Rok v Ázii. Prečo som ešte stále v Indii?

V Indii je ťažké oddychovať

Aj keď sa totiž rozhodnem, že sa niekde usadím a oddýchnem si a hlavne, že si nájdem čas na spísanie všetkých tých príbehov, čo som zažila za rok v Indii a v Nepále, nedá sa to proste. Každé miesto má jedinečný ráz, núti ma to objavovať, túlať sa a nechať sa zaviesť na miesta, ktoré mi bolo súdené objaviť. A hlavne, všade stretávam ľudí, s ktorými ma to veľmi láka stráviť celý voľný čas. Niekedy sa prerozprávame sa celú noc, smejeme pri raňajkách, ponárame do vlastného vnútra pri rannej jóge. Či sa len tak prechádzame po ghátoch Varanasí, sadneme na lavičku a mojim telom prebiehajú zimomriavky, keď sa započúvam do zvuku píšťalky, na ktorej hrá môj kamarát z Izraela, zatiaľ čo v pozadí vidím horieť dve ľudské telá. Ďalšie práve nesú k brehu Gangy, ponárajú ho do jej posvätnej vody a neskôr nesú na miesto, kde bude taktiež spálené. Jedno z horiacich tiel dohára, muž zo špeciálnej kasty ho uhasí vodou a v tom momente stúpajú mračná  popola k nebesiam a potom opäť klesajú nadol, popol ľudského tela padá na naše hlavy ako vločky snehu.

V Indii je ťažké očakávať pokoj navôkol

Človek musí byť vždy 100% prítomný, kráčať, uhýbať sa trúbiacim motorkám, obkračovať kravské lajná, vnímať ľudí na vôkol, no vyhýbať sa očnému kontaktu. Pretože po očnom kontakte sa ich zbavíš už len ťažko a je úplne jedno, či sa ti snažia niečo predať, ponúkajú rikšu, jednoducho zízajú, chcú sa s tebou rozprávať alebo žobrú. Toto všetko dokáže neskutočne čerpať energiu. Ale človek sa učí, obrňuje, posúva svoje hranice. Sľubovala som, že nikdy nepôjdem na sever Indie sama. Že nikdy nepôjdem nočným vlakom sama. A napokon? Uvedomila som si to až keď som ležala na izbe v Raxaule a snažila sa zaspať, no všade poletujúce komáre a hluk z recepcie mi nedovolil zažmúriť oka. Z Nepálu som sem prešla z Birgunju, po tom, ako sme hodinu čakali na colníka aby prišiel do imigračnej kancelárie a dal mi pečiatku do pasu, ma na hranici moji nepálski kamaráti naložili do tuktuku, zjednali cenu a zamávali so slovami „Suva Yatra“ – šťastnú cestu. Na tú jazdu tuktukom od hraníc k hotelu, ktorý vodič vlastne ani nepoznal, ale nepriznal to, na tú špinu a bordel, mŕtve psy v priekope, horiace odpadky, tmu a svetlá rikší poskakujúcich po hrboľatých cestách pozdĺž železničných koľajníc, ktoré len obrysmi prenikali cez mračná prachu, na hádku s vodičom o cene aj napriek tomu, že už bola dohodnutá. Ocitla som sa v Biháre, najšpinavšom, najchudobnejšom, najmenej vzdelanom štátu Indie s najväčšou mierou kriminality, kde ešte donedávna stále vyčíňali „daliti“ – potulní banditi, ktorí prepadávali tuktuky a taxíky so zbraňami s rukách…

Chudé ruky mi natŕčajú natŕčajú plechovú misku do cesty kamkoľvek sa pohnem

No azda najviac pri ceste k chrámu Mahabodi, postaveného pri strome Bodhi, pod ktorým Budha dosiahol osvietenie. Žobrajúci vedia, že sem prichádzajú ľudia z celého sveta, súcitiaci budhisti, či previnolo sa cítiaci ľudia z bohatých západných krajín, ktorí si myslia, že jednou mincou do žobravých rúk si kúpia odpustenie za svoj nadmerný blahobyt. Využívam všetko svoje sústredenie nenechať zviezť svoj zrak na pokrivené končatiny. A už vôbec nevytvoriť očný kontakt. „Máááám, Máááám“ kričia za mnou. Bez vedomosti, že tieto deformity týmto ľuďom robia schválne, buď organizované gangy alebo vlastní rodičia (!), aby ich mohli potom celý život využívať na žobranie, by človek asi len ťažko odvrátil zraz a chladne odkráčal. Keď Budha opustil svoj palác, vzdal sa toho byť princom a zbadal prvý krát v živote slepého, chorého a mŕtveho človeka, šokovalo ho to natoľko, že si dal za cieľ prísť na príčinu ľudského utrpenia. A ja sa vôbec nečudujem, prečo sa usadil práve tu. Práve tu sa človek ocitá v záplave utrpenia – ľudského, zvieracieho a celej prírody.

Toto všetko môžeš odsúdiť, môže ťa to iritovať, môžeš sa rozplakať, môžeš urobiť čokoľvek, ale kým si tu, budeš tomu čeliť zas a znova každý deň

Môžeš predtým utiecť a doma potom rozprávať o tom, aká je India otrasná. V tvojom západniarskom pohľade na svet opíšeš aké je nechutné, že Indovia jedia rukami a pritom nechápeš, čo je vlastne prirodzené.   Odsúdiš čupiace toalety a doma potom trpíš na hemoroidy a rakovinu hrubého čreva. Odsúdiš, že India je tak strašne úprimná a neskrýva nič.  Alebo, toto všetko môžeš použiť na svoj vlastný vnútorný rozvoj. Na cestu k vlastnému vnútornému pokoju keď si uvedomíš, že môžeš byť Indii vďačný, že tu ešte môžeš vidieť život taký, aký v skutočnosti je. Narodenie, smrť, a všetko to utrpenie medzi tým sa deje priamo pred tvojimi očami, priamo na uliciach. Na západe skrývame všetko utrpenie, zatvárame ho do nemocníc, starobincov a márnic. A zatvárame aj svoje vlastné utrpenie v sebe samých, tváriac sa, že všetko je v poriadku. Tu je pravda na každom rohu, nahá, nezaobalená, bez zlatého podnosu. Môžeš byť vďačný, že toto všetko ťa raz prinúti konečne pochopiť, že tvojim problémom nie je toto utrpenie, ale tvoja ignorancia. Ignorancia voči svetu, takému aký reálne je, ignorancia akceptovať prirodzený cyklus života a smrti. Ignorancia voči ostatným, vďaka ktorej máš pocit, že si tu len na návšteve a preto sa ťa utrpenie týchto ľudí nemusí týkať. Čím viac sa snažíš odosobniť, tým viac v tebe vrie hnev a podráždenie.

Jedinou cestou je toto všetko prijať

Prijať skutočnosť, že utrpenie tu vždy bolo a bude. A naučiť sa mať súcit s každou bytosťou, priateľom, nepriateľom, neznámym a akceptovať, že v skutočnosti nič také ako priateľ a nepriateľ neexistuje. Je to len pohľad ako sa na nich pozeráš ty sám, súdiš na základe svojich myšlienok a pocit do kategórií „mám rád, nemám rád, nezaujímam sa“. Naučiť sa akceptovať, že všetko ich konanie je spôsobené ich vlastným utrpením a zúfalou snahou sa z neho vymaniť. Naučiť sa súcitiť a pomôcť, ak vieš ako. Avšak na súcit potrebuješ veľkú dávku rozumu, aby si nevyhorel. Nemôžeš zachrániť všetkých, nemôžeš ochrániť všetkých. Niekedy si myslíme, že pomôžeme ak prihodíme mincu, no pritom žobravé deti len utvrdzujeme v tom, že škola je nanič, viac si zarobia na ulici. No pomáhame tak vlastne?

Mysli na to keď budeš nabudúce kráčať po uliciach Delhí

Mysli na to, koľko predsudkov voči tejto krajine máš. Mysli na to, že títo ľudia nie sú v podstate od teba iní. Mysli na to, že v minulých životoch si práve tu možno žil aj ty. Ja to o sebe viem, pretože stretávam mnohých ľudí, ktorí mi vravia, že cítia, že som ich skutočnou sestrou. Pretože cítim veci inak ako ostataní „západniari“. Pretože sa snažím pochopiť prečo robia veci tak ako ich robia, prečo sme sa my na západe rozhodli, že to, ako ich robíme my je automaticky lepšie, aj keď nie je. Pretože viem o ich tradičnej medicíne, Ajurvéde, viac ako oni sami, čo ich síce zahanbuje a pritom zároveň aj teší. Pretože sa snažím vytvoriť mosty medzi nami a nimi.

Preto tu ešte stále zostávam

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *