali sme teda aj čas medzi jeho a mojim kurzom porozprávať sa o tom, aké to bolo… No úprimne, bola som z toho trošku nervózna – cítila som totiž neskutočný záväzok. Pretože je to v poriadku pre mňa, ak sa pre niečo ťažké vo svojom živote rozhodnem. Rozhodnutie bolo moje a následky si tak nesiem sama. Ale keď odporučím čosi také niekomu inému? A ani nie za základe svojich skúseností lebo sama som to ešte neabsolvovala, ale len na základe pocitu?

Je naozaj správne, že som tak veľmi začala veriť čo mi hovorí moja intuícia a pocity v mojom tele?

Bolo by pre mňa obrovskou stratou, ak by mi vyčítal, že som ho na to poslala a nepáčilo sa mu tu, pretože on bol človekom, na ktorého názore mi neskutočne záležalo a nechcela som ho takýmto niečím stratiť. Ešte do posledných dní nebol rozhodnutý úplne. Pár nocí sme totiž strávili žúrkovaním po vonku a myslím, že ho lákalo ešte si s našou partiou, čo sme sa všetci pozbierali v horách, užiť ďalšie večere a noci. Ale napokon, v úplne posledný deň, kedy už mal poobede nastúpiť, do Lumbini odletel.

A vytratil sa tak na 10 dní z tohto sveta do sveta za múrmi meditačného centra

Od momentu kedy totiž vkročíš do centra, odkladáš mobil, notebook, akékoľvek iné spojenie so svetom, knihy, zošity, perá, akékoľvek modlitebné a rituálne predmety a od prvého dňa sa zaväzuješ, že budeš 10 dní dodržiavať „ušľachtilé ticho“ – teda nielen s nikým (okrem učiteľov a obsluhujúcich) nerozprávať, ale ani sa nikomu nedívať do očí, či tváre, nekomunikovať posunkami, telo mať zahalené a dodržiavať nielen 5 základných prikázaní, ale aj veľmi striktný časový režim – vstávať o 4.00 a chodiť spať o 21.30, a medzi tým neustále len s malými prestávkami meditovať.

A ja s malinkými pochybnosťami som pomaly odišla do Indie. Počítala som dni, ktoré mu ešte zostávajú z kurzu. Myslela som na to, ako to tam asi zvláda a zas a znova som sa upokojovala, že to bolo určite správne rozhodnutie, pretože som to tak cítila.

V poslednú noc, kedy mal ešte dodržiavať mlčanie som mala sen. Videla som ho v ňom ako sa snažil uniknúť pred obrovskými čiernymi vlkmi. Naháňali ho po pláni, utekal, no strhli no zem a svojim obrovskými pazúrmi poškriabali na tele. No napokon ich odohnal a zostal tam ležať. Bežala som k nemu, snažili sa chytiť aj mňa, ale nepodarilo sa im to. Pribehla som k nemu a rany som mu ošetrila. Bol v poriadku a mňa zaplavilo šťastie.

A tak som mu napísala správu, že už viem, že je to jeho posledný deň, a teda keď vyjde z Vipassany, nech sa mi ozve. Mala som totiž tento sen, ktorý som mu v krátkosti opísala a tak chcem vedieť, že je všetko v poriadku. Ozval sa, zavolali sme si. A jeho slová boli: „Veronička, ja som sa ti toľko krát snažil poslať nejaké myšlienky, odkázať ako tu s niektorými vecami naozaj zápasím. Vidím, že sa to podarilo, a ten sen, ten sen bol presne to, čo som zažíval. Tie vlky, to boli démoni mojej vlastnej mysle. Bolo to ťažké, ale som rád, že si mi o tom povedala, že som sa na to dal.“

Pred nejakým časom by som si povedala, že toto sa deje len v rozprávkach, či rozprávaniach trošku šialených ľudí. A teraz sa to deje mne, v mojom živote. Pretože som dala šancu plynúť čomukoľvek, tak sa mi ukazuje aj sila myšlienok.

A tak mi zostávalo už len pár dní do mojej Vipassany. Rozhodla som sa ich stráviť v malej dedinke blízko meditačného centra a venovať ten posledný týždeň príprave na režim počas kurzu a cvičením jógy, aby som spevnila ešte trochu chrbát, nech mi nerobí také problémy sedieť v meditačnej póze 10 hodín denne. Našla som si skvelého učiteľa jógy, opäť na mieste, ktoré som našla náhodne. Pozrela som si síce vopred kde asi by som našla nejaké hodiny jógy v dedinke Bhagsu, ale chcela som ich pobehať a rozhodnúť sa potom. A Bhagsu Yoga Institute mal výborné recenzie. Plánovala som ísť spať na jeden hostel, avšak keď som vystúpila z taxíka, jeden chlapík sa ma spýtal či nepotrebujem izbu. Tak mu vravím, že možno, nech mi povie cenu a ukáže čo má. Kým ma viedol k miestu len pár metrov od hlavnej uličky, avšak teraz už v pokoji mimo nej, pripojil sa k nám jeden chlapík – že ak to ja nebudem chcieť, tak si tú izbu vezme možno on. Majiteľ mi ukázal a ja som to vzala, presne takéto pokojné miesto, avšak blízko som potrebovala. A napokon náhoda? „Yoga Bhagsu Institute“ mal svoje miesto práve na najvyššom poschodí tohto ubytovania. A tak som majiteľovi povedala, že pôjdem určite nasledujúce ráno na tú jógu vyskúšať, či je to pre mňa dostatočne dobré a ak áno, tak zostanem aj na týždeň, pokým mi začne Vipassana.

A zostala som. Pretože Omji, učiteľ v tej škole jógy, je doposiaľ jedným z najlepších učiteľov, akých som kedy stretla.

Žasla som, že vedie sám svoju školu na 200YTC, akým mám aj ja, ale úplne iným spôsobom. Má iba najviac 5 žiakov a preberajú napríklad aj anatómiu ajúrvédsku a základy ajurvédy. Učiť mu to tam chodí Ajurvédska lekárka. Začala som žiarliť na jeho súčasných žiakov, ako dobre sa rozhodli! Môj kurz v Pokhare bol skvelý, ale videla som, že toto je omnoho osobnejšie (nás bolo vyše 20) a v niektorých oblastiach možno asi aj odbornejšie.

Na jednej z ranných hodín jógy som stretla chlapíka, o ktorom som z jeho konverzácie z inými ľuďmi zistila, že sa akurát vrátil z nejakej 10 dňovej meditácie. Tak si vravím, že to bude určite Vipassana. A tak som sa ho spýtala, či tam sú na sedenie meditačné vankúše alebo si mám doniesť svoj. Odpovedal, že nebol na Vipassane, ale hneď vedľa nej je Tushita centrum, kde  majú síce tiež 10 dňové kurzy, ale nie sú také „brutálne“ ako je Vipassana. Až ma zarazila jeho odpoveď! Mám sa čoho báť? Nie, bola som úplne, do poslednej svojej bunky rozhodnutá, že tam chcem ísť, aj keď to niekto popisuje ako „brutálne ťažké“ a „brutálne striktné“.

A čo s tými vankúšmi? Vraj tam sú. Ale v tom sa Omji ozval, : „Veronika, prosím, keď pôjdeš na Vipassanu, vezmi si jeden z vankúšov, ktoré tu mám ja pre svojich cvičiacich. Samozrejme, že chcem tým pomôcť aj Tebe. Ale v prvom rade, budem neskutočné šťastný ak im ho tam potom necháš, bude to dar, ktorý môžem Vipassane dať za to, ako zmenila a zlepšila môj život. Ja som svoj prvý kurz absolvoval keď som mal iba 16 rokov, moji rodičia vtedy museli podpisovať papier, že s tým súhlasia, pretože normálne to je až od 18tich rokov, kedy si legálne dospelý. Na strednej škole boli prekvapení keď som prišiel s požiadavkou, či by ma nemohli uvoľniť z vyučovania na 10 dní. Bol som prvým študentom vôbec, ktorý ich o čosi také žiadal. Kvôli meditácii. Ale keď som z Vipassany vyšiel, v priebehu 5 minút som s určitosťou vedel, akou cestou chcem aby sa môj život uberal. Mal som len 16, ale presne som vedel, čo chcem robiť a urobiť v tomto živote. Prosím, vyber si jeden, vezmi si ho a potom im ho tam nechaj.“

V posledné ráno som prechádzala ešte raz e-mail, ktorý som dostala od meditačného centra keď som sa registrovala pred tým nejakým vyše mesiacom. Prebehla som si ho vtedy, bol plný informácií o vhodnom oblečení, o tom, či sú povolené lieky, potraviny a ktoré veci je odporúčané si doniesť, ako baterku, budík a podobne. Prechádzala som si to ešte raz, aby som si bola istá, že mám všetko, čo potrebujem. A vtedy som si všimla jednu z posledných viet,  na rozdiel od iných, ktoré boli červeným a veľkým písmom a pritom podľa mňa boli menej podstatné, tak táto bola normálnym písmom. A pritom najdôležitejšia: „Prosím odpovedajte na tento mail pre potvrdenie Vášho záujmu o kurz“.

Myslela som, že tam na mieste úplne odpadnem. Akože už som sa dovtedy naučila prijímať veľa vecí  v živote také aké sú a že sa určite dejú z nejakého dôvodu. Ale toto?

Tak hrozne dlho som sa mentálne pripravovala na Vipassanu, že som bola plne rozhodnutá, že to chcem vyskúšať a podstúpiť. Všetko som tomu prispôsobila, plne sa na ňu pripravila, hodiny rozprávala s ľuďmi, ktorí ju už absolovali ako bola Patrycja. Nechcela som preto teraz prijať, že je úplne možné, že tam v ten deň prídem a zistím, že keďže som neodpovedala na e-mail, moje miesto posunuli ľuďom, ktorí sú na dlhých čakacích listoch. Snažila som sa upokojiť, presvedčiť sa, že to bude dobré, ale nedokázala som to.

Zbalila som si veci a celá rozochvená som teda potom prišla na rannú hodinu jógy k Omjimu a zverila som sa mu prečo som taká nervózna a nepokojná, chcela som od neho radu, názor, čo si o tom myslí, aká je šanca, že ma tam aj tak vezmú. Jeden zo študentov, ktorý sedel vedľa mňa mi povedal, že jemu sa stalo čosi podobné a že zvyknú byť veľmi striktní, že majú silné pravidlá a že mu vtedy odpísali, že ho nemôžu zaradiť, ale môže prísť a ak bude voľné miesto kvôli ľuďom, ktorí boli zapísaní ale neprišli, môžu ho vziať. Úplne ma to rozochvelo. Omji povedal, že sa mám upokojiť a nechať veci tak, ako sú. Ak mi je súdené Vipassanu absolvovať tu a teraz, vezmú ma. A ak ma nevezmú, nebolo mi to proste teraz súdené pre nejaký dôvod, pretože veci sa nedejú len tak. Snažila som sa sústrediť na jógu keď sme ju cvičili, ale moje myšlienky boli inde. Snažila som sa akceptovať, že proste asi to tak malo byť, ale nechcela som to prijať.

Na konci hodiny mi Omji naložil na ruky meditačný vankúš a povedal: „Keď teraz budeš vykračovať na cestu k meditačnému centru, vykroč s myšlienkou, že si už tam. Buď o tom plne presvedčená. A budeš tam“.

A tak som vykročila.

A bola som už tam.

Ako si Vipassana našla ku mne cestu

Pamätám si keď som prvý krát čítala to slovo „Vipassana“. Bolo to keď som posielala mail nepálskemu profesorovi pôsobiacemu na Univerzite Trivandrum v Katmandú, v Nepále, mala som s ním totiž rozbehnutú možnosť spolupráce a tak som mu písala mail, či sa môžem zastaviť u nich na univerzite keď priletím do Nepálu. Pripravovala som sa vtedy ešte len na moju prvú cestu do Ázie a potrebovala som si naplánovať, či sa stretnutie uskutoční pred mojim jóga kurzom alebo až potom predtým než z Nepálu odletím ďalej. (Vtedy som ešte všetko plánovala vopred! :D). Chcela som, aby sme sa o tom porozprávali už aj osobne a popozerala by som si priestory a vybavenie ich laboratórií. Prišla mi vtedy automatická odpoveď, že je momentálne 10dní mimo kancelárie, pretože odišiel na túto starovekú meditáciu pochádzajúcu z Indie. Pomyslela som si vtedy pár vecí: 1: že je zaujímavé, že ho na 10dní takto z práce pustia na meditáciu; 2. že zrejme musí pokladať túto meditáciu za dôležitú, že si na ňu minie 10dní dovolenky; 3. že táto meditácia prebieha v týchto 10 dňových kurzoch. Ale pustila som ju vtedy z hlavy…

Dovtedy som nemeditovala, ale už vtedy som vedela, že by som sa raz potrebovala meditáciu naučiť. Akú-takú meditáciu som totiž už zažívala na hodinách jógy, na ktoré som počas PhD štúdia začala chodiť. Meditácia tam bola vždy na konči každého cvičenia, keď sme si ľahli so Shawasany. Bolo nám povedané aby sme sa sústredili na dych, prehlbovali ho a postupne pozorovali telo, účinky cvičenia a ak bol niekde pocit napätia, s výdychom sme ho mali odstrániť a uvoľniť tak postupne celé telo. Po istom čase som naozaj začala cítiť, že po hodinách jógy sa vraciam ukľudnená, uvoľnená, moje telo a myseľ šťastnejšie. Ale často bolo pre mňa ťažké sústrediť sa, moja myseľ neskutočne skákala z miesta na miesto, ako divá opica. A keď prichádzali z okolia jóga haly nejaké zvuky, boli pre mňa rušivé, nevedela som eliminovať svoju reakciu na ne. Preto som si vravela, že ak sa vyberiem po PhD do Ázie, chcem sa určite naučiť okrem jógy aj meditovať.

Ako som teda plánovala, tak jóge som sa tam naozaj aj venovala na mesačnom kurze učiteľa jógy v Pokhare, v Nepále. A za týmto mesiacom sa mala na pláne 3 týždňový trek okolo Annapurny. Aj keď som pôvodne hľadala partnerov na trek cez TrekkingPartners, kvôli pocitu bezpečnosti a podobne, napokon som sa naň vybrala sama. Mesiac vkuse s tými istými ľuďmi počas kurzu jógy, ktorých som si nevybrala ako moju spoločnosť, bolo totiž pre mňa často energeticky vyčerpávajúce. Keď som chcela meditovať a chvíľu si oddýchnuť medzi jednotlivými hodinami, nebolo to možné. Stále sa niektorým osobám nezastavili ústa a museli tam rozoberať „strašne dôležité témy“. Pre väčšinu ľudí normálna situácia. No pre mňa to nebolo zvládnuteľné. Niektoré počas tohto intenzívneho cvičenia celý mesiac plakával po nociach, niekto prestal navštevovať všetky hodiny. A ja? Bola som nervózna, že nemám kam pred ľuďmi aspoň na moment ujsť, potrebovala som pokoj, potrebovala som aspoň trochu relaxu. Potrebovala som samotu! A tak som vyrazila sama s cieľom meditovať počas chôdze, čo by nebolo možné ak niekto kráča so mnou.

Aj keď som v autobuse stretla skvelých ľudí, s ktorými som aj zdieľala džíp a stretávali sme sa po ceste a na ubytovaniach, cez deň som kráčala sama a nijako som sa na nich neviazala. A tak som potom na ubytovaniach stretávala každý večer niekoho iného, nového. Niekto mi sadol, niekto nie. Niekedy sme celý večer prekecali, niekedy som si čítala celý večer knihu, odseparovaná sama vo svojej osobnej bublinke.

V ráno, keď som vyrážala z Mannangu do Khangsaru, prvej dedinky na ceste k jazeru Tilicho, ktoré bolo bočným trekom z hlavného okruhu okolo Annapurny, som opäť stretla dievča, ktoré som spoznala v autobuse. Bola riadne fit a tak bola celú dobu pár dní popredu, no keďže vybehla ešte na iné bočné treky, napokon som ju dobehla. Dohodli sme sa, že keď prídem do Khangsaru, skúsim ju pohľadať v dedinke, v ktorom ubytovaní zostala, aby sme mohli večer byť opäť spolu a pokecať.

Prišla som do Khangsaru, pozisťovala ceny na niektorých ubytkách na začiatku dedinky, no potom som napokon aj tak pokračovala do jej stredu. Hľadala som nejaké miesto, kde budem môcť ísť na wifi a napísať jej, pretože mobilný signálu tam samozrejme nebol. Vošla som teda do jedného priamo v strede dedinky a, „náhodou“, ona tam sedela! Rozprávala sa s jedným párikom z Poľska. Večer som sa s ňou potom rozprávala o mnohých veciach, no najmä o tom, čo som robila na PhD, o mojich plánoch na výskum v Nórsku/Islande/Nepále, o tom, že čakám na výsledky grantu. Mimoriadne ju to zaujímalo, tak sme prekecali celý večer. Iným ľuďom som vtedy nejako nestihla venovať pozornosť. Bavili sme sa aj o komplikovanosti, či nebezpečnosti terénu, ktorý nás na ceste k jazeru Tilicho na druhý deň čaká. Je tam piesčitý terén s vysokým rizikom zosuvov kamennej sute a štrku, po ktorom vedú cesty. A vtedy sa tá Poľka ponúkla, že oni sú tu so sprievodcom, že ak sa necítime bezpečne ísť tam samé, môžeme sa pripojiť k nim, že to je úplne najmenej, čo by pre nás vedela urobiť. Bolo to od nej veľmi milé a v jej hlase som cítila úprimný záujem o naše bezpečie. Avšak obe sme boli rovnakej povahy – kráčame rady samé, svojim tempom, svojou cestou. A tak sme napokon na druhý deň vyrazili všetci každý po svojom, ja, moja kamoška, aj párik so sprievodcom a nosičom.

V Tilicho Base Campe som v ten deň stretla mojich kamošov z autobusu – párik Argentínčanka a Talian, prisadla som si k nim na čaj. Boli o deň popredu a tak na Tilicho jazero vystúpili v ten deň a mali smolu na zatiahnutú oblohu, nevideli takmer nič. Chvíľu ma to lákalo ostať s nimi, ale napokon som pokračovala do druhého ubytovania, mali sme tam totiž rezervovanú izbu, ktorú som mala zdieľať s tou kamoškou. Na ceste som si nikdy nerezervovala ubytovanie, ale v Khangsare nám povedali, že v Base Campe to zvykne byť preplnené lebo sú tam len dve či tri ubytovania a tak nám tam zavolali a zarezervovali to.

No a tí Poliaci tam boli tiež. Až vtedy som sa s nimi začala rozprávať, boli to novomanželia Dominik a Patrycja. Dominik totiž prejavil veľký záujem o moje znalosti s prírodnej medicíny, indickej, európskej. On totiž inklinoval k tej čínskej, mal totiž nejaké zdravotné problémy a snažil sa ich vyriešiť touto cestou. Zistila som, že toto je vlastne ich svadobná cesta – 40 dní v Himalájach a že Annapurna je teda už len akýmsi záverom tohto treku. Po treku však plánujú zostať žiť v Pokhare. Keď ma Dominik neskutočne vyspovedal o všetkom, čo viem, čo by mu mohlo pomôcť a vysvetlila som mu princípy Ajurvédy, porozprávali sme ich s princípmi čínskej medicíny a podobne, na rad v rozhovore prišla Patrycja. Ona totiž počúvala náš rozhovor večer predtým a neskôr mi povedala, že sa so mnou strašne chcela porozprávať. Mimoriadne ju zaujalo, že som vysoko vzdelaná osoba s unikátnym zameraním, aktuálne na svojej, pravdepodobne aj spirituálnej, ceste. Začali sme sa rozprávať aj o meditácii a oni mi vtedy povedali, že obaja absolvovali Vipassanu. Hovorili o tom, že to nie je len obyčajná meditácia, ktorá ťa naučí kontrolovať myseľ, ale že je to život meniaci zážitok, ktorý ťa dokáže zbaviť utrpenia v ňom. Znelo to vtedy pre mňa asi až príliš dobre na to, aby som tomu hneď uverila a rozhodla sa na ňu ísť. Napokon, moja cesta v Ázii bola vtedy neskutočne preplánovaná a na žiadne takéto spontánne rozhodnutia nezostával čas.

S Patrycjou sme však mali veľmi dlhý rozhovor a úplne prekvapivo som sa jej zdôverila so všetkými myšlienkami a trápeniami, ktoré mám momentálne vo svojej hlave, na tomto treku a na svojej ceste po Ázii. Bolo to najmä to, že som vycestovala na tri mesiace preto, že čakám do decembra na výsledky grantu pre ten Nórsko/Islando/Nepálsky projekt, no vo svojom vnútri neskutočne riešim, či je to vlastne niečo, čo chcem. Čo urobím keď ten grant dostanem? Budem tam napokon chcieť ísť? Urobila som pre to tak veľa, prekonala pár komplikácií, tak by som sa dokázala ho napokon po udelení vzdať? Nie je to nelogické? A čo vlastne chcem? Chcem ešte stále pobehovať po svete, či už chcem pomýšľať nad možnosťou usadiť sa rodinou? Po pol roku v Nórsku som totiž pochopila, že je to krásna krajina, krásni a milí ľudia, ale nikdy, nikdy tam ako cudzinec nebudeš mať pocit, že si kompletne doma, oni ti vždy dajú pocítiť, že doma sú tu oni, Nóri, a ty si cudzinec. Oni sa ti nikdy neotvoria úplne. A Island? To je ešte viac takto, rozprávala som sa s o tom s kamarátom, ktorý tam žil 3 roky., chlad proste uzatvára ľudí. A pocit, že by som si mala nájsť pred tridsiatkou partnera? Ako? Keď budem dva roky na Islande na striedačku s Nepálom a tretí rok v Nórsku? Kto by toto kvôli mne vydržal?! 😀

Od prvého momentu som cítila voči Patrycji neskutočnú dôveru. A bola to práve ona, ktorá mi trošku otvorila oči, aby som sa pozrela sama na seba trošku s nadhľadu. Mala totiž aj skúsenosti s jej manželom, ktorý je podľa Ajurvédy tiež Pita a vedela teda, že toto je pre nás typické – pracovať hrozne tvrdo, mať silné ciele, sklony k plánovaniu všetkého, so sklonmi stále niečo dokazovať, nie iným, ale hlavne samým sebe, stále sa do niečoho hnať. A či nie je náhodou tento projekt len mojim tlakom samú na seba, aby som si mohla potom povedať, že som pracujem v Nórsku/Islande/Nepále a študujem čosi o Ajurvédskych bylinkách, čo som síce veľmi chcela, ale nie je to to, čo som doteraz študovala a chcela by som s tom pokračovať ale čosi, čo si vopred myslím, že bude fungovať, tak si to volím ako ľahkú cestu? Povedala mi, „Vieš, ja vidím dve Veroniky. Jedna je silná a sebavedomá žena, s obrovskými vedomosťami, veľký vedec, pobehuje si po svete, stále z miesta na miesto a skúma svoje bylinky, je rešpektovaná za svoje výsledky, za svoj výskum. Ale v tom svete je sama, pretože je preč od rodiny, priateľov a svojho vlastného sveta. No nepripúšťa si to, pretože tento výskum tak strašne chcela. Dusí to v sebe, a nie je z toho šťastná. A potom je tu druhá Veronika. Tá je v kruhu svojej rodiny a priateľov, láskavá a citlivá voči svojim milovaným, dvere jej domu sú vždy pre nich otvorené a rozlieha sa z nich smiech a vôňa dobrej kávy a mrkvového koláča. Síce nie je vo svete, ale pracuje na sebe a na tom, čo ju baví, avšak nie je na to sama. Do ničoho sa netlačí, nemá z toho stres a má svoj pravidelný režim, ktorý zistila, že veľmi potrebuje po tom, ako bola tak strašne unavená zo svojej cesty po Ázii, ktorá bola štýlom „všetko chcem vidieť“. Žije v prítomnom okamihu, s rozhodnutím byť šťastná v každom momente a je šťastná z toho, že môže byť na blízku ľuďom, ktorí ju potrebujú.“

Otvorilo mi to oči. A nechápala som, ako toto všetko zo mňa môže tak jednoducho cítiť? Ako môže tak veľmi dobre vedieť, čo je pre človeka skutočne dôležité? Že rodina a blízki, láska a pomoc druhým, to je to, čo ťa robí skutočne šťastným. Že spokojnosť sám so sebou a láska k sebe samému je alfou a omegou všetkého. Že ak sa ti niečo v živote deje, nie je to ani zlé ani dobré, a nič netrvá večne. Občas je dobré len to chvíľu pozorovať, že to v tebe vyvoláva isté emócie, ale netreba si nimi nechať vykoľajiť svoju vnútornú rovnováhu. Hovorila presne to, čo som už toľko krát čítala v spirituálnych knihách, ako „Sila prítomného okamihu“, „4 dohody“, či „Cesta pokojného bojovníka“. Akurát, že z nej nešli teoretické reči, ako z mnohých „spirituálnych“ ľudí, ktorých som dovtedy stretávala a mala som z nich skôr negatívny pocit, že sami seba klamú, pretože to, čo vravia z nich vôbec necítiť. No z nej išla pravda, skutočná pravda, ktorú vie, cíti a ktorú reálne žije.

Napokon mi povedala – toto je to, čo ťa naučí Vipassana.

Keď som sa vrátila domov, ani som už nerozmýšľala nad tým, že v Európe a doma zostávam. Prežila som doma krásne Vianoce, Nový rok, počkala som na jedno vyšetrenie u doktora a odišla som do Indie. Patrycja totiž zaliala vodou semienko Vipassany, ktoré som už v sebe mala „z predchádzajúcich životov“, a začalo klíčiť. Bolo teraz už na mne ako sa o neho postarám. A ja som zrazu vedela, že moja trojmesačná cesta po Ázii bola len začiatkom a som na správnej ceste.

A tak som odišla do Indie – nielen za jógou a Ajurvédou, ale aj za Vipassanou.