Existuje množstvo závislostí. A väčšinou si predstavíme, že to znamená niečo zlé. A naozaj, väčšinou sú pre telo zlé. Ale myslím, že sa dajú nájsť aj nejaké výnimky. Záleží totiž na čom a ako sa staneme „závislým“. Ja práve na takejto výnimočnej závislosti poctivo pracujem – na mojej závislosti na jóge.
A teraz by sa mohli zarytí jógaholici ohradiť, že čo to má závislosť spoločné s jógou? Vysvetlím ?
Teda, o závislostiach by som vedela porozprávať aj na pár hodín, nejaký ten čas na doktoráte z farmakológie som strávila aj tým, že som o liečbe závislostí učila študentov medicíny. Práve toto mi poskytlo úžasnú možnosť trochu hlbšie sa povŕtať v tejto téme, naštudovať si to a, hlavne, aj pochopiť procesy, ktoré prebiehajú v tele a najmä v mozgu a ktoré nás v skutočnosti nútia opätovne siahať po istých látkach. V spojitosti s jógou však pokladám za nanajvýš zaujímavé vysvetliť, že psychická závislosť v mozgu vzniká nielen na drogy v pravom zmysle (teda návykové látky ako heroín, kokaín, atď. ), ale takáto istá forma závislosti sa týka napríklad aj čokolády, cukru… A dokonca to môžu byť aj činnosti, ako napríklad nakupovanie. A cvičenie. A sme tam kde som chcela aby sme prišli – A teda aj jóga!
Dôvodom totiž je, že všetky spomenuté prípady majú jedno spoločné – a to je to, že vedú k jednému a tomu istému procesu – k vyplaveniu dopamínu v špecifickej oblasti mozgu. Táto oblasť mozgu je zodpovedná za vnímanie pocitu odmeny a nazvala sa preto “reward pathway” – “cesta odmeny”. Toto je základom vzniku psychickej závislosti, teda závislosti mozgu na ktorúkoľvek drogu.
No aj keď mechanizmus vzniku závislosti v mozgu je v podstate rovnaký, rôzne drogy sa na tele prejavia rôznymi účinkami. V tele sa totiž viažu na rôzne väzobné miesta – receptory. Pri opakovanom užívaní drôg sa odpoveď týchto receptorov zvyčajne mení, môžu sa totižto stať tolerantné (na dosiahnutie účinku bude potrebné podať vyššiu dávku), alebo fyzicky závislé (bez prísunu drogy už nebudú fungovať normálne) a to sa potom prejaví ako abstinenčné príznaky typické pre danú drogu po vysadení jej užívania drogy. Nielen v tele, ale aj v mozgu sa drogy môžu viazať na rozličné receptory, čoho dôsledkom je to, že niektoré drogy sú stimulačné, niektoré skôr utlmujúce, niektoré spôsobujú pocit eufórie, niektoré dysfórie, niektoré úplnú apatiu a podobne. Ale všetky pôsobia cez tú istú cestu odmenu a všetky vedú k vzniku vyplaveniu dopamínu. Aj keď spôsob dosiahnutia toho môže byť iný a rozdiel je aj v intenzite s akou k vylúčeniu dopamínu dochádza a toto predstavuje aj hlavné kritérium, prečo niektoré látky vytvára psychickú závislosť ľahšie a niektoré až po dlhodobom a masívnom užívaní.
Takže už sme sa dostali k dopamínu a pocitu odmeny. Ale je to všetko? Nie!
Sám o sebe by tento potešujúci pocit z dopamínu až taký dopad na mozog nemal, keby nervové dráhy cesty odmeny neboli prepojené s dráhami zodpovednými za pamäť a učenie. A sme konečne tu. Vyplavenie dopamínu vďaka tomuto prepojeniu tak predstavuje pre mozog nielen potešenie, ale zároveň aj signál pre učenie – ten nám hovorí, že je dobré činnosť, vďaka ktorej sme odmenu dosiahli, opakovať. A tak mozog časom mení aj svoju štruktúru, čo označujeme, že je prejavom jeho plasticity – čo je podstata učenia: nervové dráhy spojené s dosiahnutím drogy sa v tomto prípade posilňujú, a vďaka tejto prestavbe sa aj v budúcnosti budú aktivovať prioritne.
Tento systém máme pretože nám vlastne pomáha prežiť. Vďaka nemu je náš mozog schopný naučiť sa, že pre prežitie je dôležité opakovať niektoré činnosti. Tieto činnosti nazývame prirodzenými odmenami – jedenie, či pitie vody. A patrí sem napríklad aj sex. Drogy v podstate fungujú v mozgu rovnakým spôsobom ako tieto prirodzené odmeny, avšak v absolútne neprirodzenom pomere. Kód pre učenie je pri drogách neporovnateľne silnejší a preto aj prestavba a vytvorenie pamäte sú omnoho výraznejšie. V mozgu, ktorý sa už stal ťažko závislým, sú všetky iné nervové okruhy, spojené s inými činnosťami a potrebami, úplne utlmené a jediné, ktoré fungujú sú tie, ktoré sú spojené so získaním drogy. Preto môžete vysvetľovať silno závislému človeku, že užiť drogu nie je dobré, ale on to nepochopí a nebude vôbec akceptovať. Jeho mozog už totiž reaguje inak ako mozog zdravého človeka… takmer reflexne reaguje na podnety súvisiace iba s drogou a všetko ostatné je úplne bezpredmetné.
No ale prečo som teda mala potrebu zhrnúť to, ako sa v mozgu vytvára psychická závislosť na drogách? Po prvé – lebo je to fascinujúce! ? No nie? A po druhé, pretože som spomínala, že aj niektoré činnosti, ako napríklad cvičenie a aj jóga (!) vedú k vyplaveniu dopamínu v mozgu a teda vnímaniu pocitu odmeny. Súvisí to samozrejme aj s tým, že pri cvičení sa vyplavujú endorfíny, morfínu podobné látky, ktoré si telo samo vyrába (tzv. endo-opioidy). Telo tak v podstate samo seba dopuje opioidmi (je to niečo ako ochrana tela pred prípadnou bolesťou pri zranení počas takejto aktivity) a to vedie k tomu dobrému pocitu po cvičení, prípadne až k „závislosti“. Ak cvičíte pravidelne a intenzívne dlhší čas a potom príde týždeň bez pohnutia, telo akoby celé začalo bolieť. Endorfíny proste telu zrazu chýbajú po tom, ako si na pravidelný prísun „zvyklo“.
Jóga však prináša viac ako len endorfíny. Avšak aj to, že ich je počas nej dostatok, je úplne zrejmé. No len sa pozriete na tvár nejakého jogína… Asi v nej nenájdete namosúrený úškrn, ale skôr blažený úsmev… Pri jóge však nejde len o cvičenie, či bolesť, ktorá zákonite súvisí s vyplavením endorfínov. Pôvodne jóga vo svojej pravej podstate vlastne ani nebola o cvičení, ako ju momentálne mnohí vnímajú – v súčasnosti, najmä v „západnom svete“ majú mnohí predstavu, že je to súbor cvičení, nazývaných asány.
Pozrime sa však na jógu pekne od začiatku.
V rámci ôsmich vetiev podľa Patanjaliho (ktorého považujeme za akéhosi otca modernej jógy), ktorými sú: Yama, Niyama, Asana, Pranayama, Pratyhara, Dharana, Dhyana a Samadhi. K dosiahnutiu Samadhi (absolútna kontrola mysle) je pritom potrebné prejsť postupne každým jedným krokom. A teda po dodržiavaní morálneho života poda pravidiel Yamy a Niyamy, predstavovala Asana pozíciu, v ktorej pokračujeme k nácviku koncentrácie (Dharana), aby sme mohli meditovať (Dhyana), na ceste ku Samadhí. Jóga, ako ju dnes poznáme, a to „cvičenie“ s ňou spojené nám má vlastne pomáhať odstrániť blokády prúdenia prány v tele, zvýšiť odolnosť tela, aby sme dokázali prijať lepšie takéto zvýšené množstvo energie a zvýšiť flexibilitu, aby sme dokázali vo zvolenej pozícii nerušene koncentrovať svoju pozornosť a neskôr či meditovať.
Pri jóge sa zvyšuje prána, vitálna energiu, ktorá aj vďaka cvičeniu a tým odblokovaniu blokád na jej dráhach môže prúdiť nerušene, vďaka čom cítime, že máme omnoho viac energie. (O tom, že vedomosť o tejto energii je univerzálna svedčí to, že je popisovaná v v mnohých medicinálnych systémoch – v čínskej medicíne pránu nazývajú „či“ a cieľom akupunktúry sú práve jej uzly, kde dochádza k blokádam).
Naše telo sa vďaka jóge samozrejme stáva aj viac flexibilné a odolné. Ale hlavne – citeľne sa cítime počas nej a po nej „dobre“ – a to je pre nás „odmenou“. Takže pripomeniem: odmena, dopamín, závislosť, pamäť. Preto píšem o závislostiach a o jóge! Viem totiž ako to u oboch prípadov funguje.
A tak sa tentokrát chcem vedome stať závislá!
Chcem aby môj mozog už neuvažoval nad myšlienkou, či si chcem zacvičiť jógu alebo nie. Chcem, aby moje telo konalo automaticky bez otázok. Vraví sa, že na vybudovanie habitu je potrebné ho aspoň 3 týždne opakovať. Možno mi budú niektorí zarytí jógoholici oponovať, že oni si predsa nepestujú závislosť na jóge, ale vzťah, či lásku k nej. Áno, veď to aj ja. Aj ja ju tak vnímam. Ale ako taký malý odborník na tieto psychofarmakologické procesy môžem povedať, že to, čo sa pri cvičení jógy deje v mozgu, je principálne aj vytváraním psychickej závislosti. A keď si mám vybrať na čom má byť môj mozog závislý… nie je jóga tou najlepšiou voľbou?
Môžeme si vybrať na čom sa staneme závislým?
Samozrejme môžeme. Niekto to nazýva aj habit, opakovanie činnosti. Na svojej mesačnej ceste v oblastí Everestu v Himalájach som narazila na jednej z „lodge“ na knihu „The power of habit“/“Sila zvyku“ od Charlesa Duhigga. Prvú kapitolu som prečítala po ceste hore a ďalšiu kapitolu po ceste dole z hôr, schválne som si upravila trekový plán tak, aby som zostala spať na tom isto mieste ? Táto kniha ma totiž zaujala tým, ako autor pekne a lajcky vysvetlil procesy, ktoré som vysvetlila vyššie aj teraz ja, a to v súvislosti s tým ako si vytvárame dobré a zlé zvyky. Áno, to, čo sa náš mozog naučí sú vlastne zvyky. No a ako sa k tým zvykom, a teda uloženiu pamäte o tom, že budeme nejakú aktivitu opakovať, dostaneme? Opakovaním aktivity – buď vďaka našej pevnej vôli, pretože sa to chceme tak naučiť, alebo vplyvom pôsobenia látky, ktorá nás k opakovaniu aktivity „donúti“. A sme zase pri dopamíne.
Takže by som mohla nazvať to, čo chcem aj „chcem si vytvoriť zvyk pravidelne cvičiť jógu“. Ale mne sa páči viacej to s tým dopamínom
O tom, že jóga skutočne zvyšuje hladinu dopamínu v mozgu existuje aj množstvo vedeckých štúdií. (Toto je zase môj „zvyk“ z toho PhD, kde som sa naučila neustálym opakovaním, že musím myslieť a písať vždy kriticky a že každé tvrdenie by som mala podkladať dôkazmi – vedeckými štúdiami!). Z rôznych zdrojov (vedecky podložených) som pozbierala, že jóga pomáha pri úzkosti, dokáže zlepšiť symptómy depresie a zvyšuje imunitu, znižuje chronickú bolesť, redukuje stres a znižuje krvný tlak. A zvyšuje hladinu dopamínu v mozgu.
A že je práve toto vyplavovanie dopamínu pre náš mozog a telo dobré súvisí s tým, že v závislosti od toho aká je naša hladina dopamínu v mozgu sa odvíja aj to, ako ľahko sa necháme zlákať na drogy. Tie zlé.
Ľudia, ktorí majú vyššiu hladinu dopamínu, či už zo stravy, cvičenia, alebo iných zdravých zdrojov, nemajú totiž takú potrebu vyhľadávať jedno-rázové, silno účinkujúce „vyplavovače dopamínu“ – drogy. No opakom sú tí, ktorí ho v mozgu dostatok nemajú – tí omnoho ľahšie siahnu po niečo, čo im ho vyplaví ihneď a vo vysokej miere. Títo ľudia sú inak väčšinou aj impulzívnej povahy, s väčším sklonom vyhľadávajúci potešenia a svoju úlohu hrajú v náchylnosti na drogy aj gény. A najmä – pre mnohých asi nie prekvapujúco – stres. Nízka hladina dopamínu spôsobuje zníženú motiváciu a aj pokles entuziazmu z vecí, ktoré by inak druhých ľudí potešili. Keďže nemajú pocit potešenia z bežných vecí, prirodzených odmien, siahajú jednoduchšie po odmenách neprirodzených…
Takže ak si mám vybrať, akým spôsobom si udržím zdravú hladinu dopamínu v mozgu, asi predsa len popracujem na tej jóge ? A pre istotu to doplním ešte aj tou čokoládou 😛 A čo ty?
