Hneď druhé ráno po príchode do Vanamooliky som mala zaujímavý rozhovor s Chakochanom, CEO firmy. Chcel odo mňa nech mu teda vysvetlím, aké je moje vzdelanie, aké sú moje dôvody prečo sa venujem Ajurvéde a čo vlastne očakávam o tohto pobytu.
Tak mu vravím, že som vlastne farmaceut
On inak pôvodne tiež. Vysvetlila som mu, že vlastne nie som úplne typický farmaceut a že sa skôr zaujímam fytoterapiu, pretože som na bylinkách sama vyrastala a úprimne, považujem ich za lepšiu alternatívu pri mnohých problémoch než syntetické lieky. Neznamená to, že bylinky nemôžu mať vedľajšie a nežiaduce účinky! Smaozrejme, že treba mať znalosti na to, ako ich používať. Avšak stále sú k telu šetrnejšie ako všetky tie tabletky, ktoré do seba mnohí ľudia až prekvapivo často hádžu bez poznania toho, čo im vlastne môžu spôsobovať. Povedala som mu, že k Ajurvéde som sa dostala prirodzene skrze môj záujem aj o ďalšie bylinky, ktoré nepochádzajú len z Európy. No a hlavne aj asi kvôli môjmu výskumu počas PhD, pretože som na doktoráte analyzovala aktivitu niektorých indických liečivých rastlín.
Ako mu to tak vravím, sama som pri slove výskum podvedome rukami ukázala úvodzovky. Takže „výskum“
Už vtedy som vedela, že ten výskum, čo v západných krajinách robíme na indických a celkovo ajurvédskych bylinách, vlastne nikdy nemôže dokázať účinky Ajurvédy… A on mi to len potvrdil vo svojich slovách. Prečo vlastne?
Pretože sa pri západnej medicíne (alopatickej) a západnom výskume stále sústredíme na to, že potrebujeme dokázať účinok jednej látky. Jednej substancie, od ktorej chceme aby bola zodpovedná za všetko. Izolujeme ju a potom skúmame ako funguje (mechanizmus účinku) a aké má nežiaduce účinky. Na každej jednej farmakologickej konferencii som dostávala tie isté otázky, pretože toto je to, čo farmakológov, prirodzene, zaujíma – aká (presne jedna jediná) látka je za účinok zodpovedná a ako presne to pôsobí. O tomto je predsa farmakológia, o konkrétnych liečivách a konkrétnych mechanizmoch účinku, ktoré potrebujeme vedieť. A ja to rešpektujem.
Ale sama som vedela, že u bylinných látok to takto proste nikdy nepôjde. V úžasne komplexnom rastlinnom tele plnom látok, ktoré sa navzájom ovplyvňujú sa nemôžeme sústrediť na vyizolovanie len jednej jedinej látky. A čo tie ostatné? Tie sú v rastlinných telách len tak pre srandu? Nič, naozaj nič v prírode nie je na svojom mieste len ak pre srandu, že by sme to mohli prehliadnuť , či označiť za „nepotrebné“. Pripomína mi to ako sme sa na farmakognózii na farmácii učili, že rastliny produkujú primárne a sekundárne metabolity. Primárne sú nevyhnutné pre prežitie rastliny, sú totiž jej výživou. A sekundárne? O mnohých z nich sa predtým veľa nevedelo na čo ich rastlina potrebuje. A tak sme mnohé z nich v minulosti dokonca označovali za „nepotrebné“. V lepšom prípade sa neskôr už aspoň hovorilo, že akýmsi spôsobom dopomáhajú rastline k prežitiu, len my nevieme ako. Veď vlastne aj slepé črevo sme veľmi dlho označovali za nepotrebné! Tak s radosťou preč s ním keď nevieme na čo je.
Vtipné na tom však je, že drvivá väčšina látok, ktoré používame v medicíne, a ktoré pochádzajú z rastlín sú práve tými sekundárnymi metabolitmi. No a asi keď fungujú v ľudskom tele tak asi na niečo budú fungovať aj v rastlinách, no nie? Potom sa konečne prišlo na to ako rastliny komunikujú, nielen navzájom, ale aj so svojim prostredím, so zvieratami. Komunikujú produkciou chemikálií, pretože na rozdiel od zvierat z miesta ujsť jednoducho nemôžu. Chránia sa takto aj pred parazitmi, či pred tým aby boli zožrané, či naopak lákajú zvieratá aby boli opelené a ich plody skonzumované, nech sa semená roznesú. Chemikáliami ovplyvňujú aj iné rastliny, zápasia medzi sebou o miesto na slnku alebo si naopak aj vzájomne pomáhajú. Pekným príkladom takejto komunikácie medzi rastlinami sú napríklad stromy akácie, ktoré uvoľňujú plynné chemikálie hneď ako začnú byť nadmerne spásané antilopami. Dajú tak vedieť ostatným stromo akácie, že sa antilopy blížia a tie okamžite začnú produkovať obranné látky vo svojich listoch – adstringentný tanín – ktorý spôsobuje, že antilopám po konzumácii takýchto listov zlyháva trávenie. Rastliny cítia, vnímajú elektromagnetické polia, vibrácie, niektoré sa po dotyku dokonca hýbu (Mimosa pudica). My len proste žijeme v inom časovom ponímaní ako ony. Máme iný pohľad a preto nechápeme rastlinný svet.
Takže všetko je na svojom mieste pre nejaký dôvod
A rovnako to teda je aj u kokteilu látok, ktorý dostaneme po vylúhovaní rastliny vodou – teda v jej vodnom extrakte. Mylne v našich experimentoch označujeme niektoré látky za neúčinné, pretože nepreukazujú aktivitu. Mylne, pretože oni v skutočnosti nie sú nepotrebné – mnohé z nich môžu vytvárať vhodné prostredie pre účinok tých „aktívnych“ látok, alebo sa iným spôsobom spolupodieľajú na účinku. Pomôcť sú však schopné iba ak sú prítomné ako súčasť komplexu látok, nie osamote.
Presne k tomuto som došla aj vo svojom vlastnom výskume
My sme sa venovali analyzovaniu antitusickej aktivity rastlinných polysacharidov – teda, či sú schopné tlmiť kašeľ. A keďže naša hypotéza bola, že účinok našich vodných extraktov môže byť viazaný na prítomnosť polysacharidov, pretestovali ich aktivitu. No zároveň sme stanovili aj aktivitu materského vodného extraktu a navyše aj zvyšku extraktu, ktorý po izolácii polysacharidov zostal, aby sme presne a jasne videli, kde je aktivita viazaná. Áno, v mnohých prípadoch sa nám pekne ukázalo, že práve tá polysacharidová frakcia je viazaná s účinkom a tá nepolysacharidová frakcia účinná nie je. Ale, čuduj sa svete, účinok takýchto frakcií nikdy neprevýšil účinok materského vodného extraktu. A pritom chémia hovorí, že po izolácii predsa dochádza ku zakoncentrovaniu látky a preto by sa dalo očakávať, že účinok izolátu by mal byť vyšší oproti „zriedenému“ materskému roztoku, v ktorom nám predsa prekážajú tie „zvyšné neaktívne látky“. Ale takáto chémia nám v našich zisteniach neplatila. Ako som už spomenula, tie ostatné „neaktívne látky“ tam na niečo sú a v tomto prípade to bolo pravdepodobne na vytvorenie vhodného prostredia, v ktorom polysacharidy dokážu vytvoriť gélové vrstvy a preukázať tak účinok.
Zároveň je potrebné si uvedomiť, že sa snažíme dokazovať účinok rastlinných látok v absolútne neprirodzených podmienkach
Robíme to na izolovaných bunkách, kde chýba práve komplexnosť organizmu. Alebo to robíme pomocou experimentov na zvieratách, ktoré sú vystresované, žijúce v neprirodzenom prostredí, kŕmené laboratórnou stravou, … a koniec koncov, sú to modelové zvieratá a nie ľudia.
Chakochan len dodal, že mám pravdu a vysvetlil mi viac
Vysvetli mi, prečo práve toto je prekážkou pri dokazovaní účinku ajurvédy pomocou experimentov ako tieto. V rastlinnom tele, tak ako v inom živom tele, sa nachádza životná energia, prána, ktorá je nositeľom energie a účinku. Bez energie niet života. Ak však izolujeme nejakú látku z tela rastliny tak ako to robíme, rôznymi organickými rozpúšťadlami a podobne, nedokážeme spolu s látkou izolovať aj túto energiu. Ajurvéda má špeciálne predpísané spôsoby, ktorými sa ajurvédske prípravky môžu pripravovať práve z tohto dôvodu. Tieto postupy totiž zabezpečujú, že sa do výluhu nedostanú len látky, ale aj energia rastlinného tela. Tieto metódy šetrne zaobchádzajú s rastlinným materiálom a prirodzene sú založené najmä na extrakcii látok vodou a nie organickými rozpúšťadlami. Vo väčšine prípadov sa rastliny len pomelú (aj to mletie by malo byť ručné a nie v mlynčeku, pretože tam dochádza k prehrievaniu materiálu) a pripraví sa tak prášok (choornam), ktorý sa potom po rozpustení vo vode vypije. Často sa používa ešte šťava vylisovaná z bylinného materiálu. Liekové formy sú jednoduché, získaný prášok alebo šťava sa miešajú a prirodzeným spôsobom zakonzervovávajú alebo sa vytvorí „medicinálny džem“. Vždy sa však pracuje s celou príslušnou časťou rastliny (listy, korene, vňate), nerobí sa žiadny izolát špecifických látok. To preto aby sa zabezpečilo, že do extraktu prejde všetko, čo v rastlinnom tele je a je rozpustné vo vode.
Zároveň som si proste absolútne vedomá, že aj napriek tomu, že výsledky môjho výskumu boli veľmi pozitívne a našli sme mnohé rastliny s preukázateľným účinkom, do praxe lieky založené na tom, čo som skúmala, nikdy nepôjdu. Prečo?
Lebo by v tom neboli žiadne peniaze – nedajú sa na tom zarobiť obrovské peniaze. Akože, takmer všetci o tom vedia, že vo farmafirmách ide najmä o peniaze. Veď samozrejme, je to logické, je to firma a nie charita. Firma proste musí mať profit na to aby mohla fungovať. A vývoj liekov je neskutočne nákladný proces a dlhý proces – prechádzajúci od testovania obrovského množstva látok v experimentálnych štúdiách na bunkových líniách, neskôr menšieho množstva látok na zvieratách, až sa napokon len zlomok potenciálnych liečiv dostane k zdravým dobrovoľníkom. Ak sa vôbec dostane, požiadavky na bezpečnosť sú pochopiteľne veľmi vysoké. A potom sa prejde s možno jediným liečivom na reálnych pacientov. Toto všetko trvá dlhé roky, niekedy desaťročia. Po uvedení na trh si firma, ktorá liek vyvinula môže uplatniť 10 ročné výhradné patentové právo, aby nikto iný nemohol vyrábať daný liek, ktorý vyvíjala. S logickým dôvodom – aby sa jej vrátili peniaze, ktoré vrazila do výskumu. Z pohľadu fungovania firmy ako firmy sú to všetko absolútne racionálne dôvody. Ale ja neviem, mne celkom prekáža – že, nemalo by tu ísť (aspoň trošku) reálne aj o zdravie ľudí a nielen o peniaze? Tak prečo sa dopúšťa, že sa kvôli vysokej cene originálneho lieku potom nemôže množstvo pacientov dostať k takejto liečbe? Lebo medicína dnes už nie je charita.
Dokazujeme mechanizmus účinku, nie účinnosť
Funguje to. Neškodí to. Pomáha to. Ajurvéda je osvedčená TISÍCKAMI rokov používania. Prečo nám stále nestačí táto vedomosť? Lebo to proste chceme mať všetko našimi západnými spôsobmi. Stále chceme niečo dokazovať. A pritom objavujeme a dokazujeme veci, ktoré sa už dávno vedia. Potrebujeme okľukou dokázať dokázané.
V čase, kedy sa Európe ešte ani nesnívalo, že bude tak významná a bude “ohniskom vynálezov”, v Indii už dávno existovala civilizácia, ktorá poznala účinky rastlín na ľudské telo. Históriu ľudstva je možné rozdeliť na niekoľko období podľa toho, aké bolo vedomie ľudí. Dnes žijeme v temnej dobe. Naše vedomie je potláčané neustále mysliacou mysľou a naše ego spôsobuje, že sa cítime oddelení od okolitého sveta. Od univerza. Od prírody. No v dávnom období žili ľudia v spojení s prírodou, pozorovali ju, chápali a komunikovali s ňou. A práve z tohto obdobia pochádzajú Védy, múdrosti Indickej civilizácie spísané do súboru učení. Z tohto obdobia vychádza aj Ajurvéda. Ľudia starostlivo pozorovali ako telo funguje, ako vznikajú ochorenia a skúmali, čo je toho príčinou. A vytvorili systém, v ktorom sa uchovávajú vedomosti o tom, ako sa máme o svoje telá starať aby sme ochoreniam mohli predchádzať. Odvtedy sa tieto vedomosti používajú tisícročia. Tak prečo potrebujeme zas a znova dokázať dokázané?
Presne tak je to aj s mnohými „objavmi“ v západnom svete. Kým my sme na západe objavovali, čo sú to hviezdy a diskutovali o tom, či je Zem plochá, v Indii to bolo už všetko dávno popísané vo Védach. Kým my sme žasli nad teóriou relativity, vo Védach už dávno bolo popísané, že celý svet je len vibrujúca energia, nič nie je reálne hmotné. A čas? Ten je tiež len relatívny, pretože existuje len podľa toho, kto sa na neho pozerá. V meditácii a v jóge to všetko, videli, zažili. A nikto nad ničím diskutovať nemusel. Ale my potrebujeme stále nejaké experimenty…
A tak som sa konečne pochopila. Vlastne, pochopila som, čo mi ukazovalo moje telo, kým moja myseľ bola zaneprázdnená plánovaním budúcnosti
Toto všetko bol dôvod, prečo, aj keď som najprv strašne chcela, napokon som prestala mať potrebu ísť pokračovať vo svojom výskume do Nórska. Vytvorila som projekt v spolupráci s Islandskými imunológmi, v ktorom som chcela skúmať imunomodulačné účinky rastlín z Nepálu. Znie to skvele, ja viem. Dva roky na Islande s pobytmi v Nepále kvôli zberu materiálu. A potom tretí rok v Nórsku. Ale napokon, napokon som tam vlastne ani nechcela ísť. Lebo by to bol “výskum aby som robila nejaký výskum”, nebolo by to nič, v čo by som vtedy úplne verila, že chcem naozaj skúmať. Nateraz, po ukončení PhD nechcem pokračovať vo výskume ani na Slovensku. Nechcem pokračovať presne v tom, čo som robila, aj keď mi to dalo hrozne veľa.
Ja tomu už totiž neverím. Neverím tej ceste
Neverím experimentom, ktorými som chcela „niečo dokázať“ vo svojom výskume v Nórsku. A zároveň som nechcela „iba pokračovať“ na svojej univerzite, s kalkulovaním s istotou, že budem „niekde pracovať“. A bola by som ešte väčší pokrytec, ak by som vydávala lieky v lekárni s vedomím, že už absolútne neverím, že niečo ešte zmenia.
Niečo vo mne už vtedy vedelo, bez toho aby do toho pripúšťala moja myseľ, ktorá sa zatiaľ plne zabávala tými miliónom povinností, že v tejto etape života sa potrebujem venovať len naozaj niečomu, čomu skutočne verím a pokladám za správne. Niečomu, čo je zároveň aj mojim hobby, nielen prácou. Niečomu, čo ma robí skutočne šťastnou a zdravou. Niečomu, čo naozaj pomáha aj iným.
V budhizme sa hovorí o tom, že sa musíme naučiť nebyť pripútaný k veciam, ľuďom, podmienkam (no attachments), veď raz tento svet totiž každý jeden z nás aj tak opustíme a nevezmeme si so sebou ani veci, ani ľudí, ani tie naše tituly. A ja som zistila, že som bola pripútaná k môjmu dosiahnutému vzdelaniu, k tomu, čo bolo odo mňa očakávané (nielen čo očakávali iní, ale hlavne čo som od seba ja sama očakávala!), k mojej „vedeckej kariére“, na ktorej som posledných 10 rokov pracovala. No načo by mi toto všetko bolo, teplé miesto niekde v labáku, keď by som skutočne neverila tomu, že to, čo robím je správne a že svoj čas venujem veciam, o ktorých si skutočne myslím že sú správne?
Tak teda preto som povedala: “Ďakujem, veľmi veľa som sa naučila, ale dosť. Odchádzam”. A odišla som
Možno proste nemusím byť farmakológ s profesorským titulom a dvoma Dr. pred menom a za menom, nemusím byť najväčšia hlava niekde na kongrese. Môžem, nie je na tom nič zlé, ale nemusím. Nič z tohto nemusím ak nie som spokojná so sebou, nie som šťastná a zdravá. Zistila som, že si musím ísť vlastnou cestou. Naučila som sa čítať a počúvať signály, ktoré mi dáva moja intuícia, naučila som sa byť spontánna a vyberať si to, čomu sa venujem srdcom a nie mysľou.
Zostala som sama nad sebou mlčky žasnúť. Chakochan sa pousmial
A vraví: „Máš úžasný talent, bystrú myseľ a vedomosti. A hlavne – máš celý život pred sebou, môžeš sa tomuto venovať ešte taký dlhý čas. Ja už toho času tak veľa nemám. Preto urobím pre teba všetko, aby si mohla pokračovať tam, kde som ja prestal. Ak zvládneš sama svojim štúdiom poňať teóriu Ajurvédy, uložíš si všetky tie rozsiahle a komplexné vedomosti k terapii, môžeš sa kedykoľvek vrátiť a ja ti zabezpečím „stáž“ so skutočným Ajurvédskym lekárom, aby si sa naučila ľudí aj sama diagnostikovať.”
Pozrel sa mi uprene do očí a pokračoval: “Myslím si, že pre nás predstavuješ unikátne prepojenie medzi západné s východným, čerpáš vedomosti a to dobré z oboch a Ty nájdeš ich spoločnú cestu. V tom vidím jedinú cestu, ktorá nám v budúcnosti bude môcť skutočne pomôcť. Najdôležitejšie však je, že nie ja, ale najmä ty sama cítiš a veríš, že si na správnej ceste. Rozumieš tomu, nie len na úrovni mysle, ale skutočne vo svojom vnútri.“
Tentokrát som sa usmiala ja
Dlane som priložila k sebe pred hruďou a s jemným úklonom sa uklonila. “Nanni, Chakochan” (ďakujem v malajalamčine). Naložila som si na ruky knihy o Ajurvéde a vybrala do skleníka s liečivými rastlinami …
(*Neznamená to, že zavrhujem celý „západný typ výskumu“ a alopatickú medicínu. Samozrejme, že veľmi dobre viem, ako sú dôležité a že zachraňujú množstvo životov! Antiinfekčná terapia, chirurgia, úrazy, medicína pre génové ochorenia, a mohla by som ďalej menovať, toto všetko je úžasnéa bez toho by sme neboli tam kde sme. Skutočne vďačíme ľuďom, ktorí nám toto priniesli za naše životy. Avšak pri mnohých ochoreniach, najmä tých civilizačných, si myslím, že čosi zlyháva… A že alopatickou medicínou ich vyliečiť nevieme, vieme ich iba potláčať.)
