Oči

Oči

Vrátim sa to ja?  Už pol roka jem rukami, oblečená v indickom oblečení, s úsmevom prechádzam trhmi a zjednávam cenu okry. Milujem ju. A štipku šafranu v zelenom čaji.

Vrátim sa vôbec?

A ak sa aj moje fyzické telo vráti … vráti sa aj moja duša? A moje srdce?

Kde sú vlastne teraz?
Iste niekde spolu. Veď v Indii a Nepále sa naučili kráčať už len spolu.

Ale kde sú?

Možno kdesi v ryžových poliach, po kolená v blatovej vode. Tancujú. A nedbajú už totiž vôbec o to, či sa vrátia domov špinavé. Veď je to len blato. S rozprestretými rukami nechávajú ohnuté hlávky kláskov ryže aby nežne hladili končeky ich prstov. Občas to zašteklí.

A možno sa kotúľajú so smiechom dolu Himalájskymi kopcami. Skončia s hlavou medzi voňavými kvetmi. Vystrú nohy a zaboria ich do čerstvej trávy. Rosa steká pomedzi ich prsty na nohách. Celé sú pehavé. Pehavé prirodzene i od drobných čiastočiek trávy, peľu a hliny.

Možno sedia práve v rikši, nechávajú ruch ulice nech ich drží v prítomnosti. Tu túúúúú, pozor, krava uprostred cesty. Veď no a čo?

A možno akurát hľadia do nepálskych očí. Chcú sa do nich ponoriť. Sú hlboké a tmavé, no niekedy z nich vidno len uzučký pásik. Práve také krásne sú keď sa smejú. A ešte krajšie keď sú smutné.

Možno práve moja duša a srdce objímajú svet. Spolu.


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *