10 dní ticha. Tak ju mnohí opisujú. Akoby to mlčanie na nej bolo to najťažšie. No počas týchto dní je ťažších mnoho iných vecí a pravidiel. Budíček 4:00 a zhasínanie svetiel o 21:30, meditácia 10 hodín denne, pričom trikrát denne by to mala byť hodina bez akéhokoľvek pohnutia, nutnosť dodržiavania 5 základných prikázaní a mnohých ďalších pravidiel. Až potom si uvedomíš, že vďačíš za to ticho. To mlčanie a ani jedno z pravidiel tam nie je len tak, že si to niekto vymyslel. Všetko je vytvorené tak, aby ťa to chránilo a pomáhalo ti to na tvojej ceste do seba. To ticho je na to, aby ťa nikto nevyrušoval, s nikým si sa neporovnával, aby tvoja myseľ bola čo najpokojnešia a čo najľahšie kontrolovateľná…
Ja neverím v žiadne náboženstvo. Avšak verím v čosi, čo nerada nazývam Bohom. Ak sa ma niekto pýta ako by som to nazvala, povedala by som, že verím v Prírodu. Tá je mojim Bohom, mojim svetom, mojim pravidlom.
Odkedy som si začala uvedomovať, že v čosi takéto verím, po celú tú dlhú dobu som nenašla systém, či učenie, ktoré by chápalo ako vidím svet ja – bez škatuľkovania sa do náboženstiev, bez vzývania kohosi svätého, s rešpektovaním prírody ako najmocnejšej energie a s pochopením, že všetko má svoj zmysel, pretože všetko na svete funguje pre „niečo“. Žasnem nad tým, ako sú naše telá dokonalé, že všetky zvieratá dokonale vyvinuté pre prostredie v ktorom žijú, rastliny, stromy, všetky formy života dokonale komunikujúce a vytvárajúce dokonalé systémy spolužitia, s dokonale jemnými a citlivými vzájomnými ovplyvneniami sa… Dlhú dobu som hľadala, kde je moja pravda. Až som došla k Vipassane.
Vipassane je meditácia, ale je od iných meditácií odlišná. Cieľom mnohým iných typov meditácie je kontrola – „Samadhí“, kedy sa vďaka koncentrácii dostáva myseľ pod kontrolu a tá tak konečne môže odpočívať bez toho aby bola neustále vyrušovaná myšlienkami. Kontrolu mysle je možné dosiahnuť mnohými spôsobmi a teda tak sa líšia aj jednotlivé meditačné techniky. Niektoré používajú modlitbu, niektoré opakovanie mantier, sústredenie sa na plameň sviečky, niektoré sa sústredia na vizualizáciu boha … Samádhi je krásny, potešujúci a lákavý stav, pretože keď myseľ konečne začne oddychovať, prichádza úľava, kompletné zaplavenie šťastím a pokojom… ale tento stav je len dočasný, trvá kým meditujúci zostáva v polohe, v meditácii, pokým sa osoba sústredí.
Aj Vipassana používa koncentráciu na dosiahnutie Samadhí. Avšak toto nie je jej cieľom, je to len nástrojom. Nástrojom na to, aby sme nerušene dokázali pozorovať realitu takú aká je. Vipassanu tak môžeme popísať ako akési „nahliadnutie“, jasný pohľad na to, čo sa v skutočnosti deje, tak ako sa to deje, aby sa naše vedomie dokázalo vymaniť z ilúzie, ktorá nás odrezáva od žitia v skutočnom svetle reality. Vipassana nie je o dočasnou, krátkodobom potešení z dosiahnutia Samadhí, je to neustály proces postupne zvyšujúceho uvedomovania si vnútorného fungovania reality. Trvá to možno roky, no raz sa meditujú vďaka nej dokáže dostať za stenu ilúzie a vkročí do sveta, skutočného sveta. Totot nazývame liberácia, či oslobodenie a je permanentné.
AJ keď je Vipassana najstaršou budhistickou meditačnou praktikou, pretože vychádza priamo zo slov Budhu, neznamná to, že keď meditujete Vipassanou, že ste automaticky budhisti. Budha nemal absolútny záujem o vytvorenie akéhokoľvek náboženstva, konvertovania kohokoľvek na jeho vieru alebo podobne. Budha proste na ceste k svojmu osvieteniu prišiel na to, čo je potrebné na to, aby sa človek odpútal od utrpenia. Nebol to žiadny mág, nedokázal nemožné, neliečil ľudí čarovným prútikom. On len ukazoval cestu, ktorou musí každý prejsť len sám ak sa chce dostať tiež k osvieteniu.
Podľa Budhu sú na tejto ceste základom tri zásady – „Síla“, „Samádhí“ a „Paňja“, teda morálnosť, kontrola mysle a poznanie.
Ak sa pozriete na mnohé z náboženstiev, zistíte, že tieto tri zásady sa vyskytujú v mnohých, v niektorých však čosi chýba. Nič z tohto však nie je spojené len s jedným konkrétnym náboženstvom. Žiť morálne, neubližovať druhým, naopak im pomáhať, byť plne vedomý a kontrolovať svoju myseľ a žiť v poznaní a pravde, nie len o nej čítať a ukladať ako poznatky do pamäte – s týmto každý musí súhlasiť, že na tom nie je nič zlé a ani „nábožensky ladené“.
Vipassana sa sústredí na pozorovanie a reálne pochopenie toho, že nič na tomto svete nie je permanentné, večné. Všetko dobré čo sa deje, všetko zlé čo sa deje, nič z toho nebude trvať večne. Základom je teda nenechať sa takýmito okolnosťami vyviesť z rovnováhy. Vďaka Vipassane sa učíme lepšie načúvať, lepšie cítiť, skutočne vnímať a načúvať svojim myšlienkam bez toho, aby sme sa nimi nechávali pohltiť. Častokrát si myslíme, že už toto všetko robíme, no v skutočnosti je to ako by sme spali. Proste nevenujeme dostatok pozornosti tomu, aby sme všimli, že nevenujeme dostatok pozornosti.
Preto som ja prijala Vipassanu tak ako som ju prijala. Nie je to o vzývaní nejakého boha tam kde na obláčiku, nie je to slepá viera v čosi po smrti, nie je to nič, čo by ma odrezávalo od vnímania skutočného sveta. Práve naopak, je to meditácia, ktorá mi pomáha naučiť sa žiť na plno, vnímavo a tu a teraz. Avšak nie je to „užívaní“ si bez ohľadu na ostatných a svet. Ak predsa niekomu ublížiš, je jasné, že ho tým raníš, ale musíš pochopiť, že zároveň raníš aj sám seba. To je zákon prírody. Vipassana je o týchto pochopení zákonov prírody, nie zákonov akéhosi človeka, ktorý si čosi zmyslel a vymyslel. Vipassana je technika, ktorá ťa očisťuje z vnútra a nestráca čas tým, aby ti vysvetľovala toto všetko v teórii. Ona ťa priamo necháva zažiť to a pocítiť, potom sám uveríš, čo je správne.
A prečo mám potrebu zdieľať moje skúsesenosti s Vipassanou? Lebo proste keď zažijete ako vám to zmení život, odstráni z neho veľké množstvo utrpenia, ktoré si sami vytvárame, okamžite príde pocit, že ak to tak veľmi pomohlo mne, chcem aby to pomohlo aj druhým.