Blog

V ajurvédskej firme Vanamoolika

Moja cesta na toto zázračné miesto bola zase krásne “náhodná” a kľukatá.

Ale už som raz napísala o tom, že som akosi prestala veriť na náhodné stretnutia a tak aj náhodnosť môjho smerovania na toto miesto značne spochybňujem. Preto sa radšej pozastavím skôr pri tej kľukatosti.

Šofér miestneho autobusu si to valil po tejto ceste hustým lesom s (pre mňa no pre ostatných asi nie) prekvapivým sebavedomím a z času na čas majstrovsky kľučkoval pomedzi kravy, kozy a občas aj ľudí. Mala som čo robiť, aby som sa postojačky udržala pod váhou môjho batohu. Upretých bolo na mňa hádam sto očí. Vlastne celý autobus. A koľko očí, toľko asi aj úsmevov ? Teda prirodzene, deleno dvoma. Keď som popri ceste zbadala dopravné značky „pozor na prechádzajúce slony“, vedela som, že táto cesta sa ma isto zavedie na správne miesto… uprostred hôr Západných Ghátov.

Tentokrát žiadny Workaway, iba čistý krok do neznáma

Moje prvé dobrovoľníčenie vo Varkale som si našla cez Workaway, pretože som to pokladala za bezpečný spôsob. No tentokrát som sa k tomuto dobrovoľníčeniu dostala úplne inak – o Vanamoolike mi povedala moja kamarátka Klaudia, ktorá bola tiež dobrovoľníčkou vo Varkale. Vravela mi, že keď videla ako sa vyznám do Ayurvédy a ako veľmi ma to zaujíma, tak si hneď pomyslela, že toto miesto sa mi bude isto páčiť. Mala to byť totiž malinká firma, ktorá organickým spôsobom pestuje korenia a liečivé rastliny a z nich potom aj vyrába tradičné ayurvédske preparáty a lieky. Vravela mi, že tam raz bola na týždeň s kamarátom a bolo to super. Takže tentokrát žiadny Workaway, žiadny profil, žiadne ďalšie informácie. Začínala to byť pre mňa tá pravá, trochu menej plánovateľná India. Napriek tomu som premýšľala iba chvíľku, vedela som, že tam chcem ísť. Napísala som im jednoducho e-mail, v ktorom som sa stručne predstavila a že by som rada prišla najmä kvôli môjmu záujmu študovať Ajurvédu, chcela by som sa čosi priučiť ak budú vyrábať nejaký liek. Odpísal mi riaditeľ firmy, Chakochan, že je teraz síce dlhšie na služobke a tak už dlho nebol vo firme, čiže nemá potuchy, čo sa momentálne bude vyrábať, ale každopádne som viac než vítaná. A bývanie? Vyriešia vraj ubytovanie u niekoho doma (homestay)…

A tak som tam zrazu stála pred bránou Vanamooliky celá vytrasená z toho autobusu. A vítajú ma dve usmiate Indky: „Veronika? Už sme na teba čakali. Chakochan tu dnes nie je, ale môžeš si ísť zložiť veci a zajtra sa stretnete a porozprávate.“ Tak si vravím, že sakra, ponáhľala som sa a on tu nie je ešte, to som mohla zostať o jednu noc dlhšie v Mysore a zažiť aspoň nejaké oslavy sviatku Holi… Ale myšlienku som hneď zavrhla, učím sa nevyčítať si už nič.

Homestay priamo u “vedúceho”

Bol mi sľúbený nejaký homestay, no netušila som, že budem bývať priamo u riaditeľa! Privítala ma v jeho dome jeho žena Elsi. Nedokázala som odhadnúť, či sa jej pozdávam, bola svojská, síce bez zjavného úsmevu, odpovedajúca stroho, asi aj kvôli nedokonalej angličtine, ale bola ku mne milá. Mala som však naozaj zvláštny pocit, že ma tu bude hostiť riaditeľova žena, bude mi variť raňajky a večere. Samozrejme prišlo na otázky: „Si vydatá? Máš súrodencov? Čo robia rodičia?“. A dokonca „Chodíš do kostola?“ Vtedy som si všimla obraz Ježiša na stene a sochu Archanjela Michala v chodbe. Pripomenulo mi to, že India je neskutočne rôznorodá čo sa týka náboženstva a nie všetci sú hinduisti, moslimovia či budhisti. A práve tieto oblasti v horách sú veľmi silno kresťanské.

Na druhý deň som sa porozprávala s Chakochanom o tom, čo ma priviedlo na toto miesto a hlavne, ako mi môžu pomôcť. Prekvapilo ma to, ako to celé vníma a zostala som tak trošku zarazená, že mu mám povedať, čo by som tu vlastne chcela robiť. Mala som z neho od začiatku pocit, že mu ide o to, aby som si niečo pozitívne z Vanamooliky odniesla a niekam sa posunula.  Spomenul mi, že takto už prišlo mnoho ľudí a oni ich vždy radi pohostili, ukázali, čo robia a poskytli podporu pre spoluprácu. A tak má teraz priateľov na rôznych miestach sveta. Napríklad jedna žena, ktorá v Indii absolvovala školenia Ayurvédy tu ostala dlhšiu dobu, všeličomu sa priučila a niekoľko rokov po návrate do Španielska si potom dokonca otvorila čosi ako Ayurvédske spa. Háhajte ako sa to volalo. No samozrejme Spa Vanamoolika!

A tak sme sa dohodli, že tam zostanem predbežne týždeň a ak sa bude vyrábať nejaký liek vo farbrike, môžem sa zapojiť do prípravy. Ja som samozrejme zaútočila aj na knižnicu a našťastie som tam našla aj zopár kníh o bylinkách a Ajurvéde v angličtine a nie len v lokálnom jazyku – Malayalamčine.

So záujmom som sa poprechádzala po fabrike, nabalila sa knihami a poprechádzala po bylinkových záhradách. No a o pár dní neskôr som sa už pripojila k miestnym ženám, ktoré pracujú vo fabrike.

Rukami, nohami, posunkami… no hlavne s úsmevom!

To bol pre mňa úžasný zážitok! Pretože mnohé z nich takmer vôbec nevedeli po anglicky, no aj tak sme sa vždy nejako dorozumeli. A to proste s úsmevom, posunkami. A samozrejme, učili ma aj základy malaylamčiny ? Avšak úprimne, veľa si toho nepamätám. Ostala som pri poďakovaní. Aha a ešte viem povedať ako sa volám! “Ete pere Veronika“.

Boli veľmi zvedavé, ako takmer všetci Indovia, a samozrejme, zase chceli vedieť zase tie isté veci ako vždy všetci. Prvá vec ktorá väčšinou Indov zaujíma je, že či som vydatá. Po svojich skúsenostiach z cestovania predtým som však už prestala úprimne odpovedať, že momentálne nemám priateľa. Vychádzajú z toho totiž len ďalšie otázky a hlavne – ak sa to pýtajú muži, tak je lepšie povedať, že som zadaná, aby potom menej otravovali. Mala som skúsenosť, že jeden vodič tuktuku v Munnare sa po zistení, že som nezadaná, začal akosi viacej ku mne tisnúť pri fotení selfie. Ale tentokrát som nezaklamala, žiadny túliaci sa tuktukár mi nehrozil 😀 No ale dopadlo to tak, že som dostala definitívny ortieľ – že sa musím do Indie určite teda vrátiť a nájsť si tu nejakého Inda. Alebo lepšie – ony mi nájdu vhodného 😉

Pol dňa krájania koreňa

Prvé dni sme nevyrábali žiadny liek, vedela som však, že sa už niečo fakt konečne chystá – ženy vyrazili do záhrad nazbierať bylinky. Pripravovali sa teda postupne čerstvé suroviny na liek. Jeden deň som mala možnosť takmer celý stráviť krájaním koreňa, ktorý vypadal ako zázvor. To, že to nie je zázvor som nielen počula od žien, ale ešte som sa o tom aj sama presvedčila, keď som do kúska toho koreňa zahryzla. Tá horká chuť nechcela odísť ešte pekne dlhý čas 😀 Myslím, že to bola Galanga.

Keď sme dokrájali koreň, odbehli sme na ďalšie miesto vo fabrike. Bola tam obrovská hromada nezrelého čierneho korenia – kopy a kopy zelených guličiek. Zatiaľ, čo niektorí ešte ručne preosievali tieto guličky aby ich zbavili nečistôt, my sme postupne po častiach ponárali guličky v plátených vreciach do pripravených nádrží s vriacou vodou. Pod nádržou horel oheň z dreva, ktoré pozbierali na území firmy. Obarili sme ich na cca dve-tri minútky a potom sme ich zabalili do vriec a zamedzili prístupu vzduchu. Po istom čase sa zo zelených guličiek stali postupn stávali čierne. Guličky sa obvárajú nielen aby sa zbavili nečistôt, ale teplo zároveň naruší ich bunkové steny, čo urýchľuje pôsobenie enzýmovov spôsobujúcich hnednutie počas sušenia. Takto sa pripravuje čierne korenie. Tmavé guličky sme potom nasypali na plechy a vložili do sušičky.

Prvý doktor v živote!

Zaujímavé však bolo pozorovať, ako sa ku mne správali pracovníci vo firme. Evidentne som nebola prvá návšteva a to bolo dobre, pretože sa sami chytali možnosti vysvetliť mi, čo robia. Aj keď len tými posunkami a úsmevom. No ako návštevu ma samozrejme nechceli nechať s nimi nosiť ťažké vrecia s korením! V Indii je hosť “svätý”, prirovnala by som to nášmu “hosť do domu, Boh do domu”. Ženy sa ma samozrejme pýtali, čo som študovala a keď zistili, že som farmaceut, pozerali na mňa s rešpektom. Pani farmacuetka! No ešte výraznejšie to bolo, keď zo mňa vytiahli, že mám vyštudovaný doktorát, z farmakológie na medicíne. To mi už vtedy jedna zo žien zrazu s úklonom nesmelo podávala obe ruky, chcela sa ma dotknúť – bola som totiž prvý skutočný doktor PhD v jej živote, ktorého stretla. Bolo to pre ňu, jednoduchú ženu z dediny, čosi absolútne nepredstaviteľné!

Bolo to pre nich úplne zvláštne a asi nepochopiteľné, prečo trávim svoj čas práve takto, v Indii vzdelaní ľudia proste nepracujú manuálne.  A nevedeli ani pochopiť, prečo teda keď som vyštudovala to, čo som vyštudovala, prečo nechodím do práce, ktorá musí byť vysoko platená. Na to som študovala nie? Dokážem pochopiť, že pre nich je to totiž úplne iné, ani jedna z nich by si ani vonkoncom nemohla dovoliť vybrať sa niekam dobrovoľníčiť, keď ich doma čakajú hladné deti. Snažila som sa im vysvetliť, že som sem prišla preto, aby som sa naučila čosi aj od nich. Tu sú mojimi učiteľmi ony, jednoduché ženy, s mozoľmi na rukách od ťažkej práce, no s vráskami na očiach od úsmevu a večného smiechu. Chcela som, aby pochopili, že pre mňa som “tu a teraz som jedna z nich”, tu a teraz neplatia žiadne doktoráty, žiadne tituly. Myslím, že ich to trošku dojalo, pár slzičiek bolo v očiach, a aj ich to potešilo a bolo milé sledovať ako si na to časom zvykli a sami ma bez okolkov ootom zapájali do akejkoľvek práce. Samozrejme, vysvetľovali mi veci v malayalamčine! Tu podržať vrece, tu stlačiť gombík. A potom pár dní rezania etikiet orezávačkou. Veru som si raz aj zarezala do prsta! 😀

Kopy zelených guličiek

Ďalší z dní sme preberali čierne korenie. Vlastne to, ktoré bolo ešte zelené ? Tak som aspoň videla a zistila, čo všetko treba urobiť aby sme sa dopracovali k tým kopám zelených guličiek, ktoré sa potom obvárajú. Zo strapcov zeleného korenia sme vyberali červené guličky – to boli už dozreté plody, ktoré nie sú vhodné na spracovanie na čierne korenie. Zrelá dužina plodov by po obvarení a pri sušení buď začala hniť, alebo by sa oddelila varom… Dávali sme ich teda stranou a nechali sa potom namočené niekoľko dní aby z nich zišla tá zrelá červená šupka – výsledné svetlé guličky sa potom usušia. A tak sa získava biele korenie.

Myslím, že najmä tí, ktorí nepracujú manuálne, ale hlavou a musia pri práci veľa rozmýšľať, ako som to presne mala ja – ako farmaceut, ale najmä ako PhD študent – ma určite pochopia, že triediť celý deň guličky môže byť neskutočne oslobodzujúce. Tak isto pol dňa sekania koreňa. Nestávalo sa mi totiž často, že by som mohla vypnúť svoju hlavu a nemyslieť na nič. A pri rezaní etikiet som ani nesmela na nič iné myslieť. Raz mi ušla myseľ a zárez v prste bol na svete…

Tie zelené strapce sme potom odguličkovali – teda ja nie, pretože ženy to robili tak, že bosými nohami stúpali po hromadách zelených strapcov, kým guličky neopustili konáriky. No a ja som sa síce doteraz takmer do všetkého vždy pustila vyskúšať to, ale chodiť po korení sa mi nechcelo, hlavne keď som videla aké majú z toho červeno zafarbené chodidlá. Nedokázala som odhadnúť, či je to zafarbené šťavou, alebo ich to korenie štípe 😀

Konečne liek

Po pár dňoch sme sa už ale konečne dostali k výrobe nejakého ajurvédskeho lieku. Poučená medzičasom z ajurvédskych kníh som už vedela, ako pravé ajurvédske lieky (nie tie tabletky, čo predávajú v obchodoch a lekárňach ako „ajurvédske“) v skutočnosti vyzerajú a že to, čo ideme vyrábať – “lehhyam” – je niečo ako medicinálny džem. Hádam najznámejším z lehhyamov je Chawanaprasham, ktorého základom je plod Amla (Embilica officinalis), ďalej zmes asi 45 bylín a palmový cukor – jaggery. V Indii ho možno nájsť takmer vo všade, nielen v lekárňach aj v potravinách. Rozdiel je však v cene a teda hlavne v kvalite: niekde je to samý cukor, niekde nesprávna, resp. neoriginálna kombinácia bylín. Pamätám sa, že indický kolega na PhD v Nórsku, kde som polroka študovala mi práve o týchto problémoch s Chawanaprashamom vravel a používal pokrokovú techniku analýzy DNA rastlinného materiálu na to, aby zistil, ktoré rastliny sa presne nachádzajú v týchto lekvároch. A veru nie vždy tam bolo to, čo by tam malo byť, čo otvára mnoho ďalších otázok ohľadom kvality indických „ajuvédskych preparátov“. My sme ale tentoraz vyrábali iný lehhyam, taký ktorý sa používa pri bolestiach krížov a na podporu tvorby mlieka u žien po pôrode. Ničím z toho síce netrpím, ale aj tak som si z neho pár krát veru nabrala keď som ho miešala. A mám z neho aj pamiatku na pravej nohe – pri miešaní mi totiž spadla kvapka na bosú nohu a samozrejme, že po takej horúcej mase zostane popálenina. Ale iba malinká. No a bol skvelý, pretože tam išla aj škorica, klinčeky, muškátový oriešok a iné skvelé korenia. A kopec palmového cukru, tu ešte k tomu samozrejme v organickej kvalite.

Čo všetko mi to dalo?

Užívala som si tu prechádzky plantážami, ktoré som musela prejsť po ceste z domu do “práce”. Z úžasom som pozorovala ako vyzerá nezrelá káva, žuvala som jej plody, študovala vnútro a detaily banánového kvetu… Snažila som sa uhádnuť identitu liečivých stromov, ktoré boli vysadené v plantážach kávy… a každý voľný moment som sa schovávala s knihou v skleníku s bylinkami. Proste môj ajurvédsky a bylinkový raj!

Navyše, zistila som, že najkrajšie na cestovaní po Indii je to, keď môžeš spoznať naozaj lokálnych ľudí. Ľudí z dediniek, ktorí sa nesmelo so záujmom pozerajú na tvoju bielu pokožku keď sa prechádzaš po dedine do obchodu. Tu boli ľudia síce zvedaví, ale aj slušní a boli celí radi keď sa mi vedeli prihovoriť po anglicky, nijako ma neobťažovali ako by mnohí očakávali v Indii.

Skúsenosť pracovať s obyčajnými ľuďmi, ako boli tu vo fabrike bola úžasná. Ponorila som sa do ich sveta, užívala som si s nimi momenty voľna po obede, ktoré sme vyplnili čiernym čajom a vždy nejakými malými sladkosťami. A momenty kedy sa ženy jednoducho natiahli na dlážku, na aspoň trochu chladiace dlaždičky, a na polhodinku si zdriemli. Smiali sme sa na vtipoch, aj napriek našej jazykovej bariére. Nazrela som do ich súkromného života keď som povyzvedala ktorá ma koľko detí, videla som ich starosť i radosť v očiach.

Vďačnosť

Uvedomila som sim že na rozdiel od ľudí v krajinách ako je India, či Nepál, no aj mnohých ľudí na Slovensku mám šťastie. Mám šťastie, že si môžem dovoliť odísť na pol roka preč a skúmať svet zblízka, vlastnými očami a rukami. Mám šťastie a som vďačná, že ma moji rodičia vždy podporovali, aby som mohla študovať. A vďaka tomu som sa ponorila do štúdia s toľkou vášňou a mohla som vyštudovať všetko to, čo som vyštudovala. Mám šťastie, že vďaka tomu som mohla pracovať tak, ako som pracovala, že som našla možnosť pracovať ešte navyše aj popri štúdiu, po víkendoch, po poobediach. Bola som síce unavená, vyčerpaná, ale tak som to vtedy chcela – zavaliť sa prácou. Vďaka tomu som si ušetriť a byť tak úplne slobodná v rozhodnutí použiť to na moju cestu. Mám šťastie, že mám toho viac ako obrovské množstvo ľudí v krajinách akou je aj India – mám totiž šťastie, že ja pomoc nepotrebujem. A tak ju môžem naopak darovať pri dobrovoľníčení. A dostávam za to všetko, len nie peniaze. Úsmev, skúsenosti, zážitky, radosť, priateľstvá a neuveriteľne chutné indické jedlo. Ak sa vrátim po roku v Indii ešte pribratejšia, tak majte prosím so mnou porozumenie. Pani kuchárka vo Vanamoolike nado mnou stála vždy, keď som si naberala ryžu a zazerala troška keď jej nebolo podľa jej uváženia dostaočné množstvo. A Elsi, pani domáca, mi pre istotu naberá sama. A vždy núti zjesť ešte aspoň polku paroty aj keď vie, že mám osobne stanovený limit na dve čapati či paroty denne?

A za čo som dostala to všetko? Za to, že som sa chcela od nich niečo nové naučiť. Naučiť nielen vo fabrike, ale aj od ľudí, ich jazyk, ich kultúru. Toto je India, toto je láskavosť domácich, toto je skutočné preukázanie “hosť do domu, Boh do domu”. V Indii je možné všetko.

Mohlo by sa vám tiež páčiť...