Rok v Ázii. Prečo som ešte stále v Indii?

V Indii je ťažké oddychovať

Aj keď sa totiž rozhodnem, že sa niekde usadím a oddýchnem si a hlavne, že si nájdem čas na spísanie všetkých tých príbehov, čo som zažila za rok v Indii a v Nepále, nedá sa to proste. Každé miesto má jedinečný ráz, núti ma to objavovať, túlať sa a nechať sa zaviesť na miesta, ktoré mi bolo súdené objaviť. A hlavne, všade stretávam ľudí, s ktorými ma to veľmi láka stráviť celý voľný čas. Niekedy sa prerozprávame sa celú noc, smejeme pri raňajkách, ponárame do vlastného vnútra pri rannej jóge. Či sa len tak prechádzame po ghátoch Varanasí, sadneme na lavičku a mojim telom prebiehajú zimomriavky, keď sa započúvam do zvuku píšťalky, na ktorej hrá môj kamarát z Izraela, zatiaľ čo v pozadí vidím horieť dve ľudské telá. Ďalšie práve nesú k brehu Gangy, ponárajú ho do jej posvätnej vody a neskôr nesú na miesto, kde bude taktiež spálené. Jedno z horiacich tiel dohára, muž zo špeciálnej kasty ho uhasí vodou a v tom momente stúpajú mračná  popola k nebesiam a potom opäť klesajú nadol, popol ľudského tela padá na naše hlavy ako vločky snehu.

V Indii je ťažké očakávať pokoj navôkol

Človek musí byť vždy 100% prítomný, kráčať, uhýbať sa trúbiacim motorkám, obkračovať kravské lajná, vnímať ľudí na vôkol, no vyhýbať sa očnému kontaktu. Pretože po očnom kontakte sa ich zbavíš už len ťažko a je úplne jedno, či sa ti snažia niečo predať, ponúkajú rikšu, jednoducho zízajú, chcú sa s tebou rozprávať alebo žobrú. Toto všetko dokáže neskutočne čerpať energiu. Ale človek sa učí, obrňuje, posúva svoje hranice. Sľubovala som, že nikdy nepôjdem na sever Indie sama. Že nikdy nepôjdem nočným vlakom sama. A napokon? Uvedomila som si to až keď som ležala na izbe v Raxaule a snažila sa zaspať, no všade poletujúce komáre a hluk z recepcie mi nedovolil zažmúriť oka. Z Nepálu som sem prešla z Birgunju, po tom, ako sme hodinu čakali na colníka aby prišiel do imigračnej kancelárie a dal mi pečiatku do pasu, ma na hranici moji nepálski kamaráti naložili do tuktuku, zjednali cenu a zamávali so slovami „Suva Yatra“ – šťastnú cestu. Na tú jazdu tuktukom od hraníc k hotelu, ktorý vodič vlastne ani nepoznal, ale nepriznal to, na tú špinu a bordel, mŕtve psy v priekope, horiace odpadky, tmu a svetlá rikší poskakujúcich po hrboľatých cestách pozdĺž železničných koľajníc, ktoré len obrysmi prenikali cez mračná prachu, na hádku s vodičom o cene aj napriek tomu, že už bola dohodnutá. Ocitla som sa v Biháre, najšpinavšom, najchudobnejšom, najmenej vzdelanom štátu Indie s najväčšou mierou kriminality, kde ešte donedávna stále vyčíňali „daliti“ – potulní banditi, ktorí prepadávali tuktuky a taxíky so zbraňami s rukách…

Chudé ruky mi natŕčajú natŕčajú plechovú misku do cesty kamkoľvek sa pohnem

No azda najviac pri ceste k chrámu Mahabodi, postaveného pri strome Bodhi, pod ktorým Budha dosiahol osvietenie. Žobrajúci vedia, že sem prichádzajú ľudia z celého sveta, súcitiaci budhisti, či previnolo sa cítiaci ľudia z bohatých západných krajín, ktorí si myslia, že jednou mincou do žobravých rúk si kúpia odpustenie za svoj nadmerný blahobyt. Využívam všetko svoje sústredenie nenechať zviezť svoj zrak na pokrivené končatiny. A už vôbec nevytvoriť očný kontakt. „Máááám, Máááám“ kričia za mnou. Bez vedomosti, že tieto deformity týmto ľuďom robia schválne, buď organizované gangy alebo vlastní rodičia (!), aby ich mohli potom celý život využívať na žobranie, by človek asi len ťažko odvrátil zraz a chladne odkráčal. Keď Budha opustil svoj palác, vzdal sa toho byť princom a zbadal prvý krát v živote slepého, chorého a mŕtveho človeka, šokovalo ho to natoľko, že si dal za cieľ prísť na príčinu ľudského utrpenia. A ja sa vôbec nečudujem, prečo sa usadil práve tu. Práve tu sa človek ocitá v záplave utrpenia – ľudského, zvieracieho a celej prírody.

Toto všetko môžeš odsúdiť, môže ťa to iritovať, môžeš sa rozplakať, môžeš urobiť čokoľvek, ale kým si tu, budeš tomu čeliť zas a znova každý deň

Môžeš predtým utiecť a doma potom rozprávať o tom, aká je India otrasná. V tvojom západniarskom pohľade na svet opíšeš aké je nechutné, že Indovia jedia rukami a pritom nechápeš, čo je vlastne prirodzené.   Odsúdiš čupiace toalety a doma potom trpíš na hemoroidy a rakovinu hrubého čreva. Odsúdiš, že India je tak strašne úprimná a neskrýva nič.  Alebo, toto všetko môžeš použiť na svoj vlastný vnútorný rozvoj. Na cestu k vlastnému vnútornému pokoju keď si uvedomíš, že môžeš byť Indii vďačný, že tu ešte môžeš vidieť život taký, aký v skutočnosti je. Narodenie, smrť, a všetko to utrpenie medzi tým sa deje priamo pred tvojimi očami, priamo na uliciach. Na západe skrývame všetko utrpenie, zatvárame ho do nemocníc, starobincov a márnic. A zatvárame aj svoje vlastné utrpenie v sebe samých, tváriac sa, že všetko je v poriadku. Tu je pravda na každom rohu, nahá, nezaobalená, bez zlatého podnosu. Môžeš byť vďačný, že toto všetko ťa raz prinúti konečne pochopiť, že tvojim problémom nie je toto utrpenie, ale tvoja ignorancia. Ignorancia voči svetu, takému aký reálne je, ignorancia akceptovať prirodzený cyklus života a smrti. Ignorancia voči ostatným, vďaka ktorej máš pocit, že si tu len na návšteve a preto sa ťa utrpenie týchto ľudí nemusí týkať. Čím viac sa snažíš odosobniť, tým viac v tebe vrie hnev a podráždenie.

Jedinou cestou je toto všetko prijať

Prijať skutočnosť, že utrpenie tu vždy bolo a bude. A naučiť sa mať súcit s každou bytosťou, priateľom, nepriateľom, neznámym a akceptovať, že v skutočnosti nič také ako priateľ a nepriateľ neexistuje. Je to len pohľad ako sa na nich pozeráš ty sám, súdiš na základe svojich myšlienok a pocit do kategórií „mám rád, nemám rád, nezaujímam sa“. Naučiť sa akceptovať, že všetko ich konanie je spôsobené ich vlastným utrpením a zúfalou snahou sa z neho vymaniť. Naučiť sa súcitiť a pomôcť, ak vieš ako. Avšak na súcit potrebuješ veľkú dávku rozumu, aby si nevyhorel. Nemôžeš zachrániť všetkých, nemôžeš ochrániť všetkých. Niekedy si myslíme, že pomôžeme ak prihodíme mincu, no pritom žobravé deti len utvrdzujeme v tom, že škola je nanič, viac si zarobia na ulici. No pomáhame tak vlastne?

Mysli na to keď budeš nabudúce kráčať po uliciach Delhí

Mysli na to, koľko predsudkov voči tejto krajine máš. Mysli na to, že títo ľudia nie sú v podstate od teba iní. Mysli na to, že v minulých životoch si práve tu možno žil aj ty. Ja to o sebe viem, pretože stretávam mnohých ľudí, ktorí mi vravia, že cítia, že som ich skutočnou sestrou. Pretože cítim veci inak ako ostataní „západniari“. Pretože sa snažím pochopiť prečo robia veci tak ako ich robia, prečo sme sa my na západe rozhodli, že to, ako ich robíme my je automaticky lepšie, aj keď nie je. Pretože viem o ich tradičnej medicíne, Ajurvéde, viac ako oni sami, čo ich síce zahanbuje a pritom zároveň aj teší. Pretože sa snažím vytvoriť mosty medzi nami a nimi.

Preto tu ešte stále zostávam

…a ako som si ja potom našla cestu k Vipassane

Priletela som na juh Indie a nemala som žiadne pevné plány, okrem jedného – že budem prvé týždne dobrovoľníčiť ako učiteľ jógy v Ajurvédskom centre na juhu Indie. Tentokrát som nechala všetko ostatné otvorené – „náhode“. Mala som len zhruba nápady, ako by som mohla cez Indiu týchto 6 mesiacov (pôvodný plán 😛 ) pocestovať, čo zhruba vidieť, ale tentokrát som chcela byť voľná. Ak mi niekto odporučí miesto, pôjdem tam, ak sa mi miesto zapáči, zostanem dlhšie, ak nie, posuniem sa ďalej.

A hlavne, nechala som to otvorené ľuďom, ktorých som vedela, že na svojej ceste musím stretnúť.  Pochopila som totiž, že náhody neexistujú a vedela som, že ak mám niekoho stretnúť, tak už je na ceste za mnou. Musím sa od nich naučiť niečo, čo môj život nasmeruje novým, na prvý pohľad neplánovaným smerom. Presne tak ako to bolo so stretnutím Patrycje uprostred hôr Himalájí, ktoré ma nasmerovalo po mojom príchode do Európy obratom späť do Ázie.

Je len na tebe, či si otvorený „náhode“, či si ochotný prestať svoj život držať kŕčovito vo svojich rukách, vo svojich plánoch, či si ochotný nechať veci byť také aké sú. Aké proste majú byť. Je len na tebe či máš „odvahu žiť život nebezpečne“, čo neznamená pohrávať sa s nebezpečnými situáciami, ale vystúpiť z bezpečia vopred naplánovaného sveta, komfortu a múrov, ktoré si si okolo seba sám vytvoril.

Ja som vtedy už bola pripravená. Pretože sa to hneď začalo diať…

Keď som prišla do Varkaly, kde som mala dobrovoľníčiť v rezorte Oceano, poslali ma do ich druhého rezortu, staršieho, priamo v dedine, nazývaného Eden Garden. Mala som tam vystriedať predchádzajúcu dobrovoľníčku.  Hneď ako som ju spoznala, vedela som, že si máme hrozne veľa čo povedať. Bola to Poľka Anna, ktorá už dlhšiu dobu žila v Londýne. Komunikatívna, svižná, ukecaná, až som jej miestami nestíhala! Typická Vata 😀 Iba po pár minútkach nášho rozhovoru večer na spoločnej izbe sme zistili, že sme si obe urobili kurz učiteľa jógy u tej istej školy. Akurát že on bola v ich hlavnom „sídle“ v Indickom Rishikeshi a ja som si ho urobila v ich „pobočke“ v Nepálskej Pokhare. Dokonca obe poznáme tých istých učiteľov! Napríklad Manoranjana, ktorého ja poznám skôr ako Manoj, alebo Baba a ktorý mimochodom pôsobil v Eden Garden predtým, pretože ho za ajurvédskeho terapeuta vyučili priamo tu, keď ho jeden z doktorov vzal z ulice a vychoval ako svojho druhého syna… Náhoda? Určite nie ? Ja už v to neverím.

Povedala mi aj čo všetko už v Indii pocestovala a aj to, že tu absolvovala kurz Vipassany. Povedala mi svoju skúsenosť a vravela, že Vipassana absolútne zmenila to, ako sa pozerá na svet. Je vďaka nej spokojnejšia, voľnejšia a šťastnejšia. A hlavne – aj jógu vníma úplne inak, omnoho viac preciťuje, čo to vlastne znamená keď si napríklad v nejakej polohe (asáne). Naučila sa skutočne pri jóge meditovať. Anna po chvíľke odišla, no sľúbili sme si, že sa určite ešte stretneme, ak naše cesty po Indii budú aspoň trošku blízko pri sebe. (Napokon to bolo dvakrát – v Indickom Hampi a ešte aj v Nepále v Katmandú).

Keď Anna odišla, naplno som sa venovala výučbe jógy a pomáhala som aj na recepcii. A tak som sa často rozprávala s hosťami, ktorí ku nám prichádzali. Nechávala som sa inšpirovať miestami, na ktorých boli oni, a aj ich životnými príbehmi. Tak som stretla aj jedného veľmi príjemného chlapíka z Anglicka, ktorý mal veľmi zaujímavú prácu. Bol „osobnostným koučom“, ktorý pomáhal ľuďom naučiť sa napĺňať ich životné ciele, hľadať motiváciu a nájsť v živote asi aj mentálny balans. A to robil nielen prostredníctvom školení, či sedení, ale aj vďaka meditáciám a jóge. Bol síce v Indii aj na dovolenke, ale popri tom šiel prednášať alebo učiť jógu kamsi blízko Mysure. Ak si dobre pamätám. Ani jeho meno si totižto nepamätám. Tie totiž nie sú podstatné u toľkého množstva ľudí, ktoré vo svete stretávaš. Pamätám si ale posolstvo, ktoré mi zanechal. Pamätám si, že povedal, ako mu Vipassana zmenila život. Povedal mi, že žiadny certifikát učiteľa jógy z teba dobrého učiteľ jógy nemusí automaticky spraviť. To, čo z teba spraví skutočného učiteľa jógy, je Vipassana. A tak bol druhým človekom, ktorého som v priebehu 2 týždňov stretla, s ktorým som sa o nej rozprávala.

Ale povedala som si – to bude asi tým, že som v týchto „jóga“ kruhoch. Tak som si povedala, že Vipassana musí byť  veľkým benefitom pre ľudí, ktorí sa už venujú jóge, pretože sú možno schopní vziať si z nej viac – možno kvôli tomu, že vďaka jóge sa naučili cítiť a počúvať svoje telo a keďže jóga je tiež v podstate meditáciou, len v pohybe a polohách. Začala ma fakt zaujímať.

Ale potom som z jóga kruhov odišla. Vyrazila som na svoju cestu smerom na sever. Na niektorých miestach som dobrovoľníčila, niekde som len cestovala. Gokarna nebola pôvodne absolútne v mojom pláne, chcela som ísť totiž pôvodne len to Goy. Ale niekto mi po ceste povedal, že Goa je príliš „turistická“ a ak hľadám skôr pokoj a pekné pláže nepreplnené ruskými a indickými turistami, tak by som mala ísť po ceste skôr do Gokarny, trochu južnejšie od Goy. Tak si vravím samozrejme prečo nie? Keď mi to odporučili ľudia, ktorí boli podobne naladení ako ja.

Ocitla som sa neskoro večer v malinkej, ale o to „neprekvapivo“ (už viem ako to v Indii je 😀 ) hlučnejšej, chaotickejšej dedinke. Nesmelo som vystúpila z tuktuku, ktorý som zdieľala s dvoma cuzincami od autobusovej zastávky. Tuktuk smeroval ďalej na ich ubytovanie kdesi ešte ďalej od dedinky. Mňa vysadil šofér tu, pretože mi vysvetlil, že ďalej už vedie len malá cesta pre peších kade on s tuktukom neprejde. Tak som sa vybrala pešo sama s celou batožinou ešte ďalších 10 minút po prašnej a úzkej ceste kdesi poza svätyňu, popri vysvietených obchodíkoch so suvenírmi. Po ceste ma však míňali nejaké tuktuky – takže tomu šoférovi sa proste len nechcelo zachádzať. Ocitla som sa kdesi na útesoch a po chvíli pátrania som napokon svoj hostel našla. Bol celkom nový a preto nemal dobré označenie, ale domáci z „reštaurácie“ (alebo skôr vývarovne pre miestnych) ma nasmerovali. Hostel La Vie Gokarna bol mimoriadne jednoduchý, bolo vidno, že to tam len pomaly rozbiehajú. Ale chlapík na recepcii bol neskutočne milý, aj keď bolo vidno, že to ešte nemá celkom dobre zorganizované, pretože s týmto biznisom len začína. Chýbalo mi tam nejaké spoločné miesto, ale najmä priestor na jógu. Ale nevadí, vstala som skorej ráno a zacvičila som si ju na úzkom priestore s kachličkami na zemi priamo pred izbami. Vtedy som si všimla mladého chalana, ktorý býval vo vedľajšej izbe. Mám nos na ľudí, a tento si niesol v rukách kopec ovocia, s príjemným a pokojným úsmevom v tvári. Pýtam sa ho, či to všetko mieni zjesť na raňajky! Zasmial sa a vysvetlil mi, že si to berie na celý deň na pláž. Že on nepotrebuje žiadne jedlo, hlavne len nech má ovocie a je spokojný. Vravím si toto je môj človek, úplne chápem! Ešte chvíľu sme pokecali, predstavili sa, bol z Nemecka, ešte na pár veciach príjemne zasmiali sa a potom odišiel. Ale napokon som z toho hostela odišla do vedľajšieho, Zostel. Nechýbali mi totiž len spoločné priestory, ale aj reštaurácia bola kdesi uprostred lúky iba taká búdka, bez dobrej kávy a nemala som kde poriadne cvičiť jógu. Šetrenie, nešetrenie, išla som do Zostela lebo mal „Vibes“ a všetko, čo som potrebovala. Tam som sa dozvedela aj ako sa dostanem na trošku opustenejšie pláže ako je tá priamo pri Gokarne, či tej ktorá je 10 minút neďaleko. Tieto pláže boli prístupné len pešo, k poslednej to malo trvať dobrú hodinu chôdze – „Moon beach“, „Half moon beach“ a posledná „Paradise Beach“. Hovorilo sa, že tieto pláže obľubujú hippiesaci, ktorí tu žijú aj dlhšiu dobu jednoducho v stanoch na pláži. Pár dní som strávila na bližších plážach, ako aj známej „Om beach“  a potom som sa rozhodla presunúť jeden deň k tým opusteným. Prejsť tam pešo a poobede sa vrátiť loďkou, ktorá ma vysadí na Om beach a odtiaľ si to odšlapem na hostel.

A tak som vyrazila. A bola som prekvapená, že na tej poslednej „Paradise Beach“ to nie je až také opustené. Nenašla som tam tých pravých hippiesákov, ale za to tám bolo pár „stánkov“ s ovocím, čo prevádzkovali nejakí miestni Indovia. Trošku neveriacky som odložila moju tašku iba tak pod palmu (totižto aj so zrkadlovkou a peniazmi vo vnútri) a išla som do vĺn v zálive. Ako som tak jedným okom stále sledovala tašku na pláži, nedávala úplný pozor na vlnky, tak ma jedna, avšak nie vlnka ale vlnisko chytila. So smiechom som sa z nej spamätávala a snažila dostať piesok z  plaviek. A počula som, že sa na mne smeje ešte ktosi ďalší, smiechom, ktorý mi je povedomý. Bol to presne ten mladý Nemec z prvého hostela. Aj keď som pôvodne chcela odísť niekedy poobede, napokon som šla úplne poslednou loďkou. V tých vlnách sme totiž prestáli takmer celé poobedie. Stretávala som po ceste mnoho ľudí, ale s niektorými som zvykla prehodiť len zopár slov. No potom som stretávala ľudí ako bol on, u ktorých som cítila, že by sme dokázali prekecať aj týždne. Rozprávali sme sa o mnohom, o ceste, o tom, že predtým robil nejakú nudnú praácu, ale teraz učí deti hrať na gitare a robí ho to mimoriadne šťastného. A o tom, že sa akurát vrátil z kurzu Vipassany na východe Indie. A ako všetci pred ním, povedal mi, že to bolo mimoriadne náročné, pre niekoho môže byť mimoriadne náročné 10 dní mlčať, sedieť 10 hodín denne a meditovať. A hlavne, pre niekoho môže byť ťažké to, čo sa odohráva s tvojou mysľou počas tejto meditácie. Povedal, že je to to najlepšie, čo v živote urobil…

A vtedy som si už vravela, že toto snáď nie je možné. Tak každý jeden človek, ktorého stretnem a s ktorým si mám čo povedať bol na Vipassane? Je toto normálne?

Vedela som teda už, že na ňu chcem ísť, ale stále som nebola rozhodnutá kde a kedy presne, čakala som na správny čas. No keď som sa s ním rozlúčila, vedela som, že už je ten čas. Je čas si nájsť vhodné miesto a na kurz sa zapísať. Keď som z Gokarny pokračovala do Goy dobrovoľníčiť, našla som si čas pozrieť na nete, že čoskoro budú otvorené zapisovania na kurzy na severe Indie kde som zvažovala, že by bolo vhodné pobudnúť keď sa v polke mája vrátim z Nepálu (kvôli počasiu som musela ísť kamsi viac do hôr, aby mi nebolo priteplo). Bolo to buď v Dehradune, čo je blízko Rishikeshu – rodiska jógy alebo v Dharamsale, trochu viac na severe a viac v horách. Vybrala som si Dharamsalu, nielen preto, že som verila, že tam bude v júny trošku chladnejšie. Ale hlavne pretože som zistila som, že je to exilové sídlo Dalaj Lámu. Vtedy som ešte netušila, že Vipassana je vlastne učením Budhu. No niečo vo mne rozhodlo, že chcem ísť na miesto, ktoré je presiaknuté energiou tibetských budhistických modlitieb, na miesto, ktoré Dalaj Láma pokladá za svoj domov odkedy musel opustiť Tibet.

Medzičasom som však odišla do Nepálu. Jednak som potrebovala opustiť Indiu na nejaký čas, pretože moje víza síce boli na pol roka, no mali podmienku, že sú dvojvstupové a jeden pobyt nesmie byť dlhší ako 90 dní. Naplánovala som si tak trek s kamarátmi, ktorí žijú v Pokhare a ktorých pokladám za jedných z mála ľudí, s ktorými som ochotná vybrať sa do Himaláji trekovať. V horách totiž musíš byť s tými správnymi ľuďmi. A títo boli tí najsprávnejší, pri nich som mala pocit, že sme akoby rodinou.

Na letisku Katmandú som stretla usmievavého a milého Nepálčana.  podstate som vtedy už trošku z Indie „utekala“, už som mala dosť otravných a selfie večne pýtajúcich Indov. A keby ma v Indii niekto oslovil, či mi môže pomôcť nezištne zohnať taxík z letiska do mesta, pošlem ho viete kam. Ale toto bol môj milovaný Nepál, do ktorého som sa nedočkavo konečne vrátila. A tak som mu dala šancu. Pracoval pre jednu turistickú a trekovú spoločnosť a „náhodne“ mal akurát jedného klienta Slováka. Tak to som hneď súhlasila, že pôjdeme v meste na pivo všetci spolu než sa presuniem do Pokhary. Náhodne, ten Slovák pochádza z mesta, kde som posledné 4 roky študovala PhD. Ale na to, aby sme sa stretli, na to sme sa potrebovali obaja vydať na svoje cesty do Ázie, do Nepálu, do hôr.

S týmto Slováčiskom sme si neskutočne sadli. Alebo aspoň to môžem povedať aspoň za moju stranu! 😀 Prekecali sme zase hodiny a hodiny a ja som sa cítila až trochu nepríjemne keď sme skĺzli do slovenčiny, pretože mal pri sebe kamaráta Poliaka a cítila som, že by sme mali hovoriť po Anglicky, aby rozumel aj on o čom sa diskutuje a necítil sa vylúčený. Ale ten prúd myšlienok, čo medzi nami tiekol si pýtal, aby sme sa stretli zase a povedali si mnohé po slovensky. Cítila som zase ten „klik“, že som sa stretla so správnym človekom! Možno by sa teraz na základe mojich predchádzajúcich skúsenosti mohlo zdať, že spomínam pretože už tiež bol na Vipassane. Ale práveže nebol. Ale pre neho som to bola zase ja tou, ktorá som mu o nej prvý krát povedala. Ale z toho, čo som dovtedy o nej cítila, čo všetko mi povedali ľudia, na ktorých názore mi záležalo, a z toho, čo som videla, aké iné, pokojné a vyrovnané životy práve všetci títo ľudia žijú, z toho všetkého som mu povedala, čo si o nej myslím a čo od nej čakám. Povedala som mu o tom, ako sa Vipassana začala manifestovať v mojom živote, pretože som začala stretávať ľudí, ktorí mi o nej toľko vraveli. A že som ju istú dobu odkladala na neskôr, na čas, kedy sa budem cítiť pripravená. Že ten čas už nastal. A že som sa už zapísala a teraz už na ňu len čakám, keď dokončím trek a vrátim sa do Indie.

A on? Povedal mi, že nechápe prečo, ale cíti, že by to chcel tiež vyskúšať, niečo ho na tom hrozne láka, ale nie je si úplne istý, je to také neplánované. No po jeho treku by na ňu v Nepále vlastne aj mal čas… A tak sme riešili len to, či pôjde na ňu v skoršom termíne do Lumbini, kde bude ale hrozne, naozaj hrozne teplo alebo pôjde pri Pokhare, kde by to bolo ale trošku neskôr a menej komfortne z hľadiska jeho plánov, ktoré chcel ešte doma stihnúť než odletí zase na Island. Povedala som mu nech sa prihlási na oba a potom nech sa rozhodne pred kurzom, stačí im totiž napísať mail, že ruší registráciu a oni pokojne posunú miesto niekomu, kto čaká v poradovníku (lebo áno, na kurzy je poradovník čakajúcich, pretože záujem zvykne byť obrovský). A ak si nie je istý, či to chce alebo zvládne, má teraz pár týždňov na treku na rozmýšľanie, a ak tam nebude chcieť ísť, tak proste potom zruší registráciu na oba.

Verila som, že má voči tomu rešpekt. O Vipassane som totiž dovtedy od každého počúvala, že „je to pravdepodobne to najťažšie, ale aj najkrajšie k živote, čo môžeš pre seba spraviť“. No a niektorí ľudia si nemusia byť hneď istí, či to naozaj chcú podstúpiť a vykročiť do tak veľkého neznáma… veď aj ja som si na svoj čas vyzrela.

Odišli sme obaja na svoje treky. On na Manaslu a ja s mojim kamarátmi do Dolné Dolpa, k jazerám Phoksundo a Rara. Napokon sme sa po trekoch v Pokhare opäť stretli. Rozhodoval sa stále, ale ak áno, tak by šiel do Lumbini. To by znamenalo, že on svoj kurz dokončí pár dní pred tým, než ja na svoj nastúpim v Indii. Mali sme teda aj čas medzi jeho a mojim kurzom porozprávať sa o tom, aké to bolo… No úprimne, bola som z toho trošku nervózna – cítila som totiž neskutočný záväzok. Pretože je to v poriadku pre mňa, ak sa pre niečo ťažké vo svojom živote rozhodnem. Rozhodnutie bolo moje a následky si tak nesiem sama. Ale keď odporučím čosi také niekomu inému? A ani nie za základe svojich skúseností lebo sama som to ešte neabsolvovala, ale len na základe pocitu?

Je naozaj správne, že som tak veľmi začala veriť čo mi hovorí moja intuícia a pocity v mojom tele?

Bolo by pre mňa obrovskou stratou, ak by mi vyčítal, že som ho na to poslala a nepáčilo sa mu tu, pretože on bol človekom, na ktorého názore mi neskutočne záležalo a nechcela som ho takýmto niečím stratiť. Ešte do posledných dní nebol rozhodnutý úplne. Pár nocí sme totiž strávili žúrkovaním po vonku a myslím, že ho lákalo ešte si s našou partiou, čo sme sa všetci pozbierali v horách, užiť ďalšie večere a noci. Ale napokon, v úplne posledný deň, kedy už mal poobede nastúpiť, do Lumbini odletel.

A vytratil sa tak na 10 dní z tohto sveta do sveta za múrmi meditačného centra

Od momentu kedy totiž vkročíš do centra, odkladáš mobil, notebook, akékoľvek iné spojenie so svetom, knihy, zošity, perá, akékoľvek modlitebné a rituálne predmety a od prvého dňa sa zaväzuješ, že budeš 10 dní dodržiavať „ušľachtilé ticho“ – teda nielen s nikým (okrem učiteľov a obsluhujúcich) nerozprávať, ale ani sa nikomu nedívať do očí, či tváre, nekomunikovať posunkami, telo mať zahalené a dodržiavať nielen 5 základných prikázaní, ale aj veľmi striktný časový režim – vstávať o 4.00 a chodiť spať o 21.30, a medzi tým neustále len s malými prestávkami meditovať.

A ja s malinkými pochybnosťami som pomaly odišla do Indie. Počítala som dni, ktoré mu ešte zostávajú z kurzu. Myslela som na to, ako to tam asi zvláda a zas a znova som sa upokojovala, že to bolo určite správne rozhodnutie, pretože som to tak cítila.

V poslednú noc, kedy mal ešte dodržiavať mlčanie som mala sen. Videla som ho v ňom ako sa snažil uniknúť pred obrovskými čiernymi vlkmi. Naháňali ho po pláni, utekal, no strhli no zem a svojim obrovskými pazúrmi poškriabali na tele. No napokon ich odohnal a zostal tam ležať. Bežala som k nemu, snažili sa chytiť aj mňa, ale nepodarilo sa im to. Pribehla som k nemu a rany som mu ošetrila. Bol v poriadku a mňa zaplavilo šťastie.

A tak som mu napísala správu, že už viem, že je to jeho posledný deň, a teda keď vyjde z Vipassany, nech sa mi ozve. Mala som totiž tento sen, ktorý som mu v krátkosti opísala a tak chcem vedieť, že je všetko v poriadku. Ozval sa, zavolali sme si. A jeho slová boli: „Veronička, ja som sa ti toľko krát snažil poslať nejaké myšlienky, odkázať ako tu s niektorými vecami naozaj zápasím. Vidím, že sa to podarilo, a ten sen, ten sen bol presne to, čo som zažíval. Tie vlky, to boli démoni mojej vlastnej mysle. Bolo to ťažké, ale som rád, že si mi o tom povedala, že som sa na to dal.“

Pred nejakým časom by som si povedala, že toto sa deje len v rozprávkach, či rozprávaniach trošku šialených ľudí. A teraz sa to deje mne, v mojom živote. Pretože som dala šancu plynúť čomukoľvek, tak sa mi ukazuje aj sila myšlienok.

A tak mi zostávalo už len pár dní do mojej Vipassany. Rozhodla som sa ich stráviť v malej dedinke blízko meditačného centra a venovať ten posledný týždeň príprave na režim počas kurzu a cvičením jógy, aby som spevnila ešte trochu chrbát, nech mi nerobí také problémy sedieť v meditačnej póze 10 hodín denne. Našla som si skvelého učiteľa jógy, opäť na mieste, ktoré som našla náhodne. Pozrela som si síce vopred kde asi by som našla nejaké hodiny jógy v dedinke Bhagsu, ale chcela som ich pobehať a rozhodnúť sa potom. A Bhagsu Yoga Institute mal výborné recenzie. Plánovala som ísť spať na jeden hostel, avšak keď som vystúpila z taxíka, jeden chlapík sa ma spýtal či nepotrebujem izbu. Tak mu vravím, že možno, nech mi povie cenu a ukáže čo má. Kým ma viedol k miestu len pár metrov od hlavnej uličky, avšak teraz už v pokoji mimo nej, pripojil sa k nám jeden chlapík – že ak to ja nebudem chcieť, tak si tú izbu vezme možno on. Majiteľ mi ukázal a ja som to vzala, presne takéto pokojné miesto, avšak blízko som potrebovala. A napokon náhoda? „Yoga Bhagsu Institute“ mal svoje miesto práve na najvyššom poschodí tohto ubytovania. A tak som majiteľovi povedala, že pôjdem určite nasledujúce ráno na tú jógu vyskúšať, či je to pre mňa dostatočne dobré a ak áno, tak zostanem aj na týždeň, pokým mi začne Vipassana.

A zostala som. Pretože Omji, učiteľ v tej škole jógy, je doposiaľ jedným z najlepších učiteľov, akých som kedy stretla.

Žasla som, že vedie sám svoju školu na 200YTC, akým mám aj ja, ale úplne iným spôsobom. Má iba najviac 5 žiakov a preberajú napríklad aj anatómiu ajúrvédsku a základy ajurvédy. Učiť mu to tam chodí Ajurvédska lekárka. Začala som žiarliť na jeho súčasných žiakov, ako dobre sa rozhodli! Môj kurz v Pokhare bol skvelý, ale videla som, že toto je omnoho osobnejšie (nás bolo vyše 20) a v niektorých oblastiach možno asi aj odbornejšie.

Na jednej z ranných hodín jógy som stretla chlapíka, o ktorom som z jeho konverzácie z inými ľuďmi zistila, že sa akurát vrátil z nejakej 10 dňovej meditácie. Tak si vravím, že to bude určite Vipassana. A tak som sa ho spýtala, či tam sú na sedenie meditačné vankúše alebo si mám doniesť svoj. Odpovedal, že nebol na Vipassane, ale hneď vedľa nej je Tushita centrum, kde  majú síce tiež 10 dňové kurzy, ale nie sú také „brutálne“ ako je Vipassana. Až ma zarazila jeho odpoveď! Mám sa čoho báť? Nie, bola som úplne, do poslednej svojej bunky rozhodnutá, že tam chcem ísť, aj keď to niekto popisuje ako „brutálne ťažké“ a „brutálne striktné“.

A čo s tými vankúšmi? Vraj tam sú. Ale v tom sa Omji ozval, : „Veronika, prosím, keď pôjdeš na Vipassanu, vezmi si jeden z vankúšov, ktoré tu mám ja pre svojich cvičiacich. Samozrejme, že chcem tým pomôcť aj Tebe. Ale v prvom rade, budem neskutočné šťastný ak im ho tam potom necháš, bude to dar, ktorý môžem Vipassane dať za to, ako zmenila a zlepšila môj život. Ja som svoj prvý kurz absolvoval keď som mal iba 16 rokov, moji rodičia vtedy museli podpisovať papier, že s tým súhlasia, pretože normálne to je až od 18tich rokov, kedy si legálne dospelý. Na strednej škole boli prekvapení keď som prišiel s požiadavkou, či by ma nemohli uvoľniť z vyučovania na 10 dní. Bol som prvým študentom vôbec, ktorý ich o čosi také žiadal. Kvôli meditácii. Ale keď som z Vipassany vyšiel, v priebehu 5 minút som s určitosťou vedel, akou cestou chcem aby sa môj život uberal. Mal som len 16, ale presne som vedel, čo chcem robiť a urobiť v tomto živote. Prosím, vyber si jeden, vezmi si ho a potom im ho tam nechaj.“

V posledné ráno som prechádzala ešte raz e-mail, ktorý som dostala od meditačného centra keď som sa registrovala pred tým nejakým vyše mesiacom. Prebehla som si ho vtedy, bol plný informácií o vhodnom oblečení, o tom, či sú povolené lieky, potraviny a ktoré veci je odporúčané si doniesť, ako baterku, budík a podobne. Prechádzala som si to ešte raz, aby som si bola istá, že mám všetko, čo potrebujem. A vtedy som si všimla jednu z posledných viet,  na rozdiel od iných, ktoré boli červeným a veľkým písmom a pritom podľa mňa boli menej podstatné, tak táto bola normálnym písmom. A pritom najdôležitejšia: „Prosím odpovedajte na tento mail pre potvrdenie Vášho záujmu o kurz“.

Myslela som, že tam na mieste úplne odpadnem. Akože už som sa dovtedy naučila prijímať veľa vecí  v živote také aké sú a že sa určite dejú z nejakého dôvodu. Ale toto?

Tak hrozne dlho som sa mentálne pripravovala na Vipassanu, že som bola plne rozhodnutá, že to chcem vyskúšať a podstúpiť. Všetko som tomu prispôsobila, plne sa na ňu pripravila, hodiny rozprávala s ľuďmi, ktorí ju už absolovali ako bola Patrycja. Nechcela som preto teraz prijať, že je úplne možné, že tam v ten deň prídem a zistím, že keďže som neodpovedala na e-mail, moje miesto posunuli ľuďom, ktorí sú na dlhých čakacích listoch. Snažila som sa upokojiť, presvedčiť sa, že to bude dobré, ale nedokázala som to.

Zbalila som si veci a celá rozochvená som teda potom prišla na rannú hodinu jógy k Omjimu a zverila som sa mu prečo som taká nervózna a nepokojná, chcela som od neho radu, názor, čo si o tom myslí, aká je šanca, že ma tam aj tak vezmú. Jeden zo študentov, ktorý sedel vedľa mňa mi povedal, že jemu sa stalo čosi podobné a že zvyknú byť veľmi striktní, že majú silné pravidlá a že mu vtedy odpísali, že ho nemôžu zaradiť, ale môže prísť a ak bude voľné miesto kvôli ľuďom, ktorí boli zapísaní ale neprišli, môžu ho vziať. Úplne ma to rozochvelo. Omji povedal, že sa mám upokojiť a nechať veci tak, ako sú. Ak mi je súdené Vipassanu absolvovať tu a teraz, vezmú ma. A ak ma nevezmú, nebolo mi to proste teraz súdené pre nejaký dôvod, pretože veci sa nedejú len tak. Snažila som sa sústrediť na jógu keď sme ju cvičili, ale moje myšlienky boli inde. Snažila som sa akceptovať, že proste asi to tak malo byť, ale nechcela som to prijať.

Na konci hodiny mi Omji naložil na ruky meditačný vankúš a povedal: „Keď teraz budeš vykračovať na cestu k meditačnému centru, vykroč s myšlienkou, že si už tam. Buď o tom plne presvedčená. A budeš tam“.

A tak som vykročila.

A bola som už tam.

Ako si Vipassana našla ku mne cestu

Pamätám si keď som prvý krát čítala to slovo „Vipassana“. Bolo to keď som posielala mail nepálskemu profesorovi pôsobiacemu na Univerzite Trivandrum v Katmandú, v Nepále, mala som s ním totiž rozbehnutú možnosť spolupráce a tak som mu písala mail, či sa môžem zastaviť u nich na univerzite keď priletím do Nepálu. Pripravovala som sa vtedy ešte len na moju prvú cestu do Ázie a potrebovala som si naplánovať, či sa stretnutie uskutoční pred mojim jóga kurzom alebo až potom predtým než z Nepálu odletím ďalej. (Vtedy som ešte všetko plánovala vopred! :D). Chcela som, aby sme sa o tom porozprávali už aj osobne a popozerala by som si priestory a vybavenie ich laboratórií. Prišla mi vtedy automatická odpoveď, že je momentálne 10dní mimo kancelárie, pretože odišiel na túto starovekú meditáciu pochádzajúcu z Indie. Pomyslela som si vtedy pár vecí: 1: že je zaujímavé, že ho na 10dní takto z práce pustia na meditáciu; 2. že zrejme musí pokladať túto meditáciu za dôležitú, že si na ňu minie 10dní dovolenky; 3. že táto meditácia prebieha v týchto 10 dňových kurzoch. Ale pustila som ju vtedy z hlavy…

Dovtedy som nemeditovala, ale už vtedy som vedela, že by som sa raz potrebovala meditáciu naučiť. Akú-takú meditáciu som totiž už zažívala na hodinách jógy, na ktoré som počas PhD štúdia začala chodiť. Meditácia tam bola vždy na konči každého cvičenia, keď sme si ľahli so Shawasany. Bolo nám povedané aby sme sa sústredili na dych, prehlbovali ho a postupne pozorovali telo, účinky cvičenia a ak bol niekde pocit napätia, s výdychom sme ho mali odstrániť a uvoľniť tak postupne celé telo. Po istom čase som naozaj začala cítiť, že po hodinách jógy sa vraciam ukľudnená, uvoľnená, moje telo a myseľ šťastnejšie. Ale často bolo pre mňa ťažké sústrediť sa, moja myseľ neskutočne skákala z miesta na miesto, ako divá opica. A keď prichádzali z okolia jóga haly nejaké zvuky, boli pre mňa rušivé, nevedela som eliminovať svoju reakciu na ne. Preto som si vravela, že ak sa vyberiem po PhD do Ázie, chcem sa určite naučiť okrem jógy aj meditovať.

Ako som teda plánovala, tak jóge som sa tam naozaj aj venovala na mesačnom kurze učiteľa jógy v Pokhare, v Nepále. A za týmto mesiacom sa mala na pláne 3 týždňový trek okolo Annapurny. Aj keď som pôvodne hľadala partnerov na trek cez TrekkingPartners, kvôli pocitu bezpečnosti a podobne, napokon som sa naň vybrala sama. Mesiac vkuse s tými istými ľuďmi počas kurzu jógy, ktorých som si nevybrala ako moju spoločnosť, bolo totiž pre mňa často energeticky vyčerpávajúce. Keď som chcela meditovať a chvíľu si oddýchnuť medzi jednotlivými hodinami, nebolo to možné. Stále sa niektorým osobám nezastavili ústa a museli tam rozoberať „strašne dôležité témy“. Pre väčšinu ľudí normálna situácia. No pre mňa to nebolo zvládnuteľné. Niektoré počas tohto intenzívneho cvičenia celý mesiac plakával po nociach, niekto prestal navštevovať všetky hodiny. A ja? Bola som nervózna, že nemám kam pred ľuďmi aspoň na moment ujsť, potrebovala som pokoj, potrebovala som aspoň trochu relaxu. Potrebovala som samotu! A tak som vyrazila sama s cieľom meditovať počas chôdze, čo by nebolo možné ak niekto kráča so mnou.

Aj keď som v autobuse stretla skvelých ľudí, s ktorými som aj zdieľala džíp a stretávali sme sa po ceste a na ubytovaniach, cez deň som kráčala sama a nijako som sa na nich neviazala. A tak som potom na ubytovaniach stretávala každý večer niekoho iného, nového. Niekto mi sadol, niekto nie. Niekedy sme celý večer prekecali, niekedy som si čítala celý večer knihu, odseparovaná sama vo svojej osobnej bublinke.

V ráno, keď som vyrážala z Mannangu do Khangsaru, prvej dedinky na ceste k jazeru Tilicho, ktoré bolo bočným trekom z hlavného okruhu okolo Annapurny, som opäť stretla dievča, ktoré som spoznala v autobuse. Bola riadne fit a tak bola celú dobu pár dní popredu, no keďže vybehla ešte na iné bočné treky, napokon som ju dobehla. Dohodli sme sa, že keď prídem do Khangsaru, skúsim ju pohľadať v dedinke, v ktorom ubytovaní zostala, aby sme mohli večer byť opäť spolu a pokecať.

Prišla som do Khangsaru, pozisťovala ceny na niektorých ubytkách na začiatku dedinky, no potom som napokon aj tak pokračovala do jej stredu. Hľadala som nejaké miesto, kde budem môcť ísť na wifi a napísať jej, pretože mobilný signálu tam samozrejme nebol. Vošla som teda do jedného priamo v strede dedinky a, „náhodou“, ona tam sedela! Rozprávala sa s jedným párikom z Poľska. Večer som sa s ňou potom rozprávala o mnohých veciach, no najmä o tom, čo som robila na PhD, o mojich plánoch na výskum v Nórsku/Islande/Nepále, o tom, že čakám na výsledky grantu. Mimoriadne ju to zaujímalo, tak sme prekecali celý večer. Iným ľuďom som vtedy nejako nestihla venovať pozornosť. Bavili sme sa aj o komplikovanosti, či nebezpečnosti terénu, ktorý nás na ceste k jazeru Tilicho na druhý deň čaká. Je tam piesčitý terén s vysokým rizikom zosuvov kamennej sute a štrku, po ktorom vedú cesty. A vtedy sa tá Poľka ponúkla, že oni sú tu so sprievodcom, že ak sa necítime bezpečne ísť tam samé, môžeme sa pripojiť k nim, že to je úplne najmenej, čo by pre nás vedela urobiť. Bolo to od nej veľmi milé a v jej hlase som cítila úprimný záujem o naše bezpečie. Avšak obe sme boli rovnakej povahy – kráčame rady samé, svojim tempom, svojou cestou. A tak sme napokon na druhý deň vyrazili všetci každý po svojom, ja, moja kamoška, aj párik so sprievodcom a nosičom.

V Tilicho Base Campe som v ten deň stretla mojich kamošov z autobusu – párik Argentínčanka a Talian, prisadla som si k nim na čaj. Boli o deň popredu a tak na Tilicho jazero vystúpili v ten deň a mali smolu na zatiahnutú oblohu, nevideli takmer nič. Chvíľu ma to lákalo ostať s nimi, ale napokon som pokračovala do druhého ubytovania, mali sme tam totiž rezervovanú izbu, ktorú som mala zdieľať s tou kamoškou. Na ceste som si nikdy nerezervovala ubytovanie, ale v Khangsare nám povedali, že v Base Campe to zvykne byť preplnené lebo sú tam len dve či tri ubytovania a tak nám tam zavolali a zarezervovali to.

No a tí Poliaci tam boli tiež. Až vtedy som sa s nimi začala rozprávať, boli to novomanželia Dominik a Patrycja. Dominik totiž prejavil veľký záujem o moje znalosti s prírodnej medicíny, indickej, európskej. On totiž inklinoval k tej čínskej, mal totiž nejaké zdravotné problémy a snažil sa ich vyriešiť touto cestou. Zistila som, že toto je vlastne ich svadobná cesta – 40 dní v Himalájach a že Annapurna je teda už len akýmsi záverom tohto treku. Po treku však plánujú zostať žiť v Pokhare. Keď ma Dominik neskutočne vyspovedal o všetkom, čo viem, čo by mu mohlo pomôcť a vysvetlila som mu princípy Ajurvédy, porozprávali sme ich s princípmi čínskej medicíny a podobne, na rad v rozhovore prišla Patrycja. Ona totiž počúvala náš rozhovor večer predtým a neskôr mi povedala, že sa so mnou strašne chcela porozprávať. Mimoriadne ju zaujalo, že som vysoko vzdelaná osoba s unikátnym zameraním, aktuálne na svojej, pravdepodobne aj spirituálnej, ceste. Začali sme sa rozprávať aj o meditácii a oni mi vtedy povedali, že obaja absolvovali Vipassanu. Hovorili o tom, že to nie je len obyčajná meditácia, ktorá ťa naučí kontrolovať myseľ, ale že je to život meniaci zážitok, ktorý ťa dokáže zbaviť utrpenia v ňom. Znelo to vtedy pre mňa asi až príliš dobre na to, aby som tomu hneď uverila a rozhodla sa na ňu ísť. Napokon, moja cesta v Ázii bola vtedy neskutočne preplánovaná a na žiadne takéto spontánne rozhodnutia nezostával čas.

S Patrycjou sme však mali veľmi dlhý rozhovor a úplne prekvapivo som sa jej zdôverila so všetkými myšlienkami a trápeniami, ktoré mám momentálne vo svojej hlave, na tomto treku a na svojej ceste po Ázii. Bolo to najmä to, že som vycestovala na tri mesiace preto, že čakám do decembra na výsledky grantu pre ten Nórsko/Islando/Nepálsky projekt, no vo svojom vnútri neskutočne riešim, či je to vlastne niečo, čo chcem. Čo urobím keď ten grant dostanem? Budem tam napokon chcieť ísť? Urobila som pre to tak veľa, prekonala pár komplikácií, tak by som sa dokázala ho napokon po udelení vzdať? Nie je to nelogické? A čo vlastne chcem? Chcem ešte stále pobehovať po svete, či už chcem pomýšľať nad možnosťou usadiť sa rodinou? Po pol roku v Nórsku som totiž pochopila, že je to krásna krajina, krásni a milí ľudia, ale nikdy, nikdy tam ako cudzinec nebudeš mať pocit, že si kompletne doma, oni ti vždy dajú pocítiť, že doma sú tu oni, Nóri, a ty si cudzinec. Oni sa ti nikdy neotvoria úplne. A Island? To je ešte viac takto, rozprávala som sa s o tom s kamarátom, ktorý tam žil 3 roky., chlad proste uzatvára ľudí. A pocit, že by som si mala nájsť pred tridsiatkou partnera? Ako? Keď budem dva roky na Islande na striedačku s Nepálom a tretí rok v Nórsku? Kto by toto kvôli mne vydržal?! 😀

Od prvého momentu som cítila voči Patrycji neskutočnú dôveru. A bola to práve ona, ktorá mi trošku otvorila oči, aby som sa pozrela sama na seba trošku s nadhľadu. Mala totiž aj skúsenosti s jej manželom, ktorý je podľa Ajurvédy tiež Pita a vedela teda, že toto je pre nás typické – pracovať hrozne tvrdo, mať silné ciele, sklony k plánovaniu všetkého, so sklonmi stále niečo dokazovať, nie iným, ale hlavne samým sebe, stále sa do niečoho hnať. A či nie je náhodou tento projekt len mojim tlakom samú na seba, aby som si mohla potom povedať, že som pracujem v Nórsku/Islande/Nepále a študujem čosi o Ajurvédskych bylinkách, čo som síce veľmi chcela, ale nie je to to, čo som doteraz študovala a chcela by som s tom pokračovať ale čosi, čo si vopred myslím, že bude fungovať, tak si to volím ako ľahkú cestu? Povedala mi, „Vieš, ja vidím dve Veroniky. Jedna je silná a sebavedomá žena, s obrovskými vedomosťami, veľký vedec, pobehuje si po svete, stále z miesta na miesto a skúma svoje bylinky, je rešpektovaná za svoje výsledky, za svoj výskum. Ale v tom svete je sama, pretože je preč od rodiny, priateľov a svojho vlastného sveta. No nepripúšťa si to, pretože tento výskum tak strašne chcela. Dusí to v sebe, a nie je z toho šťastná. A potom je tu druhá Veronika. Tá je v kruhu svojej rodiny a priateľov, láskavá a citlivá voči svojim milovaným, dvere jej domu sú vždy pre nich otvorené a rozlieha sa z nich smiech a vôňa dobrej kávy a mrkvového koláča. Síce nie je vo svete, ale pracuje na sebe a na tom, čo ju baví, avšak nie je na to sama. Do ničoho sa netlačí, nemá z toho stres a má svoj pravidelný režim, ktorý zistila, že veľmi potrebuje po tom, ako bola tak strašne unavená zo svojej cesty po Ázii, ktorá bola štýlom „všetko chcem vidieť“. Žije v prítomnom okamihu, s rozhodnutím byť šťastná v každom momente a je šťastná z toho, že môže byť na blízku ľuďom, ktorí ju potrebujú.“

Otvorilo mi to oči. A nechápala som, ako toto všetko zo mňa môže tak jednoducho cítiť? Ako môže tak veľmi dobre vedieť, čo je pre človeka skutočne dôležité? Že rodina a blízki, láska a pomoc druhým, to je to, čo ťa robí skutočne šťastným. Že spokojnosť sám so sebou a láska k sebe samému je alfou a omegou všetkého. Že ak sa ti niečo v živote deje, nie je to ani zlé ani dobré, a nič netrvá večne. Občas je dobré len to chvíľu pozorovať, že to v tebe vyvoláva isté emócie, ale netreba si nimi nechať vykoľajiť svoju vnútornú rovnováhu. Hovorila presne to, čo som už toľko krát čítala v spirituálnych knihách, ako „Sila prítomného okamihu“, „4 dohody“, či „Cesta pokojného bojovníka“. Akurát, že z nej nešli teoretické reči, ako z mnohých „spirituálnych“ ľudí, ktorých som dovtedy stretávala a mala som z nich skôr negatívny pocit, že sami seba klamú, pretože to, čo vravia z nich vôbec necítiť. No z nej išla pravda, skutočná pravda, ktorú vie, cíti a ktorú reálne žije.

Napokon mi povedala – toto je to, čo ťa naučí Vipassana.

Keď som sa vrátila domov, ani som už nerozmýšľala nad tým, že v Európe a doma zostávam. Prežila som doma krásne Vianoce, Nový rok, počkala som na jedno vyšetrenie u doktora a odišla som do Indie. Patrycja totiž zaliala vodou semienko Vipassany, ktoré som už v sebe mala „z predchádzajúcich životov“, a začalo klíčiť. Bolo teraz už na mne ako sa o neho postarám. A ja som zrazu vedela, že moja trojmesačná cesta po Ázii bola len začiatkom a som na správnej ceste.

A tak som odišla do Indie – nielen za jógou a Ajurvédou, ale aj za Vipassanou.

 

 

Vedomá cesta k „závislosti“

Existuje množstvo závislostí. A väčšinou si predstavíme, že to znamená niečo zlé. A naozaj, väčšinou sú pre telo zlé. Ale myslím, že sa dajú nájsť aj nejaké výnimky. Záleží totiž na čom a ako sa staneme „závislým“. Ja práve na takejto výnimočnej závislosti poctivo pracujem – na mojej závislosti na jóge.

A teraz by sa mohli zarytí jógaholici ohradiť, že čo to má závislosť spoločné s jógou? Vysvetlím ?

Teda, o závislostiach by som vedela porozprávať aj na pár hodín, nejaký ten čas na doktoráte z farmakológie som strávila aj tým, že som o liečbe závislostí učila študentov medicíny. Práve toto mi poskytlo úžasnú možnosť trochu hlbšie sa povŕtať v tejto téme, naštudovať si to a, hlavne, aj pochopiť procesy, ktoré prebiehajú v tele a najmä v mozgu a ktoré nás v skutočnosti nútia opätovne siahať po istých látkach. V spojitosti s jógou však pokladám za nanajvýš zaujímavé vysvetliť, že psychická závislosť v mozgu vzniká nielen na drogy v pravom zmysle (teda návykové látky ako heroín, kokaín, atď. ), ale takáto istá forma závislosti sa týka napríklad aj čokolády, cukru… A dokonca to môžu byť aj činnosti, ako napríklad nakupovanie. A cvičenie. A sme tam kde som chcela aby sme prišli – A teda aj jóga!

Dôvodom totiž je, že všetky spomenuté prípady majú jedno spoločné – a to je to, že vedú k jednému a tomu istému procesu – k vyplaveniu dopamínu v špecifickej oblasti mozgu. Táto oblasť mozgu je zodpovedná za vnímanie pocitu odmeny a nazvala sa preto „reward pathway“ – „cesta odmeny“. Toto je základom vzniku psychickej závislosti, teda závislosti mozgu na ktorúkoľvek drogu.

No aj keď mechanizmus vzniku závislosti v mozgu je v podstate rovnaký, rôzne drogy sa na tele prejavia rôznymi účinkami. V tele sa totiž viažu na rôzne väzobné miesta – receptory. Pri opakovanom užívaní drôg sa odpoveď týchto receptorov zvyčajne mení, môžu sa totižto stať tolerantné (na dosiahnutie účinku bude potrebné podať vyššiu dávku), alebo fyzicky závislé (bez prísunu drogy už nebudú fungovať normálne) a to sa potom prejaví ako abstinenčné príznaky typické pre danú drogu po vysadení jej užívania drogy. Nielen v tele, ale aj v mozgu sa drogy môžu viazať na rozličné receptory, čoho dôsledkom je to, že niektoré drogy sú stimulačné, niektoré skôr utlmujúce, niektoré spôsobujú pocit eufórie, niektoré dysfórie, niektoré úplnú apatiu a podobne. Ale všetky pôsobia cez tú istú cestu odmenu a všetky vedú k vzniku vyplaveniu dopamínu. Aj keď spôsob dosiahnutia toho môže byť iný a rozdiel je aj v intenzite s akou k vylúčeniu dopamínu dochádza a toto predstavuje aj hlavné kritérium, prečo niektoré látky vytvára psychickú závislosť ľahšie a niektoré až po dlhodobom a masívnom užívaní.

Takže už sme sa dostali k dopamínu a pocitu odmeny. Ale je to všetko? Nie!

Sám o sebe by tento potešujúci pocit z dopamínu až taký dopad na mozog nemal, keby nervové dráhy cesty odmeny neboli prepojené s dráhami zodpovednými za pamäť a učenie. A sme konečne tu. Vyplavenie dopamínu vďaka tomuto prepojeniu tak predstavuje pre mozog nielen potešenie, ale zároveň aj signál pre učenie – ten nám hovorí, že je dobré činnosť, vďaka ktorej sme odmenu dosiahli, opakovať. A tak mozog časom mení aj svoju štruktúru, čo označujeme, že je prejavom jeho plasticity – čo je podstata učenia: nervové dráhy spojené s dosiahnutím drogy sa v tomto prípade posilňujú, a vďaka tejto prestavbe sa aj v budúcnosti budú aktivovať prioritne.

Tento systém máme pretože nám vlastne pomáha prežiť. Vďaka nemu je náš mozog schopný naučiť sa, že pre prežitie je dôležité opakovať niektoré činnosti. Tieto činnosti nazývame prirodzenými odmenami – jedenie, či pitie vody. A patrí sem napríklad aj sex. Drogy v podstate fungujú v mozgu rovnakým spôsobom ako tieto prirodzené odmeny, avšak v absolútne neprirodzenom pomere. Kód pre učenie je pri drogách neporovnateľne silnejší a preto aj prestavba a vytvorenie pamäte sú omnoho výraznejšie. V mozgu, ktorý sa už stal ťažko závislým, sú všetky iné nervové okruhy, spojené s inými činnosťami a potrebami, úplne utlmené a jediné, ktoré fungujú sú tie, ktoré sú spojené so získaním drogy. Preto môžete vysvetľovať silno závislému človeku, že užiť drogu nie je dobré, ale on to nepochopí a nebude vôbec akceptovať. Jeho mozog už totiž reaguje inak ako mozog zdravého človeka… takmer reflexne reaguje na podnety súvisiace iba s drogou a všetko ostatné je úplne bezpredmetné.

No ale prečo som teda mala potrebu zhrnúť to, ako sa v mozgu vytvára psychická závislosť na drogách? Po prvé – lebo je to fascinujúce! ? No nie? A po druhé, pretože som spomínala, že aj niektoré činnosti, ako napríklad cvičenie a aj jóga (!) vedú k vyplaveniu dopamínu v mozgu a teda vnímaniu pocitu odmeny. Súvisí to samozrejme aj s tým, že pri cvičení sa vyplavujú endorfíny, morfínu podobné látky, ktoré si telo samo vyrába (tzv. endo-opioidy). Telo tak v podstate samo seba dopuje opioidmi (je to niečo ako ochrana tela pred prípadnou bolesťou pri zranení počas takejto aktivity) a to vedie k tomu dobrému pocitu po cvičení, prípadne až k „závislosti“. Ak cvičíte pravidelne a intenzívne dlhší čas a potom príde týždeň bez pohnutia, telo akoby celé začalo bolieť. Endorfíny proste telu zrazu chýbajú po tom, ako si na pravidelný prísun „zvyklo“.

Jóga však prináša viac ako len endorfíny. Avšak aj to, že ich je počas nej dostatok, je úplne zrejmé. No len sa pozriete na tvár nejakého jogína… Asi v nej nenájdete namosúrený úškrn, ale skôr blažený úsmev… Pri jóge však nejde len o cvičenie, či bolesť, ktorá zákonite súvisí s vyplavením endorfínov. Pôvodne jóga vo svojej pravej podstate vlastne ani nebola o cvičení, ako ju momentálne mnohí vnímajú – v súčasnosti, najmä v „západnom svete“ majú mnohí predstavu, že je to súbor cvičení, nazývaných asány.

Pozrime sa však na jógu pekne od začiatku.

V rámci ôsmich vetiev podľa Patanjaliho (ktorého považujeme za akéhosi otca modernej jógy), ktorými sú: Yama, Niyama, Asana, Pranayama, Pratyhara, Dharana, Dhyana Samadhi. K dosiahnutiu Samadhi (absolútna kontrola mysle) je pritom potrebné prejsť postupne každým jedným krokom. A teda po dodržiavaní morálneho života poda pravidiel Yamy  a Niyamy, predstavovala Asana pozíciu, v ktorej pokračujeme k nácviku koncentrácie (Dharana), aby sme mohli meditovať (Dhyana), na ceste ku Samadhí. Jóga, ako ju dnes poznáme, a to „cvičenie“ s ňou spojené nám má vlastne pomáhať odstrániť blokády prúdenia prány v tele, zvýšiť odolnosť tela, aby sme dokázali prijať lepšie takéto zvýšené množstvo energie a zvýšiť flexibilitu, aby sme dokázali vo zvolenej pozícii nerušene koncentrovať svoju pozornosť a neskôr či meditovať.

Pri jóge sa zvyšuje prána, vitálna energiu, ktorá aj vďaka cvičeniu a tým odblokovaniu blokád na jej dráhach môže prúdiť nerušene, vďaka čom cítime, že máme omnoho viac energie. (O tom, že vedomosť o tejto energii je univerzálna svedčí to, že je popisovaná v  v mnohých medicinálnych systémoch – v čínskej medicíne pránu nazývajú „či“ a cieľom akupunktúry sú práve jej uzly, kde dochádza k blokádam).

Naše telo sa vďaka jóge samozrejme stáva aj viac flexibilné a odolné. Ale hlavne – citeľne sa cítime počas nej a po nej „dobre“ – a to je pre nás „odmenou“. Takže pripomeniem: odmena, dopamín, závislosť, pamäť. Preto píšem o závislostiach a o jóge! Viem totiž ako to u oboch prípadov funguje.

A tak sa tentokrát chcem vedome stať závislá!

Chcem aby môj mozog už neuvažoval nad myšlienkou, či si chcem zacvičiť jógu alebo nie. Chcem, aby moje telo konalo automaticky bez otázok. Vraví sa, že na vybudovanie habitu je potrebné ho aspoň 3 týždne opakovať. Možno mi budú niektorí zarytí jógoholici oponovať, že oni si predsa nepestujú závislosť na jóge, ale vzťah, či lásku k nej. Áno, veď to aj ja. Aj ja ju tak vnímam. Ale ako taký malý odborník na tieto psychofarmakologické procesy môžem povedať, že to, čo sa pri cvičení jógy deje v mozgu, je principálne aj vytváraním psychickej závislosti. A keď si mám vybrať na čom má byť môj mozog závislý… nie je jóga tou najlepšiou voľbou?

Môžeme si vybrať na čom sa staneme závislým?

Samozrejme môžeme. Niekto to nazýva aj habit, opakovanie činnosti. Na svojej mesačnej ceste v oblastí Everestu v Himalájach som narazila na jednej z „lodge“ na knihu „The power of habit“/“Sila zvyku“ od Charlesa Duhigga. Prvú kapitolu som prečítala po ceste hore a ďalšiu kapitolu po ceste dole z hôr, schválne som si upravila trekový plán tak, aby som zostala spať na tom isto mieste ? Táto kniha ma totiž zaujala tým, ako autor pekne a lajcky vysvetlil procesy, ktoré som vysvetlila vyššie aj teraz ja, a to v súvislosti s tým ako si vytvárame dobré a zlé zvyky. Áno, to, čo sa náš mozog naučí sú vlastne zvyky. No a ako sa k tým zvykom, a teda uloženiu pamäte o tom, že budeme nejakú aktivitu opakovať, dostaneme? Opakovaním aktivity – buď vďaka našej pevnej vôli, pretože sa to chceme tak naučiť, alebo vplyvom pôsobenia látky, ktorá nás k opakovaniu aktivity „donúti“. A sme zase pri dopamíne.

Takže by som mohla nazvať to, čo chcem aj „chcem si vytvoriť zvyk pravidelne cvičiť jógu“. Ale mne sa páči viacej to s tým dopamínom

O tom, že jóga skutočne zvyšuje hladinu dopamínu v mozgu existuje aj množstvo vedeckých štúdií. (Toto je zase môj „zvyk“ z toho PhD, kde som sa naučila neustálym opakovaním, že musím myslieť a písať vždy kriticky a že každé tvrdenie by som mala podkladať dôkazmi – vedeckými štúdiami!). Z rôznych zdrojov (vedecky podložených) som pozbierala, že jóga pomáha pri úzkosti, dokáže zlepšiť symptómy depresie a zvyšuje imunitu, znižuje chronickú bolesť, redukuje stres a znižuje krvný tlak. A zvyšuje hladinu dopamínu v mozgu.

A že je práve toto vyplavovanie dopamínu pre náš mozog a telo dobré súvisí s tým, že v závislosti od toho aká je naša hladina dopamínu v mozgu sa odvíja aj to, ako ľahko sa necháme zlákať na drogy. Tie zlé.

Ľudia, ktorí majú vyššiu hladinu dopamínu, či už zo stravy, cvičenia, alebo iných zdravých zdrojov, nemajú totiž takú potrebu vyhľadávať jedno-rázové, silno účinkujúce „vyplavovače dopamínu“ – drogy. No opakom sú tí, ktorí ho v mozgu dostatok nemajú – tí omnoho ľahšie siahnu po niečo, čo im ho vyplaví ihneď a vo vysokej miere. Títo ľudia sú inak väčšinou aj impulzívnej povahy, s väčším sklonom vyhľadávajúci potešenia a svoju úlohu hrajú v náchylnosti na drogy aj gény. A najmä – pre mnohých asi nie prekvapujúco – stres. Nízka hladina dopamínu spôsobuje zníženú motiváciu a aj pokles entuziazmu z vecí, ktoré by inak druhých ľudí potešili. Keďže nemajú pocit potešenia z bežných vecí, prirodzených odmien, siahajú jednoduchšie po odmenách neprirodzených…

Takže ak si mám vybrať, akým spôsobom si udržím zdravú hladinu dopamínu v mozgu, asi predsa len popracujem na tej jóge ? A pre istotu to doplním ešte aj tou čokoládou 😛 A čo ty?

Prečo Ajurvéda v Indii už nie je to, čím bývala, no vo Vanamoolike ňou stále zostáva.

Druhý deň po mojom príchode do Vanamooliky ma už čakal výkonný riaditeľ vo svojej kancelárii. Jednoduchá miestnosť plná papierov, pár kníh, kalendáre všade po stenách. Žiadny luxus, ale ani žiadny prílišný neporiadok.

Skromne, to je to správne slovo na to, aby som popísala ako na mňa toto miesto pôsobilo

Hneď na úvod sme mali veľmi dôležitý rozhovor, počas ktorého som naozaj veľa vecí pochopila. Vďaka jeho otázkam som pri hľadaní odpovedí totiž pochopila samú seba – čo ma k Ajurvéde pritiahlo a prečo, aj napriek svojim poznatkom zo západnej medicíny a hlavne farmácie (alebo skôr práve kvôli nim) viem, že práve táto iná, prírodná cesta je tá správna. Chakochan totiž chcel aj vedieť, čo by som vo firme chcela robiť, čo ma takto na úvod trocha prekvapilo. No teda odrazu som teda pochopila som, že toto asi nebude také klasické dobrovoľníčenie, že „niečo za niečo“ – že na ubytko a stravu si budem musieť „čosi“ odrobiť. A chcel aby som čas u nich využila na to, aby som sa čo najviac naučila bez tlaku, že niečo „musím robiť“.

Má totiž totiž teóriu, že ako priatelia môžeme dokázať viac

A tak som sa teda porozhliadala po firme, utekala so záujmom preskúmať fabriku a samozrejme, zablúdila som aj do záhrady s bylinkami. Keď si popri povinnostiach Chakocahn našiel na mňa čas, porozprával mi aj o histórii firmy. Aby som pochopila aj ich posolstvo a ako fungujú. Vanamoolika bola pôvodne založená ako spoločenstvo farmárov, ktorí chceli na svojich pozemkov, okrem pestovania korení zachovať aj liečivé rastliny a pestovať ich organickým spôsobom. Neskôr sa rozhodli vyrábať z nich autentické a pôvodné ajurvédske preparáty. Následne do spoločenstva prišli niektorí ďalší farmári, rozšírili sa tak pozemky na ktorých sa pestovali hlavne korenia a cieľom spoločenstva sa tak neskôr stala najmä podpora miestneho obyvateľstva a to tým, že ich zadarmo v kurzoch učili pestovať korenie organickým spôsobom a následne od vypestované produkty vykupovali (čierneho korenie, kardamom, káva, zelený čaj, kakao, …) a potom predávali. Miestni obyvatelia si tak mohli aspoň niečo zarobiť, zvýšila sa tak aj ich kvalita života a firma popri tom časom aj rozšíriť ponuku vyrábaných ajurvédskych liekov.

Práve vtedy ma Chakochan v našich rozhovoroch aj upozornil na to, aby som si všimla a uvedomila rozdiel medzi knihami s pôvodnými vedomosťami Ajurvédy a formou, v akej sa Ajurvéda v Indii dostáva k bežným ľuďom dnes. (A ja dobre viem, že nielen v Indii – na Západe, je to ešte viac „iné“).

Ajurvéda v Indii v krátkom poslednom období pár desaťročí prestala byť tým, čím pôvodne bola a ako sa zachovávala predtým po tisícky rokov

Takmer všade je teraz totiž možné kúpiť ajurvédske doplnky výživy vo forme tabliet a najmä onca kapsúl, pričom účelom týchto liekových foriem v západnej farmácii je nielen uľahčenie podávania liečiva, ale najmä maskovanie chuti liečiv. Pritom kapsuly v klasickej Ajurvéde ako liekové formy vôbec neexistujú, tablety áno, ale tie majú obsahovať iba zmes bylín bez korigencií chuti a nemajú sa len prehltnúť, ale mali by sa dobre požuť, nielen aby sa liečivo rozprestrelo po tráviacom trakte a mohlo sa vstrebať, ale najmä preto aby bolo cítiť chuť.  Mal pravdu, už predtým som si študovala, že prijímanie ajurvédskych bylín v kapsulovej forme, ktorej úlohou je maskovanie chuti bylín, sa úplne míňa účinku. Pretože práve chuť je prvou najdôležitejšou z kvalít, prostredníctvom ktorých bylinky (Drava) vykazujú medicinálny účinok (Virya Pariksha). Okrem toho ešte niektoré majú unikátny účinok (Prabhava Pariksha).

Aj samotní Ajurvédski lekári sa na Ajurvédu pozerajú už skôr západným spôsobom

Príkladom je meranie pulzu a tlaku, ktoré sa v dnešnej dobe automaticky učia na univerzitách. Pričom Chakochan mi vysvetlil, že pôvodne sa v Ajurvéde meral pulz nervov a nie tep srdca. A aj ochorenia sa už učia a opisujú ako ochorenia v alopatickej medicíne (diabetes, …) a nie klasickým spôsobom, kde ochorenie bolo opísané ako dôsledok akumulácie Ama (toxických produktov) v príslušnom orgáne, tvoreným niektorým zo 7 typov telesných tkanív. Chakochanova dcéra akurát študuje Ajurvédsku medicínu a tak presne vidí, čo dnešných ajurvédo-medikov učia na školách a ako veľmi sa to odlišuje od toho, čo si on naštudoval z originálnych ajurvédskych textov.

Základom liečby v Ajurvéde zároveň je, že je v prvom rade potrebné, zistiť, aká je Prakriti pacienta, to znamená, že ktorá dóša (zväčša však dve dóše) sú u konkrétnej osoby dominantné. Popisuje to, ako funguje jeho telo, duša a všetko dokopy a od toho sa potom odvíja, aké ochorenia sa u neho môžu vyskytovať. Niektoré „ochorenia“ ako ich poznáme v západnej medicíne sa totiž môžu vyskytovať pri  rôznych problémoch – napríklad migréna sa môže vyskytovať pri disbalancii Vaty, ale aj Pitty. Ale keď príčina je disbalancie rôznych dóš, tak aj liečba by mala byť odlišná. No mnohí dnešní Ajurvédski lekári už len proste kategorizujú problém pacienta ako migréna a použijú hromadne vyrobený ajurvédsky prípravok na „migrénu“ bez ohľadu na to, aká je vyvolávajúca príčina u daného pacienta.

Pričom podľa toho, aká dóša je u pacienta dominantná, treba prispôsobiť aj liečivý prípravok

Pekným príkladom môže byť už len voľba základného oleja pri príprave medicinálneho oleja pre pacienta. Použité liečivé rastliny môžu byť vhodné na terapiu pre viacero dóš, avšak napríklad hrejivý sezamový olej je vhodný len pre Vatu a Kaphu, ktoré sú vo svojej podstate chladné a potrebujú zahriať, čo pôsobí terapeuticky. Avšak u Pitty môže použitie sezamového oleja spôsobiť zhoršenie príznakov, bez ohľadu na to, že bylinky v ňom rozpustené by jej mali pomôcť. Sezamový olej totiž svojimi hrejivými vlastnosťami pokožku až prehrieva, pričom práve pokožka ľudí s Pitta dóšou je na prehriatie najviac citlivá – práve na pokožke sa prejavujú dôsledky prehrievania v dôsledku nadbytku Pitty v tele. Výsledok – liečivý prípravok sa nielen míňa účinku, ale pacienta aj navyše poškodzuje. A to sme len pri voľbe správneho oleja, v ktorom sa má pripraviť výluh z bylín. Pokračovať môžeme výberom vhodných bylín, …

A tak sa Ajurvéda proste zvrhla na medicínu, ktorá používa podobné holistiku-ignorujúce princípy ako západná medicína a jediným rozdielom medzi nimi zostáva len to, že v západnej medicíne sa ordinujú lieky, zväčša syntetické chemikálie a v modernej Ajurvéde hromadne pripravené rastlinné preparáty a ešte najmä masáže (s obrovským biznisom z nich v pozadí). Ajurvéda tak síce zostáva k telu šetrnejšia než je západná medicína, ale už častokrát nie je skutočne personalizovaná a holistická, aká by pôvodne mala byť.

Zároveň, v Indii je na trhu obrovské množstvo firiem v oblasti „prírodnej medicíny“ a „prírodných preparátov“, ktorých zámerom je už iba jedine obrat z predaja, poväčšine ani nie liekov, ale výživových doplnkov. Základom zaručenia obratu pre nich sa stala samozrejme reklama a už dávno nie kvalita, a tak si vyrábajú billboardy s bollywoodskymi hviezdami (lebo tie určite vedia, čo je zdravé!). Nedbajú na to, či zloženie ich prípravkov je správne a či vôbec účinkujú… Nanešťastie, v Indii navyše asi ani neexistuje žiadna regulácia a kontrola toho, čo reálne do tabliet dávajú. (Situácie nie je až tak špecifická len pre Indiu, pretože aj na Slovensku nemáme už výživových doplnkov žiadne kontroly kvality a obsahu, jediné, čo sa treba deklarovať je ich „zdravotná nezávadnosť“. U liekov, naopak, prebiehajú rutinné kontroly zloženia. A tak si možno až teraz uvedomíte aký môže byť rozdiel medzi vitamínom C od Zentivy, ktorý je registrovaný ako liek a vitamínom C od Walmarku, a ešte „lepšie“ od Dr. Maxa, ktoré sú len výživovými doplnkami a nikto asi nikdy neskúmal, koľko vitamínu C tam reálne aj nájdete.)

Preto som zostala neuveriteľne vďačná, že som sa dostala na toto miesto

Mnohé z tohto by som si pri svojom štúdiu možno ani neuvedomila, keby so nevidela tento rozdiel – ako by to malo byť a ako to v skutočnosti v iných firmách je. Vo Vanamoolike si totiž dávajú záležať na tom, aby to bolo tak, ako to má byť. Zárukou sú vedomosti Chakochana, ktorý je síce farmaceutom západnej farmácie, tak ako ja, ale venoval celý život štúdiu originálnych ajurvédskych textov. Prípravky, ktoré vyrábajú sú pripravované podľa originálnych preskripcií a z bylín, za ktoré on sám ručí, že sú určené, pestované a zbierané správne. (Na rozdiel odo mňa mal však možnosť študovať priamo z ajurvédskych kníh, ktoré sú na moje nešťastie v lokálnom jazyku Keraly – malajalamčine :/ ). Preto ale nemôžu samozrejme konkurovať iným firmám – za svoje prípravky Vanamoolika totiž logicky musím pýtať omnoho vyššiu cenu. Cenu za kvalitu, malovýrobu a organické pestovanie. Vanamoolika totiž stále funguje skôr ako „charita pre pestovateľov“, len málo profitu zostane pre firmu, keď je ich prvoradým záujmom podpora pestovateľov, výkup za ceny, ktoré sú pre firmu neekonomické, ale pre pestovateľov doslova „život zachraňujúce“. S nádejou som sa ho snažila ubezpečiť, že svet sa mení a ja verím, že ľudia si nájdu cestu ku kvalite sami. V takom prípade sa nedá konkurovať cenou, ani reklamou, jedine tým, že sami pacienti pocítia rozdiel, vtedy sa vrátia aj sami. S opatrným zamlčaním som si však uvedomila, že ekonomická situácia ľudí v Indii je trošku na inej úrovni ako ľudí v Európe… tu cena rozhoduje ešte viac ako by ste čakali, milióny ľudí nemá čo jesť, nedokáže si tak dovoliť kvalitnejšie lieky. Častokrát nemajú ani na tie nekvalitné.

Sama som však mala možno spoznať aký je rozdiel – v kvalite!

Ešte som si totiž ani poriadne nevybalila veci u Chakochana doma keď som prišla a už mi jeho žena ponúkala Chavanaprasham od Vanamooliky so slovami: „Len skús, skús, že je iný, ak si doteraz ochutnala iný, normálne dostupný v obchodoch.“ A úprimne, áno, bol to neskutočný rozdiel. Do tých komerčných totiž dávajú omnoho väčšie množstvá jaggery – palmového cukru, pretože je lacnejší ako iné zložky, kgoré by tam mali byť. Samozrejme aj používajú jaggery v nie organickej kvalite, aby cena išla ešte viac dole. A v neposlednom rade – ani pán boh nevie, či tie bylinky, ktoré sú napísané na obale vo vnútri vlastne aj sú. Dokonca, človek nemôže vedieť nie to, či tam nechýba, čo tam má byť, ale najmä či tam nie je niečo čo tam nemá byť – mám na mysli jedovaté bylinky. (Toto bolo to, čo skúmal ten môj indický kolega v Nórsku, Seethapathy. Chcel totiž pomocou metódy DNA barcoding analyzovať Chawanaprashamy od rôznych firiem a zistiť, či rastliny prítomné v týchto prípravkoch vôbec korelujú s tým, čo by tam malo v skutočnosti aj byť. A zaujímalo ho to najmä z hľadiska bezpečnosti – či sa tam nenachádzajú nepovolené, dokonca až jedovaté rastliny.)

Počas môjho pobytu som mala možnosť vidieť, že priestory firmy sa používajú nielen na školenia farmárov (ktoré sú zadarmo!), ale aj na rôzne dobročinné aktivity spojené so zdravím. Jedného dňa som sa objavila v dverách a bola som vtiahnutá do vnútra spoločenskej miestnosti (napokon ako najväčšia atrakcia), keď sa tam konali predstavenia detí, ktoré boli postihnuté, alebo v paliatívnej starostlivosti kvôli vážnemu doživotnému ochoreniu…

Čo mi teda dobrovoľníčenie v tejto firme dalo po odbornej stránke? Úžasnú možnosť študovať a vidieť reálne ajurvédske preparáty, spoznať rozdiel medzi komerciou a skutočnou kvalitou. No hlavne – inšpirovať sa ľuďmi, ktorí celý svoj život zasvätili práci vo firme tak, aby v prvom rade svojim konaním pomohli druhým Mohla som vidieť, že biznis sa dá robiť aj tak, aby ste pomohli iným, aj keď je vidno, že sa takejto firmičke prežíva ťažšie keď im nejde len o zisky. Skôr ako malé príjmy ich však trápi voda. Alebo skôr sucho. Dažde za posledné dva roky nenaplnili nádrže, ktoré si zvykli pripraviť ako zásobu na obdobie sucha.

A vidieť aj neutíchajúce odhodlanie a vytrvalosť pri vedení firmy, pretože aj napriek tomu, že firma nielenže stagnovala za posledné roky, ale mohla byť asi aj v mínuse, nevzdávajú sa. Rozhodli sa investovať do nového loga, začnú aj s marketingom a časom sa snáď rozbehne aj internetový predaj, čo by im umožnili posunúť predaj z lokálneho na aspoň v rámci štátu Kerala, ak nie na úrovni Indie. No hlavne – prijímajú spoluprácu s Európou, hľadajú partnerov a snažia sa ukázať, že kvalita je prvoradá. A možno aj práve moja návšteva napokon prinesie ďalšiu spoluprácu s Európou…