Srdce draka
Niekedy mám naozaj pocit, že sa už chcem vrátiť. Snívam o pravidelnom režime najmä keď sa pozerám na svoje nohy a viem, ako veľmi im prospieval pravidelný beh. Snívam o bežných problémoch, že napríklad potrebujem našetriť na práčku. Snívam o tom, že si budem variť každý deň jedlo, ktoré poznám a nebudem tak mať pocit, že chcem všetko nové ochutnať. Snívam o bežnom stretnutí s kamarátkou na káve, pri ktorom si môžem povzdychnúť, že sa vlastne nič prevratné v mojom živote nedeje.
V tom mi ale ktosi zaklope na dvere. S únavou z tepla vstávam z postele a idem otvoriť. Krishna. Moja malá opička. Teda King-Kong.
Usmieva sa a ukazuje mi smerom na dvor: „Veronika? You?“. No tak sa idem teda pozrieť. „Veronika, chuchundra´s home“. Pozerám sa na jamku na zemi a okolo nej akési vzorce nakreslené paličkou v hline. „Naozaj? Si si istý, že je to domček potkana?“. (Čučundra je po nepálsky potkan, viem to odkedy som jedného mala v izbe, zjedol mi moju rudrakšovú japa-malu, vyžral dieru v pyžame a pobehoval vedľa hlavy po posteli). So širokým úsmevom pritaká. No tak teda dobre, pripustím aj ja, že to môže byť domček nejakého potkaníka. Krishna mu ho pravdepodobne teraz zútulnil aj z vonka. „Veronika? Dolphin, not dangerous?“. Usmejem sa. Odpovedám, že nie, a pokúšam sa mu vysvetliť po anglicky, že delfíny sú priateľmi človeka a koľkokrát ich už aj zachránili keď našli vyčerpaných ľudí plávať v mori. Pokračuje, „Dolphin has heart“. Usmejem sa opäť. Som totiž spokojná, že si to pamätajú. Na jednej zo spoločných hodín som ich chcela totiž naučiť, že nesmú ubližovať žiadnym zvieratkám a mali by ľúbiť všetky, bez rozdielu na to, či je to chlpaté, či je to had, alebo pavúk. A začala som tým, že som im ukázala, že všetky zvieratká majú srdce. V ten deň to akurát aj vyšlo, že jeden z chlapcov chytil vtáčika, ktorý sedel na bráne. Podľa ma bol chorý, inak by ho nechytil, a možno aj nožku už mal zlomenú predtým. No vyzeralo to tak, že mu ju zlomil náš Nitesh keď ho pchal do klietky. Vytiahla som ho teda z nej a chcela som ho pustiť, no predtým som každému z chlapcov nechala priložiť prsty jemne k jeho brušku. Chcela som, aby cítili ako mu bije srdiečko. Napokon ma ale presvedčili, že by som ho teraz nemala pustiť, keď má zlomenú nožku. Mali by sme sa o neho postarať. A tak som privolila, vložila ho späť do klietky a uložila na zem do mojej izby. Dali sme mu tam ryžu a vodu. Na hodine som sa ich teda spýtala, čo cítili keď priložili ruku k vtáčikovi. Všetci už teda vedeli, že je to tlkot srdca. Uznali, že jeho srdiečko bilo veľmi rýchlo. A spýtala som sa ich: „Čo myslíte, a ako sa ten vtáčik cítil? Prečo jeho srdiečko bilo tak rýchlo?“. Pretože mal strach. Chcela som aby pochopili, že všetky tvory cítia. Majú srdce a teda cítia. Majú srdce a preto môžu byť aj smutné. Keď mamina stratí svoje mláďatko. Môžu byť veselé keď hladia iné zvieratko, keď náš psík Jackie vrtí chvostíkom pretože nás vidí. A aj ten malinký pavúčik v rohu miestnosti má svoje srdiečko. Plné lásky k nám a preto v noci chytá muchy aby nás neotravovali.
Pár dní potom reflexne tľapnem po svojom stehne. V tejto oblasti sú komáre úplne nečujné, no ich štípance bolia hneď od začiatku pekelne. A padne otázka Ramesha, s úsmevom od ucha k uchu: „Prečo si ho zabila? A on nemá srdce? Vravela si, že všetky tvory majú“. Dostal ma, počúval ma dôsledne. A tak mám od neho ponaučenie. Ešte sa mám čo učiť a mám sa kam posunúť vo svojich meditáciách, aby som dokázala eliminovať reakciu môjho tela na ten nepríjemný pocit, ktorý mi komáre spôsobujú. Ešte mám čo robiť, aby som nabudúce reflexne neťapla, ale iba komára odohnala.
„And dragons? Dragons have heart?“, pýta sa ďalej.
Pozorujem Krishnu ešte pár minút. Bojím sa o neho. Má totiž epilepsiu a na dnes mu už nevyšli lieky. V myšlienkach sa snažím nehnevať sa na vychovávateľov, že dokážu čosi takéto dopustiť. Že zabudli skontrolovať na koľko dní ešte liečbu má. Bez liekov bude mať záchvat takmer určite, hovoria mi chlapci. A strúhajú grimasy pri tom ako napodobňujú ako pri tom vyzerá, aby som pochopila o čo sa jedná. Ale nedá sa na nich hnevať. Nie som v ich pozícii, nemôžem ich súdiť. Viem si predstaviť, koľko toho na nich je. Vačšina z nás má pracovnú dobu 5 dní v týždni, 2 dni víkendu, variabilný počet dní dovolenky. Tu v Nepále majú voľno len v sobotu. Vychovávateľka musela zveriť svoju dcéry svojej sestre, nie je totiž možnosť aby boli pri mame. A dovolenku má raz za 3, či 4 mesiace. Vychováva 16 detí a na tie dve svoje nemá čas. Navyše, vychovávatelia nemajú pracovné a nepracovné dni. To, že pri deťoch v detskom domove nemáš svoj osobný čas, to som pochopila veľmi rýchlo aj ja. Prišla som sem dobrovoľníčiť, čo znamená pracovať 3-5 hodín denne 5 dní v týždni. Ale to proste nie je možné, keď tu s tými deckami žiješ v jednom dome. Len čo si sadneš, už ti jedno z 16tich deciek zaručene klope na dvere. A vlastne, ani nechceš pred nimi zatvárať dvere. Jedine ak už odpadávaš od únavy.
A čo sa týka liekov, tu v Nepále nie je ani povinné zdravotné poistenie. Tu nie je žiadna spoluúčasť zdravotnej poisťovne na lieky. Tu neziapu pacienti v lekárni na farmaceuta, že majú zaplatiť 17 centov za recept lebo však pán doktor povedal „že všetko bude zadarmo“ a vyvaľujú oči keď si ich dovolí poopraviť, že žiadny liek nie je „zadarmo“, ale „plne hradený zdravotnou poisťovňou“. Tu môžeš byť rád, že neochorieš, inak si všetko platíš sám. Za Krishnu platí detský domov Our Sansar, narozdiel od všetkých tých ďalších detí, ktoré sú ešte stále na ulici. A vlastne, tu ani nie sú všetky lieky. Krishna má šťastie, že detský domov je 6km od Indických hraníc, a tak mu jeden z jeho liekov môžu ísť vychovávatelia kúpiť tam.
Chvíľu sa s Krishnom pasujeme kto je silnejší. Skúša to najprv rukami, potom tlačí do môjho brucha svojou hlavou, zaberá nohami, ale nejako mu to nejde. Po chvíli však prestane tlačiť, zostane stáť s hlavou opretou o mňa. Ja viem, že to nie je tým, že by mu došli sily. Nechcem ho vyrušiť. Opiera sa totiž o ženu, v ktorej možno práve teraz na chvíľu vidí matku. Cíti kontakt, ktorý mu chýba. Chýba mu niekto, kto by ho objal než pôjde spať. Kto by mu porozprával, či aj draky majú srdce. Niekto, kto by mu povedal, že práve dračie srdce je zvláštne, pretože čím viac v neho veríš, tým je jeho srdce silnejšie.
Nechcem ho vyrušiť, nech si len vezme čo najviac, kým som tu.
Pretože aj ja raz odídem. Ako doteraz všetky.
A tak zabúdam na práčku, lenivé nohy, vlastne všetko.
A cítim, že je správne, že som tu a teraz.
A že som tá, ktorá mu povie, že aj on má v sebe draka. V ktorého verím.
