Pamätám si keď som prvý krát čítala to slovo „Vipassana“. Bolo to keď som posielala mail nepálskemu profesorovi pôsobiacemu na Univerzite Trivandrum v Katmandú, v Nepále, mala som s ním totiž rozbehnutú možnosť spolupráce a tak som mu písala mail, či sa môžem zastaviť u nich na univerzite keď priletím do Nepálu. Pripravovala som sa vtedy ešte len na moju prvú cestu do Ázie a potrebovala som si naplánovať, či sa stretnutie uskutoční pred mojim jóga kurzom alebo až potom predtým než z Nepálu odletím ďalej. (Vtedy som ešte všetko plánovala vopred! :D). Chcela som, aby sme sa o tom porozprávali už aj osobne a popozerala by som si priestory a vybavenie ich laboratórií. Prišla mi vtedy automatická odpoveď, že je momentálne 10dní mimo kancelárie, pretože odišiel na túto starovekú meditáciu pochádzajúcu z Indie. Pomyslela som si vtedy pár vecí: 1: že je zaujímavé, že ho na 10dní takto z práce pustia na meditáciu; 2. že zrejme musí pokladať túto meditáciu za dôležitú, že si na ňu minie 10dní dovolenky; 3. že táto meditácia prebieha v týchto 10 dňových kurzoch. Ale pustila som ju vtedy z hlavy…
Dovtedy som nemeditovala, ale už vtedy som vedela, že by som sa raz potrebovala meditáciu naučiť. Akú-takú meditáciu som totiž už zažívala na hodinách jógy, na ktoré som počas PhD štúdia začala chodiť. Meditácia tam bola vždy na konči každého cvičenia, keď sme si ľahli so Shawasany. Bolo nám povedané aby sme sa sústredili na dych, prehlbovali ho a postupne pozorovali telo, účinky cvičenia a ak bol niekde pocit napätia, s výdychom sme ho mali odstrániť a uvoľniť tak postupne celé telo. Po istom čase som naozaj začala cítiť, že po hodinách jógy sa vraciam ukľudnená, uvoľnená, moje telo a myseľ šťastnejšie. Ale často bolo pre mňa ťažké sústrediť sa, moja myseľ neskutočne skákala z miesta na miesto, ako divá opica. A keď prichádzali z okolia jóga haly nejaké zvuky, boli pre mňa rušivé, nevedela som eliminovať svoju reakciu na ne. Preto som si vravela, že ak sa vyberiem po PhD do Ázie, chcem sa určite naučiť okrem jógy aj meditovať.
Ako som teda plánovala, tak jóge som sa tam naozaj aj venovala na mesačnom kurze učiteľa jógy v Pokhare, v Nepále. A za týmto mesiacom sa mala na pláne 3 týždňový trek okolo Annapurny. Aj keď som pôvodne hľadala partnerov na trek cez TrekkingPartners, kvôli pocitu bezpečnosti a podobne, napokon som sa naň vybrala sama. Mesiac vkuse s tými istými ľuďmi počas kurzu jógy, ktorých som si nevybrala ako moju spoločnosť, bolo totiž pre mňa často energeticky vyčerpávajúce. Keď som chcela meditovať a chvíľu si oddýchnuť medzi jednotlivými hodinami, nebolo to možné. Stále sa niektorým osobám nezastavili ústa a museli tam rozoberať „strašne dôležité témy“. Pre väčšinu ľudí normálna situácia. No pre mňa to nebolo zvládnuteľné. Niektoré počas tohto intenzívneho cvičenia celý mesiac plakával po nociach, niekto prestal navštevovať všetky hodiny. A ja? Bola som nervózna, že nemám kam pred ľuďmi aspoň na moment ujsť, potrebovala som pokoj, potrebovala som aspoň trochu relaxu. Potrebovala som samotu! A tak som vyrazila sama s cieľom meditovať počas chôdze, čo by nebolo možné ak niekto kráča so mnou.
Aj keď som v autobuse stretla skvelých ľudí, s ktorými som aj zdieľala džíp a stretávali sme sa po ceste a na ubytovaniach, cez deň som kráčala sama a nijako som sa na nich neviazala. A tak som potom na ubytovaniach stretávala každý večer niekoho iného, nového. Niekto mi sadol, niekto nie. Niekedy sme celý večer prekecali, niekedy som si čítala celý večer knihu, odseparovaná sama vo svojej osobnej bublinke.
V ráno, keď som vyrážala z Mannangu do Khangsaru, prvej dedinky na ceste k jazeru Tilicho, ktoré bolo bočným trekom z hlavného okruhu okolo Annapurny, som opäť stretla dievča, ktoré som spoznala v autobuse. Bola riadne fit a tak bola celú dobu pár dní popredu, no keďže vybehla ešte na iné bočné treky, napokon som ju dobehla. Dohodli sme sa, že keď prídem do Khangsaru, skúsim ju pohľadať v dedinke, v ktorom ubytovaní zostala, aby sme mohli večer byť opäť spolu a pokecať.
Prišla som do Khangsaru, pozisťovala ceny na niektorých ubytkách na začiatku dedinky, no potom som napokon aj tak pokračovala do jej stredu. Hľadala som nejaké miesto, kde budem môcť ísť na wifi a napísať jej, pretože mobilný signálu tam samozrejme nebol. Vošla som teda do jedného priamo v strede dedinky a, „náhodou“, ona tam sedela! Rozprávala sa s jedným párikom z Poľska. Večer som sa s ňou potom rozprávala o mnohých veciach, no najmä o tom, čo som robila na PhD, o mojich plánoch na výskum v Nórsku/Islande/Nepále, o tom, že čakám na výsledky grantu. Mimoriadne ju to zaujímalo, tak sme prekecali celý večer. Iným ľuďom som vtedy nejako nestihla venovať pozornosť. Bavili sme sa aj o komplikovanosti, či nebezpečnosti terénu, ktorý nás na ceste k jazeru Tilicho na druhý deň čaká. Je tam piesčitý terén s vysokým rizikom zosuvov kamennej sute a štrku, po ktorom vedú cesty. A vtedy sa tá Poľka ponúkla, že oni sú tu so sprievodcom, že ak sa necítime bezpečne ísť tam samé, môžeme sa pripojiť k nim, že to je úplne najmenej, čo by pre nás vedela urobiť. Bolo to od nej veľmi milé a v jej hlase som cítila úprimný záujem o naše bezpečie. Avšak obe sme boli rovnakej povahy – kráčame rady samé, svojim tempom, svojou cestou. A tak sme napokon na druhý deň vyrazili všetci každý po svojom, ja, moja kamoška, aj párik so sprievodcom a nosičom.
V Tilicho Base Campe som v ten deň stretla mojich kamošov z autobusu – párik Argentínčanka a Talian, prisadla som si k nim na čaj. Boli o deň popredu a tak na Tilicho jazero vystúpili v ten deň a mali smolu na zatiahnutú oblohu, nevideli takmer nič. Chvíľu ma to lákalo ostať s nimi, ale napokon som pokračovala do druhého ubytovania, mali sme tam totiž rezervovanú izbu, ktorú som mala zdieľať s tou kamoškou. Na ceste som si nikdy nerezervovala ubytovanie, ale v Khangsare nám povedali, že v Base Campe to zvykne byť preplnené lebo sú tam len dve či tri ubytovania a tak nám tam zavolali a zarezervovali to.
No a tí Poliaci tam boli tiež. Až vtedy som sa s nimi začala rozprávať, boli to novomanželia Dominik a Patrycja. Dominik totiž prejavil veľký záujem o moje znalosti s prírodnej medicíny, indickej, európskej. On totiž inklinoval k tej čínskej, mal totiž nejaké zdravotné problémy a snažil sa ich vyriešiť touto cestou. Zistila som, že toto je vlastne ich svadobná cesta – 40 dní v Himalájach a že Annapurna je teda už len akýmsi záverom tohto treku. Po treku však plánujú zostať žiť v Pokhare. Keď ma Dominik neskutočne vyspovedal o všetkom, čo viem, čo by mu mohlo pomôcť a vysvetlila som mu princípy Ajurvédy, porozprávali sme ich s princípmi čínskej medicíny a podobne, na rad v rozhovore prišla Patrycja. Ona totiž počúvala náš rozhovor večer predtým a neskôr mi povedala, že sa so mnou strašne chcela porozprávať. Mimoriadne ju zaujalo, že som vysoko vzdelaná osoba s unikátnym zameraním, aktuálne na svojej, pravdepodobne aj spirituálnej, ceste. Začali sme sa rozprávať aj o meditácii a oni mi vtedy povedali, že obaja absolvovali Vipassanu. Hovorili o tom, že to nie je len obyčajná meditácia, ktorá ťa naučí kontrolovať myseľ, ale že je to život meniaci zážitok, ktorý ťa dokáže zbaviť utrpenia v ňom. Znelo to vtedy pre mňa asi až príliš dobre na to, aby som tomu hneď uverila a rozhodla sa na ňu ísť. Napokon, moja cesta v Ázii bola vtedy neskutočne preplánovaná a na žiadne takéto spontánne rozhodnutia nezostával čas.
S Patrycjou sme však mali veľmi dlhý rozhovor a úplne prekvapivo som sa jej zdôverila so všetkými myšlienkami a trápeniami, ktoré mám momentálne vo svojej hlave, na tomto treku a na svojej ceste po Ázii. Bolo to najmä to, že som vycestovala na tri mesiace preto, že čakám do decembra na výsledky grantu pre ten Nórsko/Islando/Nepálsky projekt, no vo svojom vnútri neskutočne riešim, či je to vlastne niečo, čo chcem. Čo urobím keď ten grant dostanem? Budem tam napokon chcieť ísť? Urobila som pre to tak veľa, prekonala pár komplikácií, tak by som sa dokázala ho napokon po udelení vzdať? Nie je to nelogické? A čo vlastne chcem? Chcem ešte stále pobehovať po svete, či už chcem pomýšľať nad možnosťou usadiť sa rodinou? Po pol roku v Nórsku som totiž pochopila, že je to krásna krajina, krásni a milí ľudia, ale nikdy, nikdy tam ako cudzinec nebudeš mať pocit, že si kompletne doma, oni ti vždy dajú pocítiť, že doma sú tu oni, Nóri, a ty si cudzinec. Oni sa ti nikdy neotvoria úplne. A Island? To je ešte viac takto, rozprávala som sa s o tom s kamarátom, ktorý tam žil 3 roky., chlad proste uzatvára ľudí. A pocit, že by som si mala nájsť pred tridsiatkou partnera? Ako? Keď budem dva roky na Islande na striedačku s Nepálom a tretí rok v Nórsku? Kto by toto kvôli mne vydržal?! 😀
Od prvého momentu som cítila voči Patrycji neskutočnú dôveru. A bola to práve ona, ktorá mi trošku otvorila oči, aby som sa pozrela sama na seba trošku s nadhľadu. Mala totiž aj skúsenosti s jej manželom, ktorý je podľa Ajurvédy tiež Pita a vedela teda, že toto je pre nás typické – pracovať hrozne tvrdo, mať silné ciele, sklony k plánovaniu všetkého, so sklonmi stále niečo dokazovať, nie iným, ale hlavne samým sebe, stále sa do niečoho hnať. A či nie je náhodou tento projekt len mojim tlakom samú na seba, aby som si mohla potom povedať, že som pracujem v Nórsku/Islande/Nepále a študujem čosi o Ajurvédskych bylinkách, čo som síce veľmi chcela, ale nie je to to, čo som doteraz študovala a chcela by som s tom pokračovať ale čosi, čo si vopred myslím, že bude fungovať, tak si to volím ako ľahkú cestu? Povedala mi, „Vieš, ja vidím dve Veroniky. Jedna je silná a sebavedomá žena, s obrovskými vedomosťami, veľký vedec, pobehuje si po svete, stále z miesta na miesto a skúma svoje bylinky, je rešpektovaná za svoje výsledky, za svoj výskum. Ale v tom svete je sama, pretože je preč od rodiny, priateľov a svojho vlastného sveta. No nepripúšťa si to, pretože tento výskum tak strašne chcela. Dusí to v sebe, a nie je z toho šťastná. A potom je tu druhá Veronika. Tá je v kruhu svojej rodiny a priateľov, láskavá a citlivá voči svojim milovaným, dvere jej domu sú vždy pre nich otvorené a rozlieha sa z nich smiech a vôňa dobrej kávy a mrkvového koláča. Síce nie je vo svete, ale pracuje na sebe a na tom, čo ju baví, avšak nie je na to sama. Do ničoho sa netlačí, nemá z toho stres a má svoj pravidelný režim, ktorý zistila, že veľmi potrebuje po tom, ako bola tak strašne unavená zo svojej cesty po Ázii, ktorá bola štýlom „všetko chcem vidieť“. Žije v prítomnom okamihu, s rozhodnutím byť šťastná v každom momente a je šťastná z toho, že môže byť na blízku ľuďom, ktorí ju potrebujú.“
Otvorilo mi to oči. A nechápala som, ako toto všetko zo mňa môže tak jednoducho cítiť? Ako môže tak veľmi dobre vedieť, čo je pre človeka skutočne dôležité? Že rodina a blízki, láska a pomoc druhým, to je to, čo ťa robí skutočne šťastným. Že spokojnosť sám so sebou a láska k sebe samému je alfou a omegou všetkého. Že ak sa ti niečo v živote deje, nie je to ani zlé ani dobré, a nič netrvá večne. Občas je dobré len to chvíľu pozorovať, že to v tebe vyvoláva isté emócie, ale netreba si nimi nechať vykoľajiť svoju vnútornú rovnováhu. Hovorila presne to, čo som už toľko krát čítala v spirituálnych knihách, ako „Sila prítomného okamihu“, „4 dohody“, či „Cesta pokojného bojovníka“. Akurát, že z nej nešli teoretické reči, ako z mnohých „spirituálnych“ ľudí, ktorých som dovtedy stretávala a mala som z nich skôr negatívny pocit, že sami seba klamú, pretože to, čo vravia z nich vôbec necítiť. No z nej išla pravda, skutočná pravda, ktorú vie, cíti a ktorú reálne žije.
Napokon mi povedala – toto je to, čo ťa naučí Vipassana.
Keď som sa vrátila domov, ani som už nerozmýšľala nad tým, že v Európe a doma zostávam. Prežila som doma krásne Vianoce, Nový rok, počkala som na jedno vyšetrenie u doktora a odišla som do Indie. Patrycja totiž zaliala vodou semienko Vipassany, ktoré som už v sebe mala „z predchádzajúcich životov”, a začalo klíčiť. Bolo teraz už na mne ako sa o neho postarám. A ja som zrazu vedela, že moja trojmesačná cesta po Ázii bola len začiatkom a som na správnej ceste.
A tak som odišla do Indie – nielen za jógou a Ajurvédou, ale aj za Vipassanou.
