Prabhu, výstredný (avšak týmto svojim excentrizmom úplne prirodzený) indický umelec žijúci necelý rok v Pokhare mi vraví: “Stávalo sa mi, že sa ma z každej strany ľudia pýtali tie isté otázky: Ako sa voláš? Z kade pochádzaš?”.
Môj úsmev. Spomenula som si totiž na vykrikujúcich Indov a na tieto a mnohé ďalšie divné otázky, najmä o rodine a či som vydatá, a podobne.
“A tak som sa začal som pýtať vlastné otázky.”
“Aký máš sen?”
Odpovedám pomaly, s pohľadom upreným na mraky na oblohe: “Ja… vlastne ani neviem. Mám pocit, že veci sú tak, ako majú byť. Asi som sa naučila prijímať to, čo sa deje a nemať zbytočné očakávania. Neviem si momentálne vybaviť sen, ktorý by bol nad všetkým. Nechcem sa hnať za splením jedného sna a pritom nevidieť to, čo sa deje, práve teraz.”
“A čo bolo tvojím snom keď si mala trinásť rokov?”
“Chcela som byť morskou biologičkou. Plávať s delfínmi, kosatkami a žralokmi”.
Starostlivo upravené fúziky sa jemne nadvihli. Prabhov úsmev.
“Myslím, že mojím snom je teda byť s prírodou,” pokračujem, s pohľadom upreným na štíty Annapurien, ktoré len na pár sekúnd vykúkajú spoza mračien, “s prírodou v akejkoľvek jej podobe”.
“A máš nejaký strach?”
Annapurna opäť zmizla za mračnami.
“Som šťastná, že nemám žiadny, ktorý by ma v niečom limitoval. Nepochopím strach z lietania – veď je to krásny pocit ísť za niečím ďalekým. Nepochopím strach z pavúkov a hadov – veď sú to dokonalé bytosti a ich jediným “hriechom” je to, že sa len málo podobajú človeku. Nepochopím strach z výšok – veď rozochvené nohy ti len pripomínajú, že je krásne vidieť svet zhora, inak ako zvyčajne.”
Pohľad sa mi zvezie Prabhovu tvár, no márne sa snažím pozrieť do jeho očí. Su ukryté za neskutočne štýlovými slnečnými okuliarmi.
“Mám však jeden. Bojím sa, že stratím rodinu.”
“A prečo by si ju mala stratiť?”
“Lebo ja viem, že ju raz stratím. No vlastne ani neviem, či by som to nazvala strachom. Asi by som to mala skôr nazvať pocitom, či akýmsi pripomenutím, aby som zas a znova pochopila a nezabudla, že čas, ktorý máme, máme využiť naplno. Strata prirodzene príde, ja viem. Je to prejav cyklu života a smrti, ktorý akceptujem a nevytváram si preto v sebe voči nemu odpor. Nie je to teda strach, s ktorým chcem bojovať. Je to pocit, ktorý mi hovorí, že mám žiť tu a teraz a že čas s blízkymi mám brať vždy ako jedinečný.”
Avšak, človeka sa stratiť nedá.
Stále som ďaleko. Stále v Nepále. Ja viem, že je čas pohnúť sa.
Ísť naspäť do Indie. Čaká ma tam jedna náročná úloha, o ktorej viem.
No a množstvo tých ďalších neznámych. Krásne neznámych.
No a množstvo tých ďalších neznámych. Krásne neznámych.
Aj ruksak som si oprala. Sčasti preto, lebo to už fakt potreboval po tom, ako som na ňom “jazdila” na vlečke traktora, ktorý nás preniesol cez prechod Maure Lagna. Túto jazdu prežil s mnohými špinavými “ranami”, avšak vďaka nemu bol môj zadok zachránený pri tom natriasaní.
No a sčasti som ho oprala asi aj rituálne. Vyrážam takto na ďalšiu cestu opäť čistá. A dokonca mám aj pocit, akoby som opäť vyrážala z domu. Od návratu z hôr totiž už dlhší čas trávim v Pokhare, kde žijem na byte s kamarátmi z hôr. Zámerne nehovorím, že som u nich hosťom, pretože navzájom cítime, že tu skôr spolu jednoducho sme, úplne prirodzene. Letenku som si kúpila až na úplne posledný deň mojich nepálskych víz.
Aj keď som tak ďaleko, mám pocit, že aj tu som doma.
Tu. Uprostred hôr.
Hôr tak vysokých, ako si asi neviete predstaviť.
Hôr tak vysokých, ako si asi neviete predstaviť.
A tá energia hôr.
Vibrujúca, odzbrojujúca akýkoľvek odpor prijímať veci také aké sú a znásobujúca moje zmysly. Neviem, či si to viete predstaviť.
Vibrujúca, odzbrojujúca akýkoľvek odpor prijímať veci také aké sú a znásobujúca moje zmysly. Neviem, či si to viete predstaviť.
Priatelia.
A rozhovory s nimi, ktoré si určite nemôžete ani predstaviť. Lebo ani ja sama som si toto predtým nevedela predstaviť.
A rozhovory s nimi, ktoré si určite nemôžete ani predstaviť. Lebo ani ja sama som si toto predtým nevedela predstaviť.
Áno, chýbajú mi aj moji priatelia, ktorých som nechala doma. Myslím na nich mnohokrát. Chýba mi moja rodina. Moji rodičia.
Ale som pokojná. To, že mi chýbajú je proste len pocit, že mi na nich záleží. A že viem, že by som im chcela venovať svoj čas.
Keď sa raz vrátim.
No viem, že všetkých si nesiem so sebou. Niekto by to pochopil ako ťarchu, ktorú si nesieme na svojich pleciach, v angličtine sa to nazýva “attachment”. Neviem to preložiť presne, možno čosi ako “väzby”. Budha vraví, že práve toho sa máme zbaviť.
Ale ja teraz nemyslím túto ťarchu väzieb.
Ale ja teraz nemyslím túto ťarchu väzieb.
Ja si nesiem lásku, ktorú mi ktosi dal.
Nesiem si poznatky, ktoré mi niekto odovzdal.
Nesiem si radosť, ktorou ma niekto potešil.
A nesiem si rany, ktorými mi niekto otvoril oči.
To je to, ako si nesiem so sebou ľudí.
Nesiem si poznatky, ktoré mi niekto odovzdal.
Nesiem si radosť, ktorou ma niekto potešil.
A nesiem si rany, ktorými mi niekto otvoril oči.
To je to, ako si nesiem so sebou ľudí.
A nesiem si v sebe samej aj rodičov.
Vidím ich v tom, ako sa správam, vidím ich, lebo robím veci tak, ako bola vychovaná a ako ma učili. Pochopila som, že na rozdiel od iných ma však neučili vidieť svet tak, ako ho vidia oni. Naučili ma pozerať sa, to áno, ale nechali ma, nech veci vidím tak, ako chcem ja. Je to predsa môj svet.
Vidím ich v tom, ako sa správam, vidím ich, lebo robím veci tak, ako bola vychovaná a ako ma učili. Pochopila som, že na rozdiel od iných ma však neučili vidieť svet tak, ako ho vidia oni. Naučili ma pozerať sa, to áno, ale nechali ma, nech veci vidím tak, ako chcem ja. Je to predsa môj svet.
A kdekoľvek teda vykročím, vykročíme aspoň traja.
Nie, nie som na nikom závislá, viem sa o seba postarať úplne sama. Samozrejme aj vďaka švajčiarskemu nožu, ktorý mi otec daroval 🙂
Nevolám im ani so slzami v očiach aby mi pomohli na mojej ceste.
Aj keď viem, že by som mohla! Kedykoľvek. A boli by tam pre mňa.
Vďaka ním viem ísť sama.
A tak sa napokon pýtam otázky ja sama seba.
“Kde pramení sebavedomie tvojej osobnosti?”
V poznaní, že nech už sa akokoľvek rozhodneš, rozhodneš sa vždy správne.
Ak sa naučíš prijímať to, že každý občas robí omyly. Omyly vlastne ani nie sú zlé. A ani by som ich omylmi nenazvala. Sú skôr rozhodnutiami, ktorých úlohu nechápeme hneď, ale až neskôr.
Ak sa naučíš prijímať to, že každý občas robí omyly. Omyly vlastne ani nie sú zlé. A ani by som ich omylmi nenazvala. Sú skôr rozhodnutiami, ktorých úlohu nechápeme hneď, ale až neskôr.
Zlé je toto všetko nechápať.
Pramení v poznaní, že nech už budeš kýmkoľvek, nikto ťa nemôže súdiť, pokým si sám sebou.
V poznaní, že som milovaná pre to, aká v skutočnosti som.
Nech už som akákoľvek. Nech už som emocionálna či racionálna, spontánna či strnulá.
Nech už pobehujem ako splašený divý kôň, či rozprestieram havranie krídla a bystrým pohľadom skúmam svet. Môžem kráčať sama nocou, presne ako vlk s ňufákom pri zemi, a vyberať si, ktoré stopy budem alebo nebudem nasledovať. Môžem byť proste akákoľvek, no stále som milovaná. A to bez ohľadu na to, či spĺňam akýsi obraz dcéry, ktorý by si iní rodičia mohli vysnívať a nútiť ma sa ňou stať.
Mňa totiž nikto nenútil.
Mne iba niekto vždy učesal moju gaštanovú hrivu, nech sa trblieta vo vetre, kým budem bežať prériami.
Niekto mi ukázal, ako si ošetriť perie, nech sa leskne kovovo-modrým nádychom, nech letím bezpečne ešte ďalej, než na čo by som mala sama odvahu. A ukázal, že mlčky, spoza privretých havraních mihalníc môžem s rozvahou pozorovať svet.
Niekto ma naučil, ako môžu sivo-modré oči vidieť aj za svitu mesiaca. A naučil ma rozpoznať, ktorý pach je dobrý a ktorý zlý.
Sebavedomie pramení v zdravej rodine.
A druhá otázka.
“Kam vedie tvoja cesta?”
Potrebuješ to vlastne na niečo vedieť?
Teraz robíš krok. Tak sa pozeraj kam teraz stúpaš. Môžeš sa tak vyhnúť chrobákovi, ktorého by si inak zašliapla.
Pozeraj sa. A môžeš tak vidieť, či kráčaš po ceste, kde už sú stopy iných alebo či kráčaš svojou vlastnou cestou.
Nech už vedie kamkoľvek.
