V minulom článku som čo-to popísala o tom, ako som sa k dobrovoľníčeniu a učeniu jógy vo Varkale vlastne dostala 🙂
V prvom rade musím povedať, že by som sama učiteľom jógy ešte nenazvala, pretože ja sama musím ešte mnohému učiť. No už niekoľkokrát sa mi na moje ceste po Indii stalo, že sa ma jógoví učitelia a mnohí iní pýtajú, či nie som náhodou učiteľ jógy 🙂 A to vždy poteší, zrejme to z človeka aj trošku vyžaruje.
Prvá lekcia – zabudni na to, čo cvičíš sama a vráť sa k úplným základom
Jóga, ktorú som mala vo Varkale cvičiť mala byť úplne základnou jógou. Precvičovala som ju totiž v Ayurvédskom „retreat“ centre Eden Garden, kam ľudia prichádzali na ayurvédske liečebné pobyty. A práve preto to mala byť jóga založená viac na dýchaní, než na cvičení. Mala ukľudniť telo a myseľ a podporiť liečebné procedúry. Navyše aj tí, ktorí liečebný pobyt nemali a boli u nás len ubytovaní a mali záujem privstať si na rannú jógu, boli väčšinou úplní začiatočníci.
Vravela som si, že veď to je teda skvelé, žiadny príliš veľký tlak profesionality. Proste budem učiť len ozajstné základy. Chápem totiž začiatočníkov a preto by som ich nechcela ani vystresovať tým, že začneme pózami – asánami, ktoré by boli pre nich príliš náročné. Existuje veľké množstvo cvičení, ktoré predstavujú prípravu na jógu a každý, kto začína s jógou úplne od nuly by mal fakt poctivo začať najprv s nimi – nazývajú sa aj Pawanamuktasana série. Prvá séria je protireumatická, druhá je zameraná na odstránenie problémov s trávením a tretia už pracuje s blokádami energie. Navyše aj pokročilí by ich mali cvičiť ako rozcvičku na zahriatie.
Tak som začala teda s nimi, potom postupne pridávala niektoré základné asány. A hlavne, naložila som im veľa práce s dychom. Samozrejme som vedela, že ľudí treba najprv naučiť, ako sa správne dýcha. Potom vlastne aj ako sa správne sedí, či stojí 😀 No na svoje obľúbené pozície, naťahovanie, či “Pozdrav slnku”, ktorý pokladám za základ som proste musela na čas zabudnúť…
Lekcia číslo dva – nerozumieme si takmer ani slovo, ale nejako to pôjde
Keď som preberala jógové žezlo v Eden Garden od predchádzajúcej dobrovoľníčky Anny, chodila na jógu hlavne skupina Talianok, v pokročilom veku. Horšie však bolo, že vedeli po anglicky asi toľko ako ja po taliansky. Človek by si povedal, že však to je v poriadku, veď majú oči, budú len opakovať čo vidia, ale nie je to také jednoduché. Veľa vecí je potrebné vysvetľovať, slovne upozorniť na správnu polohu tela, vyzdvihnúť na čo je potrebné sa sústrediť. No ale, prežila som ? a čo je podstatné – hlavne oni prežili 😀 A s večným úsmevom 😉
Časom som však navyše pozisťovala, čo kto nemôže robiť – niektorí mali operované kolená, iní zase problémy s ramenom a podobne. A začala to byť teda celkom náročná úloha. Poctivo som sa pripravovala každý jeden večer, vymýšľala zostavy, ktoré by boli úplne jednoduché, no zároveň účinné a zmysluplné. A vždy s podmienkou, aby ich vedieť urobiť všetci, aj tí, ktorí mali zdravotné problémy. Človek by si totiž mohol povedať, že každý má svoj rozum a že keď vidí, že toto nezvládne, tak to robiť nebude. No ľudia práveže vôbec nevedia, kde sú ich medze a skúšajú ísť ďalej ako by mali. Zároveň som ani nechcela aby niekto sedel v kúte a pozeral sa na ostatných ako cvičia s pocitom, že toto nie je pre neho. Chcela som, aby z mojej hodiny odchádzali všetci prebudení, oddýchnutí, troška ponaťahovaní, no v prvom rade hlavne s pocitom, že jóga je pre každého – aj pre nich. A s pocitom, že by v nej mali pokračovať, pretože im to urobí len a len dobre.
Pán s Parkinsonom
Náročnosť prípravy sa výrazne vystupňovala, keď som zistila, že mi na ďalšiu hodinu príde pán s Parkinsonovou chorobou. Do noci som študovala, ktoré asány sú pre Parkinsonikov vhodné. Celá spokojná a vyzbrojená vedomosťami o stabilizačných asánach a kadečom, čo je dobré pre Parkinsonikov som tam ráno nabehla. Aby som napokon zistila, že to bude teda ešte oveľa ťažšie než som si myslela. Stabilita bola u neho už naozaj dosť narušená, choroba bola v pokročilom štádiu a mal už aj voperovaný elektrostimulátor na nervus vagus (elektroliečba, ktorá sa používa v štádiách, keď už lieky nezaberajú). Bolo vidno, že tento pán zrejme veľmi necvičil ani pokým bol zdravší. Zložila som tak svoje zbrane a skončili sme pri veľmi základných asánach, najčastejšie v ľahu na zemi. No a ešte k tomu to bol aj Francúz. Takže jazyková bariéra ešte väčšia než u Talianok. Aspoň že jeho manželka vedela čo-to po anglicky, tak mu prekladala pokyny.
Po prvej hodine s ním som cítila, že mi prúdom steká pot po tvári. Nie od cvičenia, ale od toho, ako veľmi som sa snažila, dávala stále pozor aby nespadol a odbiehala k ostatným inštruovať, aby vedeli čo majú robiť, kým sa zatiaľ budem opäť venovať jemu. Trochu znepokojujúce pre mňa bolo, že sa musím špeciálne venovať jednému človeku a zbytok skupiny tak môže pociťovať málo pozornosti. No dúfala som, že všetci ostatní sú natoľko inteligentní ľudia, že chápu, že v takomto prípade jednoducho zbytok skupiny musí rešpektovať tempo, ktoré tento pán zvládne…
Cítila som, že toto bola pre mňa nesmierna príučka. Zároveň som si uvedomila, že jógu by bolo možné a vhodné robiť v malinkých skupinách zameranú práve na takéto špecifické ochorenia. Myslím si totiž, že práve takíto ľudia by to s jógou nemali vzdávať, potrebujú ju totiž najviac!
Hrialo ma pri srdci, že to nevzdal a dúfala som, že je to vďaka tomu, že cíti, že mu to pomáha.
A s artritídou, a ďalší s poškodeným zápästím, a stuhnutým dolným chrbtom …
Neskôr nasledoval pán s artritídou, ktorý u nás ani nebol ubytovaný, ale chodil na moje hodiny každé jedno ráno. Potom dánsky usmievavý párik vo vyššom strednom veku, či mnohí mladí ľudia. Každý z nich bol niečím výnimočný. každý mal nejaký svoj malý problém. Ale o to práve pri jóge ide – každý jeden z nás je výnimočný a pri jóge sa musíš vždy porovnávať len a len sám so sebou, s nikým iným. Úlohou učiteľa je podporiť tento pohľad a odstrániť tak akéhokľvek pocity, “že pre mňa to nie je”.
Zaujímavé bolo aj sledovať, keď sa mi tam objavili aj mladí ľudia, ktorí na pohľad vyzerali zdravo a človek by až neveril, koľko problémov si už v takom veku môžu niesť. Mnohí z nich boli výnimočne stuhnutí. Vraveli mi, že ich bolí chrbát keď dlhšie sedíme v Dandasane, čo je aktívna sediaca poloha. Samozrejme nedivím sa, pretože svaly chrbta sú ochabnuté z nesprávneho sedenia pri práci za počítačom. Sama viem, čím som si prešla počas posledných 4 rokov na PhD a hlavne počas toho posledného, kedy som musela len sedieť a písať dizertačnú prácu. A ani na jógu vtedy nebol čas, pretože som ju nedokázala cvičiť sama a návšteva hodiny jógy by mi zabrala tri hodiny času. No a mnohí boli stuhnutí z posilňovania a behu – pretože to robili bez strečingu. Potom sa niet čo diviť.
Keď sa mi ľudia začali opakovať a ja som ich tak mala dlhšiu dobu tých istých, musela som nájsť balans medzi tým, že nemôžem robiť to isté každý deň a chcem zamerať jednotlivé hodiny na niektoré partie, a tým, že je práveže aj dobré čosi opakovať, pretože ľudia sa cítia príjemne keď sami vidia progres na sebe samom pri opakovaní toho, čo už poznajú.
Moje dobrovoľníčenie malo byť 5 hodín denne. 1,5 hodiny jógy ráno a zbytok pomáhanie na recepcii. Avšak prvé týždne som bola naozaj unavená, pretože som veľa z toho času na recepcii a najmä z môjho osobného voľna po poobediach a večeroch, musela tráviť prípravou na hodiny. Skúsení inštruktori idú možno bez prípravy a riadia sa momentálnym pocitom, no pre mňa ako úplného začiatočníka v učení to bola proste výzva skoro každý deň. Hlavne pri tých všetkých ľuďoch, čo mi na jógu chodili. No časom nastal napokon ten deň, kedy som už prestala tráviť večery prípravou a šla som bez prípravy. Zostavu som si vymyslela až na hodine, priamo počas cvičenia a podľa pocitu, ktorý som z ľudí mala. Po hodine žiarili nielen oni, ale aj ja 🙂
Nemecké kolená
Radosť trvala až do príchodu dvoch starších Nemiek 😀 Prvá hodina bola síce úplne skvelá a po jej skončení za mnou prišli, že mi musia povedať, že to bola najlepšia hodina jógy v ich živote. Cenili si jemný prístup, kľudné tempo, mimoriadne dobré vysvetlenie toho, čo robíme a hlavne aj prečo to tak robíme. A aj skvelú a zrozumiteľnú angličtinu. Proste všetko. Toto im vraj doteraz úplne chýbalo, tieto postavičky totiž navštevujú Eden Garden už niekoľko rokov a zažili už mnoho tamojších učiteľov. Indickým učiteľom tú ich angličtinu vôbec nerozumeli a väčšinou nikto nedbal na to, či tú pózu zvládnu alebo nie. Oni totiž vedia, že už kvôli veku a zdravotným problémom nedokážu zacvičiť napríklad pozdrav slnku a tak si cenili, že som naozaj brala ohľad na ich zdravotný stav. Bola som dojatá toľkou chválou a s obrovskou radosťou som sa pustila do plánovania ďalších hodín s ohľadom na ich kolená, na ktoré ma upozornili keď som sa pýtala, či majú nejaké problémy.
No sranda to prestala byť keď som zistila, že tieto dámy toho môžu robiť ešte menej, než ako som vôbec myslela a na čo som sa pripravila. Ani to, čo som pripravila ako zálohu. Až na mieste som totiž zistila, že „nič s kolenami“ znamená „naozaj absolútne nič s kolenami“ a nie len vypustenie cvičení, pri ktorých sú vyložene namáhané kolenné kĺby. Ešte aj jednoduchý a skvelý cvik na chrbticu – mačka – som musela tiež škrtnúť, pretože nedokážu zostať kolenačky vôbec. Cítila som menší tlak, že si vyžiadali práve prípravu na takúto situáciu. A tak som na ďalšiu hodinu nabehla s minimálne dvoma variantami – pre zdravých a variantu pre ne – „úplne bez kolien“. Potom som sa rozhodla zjednodušiť túto situáciu a vravím si, že keď nie kolená, tak si spravíme aspoň otváranie hrudníka a ramená. A už-už tam pomáham jednej z nich s precvičením krúženia ramena, snažíme sa spolu, dýchame, dvíhame. A ona mi napokon až potom povie, že to rameno mala operované. Tak vtedy ma tam skoro vystrelo. Napriek tomu, že som sa pýtala na začiatku, či má niekto nejaké problémy, o ktorých ešte neviem. A tak som vlastne zistila, že teda už nejdeme cvičiť ani tie ruky teda… Stále však môžeme dýchať! 😀
Priznám sa, začala som byť z nich aj trochu vyčerpaná, pretože ma niekedy nepočúvali, robili si veci po svojom a pýtali sa nepodstatné veci. Jedna z nich si dokonca písala poznámky namiesto toho aby pochopila pozíciu v praxi… Ale tak to proste je. No myslím si, že nielen ja, ale aj ony si boli veľmi vedomé, že na kurzoch jógy, ktoré sú pre väčšie skupiny, priestor na takýto personalizovaný prístup vôbec nie je a preto táto naša situácia a môj prístup bol trošku výnimočný. Aj keď to bolo pre mňa s nimi často vyčerpávajúce, viem, že práve toto bolo pre zároveň výnimočnou školou. A keď sa dozvedeli, že toto všetko robím vlastne zadarmo, doniesli mi jeden deň dokonca nejaké peniažky a vyslovene trvali na tom, aby som si ich vzala.
No bola som veľmi rada, keď mi časom už prišla ďalšia dobrovoľníčka, ktorá mala cvičenie jógy po mne prevziať. S ňou som totiž mohla diskutovať, čo by sme tak pre tieto dve paničky mohli pripraviť. Každá mala iné skúsenosti, ja kurz učiteľa jógy, ale krátka prax a ona zase dlhá osobná prax, no bez kurzu. A tak sme sa mohli dopĺňať.
Hlavne zodpovedne. Ide o zdravie
Aj napriek tomu, že to bolo len dobrovoľníctvo, pristupovala som k príprave hodín veľmi zodpovedne. Veď mi išlo o to, že sa chcem čo najviac naučiť. No hlavne, cítila som zodpovednosť za prípadné zranenia ľudí, nechcela som aby si nejako ublížili a chcela som, aby z mojich hodín odchádzali naozaj s dobrým pocitom, že niečo dobré pre svoje telo spravili. Sama som sa v mojej vlastnej jóge veľmi neposunula, pretože pre ma to boli príliš základné cviky a musela som tak cvičiť svoje ešte extra a navštevovať hodiny iných učiteľov. Ale dalo mi to obrovské kvantum skúseností s učením a so snahou, aby z jógy mali prospech všetci. Mladí, starí, zdraví aj hlavne aj tí chorí.
Zistila som, že na skupinových hodinách je mimoriadne ťažké pre ľudí s problémami začleniť sa do skupiny. Nikdy som to tak nevnímala, pretože som vždy na hodinách, ktoré som navštevovala pozorovala len samú seba, presne tak ako sa to má robiť. A teraz som sa zrazu ocitla na druhej strane a v jednom pohľade na ľudí vidím kto s čím zápasí. Je to fakt ťažké prispôsobovať hodiny pre učiteľa, ktorý sa o to zaujíma. Preto som si uvedomila, že by bolo mimoriadne zaujímavé venovať sa práve chorým ľuďom a cvičiť s nimi jógu, ktorá je pre nich špecializovaná a bola by pre nich liečbou – tzv. jógová terapia. Takže dobrá správa pre večného študenta ako som ja – štúdium proste nikdy nekončí, ak chcete niečo robiť naozaj dobre.
Vyberiem si cestu, ktorá bude zdravá a s úsmevom!
Zároveň som však aj zistila, že radosť z učenia a vysvetľovania nemám iba pri výučbe farmakológie pre študentov medicíny, čo som robila počas doktorátu, ale aj pri jóge. A to isté cítim aj keď som občas v lekárni a môžem tým ľuďom odovzdať čosi viac ako len bloček a ružové tabletky. Tú radosť keď som im mohla trochu viac vysvetliť o tom, ako oni sami môžu podporiť svoje zdravie bez toho aby sa spoliehali že niečo prehltnú a bude to. Tak takúto radosť som mala aj tu, keď som videla odchádzať ľudí usmiatych a ten úsmev som videla aj v priebehu dňa kedykoľvek ma opäť stretli.
Keďže som sa do Indie vydala aj preto aby som bližšie študovala Ayurvédu, nakoľko som už tak troška prestala veriť, že s tou našou alopatickou (západnou) medicínou vieme vyriešiť príčinu a nie len symptómy ochorenia, najmä u civiliazčných ochorení, zmenil sa po tejto skúsenosti aj môj pohľad na to, či by som sa dokázala venovať jóge a ayurvéde úplne a zanechať tak svoju odbornú farmaceutickú vedeckú kariéru, na ktorej som pracovala posledných 10 rokov a ktorá bola možno odo mňa všetkými očakávaná. Zistila som, že možno dokážem. Možno som nezvyčajným prípadom, pretože mám narozdiel od mnohých ľudí učiacich jógu detailné medicínske vzdelanie a tak rozumiem tomu ako telo funguje a chápem, čo sa v tele deje pri jednotlivých ochoreniach. Môžem si tak dobre naštudovať a najmä pochopiť, ako by sa dalo pri týchto ochoreniach jógou pomôcť.
Navyše to, že som toto všetko robila zadarmo je pocit naozaj na nezaplatenie. Mnohí prácu dobrovoľníkov nechápu. Sú prekvapení prečo nechcem radšej pracovať normálne a zarábať. A navyše, aj keď som za túto prácu síce získala ubytovanie a stravu zadarmo, zaplatila som navyše ešte aj svojim časom. No ja veľmi dobre viem, že tu som sa naučila naozaj veľa a skúsenosti sú cennejšie než peniaze. Navyše viem, že by som si nikdy nenašla toľko času popri normálnej práci na to, aby som si naštudovala toľko vecí.
No potom nastal čas odísť a vydať sa na svoju cestu Indiou a za ďalším dobrovoľníctvom.
Ale mimochodom, aby som môj príbeh o učení jógy pekne uzavrela, tak spomeniem ešte jednu vec. Aby sa mi náhodou nestalo, že by mi toto spektrum „pacientov“, ktoré som opísala nestačilo, tak mi napokon na úplne poslednú hodinu prišla ešte aj žena v 5 mesiaci tehotenstva … takže zase bolo nočné štúdium 😉
Ako vravím: človek sa nikdy nesmie prestať učiť.
Ja ďakujem za túto príležitosť a som šťastná, že som sa na túto cestu vybrala …