O mne

Pre niekoho som Veronika, pre iného zase Nony. Pre mnohých zase Veron, Nonul, Nika, či dokonca Sivovník (za Sivovníka vďaka Martuška <3 ) 🙂 Rozhodla som sa preto pre pseudonym, ktorý spája niektoré z nich – Veron.Non.

S tými toľkými menami to bude asi fakt tým – že blíženci. Jeden človiečik, avšak nielen množstvo mien, ale aj osobností vo vnútri 😉 Ja nikdy neviem čo skôr, kam skôr a kde by som najradšej s tým všetkým začala. Zaujímam ma tak veľa oblastí, že už neviem ako by som to všetko prepojila, nech sa venujem všetkému. Aj keď na tejto stránke zatiaľ prezentujem najmä fotografie a zážitky z ciest, časom sa podelím aj o ostatné témy, ktoré svietia v popise mojej stránky:

Začnem teda s fotografiou 🙂 Už dlhé roky fotím, začalo to kvetmi, pokračovalo prírodou, najmä horami. Najobľúbenejšími horami sú pre mňa ešte stále tiché a turistami až tak nenasiaknuté hory mojej rodnej Muránskej Planiny. No a v posledných rokoch som úplne podľahla cestovaniu – a tak fotím svet. Väčšinu sa potulujem a cestujem sama, je to neskutočný pocit voľnosti a pokoja. Myslím, že ak raz skúsite cestovať sami, pohltí vás to natoľko, že budete mať možno trošku problém neskôr cestovať opäť s niekým 😉 Aj keď si rada pozriem pláže, či mestá, starobylé pamiatky, zo všetkého ma však stále najviac priťahujú hory, chlad a samota uprostred nich. Milujem polárnu žiaru. A hlas vetra Himalájí.

Aj keď som vyštudovala farmáciu, neuberala som sa vo svojom profesijnom živote práve pôsobením v lekárni. Milujem nové podnety, neustále učenie sa a písanie – a tak som sa rozhodla byť opäť študentom a zároveň aj takým malým vedcom. To je výhoda doktorátu 🙂 Ako farmakológ som ďalej študovala ako pôsobia lieky a hľadala nové možnosti liečby kašľa. Našla som v sebe skrytú vášeň z učenia. Výučba študentov medicíny preto bola pre mňa nesmierne obľúbenou a naplňujúcou aktivitou. Občas ma však niekde môžete stretnúť aj v bielom, ako lekárnika. Vtedy to, ako tie lieky pôsobia, môžem s radosťu ozrejmovať aj ostatným, nielen medikom.

Na doktoráte ma však bavilo najviac to, že môžem do hĺbky študovať práve tú časť medicíny, ktorej verím najviac – tú prírodnú. Vyrastala som totiž v horách a práve bylinky nám boli vždy na pomoci. Asi najhrôzostrašnejší liek, ktorý si pamätám, že sme kupovali v lekárni bol sirup proti kašľu. Fytofarmakológia je teda mojou srdcovou záležitosťou a silu rastlín som študovala viac a viac dohĺbky. Časom sa moje znalosti rozšírili z európskych liečivých rastlín aj na rastliny, ktoré sa používajú v tradičných medicínach mnohých častí sveta – najmä v Indii. Výskum na indických liečivých rastlinách bol totižto aj náplňou mojej dizertačnej práce.

No a prečo práve indické rastliny? Pretože v Indii sa ešte stále vo veľkej miere (väčšej než západná medicína) používa tradičná indická medicína – Ayurvéda. V rámci nej majú svoje významné miesto mnohé z indických rastlín a ich účinok je overený nie stáročiami, ale tisícročiami používania. V Ayurvéde proste nepotrebujete o všetkom experimentálne podložené štúdie, vy sami vidíte a cítite, že svoj účinok má. Vo východnom svete je viera v tradičnú medicínu veľmi vysoká, no na západe sme tej našej už dávno prestali veriť. A pritom väčšina z moderných liekov má aj tak pôvod v rastlinných látkach – sú nim podobné, z nich odvodené alebo sa nimi inšpiruj. Ayurvéda je popri rastlinných preparátoch založená aj na správnej výžive a cvičení – najmä jej sesterskej vede – jóge, ktoré spolu dokážu byť tou najúčinnejšou formou liečby – prevenciou. Odcestovala som preto počas doktorátu na pol roka do Nórska, aby som sa výskumu rastlinných látok mohla venovať hlbšie u nórskych kolegov špecializovaných na výskum fytochemikálií. Nadobudnuté poznatky som neskôr prepojila so svojim výskumom.

No a s Nórskom sa už potom roztrhlo vrece s mojim cestovaním po Škandinávii. Sever, chlad, pokoj, to bolo to, čo ma najviac lákalo. Stále som išla za pokojom do hôr, no neskôr som si uvedomila, že pokoj môže byť všade tam, kde idem, ak si ho prinesiem v sebe samej. Popri hektickom a vyčerpávajúcom doktoráte ho však bolo ťažké v sebe nájsť. Do tej doby som už zvykla cvičievať jógu a už vtedy som vedela, že to je to tá správna cesta ako ho nájsť. Len nikdy nebol čas. Preto som sa rozhodla čas si konečne spraviť – po skončení doktorátu som sa rozhodla odísť sama na 3 mesiace do Ázie. S cieľom cestovať a spoznávať, ale najmä aj absolvovať kurz na učiteľa jógy. A kde by bolo pre mňa pre takýto kurz lepšie miesto, než na úpätiach tých najvyšších hôr sveta? Do Himalájí som sa potom vybrala na takmer mesiac aj sama potulovať.

Jóga pri Gangapurna Tal

A čo potom? Cítila som, že som iba na polceste. Cítila som, že nasleduje India. Koncom januára som preto odišla, s plánom ostať v Indii a Nepále pol roka. Pol rok však už prešiel a ja stále nenachádzam cestu domov. Naopak, mojim domovom sa stal svet a každučké miesto Indie a Nepálu, kde som sa dzržala.

V Indii a v Nepále som sa rozhodla dobrovoľníčiť. Každé z miest som si vybrala tak, aby som sa naučila niečo nové, čo chcem alebo potrebujem. Moja cesta preto nie je len o pekných fotkách z pekných destinácií. Moja cesta je o spoaznávaní sveta, toho navonok, i v mojom vnútri.

Tak sledujte moju cestu a nechajte sa inšpirovať 😉 Cestovať sama žena vôbec nie je také ťažké a nebezpečné.