Otázky

Prabhu, výstredný (avšak týmto svojim excentrizmom úplne prirodzený) indický umelec žijúci necelý rok v Pokhare mi vraví: „Stávalo sa mi, že sa ma z každej strany ľudia pýtali tie isté otázky: Ako sa voláš? Z kade pochádzaš?“. 
Môj úsmev. Spomenula som si totiž na vykrikujúcich Indov a na tieto a mnohé ďalšie divné otázky, najmä o rodine a či som vydatá, a podobne.
„A tak som sa začal som pýtať vlastné otázky.“
„Aký máš sen?“
Odpovedám pomaly, s pohľadom upreným na mraky na oblohe: „Ja… vlastne ani neviem. Mám pocit, že veci sú tak, ako majú byť. Asi som sa naučila prijímať to, čo sa deje a nemať zbytočné očakávania. Neviem si momentálne vybaviť sen, ktorý by bol nad všetkým. Nechcem sa hnať za splením jedného sna a pritom nevidieť to, čo sa deje, práve teraz.“
„A čo bolo tvojím snom keď si mala trinásť rokov?“
„Chcela som byť morskou biologičkou. Plávať s delfínmi, kosatkami a žralokmi“.
Starostlivo upravené fúziky sa jemne nadvihli. Prabhov úsmev.
„Myslím, že mojím snom je teda byť s prírodou,“ pokračujem, s pohľadom upreným na štíty Annapurien, ktoré len na pár sekúnd vykúkajú spoza mračien, „s prírodou v akejkoľvek jej podobe“.
„A máš nejaký strach?“
Annapurna opäť zmizla za mračnami.
„Som šťastná, že nemám žiadny, ktorý by ma v niečom limitoval. Nepochopím strach z lietania – veď je to krásny pocit ísť za niečím ďalekým. Nepochopím strach z pavúkov a hadov – veď sú to dokonalé bytosti a ich jediným „hriechom“ je to, že sa len málo podobajú človeku. Nepochopím strach z výšok – veď rozochvené nohy ti len pripomínajú, že je krásne vidieť svet zhora, inak ako zvyčajne.“
Pohľad sa mi zvezie Prabhovu tvár, no márne sa snažím pozrieť do jeho očí. Su ukryté za neskutočne štýlovými slnečnými okuliarmi.
„Mám však jeden. Bojím sa, že stratím rodinu.“
„A prečo by si ju mala stratiť?“
„Lebo ja viem, že ju raz stratím. No vlastne ani neviem, či by som to nazvala strachom. Asi by som to mala skôr nazvať pocitom, či akýmsi pripomenutím, aby som  zas a znova pochopila a nezabudla, že čas, ktorý máme, máme využiť naplno. Strata prirodzene príde, ja viem. Je to prejav cyklu života a smrti, ktorý akceptujem a nevytváram si preto v sebe voči nemu odpor. Nie je to teda strach, s ktorým chcem bojovať. Je to pocit, ktorý mi hovorí, že mám žiť tu a teraz a že čas s blízkymi mám brať vždy ako jedinečný.“

Kôň prérií © Veronika Sivová

Avšak, človeka sa stratiť nedá.

Stále som ďaleko. Stále v Nepále. Ja viem, že je čas pohnúť sa.
Ísť naspäť do Indie. Čaká ma tam jedna náročná úloha, o ktorej viem.
No a množstvo tých ďalších neznámych. Krásne neznámych.
Aj ruksak som si oprala. Sčasti preto, lebo to už fakt potreboval po tom, ako som na ňom „jazdila“ na vlečke traktora, ktorý nás preniesol cez prechod Maure Lagna. Túto jazdu prežil s mnohými špinavými „ranami“, avšak vďaka nemu bol môj zadok zachránený pri tom natriasaní. 
No a sčasti som ho oprala asi aj rituálne. Vyrážam takto na ďalšiu cestu opäť čistá. A dokonca mám aj pocit, akoby som opäť vyrážala z domu. Od návratu z hôr totiž už dlhší čas trávim v Pokhare, kde žijem na byte s kamarátmi z hôr. Zámerne nehovorím, že som u nich hosťom, pretože navzájom cítime, že tu skôr spolu jednoducho sme, úplne prirodzene. Letenku som si kúpila až na úplne posledný deň mojich nepálskych víz.
Aj keď som tak ďaleko, mám pocit, že aj tu som doma.
Tu. Uprostred hôr.
Hôr tak vysokých, ako si asi neviete predstaviť.
A tá energia hôr.
Vibrujúca, odzbrojujúca akýkoľvek odpor prijímať veci také aké sú a znásobujúca moje zmysly. Neviem, či si to viete predstaviť.
Priatelia.
A rozhovory s nimi, ktoré si určite nemôžete ani predstaviť.
Lebo ani ja sama som si toto predtým nevedela predstaviť.
 
Áno, chýbajú mi aj moji priatelia, ktorých som nechala doma. Myslím na nich mnohokrát. Chýba mi moja rodina. Moji rodičia.
Ale som pokojná. To, že mi chýbajú je proste len pocit, že mi na nich záleží. A že viem, že by som im chcela venovať svoj čas.
Keď sa raz vrátim.
No viem, že všetkých si nesiem so sebou. Niekto by to pochopil ako ťarchu, ktorú si nesieme na svojich pleciach, v angličtine sa to nazýva „attachment“. Neviem to preložiť presne, možno čosi ako „väzby“. Budha vraví, že práve toho sa máme zbaviť.
Ale ja teraz nemyslím túto ťarchu väzieb.
Ja si nesiem lásku, ktorú mi ktosi dal.
Nesiem si poznatky, ktoré mi niekto odovzdal.
Nesiem si radosť, ktorou ma niekto potešil.
A nesiem si rany, ktorými mi niekto otvoril oči.
To je to, ako si nesiem so sebou ľudí.
A nesiem si v sebe samej aj rodičov.
Vidím ich v tom, ako sa správam, vidím ich, lebo robím veci tak, ako bola vychovaná a ako ma učili. Pochopila som, že na rozdiel od iných ma však neučili vidieť svet tak, ako ho vidia oni. Naučili ma pozerať sa, to áno, ale nechali ma, nech veci vidím tak, ako chcem ja. Je to predsa môj svet.
 

A kdekoľvek teda vykročím, vykročíme aspoň traja.

 Nie, nie som na nikom závislá, viem sa o seba postarať úplne sama.  Samozrejme aj vďaka švajčiarskemu nožu, ktorý mi otec daroval 🙂
Nevolám im ani so slzami v očiach aby mi pomohli na mojej ceste.
Aj keď viem, že by som mohla! Kedykoľvek. A boli by tam pre mňa.
Vďaka ním viem ísť sama.

Vrana ©Veronika Sivová

A tak sa napokon pýtam otázky ja sama seba.
„Kde pramení sebavedomie tvojej osobnosti?“
V poznaní, že nech už sa akokoľvek rozhodneš, rozhodneš sa vždy správne.
Ak sa naučíš prijímať to, že každý občas robí omyly. Omyly vlastne ani nie sú zlé. A ani by som ich omylmi nenazvala. Sú skôr rozhodnutiami, ktorých úlohu nechápeme hneď, ale až neskôr.
Zlé je toto všetko nechápať.
Pramení v poznaní, že nech už budeš kýmkoľvek, nikto ťa nemôže súdiť, pokým si sám sebou.
V poznaní, že som milovaná pre to, aká v skutočnosti som.
Nech už som akákoľvek. Nech už som emocionálna či racionálna, spontánna či strnulá.
Nech už pobehujem ako splašený divý kôň, či rozprestieram havranie krídla a bystrým pohľadom skúmam svet. Môžem kráčať sama nocou, presne ako vlk s ňufákom pri zemi, a vyberať si, ktoré stopy budem alebo nebudem nasledovať. Môžem byť proste akákoľvek, no stále som milovaná. A to bez ohľadu na to, či spĺňam akýsi obraz dcéry, ktorý by si iní rodičia mohli vysnívať a nútiť ma sa ňou stať.
Mňa totiž nikto nenútil.
Mne iba niekto vždy učesal moju gaštanovú hrivu, nech sa trblieta vo vetre, kým budem bežať prériami.
Niekto mi ukázal, ako si ošetriť perie, nech sa leskne kovovo-modrým nádychom, nech letím bezpečne ešte ďalej, než na čo by som mala sama odvahu. A ukázal, že mlčky, spoza privretých havraních mihalníc môžem s rozvahou pozorovať svet.
Niekto ma naučil, ako môžu sivo-modré oči vidieť aj za svitu mesiaca. A naučil ma rozpoznať, ktorý pach je dobrý a ktorý zlý.
Sebavedomie pramení v zdravej rodine.

Vlčica ©Veronika Sivová

A druhá otázka.
„Kam vedie tvoja cesta?“
Potrebuješ to vlastne na niečo vedieť?
Teraz robíš krok. Tak sa pozeraj kam teraz stúpaš. Môžeš sa tak vyhnúť chrobákovi, ktorého by si inak zašliapla.
Pozeraj sa. A môžeš tak vidieť, či kráčaš po ceste, kde už sú stopy iných alebo či kráčaš svojou vlastnou cestou.
Nech už vedie kamkoľvek.

O tom, ako som učila jógu ako dobrovoľník

V minulom článku som čo-to popísala o tom, ako som sa k dobrovoľníčeniu a učeniu jógy vo Varkale vlastne dostala 🙂

V prvom rade musím povedať, že by som sama učiteľom jógy ešte nenazvala, pretože ja sama musím ešte mnohému učiť. No už niekoľkokrát sa mi na moje ceste po Indii stalo, že sa ma jógoví učitelia a mnohí iní pýtajú, či nie som náhodou učiteľ jógy 🙂 A to vždy poteší, zrejme to z človeka aj trošku vyžaruje.

Prvá lekcia – zabudni na to, čo cvičíš sama a vráť sa k úplným základom

Jóga, ktorú som mala vo Varkale cvičiť mala byť úplne základnou jógou. Precvičovala som ju totiž v Ayurvédskom „retreat“ centre Eden Garden, kam ľudia prichádzali na ayurvédske liečebné pobyty.  A práve preto to mala byť jóga založená viac na dýchaní, než na cvičení. Mala ukľudniť telo a myseľ a podporiť liečebné procedúry. Navyše aj tí, ktorí liečebný pobyt nemali a boli u nás len ubytovaní a mali záujem privstať si na rannú jógu, boli väčšinou úplní začiatočníci.

Vravela som si, že veď to je teda skvelé, žiadny príliš veľký tlak profesionality. Proste budem učiť len ozajstné základy. Chápem totiž začiatočníkov a preto by som ich nechcela ani vystresovať tým, že začneme pózami – asánami, ktoré by boli pre nich príliš náročné. Existuje veľké množstvo cvičení, ktoré predstavujú prípravu na jógu a každý, kto začína s jógou úplne od nuly by mal fakt poctivo začať najprv s nimi – nazývajú sa aj Pawanamuktasana série. Prvá séria je protireumatická, druhá je zameraná na odstránenie problémov s trávením  a tretia už pracuje s blokádami energie. Navyše aj pokročilí by ich mali cvičiť ako rozcvičku na zahriatie.

Tak som začala teda s nimi, potom postupne pridávala niektoré základné asány. A hlavne, naložila som im veľa práce s dychom. Samozrejme som vedela, že ľudí treba najprv naučiť, ako sa správne dýcha. Potom vlastne aj ako sa správne sedí, či stojí 😀 No na svoje obľúbené pozície, naťahovanie, či „Pozdrav slnku“, ktorý pokladám za základ som proste musela na čas zabudnúť…

Lekcia číslo dva – nerozumieme si takmer ani slovo, ale nejako to pôjde

Keď som preberala jógové žezlo v Eden Garden od predchádzajúcej dobrovoľníčky Anny, chodila na jógu hlavne skupina Talianok, v pokročilom veku. Horšie však bolo, že vedeli po anglicky asi toľko ako ja po taliansky. Človek by si povedal, že však to je v poriadku, veď majú oči, budú len opakovať čo vidia, ale nie je to také jednoduché. Veľa vecí je potrebné vysvetľovať, slovne upozorniť na správnu polohu tela, vyzdvihnúť na čo je potrebné sa sústrediť. No ale, prežila som ? a čo je podstatné – hlavne oni prežili 😀 A s večným úsmevom 😉

Časom som však navyše pozisťovala, čo kto nemôže robiť – niektorí mali operované kolená, iní zase problémy s ramenom a podobne. A začala to byť teda celkom náročná úloha. Poctivo som sa pripravovala každý jeden večer, vymýšľala zostavy, ktoré by boli úplne jednoduché, no zároveň účinné a zmysluplné. A vždy s podmienkou, aby ich vedieť urobiť všetci, aj tí, ktorí mali zdravotné problémy. Človek by si totiž mohol povedať, že každý má svoj rozum a že keď vidí, že toto nezvládne, tak to robiť nebude. No ľudia práveže vôbec nevedia, kde sú ich medze a skúšajú ísť ďalej ako by mali. Zároveň som ani nechcela aby niekto sedel v kúte a pozeral sa na ostatných ako cvičia s pocitom, že toto nie je pre neho. Chcela som, aby z mojej hodiny odchádzali všetci prebudení, oddýchnutí, troška ponaťahovaní, no v prvom rade hlavne s pocitom, že jóga je pre každého – aj pre nich. A s pocitom, že by v nej mali pokračovať, pretože im to urobí len a len dobre.

Pán s Parkinsonom

Náročnosť prípravy sa výrazne vystupňovala, keď som zistila, že mi na ďalšiu hodinu príde pán s Parkinsonovou chorobou. Do noci som študovala, ktoré asány sú pre Parkinsonikov vhodné. Celá spokojná a vyzbrojená vedomosťami o stabilizačných asánach a kadečom, čo je dobré pre Parkinsonikov som tam ráno nabehla. Aby som napokon zistila, že to bude teda ešte oveľa ťažšie než som si myslela. Stabilita bola u neho už naozaj dosť narušená,  choroba bola v pokročilom štádiu a mal už aj voperovaný elektrostimulátor na nervus vagus (elektroliečba, ktorá sa používa v štádiách, keď už lieky nezaberajú). Bolo vidno, že tento pán zrejme veľmi necvičil ani pokým bol zdravší. Zložila som tak svoje zbrane a skončili sme pri veľmi základných asánach, najčastejšie v ľahu na zemi. No a ešte k tomu to bol aj Francúz. Takže jazyková bariéra ešte väčšia než u Talianok. Aspoň že jeho manželka vedela čo-to po anglicky, tak mu prekladala pokyny.

Po prvej hodine s ním som cítila, že mi prúdom steká pot po tvári. Nie od cvičenia, ale od toho, ako veľmi som sa snažila, dávala stále pozor aby nespadol a odbiehala k ostatným inštruovať, aby vedeli čo majú robiť, kým sa zatiaľ budem opäť venovať jemu. Trochu znepokojujúce pre mňa bolo, že sa musím špeciálne venovať jednému človeku a zbytok skupiny tak môže pociťovať málo pozornosti. No dúfala som, že všetci ostatní sú natoľko inteligentní ľudia, že chápu, že v takomto prípade jednoducho zbytok skupiny musí rešpektovať tempo, ktoré tento pán zvládne…

Pán s Parkinsonom úplne naľavo. Zistila som po nejakom čase, že bude dobré zostať len u relaxačných polôh ako Supta Baddha Konasana

Cítila som, že toto bola pre mňa nesmierna príučka. Zároveň som si uvedomila, že jógu by bolo možné a vhodné robiť v malinkých skupinách zameranú práve na takéto špecifické ochorenia. Myslím si totiž, že práve takíto ľudia by to s jógou nemali vzdávať, potrebujú ju totiž najviac!

Hrialo ma pri srdci, že to nevzdal a dúfala som, že je to vďaka tomu, že cíti, že mu to pomáha.

A s artritídou, a ďalší s poškodeným zápästím, a stuhnutým dolným chrbtom …

Neskôr nasledoval pán s artritídou, ktorý u nás ani nebol ubytovaný, ale chodil na moje hodiny každé jedno ráno. Potom dánsky usmievavý párik vo vyššom strednom veku, či mnohí mladí ľudia. Každý z nich bol niečím výnimočný. každý mal nejaký svoj malý problém. Ale o to práve pri jóge ide – každý jeden z nás je výnimočný a pri jóge sa musíš vždy porovnávať len a len sám so sebou, s nikým iným. Úlohou učiteľa je podporiť tento pohľad a odstrániť tak akéhokľvek pocity, „že pre mňa to nie je“.

Zaujímavé bolo aj sledovať, keď sa mi tam objavili aj mladí ľudia, ktorí na pohľad vyzerali zdravo a človek by až neveril, koľko problémov si už v takom veku môžu niesť. Mnohí z nich boli výnimočne  stuhnutí. Vraveli mi, že ich bolí chrbát keď dlhšie sedíme v Dandasane, čo je aktívna sediaca poloha. Samozrejme nedivím sa, pretože svaly chrbta sú ochabnuté z nesprávneho sedenia pri práci za počítačom. Sama viem, čím som si prešla počas posledných 4 rokov na PhD a hlavne počas toho posledného, kedy som musela len sedieť a písať dizertačnú prácu. A ani na jógu vtedy nebol čas, pretože som ju nedokázala cvičiť sama a návšteva hodiny jógy by mi zabrala tri hodiny času. No a mnohí boli stuhnutí z posilňovania a behu – pretože to robili bez strečingu. Potom sa niet čo diviť.

Niekedy sme už boli ako sardinky. Ale za asistencie mojej pomocníčky, bielej fenky Snehovej vločky, som to zvládla! 🙂

Keď sa mi ľudia začali opakovať a ja som ich tak mala dlhšiu dobu tých istých, musela som nájsť balans medzi tým, že nemôžem robiť to isté každý deň a chcem zamerať jednotlivé hodiny na niektoré partie, a tým, že je práveže aj dobré čosi opakovať, pretože ľudia sa cítia príjemne keď sami vidia progres na sebe samom pri opakovaní toho, čo už poznajú.

Moje dobrovoľníčenie malo byť 5 hodín denne. 1,5 hodiny jógy ráno a zbytok pomáhanie na recepcii. Avšak prvé týždne som bola naozaj unavená, pretože som veľa z toho času na recepcii a najmä z môjho osobného voľna po poobediach a večeroch, musela tráviť prípravou na hodiny. Skúsení inštruktori idú možno bez prípravy a riadia sa momentálnym pocitom, no pre mňa ako úplného začiatočníka v učení to bola proste výzva skoro každý deň. Hlavne pri tých všetkých ľuďoch, čo mi na jógu chodili. No časom nastal napokon ten deň, kedy som už prestala tráviť večery prípravou a šla som bez prípravy. Zostavu som si vymyslela až na hodine, priamo počas cvičenia a podľa pocitu, ktorý som z ľudí mala. Po hodine žiarili nielen oni, ale aj ja 🙂

A prišli mi aj dve Slovenky! Stretla som ich na recepcii a samozrejme, že nemohli odolať pozvaniu na rannú jógu. Odložili chlapov na masáže, natiahli legíny a docupitali ráno 🙂

Nemecké kolená

Radosť trvala až do príchodu dvoch starších Nemiek 😀 Prvá hodina bola síce úplne skvelá a po jej skončení za mnou prišli, že mi musia povedať, že to bola najlepšia hodina jógy v ich živote. Cenili si jemný prístup, kľudné tempo, mimoriadne dobré vysvetlenie toho, čo robíme a hlavne aj prečo to tak robíme. A aj skvelú a zrozumiteľnú angličtinu. Proste všetko. Toto im vraj doteraz úplne chýbalo, tieto postavičky totiž navštevujú Eden Garden už niekoľko rokov a zažili už mnoho tamojších učiteľov. Indickým učiteľom tú ich angličtinu vôbec nerozumeli a väčšinou nikto nedbal na to, či tú pózu zvládnu alebo nie. Oni totiž vedia, že už kvôli veku a zdravotným problémom nedokážu zacvičiť napríklad pozdrav slnku a tak si cenili, že som naozaj brala ohľad na ich zdravotný stav. Bola som dojatá toľkou chválou a s obrovskou radosťou som sa pustila do plánovania ďalších hodín s ohľadom na ich kolená, na ktoré ma upozornili keď som sa pýtala, či majú nejaké problémy.

No sranda to prestala byť keď som zistila, že tieto dámy toho môžu robiť ešte menej, než ako som vôbec myslela a na čo som sa pripravila. Ani to, čo som pripravila ako zálohu. Až na mieste som totiž zistila, že „nič s kolenami“ znamená „naozaj absolútne nič s kolenami“ a nie len vypustenie cvičení, pri ktorých sú vyložene namáhané kolenné kĺby. Ešte aj jednoduchý a skvelý cvik na chrbticu – mačka – som musela tiež škrtnúť, pretože nedokážu zostať kolenačky vôbec. Cítila som menší tlak, že si vyžiadali práve prípravu na takúto situáciu. A tak som na ďalšiu hodinu nabehla s minimálne dvoma variantami – pre zdravých a variantu pre ne – „úplne bez kolien“. Potom som sa rozhodla zjednodušiť túto situáciu a vravím si, že keď nie kolená, tak si spravíme aspoň otváranie hrudníka a ramená. A už-už tam pomáham jednej z nich s precvičením krúženia ramena, snažíme sa spolu, dýchame, dvíhame. A ona mi napokon až potom povie, že to rameno mala operované. Tak vtedy ma tam skoro vystrelo. Napriek tomu, že som sa pýtala na začiatku, či má niekto nejaké problémy, o ktorých ešte neviem. A tak som vlastne zistila, že teda už nejdeme cvičiť ani tie ruky teda… Stále však môžeme dýchať! 😀

Dýchacie cvičenia ako absolútny základ mojich hodín.

Priznám sa, začala som byť z nich aj trochu vyčerpaná, pretože ma niekedy nepočúvali, robili si veci po svojom a pýtali sa nepodstatné veci. Jedna z nich si dokonca písala poznámky namiesto toho aby pochopila pozíciu v praxi… Ale tak to proste je. No myslím si, že nielen ja, ale aj ony si boli veľmi vedomé, že na kurzoch jógy, ktoré sú pre väčšie skupiny, priestor na takýto personalizovaný prístup vôbec nie je a preto táto naša situácia a môj prístup bol trošku výnimočný. Aj keď to bolo pre mňa s nimi často vyčerpávajúce, viem, že práve toto bolo pre zároveň výnimočnou školou. A keď sa dozvedeli, že toto všetko robím vlastne zadarmo, doniesli mi jeden deň dokonca nejaké peniažky a vyslovene trvali na tom, aby som si ich vzala.

No bola som veľmi rada, keď mi časom už prišla ďalšia dobrovoľníčka, ktorá mala cvičenie jógy po mne prevziať. S ňou som totiž mohla diskutovať, čo by sme tak pre tieto dve paničky mohli pripraviť. Každá mala iné skúsenosti, ja kurz učiteľa jógy, ale krátka prax a ona zase dlhá osobná prax, no bez kurzu. A  tak sme sa mohli dopĺňať.

Hlavne zodpovedne. Ide o zdravie

Aj napriek tomu, že to bolo len dobrovoľníctvo, pristupovala som k príprave hodín veľmi zodpovedne. Veď mi išlo o to, že sa chcem čo najviac naučiť. No hlavne, cítila som zodpovednosť za prípadné zranenia ľudí, nechcela som aby si nejako ublížili a chcela som, aby z mojich hodín odchádzali naozaj s dobrým pocitom, že niečo dobré pre svoje telo spravili. Sama som sa v mojej vlastnej jóge veľmi neposunula, pretože pre ma to boli príliš základné cviky a musela som tak cvičiť svoje ešte extra a navštevovať hodiny iných učiteľov. Ale dalo mi to obrovské kvantum skúseností s učením a so snahou, aby z jógy mali prospech všetci. Mladí, starí, zdraví aj hlavne aj tí chorí.

Zistila som, že na skupinových hodinách je mimoriadne ťažké pre ľudí s problémami začleniť sa do skupiny. Nikdy som to tak nevnímala, pretože som vždy na hodinách, ktoré som navštevovala pozorovala len samú seba, presne tak ako sa to má robiť. A teraz som sa zrazu ocitla na druhej strane a v jednom pohľade na ľudí vidím kto s čím zápasí. Je to fakt ťažké prispôsobovať hodiny pre učiteľa, ktorý sa o to zaujíma. Preto som si uvedomila, že by bolo mimoriadne zaujímavé venovať sa práve chorým ľuďom a cvičiť s nimi jógu, ktorá je pre nich špecializovaná a bola by pre nich liečbou – tzv. jógová terapia. Takže dobrá správa pre večného študenta ako som ja – štúdium proste nikdy nekončí, ak chcete niečo robiť naozaj dobre.

Vyberiem si cestu, ktorá bude zdravá a s úsmevom!

Zároveň som však aj zistila, že radosť z učenia a vysvetľovania nemám iba pri výučbe farmakológie pre študentov medicíny, čo som robila počas doktorátu, ale aj pri jóge. A to isté cítim aj keď som občas v lekárni a môžem tým ľuďom odovzdať čosi viac ako len bloček a ružové tabletky. Tú radosť keď som im mohla trochu viac vysvetliť o tom, ako oni sami môžu podporiť svoje zdravie bez toho aby sa spoliehali že niečo prehltnú a bude to. Tak takúto radosť som mala aj tu, keď som videla odchádzať ľudí usmiatych a ten úsmev som videla aj v priebehu dňa kedykoľvek ma opäť stretli.

Moji usmievaví Dáni 🙂 Usmievaví stále, no ešte viac po jóge 🙂

Keďže som sa do Indie vydala aj preto aby som bližšie študovala Ayurvédu, nakoľko som už tak troška prestala veriť, že s tou našou alopatickou (západnou) medicínou vieme vyriešiť príčinu a nie len symptómy ochorenia, najmä u civiliazčných ochorení, zmenil sa po tejto skúsenosti aj môj pohľad na to, či by som sa dokázala venovať jóge a ayurvéde úplne a zanechať tak svoju odbornú farmaceutickú vedeckú kariéru, na ktorej som pracovala posledných 10 rokov a ktorá bola možno odo mňa všetkými očakávaná. Zistila som, že možno dokážem. Možno som nezvyčajným prípadom, pretože mám narozdiel od mnohých ľudí učiacich jógu detailné medicínske vzdelanie a tak rozumiem tomu ako telo funguje a chápem, čo sa v tele deje pri jednotlivých ochoreniach. Môžem si tak dobre naštudovať a najmä pochopiť, ako by sa dalo pri týchto ochoreniach jógou pomôcť.

Snehovú vločku som po pár hodinách naučila aj Shavasanu 🙂

Navyše to, že som toto všetko robila zadarmo je pocit naozaj na nezaplatenie. Mnohí prácu dobrovoľníkov nechápu. Sú prekvapení prečo nechcem radšej pracovať normálne a zarábať. A navyše, aj keď som za túto prácu síce získala ubytovanie a stravu zadarmo, zaplatila som navyše ešte aj svojim časom. No ja veľmi dobre viem, že tu som sa naučila naozaj veľa a skúsenosti sú cennejšie než peniaze. Navyše viem, že by som si nikdy nenašla toľko času popri normálnej práci na to, aby som si naštudovala toľko vecí.

No potom nastal čas odísť a vydať sa na svoju cestu Indiou a za ďalším dobrovoľníctvom.

Ale mimochodom, aby som môj príbeh o učení jógy pekne uzavrela, tak spomeniem ešte jednu vec. Aby sa mi náhodou nestalo, že by mi toto spektrum „pacientov“, ktoré som opísala nestačilo, tak mi napokon na úplne poslednú hodinu prišla ešte aj žena v 5 mesiaci tehotenstva … takže zase bolo nočné štúdium 😉

 

Budúca mamička na mojej poslednej hodine 🙂

Ako vravím: človek sa nikdy nesmie prestať učiť.

Ja ďakujem za túto príležitosť a som šťastná, že som sa na túto cestu vybrala …

Ako a prečo na svojej ceste dobrovoľníčim?

Rozhodla som sa, že v Indii nechcem iba cestovať a presúvať sa neustále z miesta na miesto. Už som sa poučila zo svojej poslednej cesty po Vietname a Kambodži, kde som mala program veru až príliš nabitý. Je skvelé vidieť toho čo najviac, ale napokon som bola vážne unavená z neustáleho balenia batohu. A najmä – nestihla som si miesta užiť, zoznámiť sa s lokálnymi ľuďmi a okúsiť tak, ako sa na tom mieste naozaj žije.

Jednoduché predĺženie môjho pobudnutia na týchto miestach by však taktiež nebolo pre mňa uspokojením. Moje cestovanie totiž pre mňa musí mať väčší zmysel, než len relax a vyvaľovanie sa niekde na pláži. Aj to je síce z času na čas fajn, no cítila som, že tento polrok v Indii a v Nepále chcem využiť na to, aby som sa niečo nové naučila a aby som sa posunula ďalej v oblastiach, ktoré ma zaujímajú.  A zároveň, chcem naozaj vidieť ako ľudia v tej ktorej krajine skutočne žijú. Chcem si niečo od nich priniesť – chcem poznať ich názor na svet a rozšíriť si tak môj pohľad naň.

A tak som sa rozhodla na svojej ceste dobrovoľníčiť

Čas je totiž skutočne to najcennejšie čo máme. Peniaze sa dajú zarobiť. Dajú sa aj jednoducho minúť. Alebo o ne môžete inak prísť. Avšak skúsenosti, ktoré získate vám nikto už vziať nemôže.

Už predtým som si prezerala na internete možnosti ísť dobrovoľníčiť, v rámci farmácie, či medicíny, chcela som totiž odísť na nejaké netradičné miesto, kde by som získala netradičné vedomosti a zručnosti. Chcela som sa vtedy držať stále tejto moje odbornej oblasti. A myslím, že lekári majú omnoho širšie možnosti – napr. Lekári bez hraníc. Avšak pre farmaceutov to také jednoduché nie je. A navyše, myslím, že som sa pozerala po niečom inom, čo také bežné ani nie je, po niečom inom než tradične farmaceutickom. Chcela som sa napríklad vybrať na turistiku s lekárni/medikmi po Nepále do odľahlých oblastí a pomáhať im tam poskytovať zdravotnú starostlivosť a naučiť sa pritom niečo o ich tradičnej medicíne..

No ak som aj našla nejakú agentúru, tak za to všetko pýtali naozaj nehorázne peniaze. No napokon som sa dozvedela od kamarátov na kurze jógy v Nepále o portáli www.workaway.info . Vraj si tam môžem nájsť dobrovoľníčenie kdekoľvek na svete. Zadarmo. Pardón, za tvoj čas. A ponuka je široká – od pomáhania na hosteloch, cez prácu na organických farmách až po učenie detí na školách. Tak som si povedala, že to idem skúsiť a zaregistrovala sa, aby som získala kontakt na hosťujúce miesta. Vyrážala som totiž do neznámeho sveta a aj napriek tomu, že som už bola ako-tak oťukaná ohľadom cestovania po Ázii vďaka mojej prvej ceste po jej juhovýchode, no od Indie som naozaj nevedela, čo môžem a mám očakávať. A informácie o nej sa teda šíria naozaj riadne…

Preto ma táto možnosť kontaktovať a dohodnúť sa vopred s hosťujúcimi miestami a najmä možnosť vidieť hodnotenie predchádzajúcich dobrovoľníkov presvedčili o tom, že takto to naozaj musí byť dostatočne bezpečné.

Je pravda, že počas dobrovoľníčenia ide najmä o to niečomu sa naučiť, ale navyše, takto si môžem aj výrazne znížiť náklady počas cesty, pretože vo väčšine prípadov dostanem ako odmenu ubytovanie a jedlo zadarmo. Navyše si myslím, že je to tak aj neskutočne dobrá príležitosť vyskúšať naozaj lokálne jedlo! Nie to, ktoré na vás čaká v reštauráciách pre turistov, ale to, ktoré varia tety kuchárky ostatným zamestnancom. Jedlo, v ktorom možno len hádaš zloženie, ale jeho chuť ťa presvedčí o tom, že zloženie ani nie je potrebné vedieť.

Vegetariánske lahôdky o ktorých by som mohla v „závodných jedálňach“ slovenských zamestnávateľov asi len snívať…

Aj keď moja alergia na štipľavé mi dala zabrať, keď som jedla jedlo pre zamestnancov v Kerale, hádam najštipľavejšom štáte Indie, a napokon som od neho zo zdravotných dôvodov musela upustiť. Ale aj tak to stálo za to! Na ďalších miestach som už proste požiadala o nejakú neštipľavú alternatívu, a zatiaľ sa každý naozaj snažil, aby som nehladovala, no ale aj aby moje zdravie netrpelo priamo úmerne obsahu čili papričiek.

Pani kuchárka vo Varkale 🙂

No a aké dobrovoľníčenia som si napokon vyberala?

Rozhodovalo samozrejme aj miesto, mala som už totiž aký-taký plán, kde chcem začať. Moje prvé dobrovoľníčenie bolo vo Varkale, o ktorej som počula od môjho učiteľa jógy v Nepále. Už vtedy mi vravel, nech prídem do Južnej Indie a to priamo do Varkaly. Povedal, že je to pekné miesto, že sú tam na Indiu veľmi pekné a čisté pláže, a že ľudia sú tam naozaj milí. Mal na mysli aj to, že v južnej Indii sa celkovo lepšie začína cestovať ak ste v Indii prvý raz (a navyše ešte osamote), než ako keď človek začne rovno kdesi na severe. Ten kultúrny kontrast so západným svetom je na severe mnohonásobne väčší. Povedala by som, že tu na juhu je to akési ľahšie pristátie ?. Skutočnosť, že som našla ponuku na dobrovoľníčenie práve v tomto meste ma tak naozaj zaujala.

No hlavným kritériom bolo najmä to, čo chcem robiť. Viem totiž, že môj čas je pre mňa naozaj vzácny. Za posledných pár rokov strávených na PhD som ho mala naozaj tak primálo, že som mala problém vybrať si, čomu a komu ho chcem venovať. Aj keď som sa možno nie vždy rozhodla správne (pretože napríklad taká jóga a zdravie ho nedostávali dostatok), no aspoň som sa naučila, že ho už chcem obetovať naozaj len tomu, čo má pre mňa zmysel. Starostlivo som teda zvažovala, čo by ma naozaj bavilo a odhadovala som, aké zručnosti môžem získať. Aj keď je pravda, že nikdy nemôžeš vedieť, čo ťa tam napokon stretne a ako to dopadne, rozhodne som však vedela, že sa nechcem zavrieť niekde na recepciu hostela len kvôli tomu, že je blízko pekná pláž a ja pri nej môžem zadarmo pobudnúť…

S miestnymi ženami vo fabrike Vanamoolika na spracovanie liečivých rastlín a organických korení

Vyhrali tak preto vždy témy, ktorým sa chcem venovať aj v budúcnosti. Prvou z nich je samozrejme Ajurvéda. Mojou prvou skúsenosťou sa tak napokon stalo Ajurvédske „Retreat centrum“. Ja a Ajurvéda sa máme veľmi radi, už nejakú tú dobu a čím ďalej viacej. Rozhodla som sa posunúť našu platonickú lásku na priamy kontakt a tak som hneď spozornela, keď som túto ponuku zazrela. No a potom keď som zistila, že nepotrebujú len niekoho na recepciu, ale aj nekoho na precvičovanie jógy… tak to bolo jasné 🙂

Úprimne, síce mám cetrifikát učiteľa jógy z Nepálu, ale na ten kurz som vtedy nešla s tým, že chcem po jeho absolvovaní učiť. Chcela som sa vtedy naučiť jógu hlavne pre seba samú. Posledné roky som totiž akosi pričasto menila miesto svojho pobytu a nemohla som poctivo chodiť na hodiny a nevedela som, či to robím sama správne. Chcela som sa naučiť robiť ju kvalitne a hlavne bezpečne a to už nech to bude kdekoľvek, kde budem cestovať. A ani po tomto kurze som sa ako učiteľ jógy ešte necítila, veľmi dobre viem, že sa potrebujem ešte v mnohom zdokonaliť a posunúť na to, aby som mohla niekoho inštruovať.

Napokon to asi s tou mojou jógou nebolo také zlé, keď mi na ňu chodili okrem ubytovaných ešte ale aj iní návštevníci 🙂

Ale uvedomila som si, že dobrovoľníčenie mi môže poskytnúť perfektný odrazový mostík. Žiadny stres, veď to robíš zadarmo, nemôžu teda od teba čakať úplný profesionálny prístup… Tak som si povedala, že nemám čo stratiť iba získať a že sa na to teda dám ?

Momentálne mám za sebou dva mesiace v Indii a dokopy tri rôzne dobrovoľníčenia. Po jóge nasledovali ajurvédske bylinky a potom vegánska reštaurácia. Na svojom blogu postupne popíšem čo som robila, aké to bolo, ale najmä – čo všetko mi to dalo.

Všeobecne za všetky doterajšie skúsenosti však môžem už teraz napísať, že úžasné na dobrovoľníčení nie je spoznanie iba domácich, ale najmä aj ďalších dobrovoľníkov. Tak ako som sa sama vybrala vybrala do Himalájí lebo som vedela, že na svojej ceste určite stretnem milovníkov hôr, tak isto som tušila, že takýmto spôsobom stretnem ľudí, ktorí sú podobne naladení ako ja. A je to tak, takýmto spôsobom stretávam osobnosti, ktorých príbehy sú zväčša diametrálne odlišné od toho, čo zažívajú ľudia, ktorí sa nedokážu odpútať od bežného sveta a povinností viažucich ich na jedno miesto. Stretávam ľudí, ktorí si dokázali život prispôsobiť tak, aby boli aj slobodní, aj šťastní a aj mali pritom z čoho žiť. Ľudí, ktorí sú pre mňa mnohokrát obrovskými inšpiráciami.

Skvelí ľudia, ktorých som vďaka dobrovoľníčeniu spoznala 🙂

A navyše, práve vďaka ostatným cestovateľom, ktorých som na dobrovoľníčení stretla, som sa dostala na miesta, o ktorých som ani len netušila. Najlepšie rady totiž už dávno nie sú na Lonely Planet, či na Tripadvisore. Najlepšie rady sú od ľudí, ktorí majú podobný cit na miesta ako ty a oni už na týchto miestach boli 😉

Náhodné stretnutia neexistujú

Naozaj tejto náhode neverím. Pretože čím ďalej, tým častejšie sa mi stáva, že stretávam ľudí, pri ktorých už mám pocit, že ich poznám. A zároveň, odkedy som strávila minulú jeseň mesiac na kurze učiteľa jógy v Nepále, stretnutia s niektorými ľuďmi z tohto prostredia začínajú byť až podozrivé tou svojou „náhodnosťou“ 🙂

Posnažím sa vysvetliť prečo v takúto náhodu už neverím:

Na kurze jógy školy Rishikul Yogshala ma učil Ind z južnej Indie menom Manoranjan alebo aj Manoj. My sme ho však častejšie volali „Baba“. Pretože  bol proste náš baba, čo znamená akýsi „múdry starešina“, až na maličkosť, že Manoj vôbec nie je starý. Jeho životný príbeh je plný pádov a nie najlepších skúseností, avšak zároveň aj úspechu dostať sa preč zo špinya chudby  života na ulici. Hovoril mi, že ako malý chlapec vyrastal na uliciach Díli, no neupresnil akým zázrakom sa z neho napokon stal učiteľ jógy a z časti aj ayurvédsky terapeut, aj keď bez certifikátu. Jemu žiadny aj tak netreba, jeho ruky sú citlivé a vnímajúce, predurčené na to, aby svojim dotykom liečil ľudí. Baba je typická Kapha (jedna z troch dóš v Ayurvéde – vysvetlím niekedy neskôr), a preto miluje starať sa o druhých a ľudia sami cítia, že on je ten, ktorému môžu povedať čo ich trápi. Jeho hodiny boli prepletené informáciami zo všetkých strán, dokázal premostiť mudry s mantrami, filozofiou jógy a ani sme nevedeli ako, a už sme sa rozprávali o chutiach podľa ayurvédy. Vďaka nemu som začala chápať, že úplne všetko so všetkým súvisí. Počas kurzu nám niekoľkokrát navaril a ja som vždy vedela, či jedlo, ktoré jem je od neho alebo od zamestancov hotela. Baba totiž do varenia pridával špeciálne ingrediencie: lásku k vareniu a k ľuďom, radosť z prítomného okamihu, niekedy až stav meditácie pri varení a častokrát dokonca aj spev a tanec pri bublajúcich hrncoch. Baba nám povedal, že ľudia na našom kurze sú mu už známi, bol si istý, že sa istotne poznáme z minulých životov. To, že prišiel učiť do Nepálu bola úplná „náhoda“. Mal totiž odísť niekam do Európy, ale nedostal víza. No a presne v tom sa mu ozvali z Rishikul Yogshala, že im vypadol učiteľ na kurz jógy v Nepále, či to nechcie vziať a učiť mudry a pránajámu. A tak si Baba zbalil pár kusov vyťahaných tričiek, žiadne topánky a vybral sa na sever.

Baba je vlastne aj dôvodom, prečo som aj ja zamierila do Varkaly ako na prvé miesto v mojom zhruba polročnom cestovaní po Indii. Opisoval mi totiž pohodičku, ktorá tam je, usmievavých a otvorených ľudí južnej Indie a v istých mesiacoch pre moju ohnivú dóšu aj trochu príjemnejšie teploty než by boli na severe Indie. Opisoval mi aj to, ako mnohokrát spal na pláži 😀 Ako sa cíti prirodzene, keď môže byť ako potulný pes na pláži práve kvôli voľnému životu na ulici, na ktorý bol zvyknutý a ako mu preto niekedy vadí, že keď učí pre túto jógovú školu v Rishikeshi, tak musí nosiť krásne čisto biele, dobre že nie až naškrobené indické košele. Jeho pohľad sa pri tom zviezol na zem, kde som v svetle ohňa, pri ktorom sme v Australian Campe sedeli, zbadala plátené tenisky. „Toto sú moje druhé topánky v živote“, vraví,  „a ani tieto aj tak nebudem nosiť. Nemám to rád, vo Varkale môžem chodiť bosý.“

Keď som plánovala odísť do Indie, našla som si cez Workaway dobrovoľníčenie v Ayurvédskom rezorte Oceano vo Varkale. Chcela som mať hladšie pristátie v inej kultúre, než by som možno zažila na severe. A vedela som, že vo Varkale má svoje pôsobisko Rishikul Yogshala a tak som sa tešila, že tam určite stretnem niektorého z učiteľov, či mojich kamarátov spolucvičiacich z Nepálu, ktorí sa rozhodli urobiť si ďalšiu časť certifikátu v Indii. Až po príchode som zistila, že vlastne nebudem v Oceano, ale v rezorte Eden Garden. „Majitelia majú tri rezorty a ty budeš v tom prvom, ktorý založili“, vraví mi Eliot, dobrovoľník v Oceane. Hovorím si „pecka, tak to tu budem priamo pri pláži a ešte bližšie k North Cliffu, kde by mal Rishikul mať svoje pôsobisko. Po príchode som dostala kontakt na dievča, Poľku Annu, ktorá tam dobrovoľníčila predo mnou – ráno učila jógu a potom pomáhala na recepcii a v tomto som jju mala vystriedať. Keď som prišla, mali sme pár dní ešte bývať spolu, kým sa nevystriedame. Na izbe v noci nebola, no keď sme sa ráno konečne stretli a ja som rozospatá po jet-lagu rozlepila oči, začali sme sa rozprávať o tom, kde sme si spravili kurz jógy. Takmer mi zabehla káva keď z nej vypadlo, že si ho robila u Rishikul Yogshala v Rishikeshi. Hovorím jej „pekne, a ja u tých istých, akurát, že v Nepále“. Nechce sa mi googliť na nete presné číslo koľko škôl jógy v Indii v súčasnej dobe pôsobí, ale asi si viete približne predstaviť, že ich je viac ako húb po daždi. Vymenovali sme si pár učiteľov a samozrejme – môjho Babu poznala aj ona. Vraví mi, „Manoj sa pozná aj s majiteľmi, ktorými sú ayurvédski lekári doktorka Sandhya a jej muž doktor Viju“. Manoj vraj pôsobil priamo v Eden Garden práve v čase keď mali ešte len tento jeden rezort. Hovorím si veď jasné, Varkala nie je až taká veľká …

Sandhya mi však povedala, keď som jej Manoja spomenula, že on nie je len bývalý zamestnanec, ale je jej aj akoby druhým synom. „Môj muž, Viju“, vraví, „našiel Manoranjana ako dieťa na ulici v Díli. Rozhodol sa vziať ho so sebou do Varkaly a naučil Ayurvédskej terapii. Manoranjan sa dlhé roky staral o môjho syna, beriem ho tak úplne ako svoju rodinu.“

Pripomeniem: India je druhá najľudnatejšia krajina sveta. Žije v nej 1,324 miliárd ľudí. Miliárd.

No aby sa môj názor na „náhodné stretnutia“ v Indii ešte utvrdil, potrebovala som ešte jedno stretnutie. Ako som dnes odchádzala unavená a spokojná po odcvičenej hodine jógy od učiteľa Josepha, rozhodla som sa prejsť ešte trochu naokolo po North cliffe a obhliadnuť si prípadné miesta, kam sa vrátim, keď budem mať so sebou zrkadlovku. Chcela som sa ísť aj pozrieť kde presne Rishikul Yogshala je, aby som za nimi niekedy zbehla kým som vo Varkale. Baba mal totiž včera narodeniny. A ako tak kráčam a prechádzam okolo reštaurácie „Little Tibet„, zrazu cítim, že sa na mňa pozerá niekto koho dobre poznám. V Indii sa po mne pozerajú zvedavo a prenikavo stovky Indov denne. No toto je ako keď otvárate auto diaľkovým ovládaním – stačí, ak sú vibrácie dvoch ľudí zosúladené a cítite sa aj na diaľku. Obzriem sa teda do reštaurácie a vidím ako sa na mňa s úžasom pozerajú čierno-čierne oči môjho učiteľa filozofie a meditácie z kurzu jógy, Kushvendru.  Podišla som k nemu aby som ho objala a vidím, že sedí s Francúzkou, ktorá je u nás v Eden Garden ubytovaná. Neveriacky na mňa pozerá, že sa s Kushom poznáme. „Takže toto je ona? Toto je to dievča, o ktorom si nám vravel, že dobrovoľníči niekde vo Varkale v ayurvédskom centre? Veď ja bývam a chodím na terapie presne tam, kde je ona“ vyhŕkla po tom, ako ma Kush krátko predstavil. Ďalšia pani, ktorá tam s nimi sedela bola ayurvédska terapeutka, tiež Francúzka, ktorá keď sa o mne dopočula, chcela sa so mnou stretnúť. Škoda len, že nevedeli, že pracujem práve Eden Garden,  kde vlastne deň predtým aj večer spolu sedeli – mohla som sa pripojiť, bola som len pár desiatok metrov od nich. To by ale potom nebolo to dnešné stretnutie také čarovné 😉 Takto to malo proste byť.

Kush pochádza zo severnej Indie, z mesta Váránasí, jedného z najposvätnejšcích miest Indie. Milióny ľudí sem prichádzajú aby sa umyli v posvätnej rieke Ganga, ktorá Váránasí preteká. Jej brehy sú posiate Sádhuami, potulnými svätcami, nazývanými aj potulnými bláznami. Nezabudnú si vypýtať mastné „drobné“ ak sa s nimi chcete odfotiť. Kush opisoval, že aj keď tam prichádzajú toľké davy cudzincov nadýchať sa „spirituality tohto miesta“, pre neho je to len akousi výkladnou skriňou. Keď vôjdete do obvešaných a vyčačkaných chrámov, zistíte že sú prázdne. Žiadne špeciálne oltáre, žiadne špeciálne zázraky. Je to iba obal. „Spiritualitu si totiž musí nájsť každý len a len v sebe“ vravel, „a ja vám taktiež nemôžem povedať, ako jógu a jej filozofiu vnímam ja, svoju cestu si musíte nájsť sami“. Po rokoch práce v Díli raz odišiel na mesiac do Nepálu. Na dovolenku. No už sa nevrátil. Prerušil osud, ktorý mu bol rodinou udelený, nakoľko pochádzal z kasty bojovníkov (kasty síce boli oficiálne zrušené, ale realita je stále ešte iná a najmä na severe krajiny) a vykročil na cestu bez boja. Princíp ahinsa a teda absolútne vylúčenie ublíženia komukoľvek a čomukoľvek, vykonaného, či zamýšľaného, je súčasťou jednem zo základných vetiev jógy, tzv. Yámy. Zostal precvičovať jógu a viesť meditácie v Purna Yoga Retreat v Pokhare. To, že ma učil na mojom kurze bola taktiež „náhoda“ – bola to prvá skúška spolupráce tohto centra a Rishikul Yogshala v Pokhare.

Keď sme sa s Kushom dnes po krátkej prechádzke lúčili, necítila som, že by som sa mala báť, že mi bude chýbať. Aj keď odchádza už zajtra a ja viem, že sa už vo Varkale nestretneme. Nepochybujem totiž, že sa „náhodne“ opäť uvidíme. To diaľkové ovládanie na vibrácie medzi ľudmi má totiž oveľa dlhší dosah, než je na autách 😉

Žite s otvorenými očami a otvoreným srdcom. A možno tiež prestanete veriť na náhody, či na osud. Všetko je len vo vašich rukách.

Namaste.

Sprava: Kush, Dipika, Amil, Ja, Manoj (Baba) a Pankaj

 

Moja cesta

Odchádzam na Moju cestu.
Od rodiny, od kamarátov, od záväzkov, pretŕham nitky, ktoré ma viažu.
Nikoho nechcem stratiť, či opustiť, no na ceste potrebujem byť slobodná a voľná a vždy na 100% prítomná telou aj dušou.
Odchádzam s obrovským množstvom nápadov, no tentokrát bez striktných plánov vopred. A bez termínu návratu.
Povedzme, že predbežne to vidím na taký polrok.
Mám jednoducho len jednosmernú letenku. A úsmev na tvári.

Do pestrofarebného, divokého a neobyčajne rôznorodého sveta.
Vybrala som si druhú najľudnatejšiu krajinu sveta, kolísku civilizácie, rodisko jógy a domov Ayurvédy. Odchádzam do raja vegetariánov presýteného šteklivými pachmi pálivých korenín, kurkumy a šafránu.
Do krajiny, v ktorej to ženy pri cestovaní nemajú úplne jednoduché.
Krajiny, ktorá je plná nie vždy príjemných protikladov.
Do krajiny, ktorá mi, verím, dá aj facku.

Už ani neviem aké je to cestovať inak, než sama. Je to totiž úplne iný level spoznávania – nielen toho sveta navonok, ale aj sveta v tebe samotnom. Nie každá škola proste musí mať štyri steny. Človek sa v každom momente musí rozhodovať len a len sám a taktiež potom aj sám nesie následky svojich činov.
Skús to.  A možno potom vyrazíš v najbližšej dobe rád už len osamote.
A napokon – kto nevie byť šťastný sám so sebou,
nikdy nebude šťastný s nikým.

Nebojím sa, že na svojej ceste ostanem sama. Jedine ak si to budem priať. Na svete sú predsa milióny takých ľudí ako ja, naozaj nie som jediná na svojej ceste. V rovnakej istej situácii už boli mnohí. Človek vždy priťahuje najmä to, čo sám šíri. Ak teda cestuješ s úsmevom, zaručene ťa privítajú úsmevy ostatných sólo cestovateľov, párikov, ktoré dali výpoveď v práci a vybrali sa spolu na cestu okolo sveta, či partií kamarátov na kratších cestách.
Každý si nesie svoj príbeh a čakajú na rozpovedanie toho tvojho.
Aj keď sa mi určite môže stať, že nemusím stretnúť len tých dobrých ľudí, verím, že zároveň tam budú stovky takých, ktorí mi ochotne pomôžu.

Po mojej ceste v nepálskych Himalájach sa ma známi pýtali, aké to bolo dosiahnuť na okruhu okolo Annapurien svoj „CIEĽ“ – najvyšší prechod sveta Thorang La (5416mn.m.). Vedela som, že na ich otázku jednoducho odpovedať nemôžem. Toto miesto totiž nebolo mojim jediným cieľom.
Bola ním cesta, po ktorej som kráčala, neustála koncentrácia na dych, počítanie krokov v mysli, prítomný okamih. Uvedomenie si toho, aká maličká v porovnaní s okolitým 7-8 tisícovkami vlastne som. Stretnutia s  výnimočnými ľuďmi. A najmä, cesta, ktorá ma vlastne ešte len čakala.
Každá cesta totiž vedie k ceste:

„Cesta. Zamrznuté kľukatenie krajinou. Keď som bol malý, myslel som si, že vedie z miesta na miesto.  Že sa začína a končí na určitých miestach.
Potom som pochopil, že som sa mýlil.

Cesta vedie k ďalším cestám.
Všetky cesty sa preplietajú. Vytvárajú veľké okruhy. Okruhy.

Ak človek dostatočne veľa cestuje, pochopí, že cesta vedie k sebe“
– Peter Fröberg Idling: Pol Potov úsmev

Na svoju cestu do Indie som sa nevybrala preto, aby som si urobila len selfíčko s Taj Mahalom. Na to by som do Indie šla na dva týždne a nie na pol roka. Neviem, čo všetko ma čaká, a to je na tom to krásne a už teraz viem, že to bude stáť za to 🙂

Naučila som sa, že ak na svojej ceste hľadáš pokoj, nikdy ho nenájdeš ak budeš so sebou vláčiť hlavu plnú starostí a srdce plné hnevu. Vraví sa, že to, čo chceš na miestach svojich ciest nájsť, si musíš doniesť so sebou – vo svojom vnútri.
Tentokrát odchádzam pokojná, vyrovnaná a síce som zvedavá na všetky zážitky, nemám však žiadne konkrétne očakávania.
Očakávania totiž prinášajú domnienky, kedy si myseľ sama vytvorí obraz o tom, ako majú veci vyzerať, čo môže tým pádom viesť k nepríjemným sklamaniam.
Idem s otvorenou mysľou a najmä – s otvoreným srdcom. Vietnam, Kambodža a Nepál ma naučili, že cestovať sa oplatí práve kvôli ľuďom, ktorých na svojej ceste stretávam.
Až cestou zistím, koľko neznámych, bezmenných, usmievavých ľudí sa do môjho srdca dokáže zmestiť 🙂 A ako veľmi ma môže inakosť ľudí presvedčiť o tom, že sme krásni práve preto, že aj keď sme takí rôzni, vo svojej podstate sme stále úplne rovnakí.

Občas je ťažké prijímať veci také, aké sú. No naučila som sa nebrániť tomu, čo prísť proste má. Teraz už viem, že občas sa stratiť je v podstate úžasná šanca pre úplne nové zážitky, ktoré by som nezažila, ak by som šla iba podľa plánu. V danej situácii nemôžeš vedieť, či je niečo „dobré alebo zlé“. Veľakrát ma úplná náhoda priviedla k neskutočným veciam. Nie som preto nervózna, ak sa veci vyvíjajú vlastným, náhodným sledom. Ak sa predsa bojíš toho, čo môže prísť, tak radšej nevylez ani z postele. No ak s pokorou prijímaš všetko, čo príde, tak potom tebou otriasť niečo už tak ľahko nemôže.

A nechávam ísť. Zakaždým keď opúšťam miesto, ktoré si zamilovala, viem, že tam nechávam časť môjho srdca. Kúsok z neho tak už uviazol na Islande, v Nórsku, či na iných prekrásnych miestach. No prídu ďalšie. Ak sa tam mám v živote vrátiť, tak sa to stane. Tak isto je to aj s ľuďmi. Verím, že treba nechať ísť tých, ktorí odísť proste majú. Niektorí sa totiž zjavia v tvojom živote len preto, aby ním síce iba prešli, no celý ti ho prevrátili na ruby a poriadne pritom tebou otriasli. Možno to nevidíš hneď, ale ostať v ňom žiaľ nemôžu. Iba ťa formujú.
Naopak verím, že tí, ktorí v tvojom živote majú mať svoje miesto, tí si ťa proste nájdu. Počkajú ťa. Vrátia sa.
Jedine tak, že dáš človeku voľnosť zistíš, či chce do tvojho života patriť 🙂

Skúška vedieť sa rozhodnúť plniť si svoje sny.
Vzdať svojho komfortu a vedieť sa zbaliť na pol roka do jedného batohu.
Skúška naučiť sa byť otvorená iným kultúram, zvykom, iným názorom.
Skúška toho, o čom si myslím, že je správne.
Skúška vedieť rozpoznať definitívnu pravdu.
Skúška toho, ako si moje divoké srdce nájde cestu späť.

Namaste.