Oči Vrátim sa to ja? Už pol roka jem rukami, oblečená v indickom oblečení, s úsmevom prechádzam trhmi a zjednávam cenu okry. Milujem ju. A štipku šafranu v zelenom čaji. Vrátim sa vôbec? A ak sa aj moje fyzické telo vráti … vráti sa aj moja duša? A moje srdce? Kde sú vlastne teraz? Iste niekde spolu. Veď v Indii a Nepále …
Prabhu, výstredný (avšak týmto svojim excentrizmom úplne prirodzený) indický umelec žijúci necelý rok v Pokhare mi vraví: “Stávalo sa mi, že sa ma z každej strany ľudia pýtali tie isté otázky: Ako sa voláš? Z kade pochádzaš?”. Môj úsmev. Spomenula som si totiž na vykrikujúcich Indov a na tieto a mnohé ďalšie divné otázky, najmä …
V minulom článku som čo-to popísala o tom, ako som sa k dobrovoľníčeniu a učeniu jógy vo Varkale vlastne dostala 🙂 V prvom rade musím povedať, že by som sama učiteľom jógy ešte nenazvala, pretože ja sama musím ešte mnohému učiť. No už niekoľkokrát sa mi na moje ceste po Indii stalo, že sa ma jógoví učitelia a mnohí iní …
Rozhodla som sa, že v Indii nechcem iba cestovať a presúvať sa neustále z miesta na miesto. Už som sa poučila zo svojej poslednej cesty po Vietname a Kambodži, kde som mala program veru až príliš nabitý. Je skvelé vidieť toho čo najviac, ale napokon som bola vážne unavená z neustáleho balenia batohu. A najmä – nestihla som si miesta …
Naozaj tejto náhode neverím. Pretože čím ďalej, tým častejšie sa mi stáva, že stretávam ľudí, pri ktorých už mám pocit, že ich poznám. A zároveň, odkedy som strávila minulú jeseň mesiac na kurze učiteľa jógy v Nepále, stretnutia s niektorými ľuďmi z tohto prostredia začínajú byť až podozrivé tou svojou “náhodnosťou” 🙂 Posnažím sa vysvetliť …
