Náhodné stretnutia neexistujú

Naozaj tejto náhode neverím. Pretože čím ďalej, tým častejšie sa mi stáva, že stretávam ľudí, pri ktorých už mám pocit, že ich poznám. A zároveň, odkedy som strávila minulú jeseň mesiac na kurze učiteľa jógy v Nepále, stretnutia s niektorými ľuďmi z tohto prostredia začínajú byť až podozrivé tou svojou „náhodnosťou“ 🙂

Posnažím sa vysvetliť prečo v takúto náhodu už neverím:

Na kurze jógy školy Rishikul Yogshala ma učil Ind z južnej Indie menom Manoranjan alebo aj Manoj. My sme ho však častejšie volali „Baba“. Pretože  bol proste náš baba, čo znamená akýsi „múdry starešina“, až na maličkosť, že Manoj vôbec nie je starý. Jeho životný príbeh je plný pádov a nie najlepších skúseností, avšak zároveň aj úspechu dostať sa preč zo špinya chudby  života na ulici. Hovoril mi, že ako malý chlapec vyrastal na uliciach Díli, no neupresnil akým zázrakom sa z neho napokon stal učiteľ jógy a z časti aj ayurvédsky terapeut, aj keď bez certifikátu. Jemu žiadny aj tak netreba, jeho ruky sú citlivé a vnímajúce, predurčené na to, aby svojim dotykom liečil ľudí. Baba je typická Kapha (jedna z troch dóš v Ayurvéde – vysvetlím niekedy neskôr), a preto miluje starať sa o druhých a ľudia sami cítia, že on je ten, ktorému môžu povedať čo ich trápi. Jeho hodiny boli prepletené informáciami zo všetkých strán, dokázal premostiť mudry s mantrami, filozofiou jógy a ani sme nevedeli ako, a už sme sa rozprávali o chutiach podľa ayurvédy. Vďaka nemu som začala chápať, že úplne všetko so všetkým súvisí. Počas kurzu nám niekoľkokrát navaril a ja som vždy vedela, či jedlo, ktoré jem je od neho alebo od zamestancov hotela. Baba totiž do varenia pridával špeciálne ingrediencie: lásku k vareniu a k ľuďom, radosť z prítomného okamihu, niekedy až stav meditácie pri varení a častokrát dokonca aj spev a tanec pri bublajúcich hrncoch. Baba nám povedal, že ľudia na našom kurze sú mu už známi, bol si istý, že sa istotne poznáme z minulých životov. To, že prišiel učiť do Nepálu bola úplná „náhoda“. Mal totiž odísť niekam do Európy, ale nedostal víza. No a presne v tom sa mu ozvali z Rishikul Yogshala, že im vypadol učiteľ na kurz jógy v Nepále, či to nechcie vziať a učiť mudry a pránajámu. A tak si Baba zbalil pár kusov vyťahaných tričiek, žiadne topánky a vybral sa na sever.

Baba je vlastne aj dôvodom, prečo som aj ja zamierila do Varkaly ako na prvé miesto v mojom zhruba polročnom cestovaní po Indii. Opisoval mi totiž pohodičku, ktorá tam je, usmievavých a otvorených ľudí južnej Indie a v istých mesiacoch pre moju ohnivú dóšu aj trochu príjemnejšie teploty než by boli na severe Indie. Opisoval mi aj to, ako mnohokrát spal na pláži 😀 Ako sa cíti prirodzene, keď môže byť ako potulný pes na pláži práve kvôli voľnému životu na ulici, na ktorý bol zvyknutý a ako mu preto niekedy vadí, že keď učí pre túto jógovú školu v Rishikeshi, tak musí nosiť krásne čisto biele, dobre že nie až naškrobené indické košele. Jeho pohľad sa pri tom zviezol na zem, kde som v svetle ohňa, pri ktorom sme v Australian Campe sedeli, zbadala plátené tenisky. „Toto sú moje druhé topánky v živote“, vraví,  „a ani tieto aj tak nebudem nosiť. Nemám to rád, vo Varkale môžem chodiť bosý.“

Keď som plánovala odísť do Indie, našla som si cez Workaway dobrovoľníčenie v Ayurvédskom rezorte Oceano vo Varkale. Chcela som mať hladšie pristátie v inej kultúre, než by som možno zažila na severe. A vedela som, že vo Varkale má svoje pôsobisko Rishikul Yogshala a tak som sa tešila, že tam určite stretnem niektorého z učiteľov, či mojich kamarátov spolucvičiacich z Nepálu, ktorí sa rozhodli urobiť si ďalšiu časť certifikátu v Indii. Až po príchode som zistila, že vlastne nebudem v Oceano, ale v rezorte Eden Garden. „Majitelia majú tri rezorty a ty budeš v tom prvom, ktorý založili“, vraví mi Eliot, dobrovoľník v Oceane. Hovorím si „pecka, tak to tu budem priamo pri pláži a ešte bližšie k North Cliffu, kde by mal Rishikul mať svoje pôsobisko. Po príchode som dostala kontakt na dievča, Poľku Annu, ktorá tam dobrovoľníčila predo mnou – ráno učila jógu a potom pomáhala na recepcii a v tomto som jju mala vystriedať. Keď som prišla, mali sme pár dní ešte bývať spolu, kým sa nevystriedame. Na izbe v noci nebola, no keď sme sa ráno konečne stretli a ja som rozospatá po jet-lagu rozlepila oči, začali sme sa rozprávať o tom, kde sme si spravili kurz jógy. Takmer mi zabehla káva keď z nej vypadlo, že si ho robila u Rishikul Yogshala v Rishikeshi. Hovorím jej „pekne, a ja u tých istých, akurát, že v Nepále“. Nechce sa mi googliť na nete presné číslo koľko škôl jógy v Indii v súčasnej dobe pôsobí, ale asi si viete približne predstaviť, že ich je viac ako húb po daždi. Vymenovali sme si pár učiteľov a samozrejme – môjho Babu poznala aj ona. Vraví mi, „Manoj sa pozná aj s majiteľmi, ktorými sú ayurvédski lekári doktorka Sandhya a jej muž doktor Viju“. Manoj vraj pôsobil priamo v Eden Garden práve v čase keď mali ešte len tento jeden rezort. Hovorím si veď jasné, Varkala nie je až taká veľká …

Sandhya mi však povedala, keď som jej Manoja spomenula, že on nie je len bývalý zamestnanec, ale je jej aj akoby druhým synom. „Môj muž, Viju“, vraví, „našiel Manoranjana ako dieťa na ulici v Díli. Rozhodol sa vziať ho so sebou do Varkaly a naučil Ayurvédskej terapii. Manoranjan sa dlhé roky staral o môjho syna, beriem ho tak úplne ako svoju rodinu.“

Pripomeniem: India je druhá najľudnatejšia krajina sveta. Žije v nej 1,324 miliárd ľudí. Miliárd.

No aby sa môj názor na „náhodné stretnutia“ v Indii ešte utvrdil, potrebovala som ešte jedno stretnutie. Ako som dnes odchádzala unavená a spokojná po odcvičenej hodine jógy od učiteľa Josepha, rozhodla som sa prejsť ešte trochu naokolo po North cliffe a obhliadnuť si prípadné miesta, kam sa vrátim, keď budem mať so sebou zrkadlovku. Chcela som sa ísť aj pozrieť kde presne Rishikul Yogshala je, aby som za nimi niekedy zbehla kým som vo Varkale. Baba mal totiž včera narodeniny. A ako tak kráčam a prechádzam okolo reštaurácie „Little Tibet„, zrazu cítim, že sa na mňa pozerá niekto koho dobre poznám. V Indii sa po mne pozerajú zvedavo a prenikavo stovky Indov denne. No toto je ako keď otvárate auto diaľkovým ovládaním – stačí, ak sú vibrácie dvoch ľudí zosúladené a cítite sa aj na diaľku. Obzriem sa teda do reštaurácie a vidím ako sa na mňa s úžasom pozerajú čierno-čierne oči môjho učiteľa filozofie a meditácie z kurzu jógy, Kushvendru.  Podišla som k nemu aby som ho objala a vidím, že sedí s Francúzkou, ktorá je u nás v Eden Garden ubytovaná. Neveriacky na mňa pozerá, že sa s Kushom poznáme. „Takže toto je ona? Toto je to dievča, o ktorom si nám vravel, že dobrovoľníči niekde vo Varkale v ayurvédskom centre? Veď ja bývam a chodím na terapie presne tam, kde je ona“ vyhŕkla po tom, ako ma Kush krátko predstavil. Ďalšia pani, ktorá tam s nimi sedela bola ayurvédska terapeutka, tiež Francúzka, ktorá keď sa o mne dopočula, chcela sa so mnou stretnúť. Škoda len, že nevedeli, že pracujem práve Eden Garden,  kde vlastne deň predtým aj večer spolu sedeli – mohla som sa pripojiť, bola som len pár desiatok metrov od nich. To by ale potom nebolo to dnešné stretnutie také čarovné 😉 Takto to malo proste byť.

Kush pochádza zo severnej Indie, z mesta Váránasí, jedného z najposvätnejšcích miest Indie. Milióny ľudí sem prichádzajú aby sa umyli v posvätnej rieke Ganga, ktorá Váránasí preteká. Jej brehy sú posiate Sádhuami, potulnými svätcami, nazývanými aj potulnými bláznami. Nezabudnú si vypýtať mastné „drobné“ ak sa s nimi chcete odfotiť. Kush opisoval, že aj keď tam prichádzajú toľké davy cudzincov nadýchať sa „spirituality tohto miesta“, pre neho je to len akousi výkladnou skriňou. Keď vôjdete do obvešaných a vyčačkaných chrámov, zistíte že sú prázdne. Žiadne špeciálne oltáre, žiadne špeciálne zázraky. Je to iba obal. „Spiritualitu si totiž musí nájsť každý len a len v sebe“ vravel, „a ja vám taktiež nemôžem povedať, ako jógu a jej filozofiu vnímam ja, svoju cestu si musíte nájsť sami“. Po rokoch práce v Díli raz odišiel na mesiac do Nepálu. Na dovolenku. No už sa nevrátil. Prerušil osud, ktorý mu bol rodinou udelený, nakoľko pochádzal z kasty bojovníkov (kasty síce boli oficiálne zrušené, ale realita je stále ešte iná a najmä na severe krajiny) a vykročil na cestu bez boja. Princíp ahinsa a teda absolútne vylúčenie ublíženia komukoľvek a čomukoľvek, vykonaného, či zamýšľaného, je súčasťou jednem zo základných vetiev jógy, tzv. Yámy. Zostal precvičovať jógu a viesť meditácie v Purna Yoga Retreat v Pokhare. To, že ma učil na mojom kurze bola taktiež „náhoda“ – bola to prvá skúška spolupráce tohto centra a Rishikul Yogshala v Pokhare.

Keď sme sa s Kushom dnes po krátkej prechádzke lúčili, necítila som, že by som sa mala báť, že mi bude chýbať. Aj keď odchádza už zajtra a ja viem, že sa už vo Varkale nestretneme. Nepochybujem totiž, že sa „náhodne“ opäť uvidíme. To diaľkové ovládanie na vibrácie medzi ľudmi má totiž oveľa dlhší dosah, než je na autách 😉

Žite s otvorenými očami a otvoreným srdcom. A možno tiež prestanete veriť na náhody, či na osud. Všetko je len vo vašich rukách.

Namaste.

Sprava: Kush, Dipika, Amil, Ja, Manoj (Baba) a Pankaj

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *