Ticho

Keď som sa rozhodla ísť na Vipassanu, 10 dní tichej meditácie, väčšina ľudí, ktorým som o nej povedala, sa zaujímala o to, ako vydržím byť celý ten čas ticho. V tomto prípade pritom ide nielen o mlčanie, ale záväzok dodržiavať až „ušľachtilé ticho“ – „noble silence“ – a teda nielen žiadne slová, ale ani gestá, žiadny očný kontakt, žiaden pohľad do tváre, žiadne písanie, …

Každého zaujímalo najmä ticho.

Prečo? Myslím si, že je to najmä pretože TICHO UŽ POZNÁME.
A tak si vieme predstaviť, aké to asi môže byť náročné držať ho dlhšiu dobu.  Na rozdiel ticha však mnohí nevedia, čo je to meditácia a tak si nevedia ani predstaviť, aká PRÁVE TÁ môže byť ťažká. A toto je ešte trošku taká špeciálna meditácia – bez pomôcok ako je opakovanie mantier, vizualizácií a podobne.
Toto je proste 10 dní sedenia 10 hodín denne.

Čo môže byť tak ťažké na tomto sedení?

Ponáraš sa tam do svojho vnútra, bojuješ so svojou mysľou, snažíš sa ju skrotiť, aby si bol ty jej pánom a nie ty jej sluhom, že sa ju snažíš vycibriť a vycvičiť natoľko, aby si ju mohol použiť na samotnú techniku, očistu svojej mysle, nielen tej povrchovej, vedomej, ale práve tej, ktorá je hlbšie, takzvanej nevedomej, ktorá ale však vôbec nie je nevedomá, je vedomá až príliš, akurát, že my si ju neuvedomujeme, no ona pracuje a vníma pocity v tele neustále, aj keď tú vedomú myseľ vypneme, napríklad v spánku, neustále….

Dokážeš si predstaviť ako toto môže byť ťažké kým s tým nemáš absolútne žiadnu skúsenosť? NIE. Takže preto si dokážeš predstaviť len náročnosť toho ticha.

Keďže však ticho nie je súčasťou iba Vipassany, ale je základom aj mnohých iných spirituálnych praktík a považuje sa za úplne esenciálne, rozhodla som sa vysvetliť, prečo si myslím, že je to ticho v podstate úžasne potrebné a nápomocné. A rozhodla som sa trochu zamyslieť prečo sa ho ľudia vlastne boja. Možno sa niekomu bude hodiť takto sa nad ním trocha zamyslieť a nabudúce k nemu pristúpiť ináč 🙂

A nie, toto nebude krátky článok.

Prečo je predstava 10 dní neprehovoriť taká ohromujúca? Prečo by to malo byť ticho tak ťažké?

Akoby to bolo čosi, čo je absolútne neprirodzené. Chápem, je predsa „normálne“, že medzi sebou ako ľudia komunikujeme, slovami, gestami, pohľadmi. Ako by sme dokázali existovať bez slov? Je však rozdiel existovať úplne bez komunikácie a ostať mlčať na nejaký čas.

To je ako porovnávať hladovanie a jednodňovú hladovku. A toto je mimochodom veľmi dobrý príklad. Aj pretože mnohí z nás vedia, že hladovka raz do týždňa môže byť veľmi užitočná pre zdravie. Ale nie všetci sú dostatčne silní na to, aby to tak aj robili. Dostatočne silní na to, aby prerušili svoje bežné zvyky a šli mimo svoju komfortnú zónu. Avšak tí, ktorí vedia, že je to zdravé lebo to už skúsili (alebo aj tí, ktorí musia, skutočne ju totiž potrebujú pre svoje zdravie pretože už majú problémy), ju proste držia.

Niekto mlčí pravidelne, niekto na ticho nedokáže ani pomyslieť. Každý z nás je totiž iný. Prečo?

Pretože sme tak krásne rozdielni. Až keď som si začala študovať Ajurvédu, úplne som pochopila podstatu toho, prečo niektorí ľudia majú prirodzene väčší problém byť ticho. Súvisí to s tým, aký typ životnej energie majú v sebe v nadmernom množstve (v Ajurvéde to nazývame dóša). NIektorých proste istý typ tejto enegie prirodzene núti aby neustále komunikovali, rozprávali, zdieľali svoje momentálne, niekedy až príliš rýchlo sa meniace pocity. Chápem, že títo ľudia hovoria veľa, niekedy priveľa, a častokrát možno, úprimne povedané, hovoria necielene. Mám namysli taký ten pocit, že keď sa s nimi rozprávate, musíte vložiť mimoriadne veľa energie do diskusie, aby ste dokázali sústrediť svoju pozornosť na podstatu toho, čo sa snaží povedať a nenechali odlákať pozornosť všetkými tými detailmi a odbočkami k menej podstatným veciam, ktoré tento človek vo svojom prejave častokrát robí. Zvyknú byť väčšinou aj hluční, potrebujú totiž pozornosť, a keďže si ju nevedia uchopiť samotným prejavom, snažia sa o to hlasom… a často trpia anxietou. Keď sú sami. A teda aj keď majú byť ticho.

Niektorí ľudia zase majú schopnosť veľmi cieleného prejavu a povedzme, že rozprávajú primerane. No dokážu aj rozprávať veľa, a to väčšinou keď sa ich niekto na niečo pýta (a oni tak veľmi radi vysvetľujú), pričom ich prejav je vždy s akýmsi „majstrovstvom“ – dokážu sa mimoriadne zručne vyjadriť. Preto ich ľudia ich radi počúvajú, ak sa chcú niečo naučiť, ak sa chcú niečo dozvedieť. Ich hlas je zvyčajne prenikavý a pútajúci sám o sebe. Sú dobrí rečníci, typické vodcovské osobnosti. Dokážu byť ticho keď je potrebné, potrebujú vedieť prečo mlčia. Ale potrebujú prirodzene komunikovať.

A potom tu máme ľudí, ktorí toho nevravia veľa. Ale, ak už niečo povedia, je to zväčša prirodzené, príjemné a úplne od srdca. Príbeh, ktorý rozprávajú, alebo otázku, ktorú pokladajú rozbaľujú postupne. Niekedy to môže druhých až znervózňovať, že si naozaj dávajú na čas. Neviem či môžem povedať, že to rozbaľujú logicky, pretože toto je skôr o srdci ako o logike. Vedia, čo hovoria, no neunúvajú sa toho veľa vyrozprávať, sú pokojní, občas trošku viac leniví. Aj ich  hlas je zväčša pokojný a príjemný na počúvanie. Šíri sa z nich emocionálne pochopenie a veľká stabilita. Za týmito ľuďmi prirodzene radi prichádzame, keď sa potrebujeme naozaj poradiť o niečom osobnom a emocionálnom. Ale keď nemusia, veľa toho nehovoria.

Komunikujeme teda rôznym spôsobom a v rôznej miere cítime potrebu komunikovať. Preto chápem, že pre niekoho je mlčanie ľahšie, pre niekoho ťažšie a je to úplne prirodzené, vychádza to z toho, ako boli stvorení.

Ale tu nejde len o to, či niekto len rád hovorí alebo nie… čo na to myseľ?

Je potrebné uvedomiť si obrovské prepojenie medzi mysľou a verbálnym prejavom, presne tak, ako je úplne všetko v tele prepojené s mysľou – pohyby tela, choroby … Spôsob prejavu, obsah prejavu, to všetko hovorí o tom, aká je myseľ človeka, prirodzene. Ak je myseľ nepokojná, nepokojný je aj prejav. Naopak, pokojná myseľ je automaticky rozpoznateľná pokojným prejavom.

A to, čo chcem týmto vyzdvihnúť je to, že to môžeme aj obrátiť – ak ukľudníme prejav, MÔŽEME ukľudniť myseľ. A práve preto mlčíme na Vipassane.  Mlčíme preto, aby sme umlčali myseľ. Schválne som napísala “môžeme”, pretože ja viem, že to nie je to jediné, čo na to to potrebné. Ale je to nevyhnutný začiatok.

Ticho je tam PRE TEBA.

Niektorí to celkom pochopia až keď to zažijú, niektorí to nikdy nepochopia, lebo nie sú ochotní prekročiť svoje zvyky, a niektorí to dobre vedia už keď na ten kurz idú – že to ticho, to je tam len a len pre tvoj vlastný benefit. Na tvoju ochranu. Preto ho netreba brať ako výzvu, ako niečo, s čím treba bojovať. Ale naopak, je dobré ho použiť ako nástroj, ako pomoc, vďaka čomu budeš lepšie bojovať so „skutočným protivníkom“.

Hlavnou pomocou ticha je to, že vďaka nemu obmedzíme množstvo informácií, ktoré musia byť spracované našou mysľou. Ak obmedzíme rozprávanie, odľahčíme tým prácu mysle, od ktorej chceme aby sa sústredila na niečo iné.

Zároveň, jedným z pravidiel, ktoré treba na Vipassane dodržiavať, je sľub, že nebudeš klamať (lebo morálnosť je jeden z troch pilierov Vipassany). A ako je najlepšie vyhnúť sa klamstvu, keď aj zveličenie alebo jemná mis-interpretácia môže byť považovaná za klamstvo? Najlepšie je proste nepovedať nič.

Akými informáciami vlastne kŕmime svoju myseľ?

Skús sa zamyslieť nad svojimi slovami, skús sa pozorovať aspoň jeden deň, o čom sa rozprávaš s ľuďmi, neznámymi, známymi, rodinou. Aké informácie si vymieňate? Koľko z toho je skutočne podstatných informácií, ktoré potrebuješ aby boli povedané? A koľko z toho sú len slová, ktoré by si kľudne mohol jednoducho vyškrtnúť a svoj deň by si prežil bez akéhokoľvek úhonu.

Prečo by si ich mal vyškrtnúť? Pozoruj, koľko krát sa len vďaka slovám viacej zamýšľaš a kŕmiš svoju myseľ informáciami, o ktorých potom nutne musíš myslieť, analyzuješ ich, koľko krát sa s druhými porovnávaš, posudzuješ ich, len vďaka tomu, že ti niekto niečo povedal a ty hodnotíš jeho slová. Potrebuješ toto všetko k prežitiu? A nemáš potom pocit, že ti deň zbehne tak rýchlo? Rýchlo, pretože každú jednu sekundu je tvoja hlava ponorená v obrovskom procese spracovávania informácií… ktoré vlastne reálne ani nepotrebuješ.

Buď šťastný, že môžeš byť vo svojej bublinke.

Ja viem, že v bežnom živote ťa samozrejme zaujíma ako sa má tvoja rodina, zaujímajú ťa informácie od tvojich blízkych, kamarátov, z okolia. Ale ak ideš ideš na 10 meditovať a tvojim cieľom je sústrediť sa len na seba, naozaj potrebuješ aby si počúval zážitky a skúsenosti iných ľudí? Naozaj potrebuješ kŕmiť svoju myseľ starosťami iných? Nemáš dosť svojich vlastných starostí so svojou mysľou? Meditácia nie je jednoduchá a čím viac je tvoja myseľ vyrušovaná návalom informácií, tým je, prirodzene ťažšia… to ticho je tam na to aby ťa chránilo na tvojej ceste, aby si sa mohol sústrediť len a len na to, čo prebieha v tebe. Tak sa sústreď len na seba! Koľkokrát v živote sa môžeš skutočne úplne odpojiť od vonkajšieho sveta a sústrediť sa len na ten svojvnútorný?

Ticho aby si sa neporovnával!

Lebo ak ti niekto povie, že mal pri meditácii pocit vibrácií a šteklivého elektrického prúdu v celom tele a ty sa zatiaľ trápiš hodinami a hodinami bolestí v kolenách, v chrbte (sedíš 10 hodín denne…), ako zareaguješ? Môžno si povieš: “Prečo ja nemám elektrický prúd v tele? Prečo ja sa tu trápim bolesťou a on tu prežíva extázu?”. Ok, možno si aj uvedomíš, že každý z nás je predsa iný, každý si nahromadil iné blokády, iné problémy, ktoré teraz vychádzajú na povrch v podobe rôznych pocitov, preto sa nemôžeme predsa porovnávať… ale tvoja podvedomá myseľ možno zareaguje inak, klasicky, averziu, túžbou. A práve tieto podvedomé reakcie sa predsa snažíš v tejto meditácii odstrániť! Ak ešte nemáš natrénovanú túto časť mysle, ešte nemáš ten vzácny čas pár milisekúnd medzi prijatím informácie a tým, či sa rozhodneš na to reagovať, tak ešte nedokážeš pri konfrontáciami s týmito informáciami odfiltrovať ich s pokojom. A preto je lepšie sa chrániť. Tichom.

Potom si uvedomíš, že  počas tých 10 dní ticha, ticho aj tak celkom nie si.

Pre niekoho môže byť prekvapujúce keď začuje svoj hlas vo svojej mysli. Nie, nie si blázon, ak ho započuješ. Len doteraz si tak veľmi vždy počúval svet navonok, že si nikdy nepočúval to, čo máš vo svojom vnútri.  A tak tam vedieš hodiny a hodiny dialógov s tvoju vlastnou mysľou, alebo ak chcete, s egom. S prekvapením možno zistíš, že tento hlas, to nie si celkom ty. A to je dobré. Zisťuješ, že sa začínaš staviať do pozície pozorovateľa a pozoruješ ho. Časom možno zistíš, že vlastne nepotrebuješ byť súčasťou týchto diskusií a tak ich len pozoruješ.

Zároveň, snažíš sa myseľ upokojiť, pokojne ju prosíš aby sa vrátila zakaždým, keď odskočí od pozorovania tvojho dychu, pretože toto je to, na čo sa chceš sústrediť. Až napokon, aj keď to trvá dni, niekedy týždne, niekomu roky, konečne (možno) dôjdeš k momentu, kedy tvoja myseľ utíchne. A pocit blaženosti. Z jednoduchej veci – z ticha. Tvoja myseľ si totiž môže konečne oddýchnuť, je to úľava a keďže ti už neberie toľkú energiu zrazu cítiš ako ti jej nadbytok prúdi telom… Táto kontrola mysle sa nazýva Samádhí.

Tak prázdne ticho. Ako vo vesmíre. Iba jemný šum.

Ale nenechaj sa oklamať extatickým pocitom. Tak ako ticho nie je účelom Vipassany, iba jej súčasťou, pomôckou – tak ani ticho mysle,  kontrola mysle, zďaleka nie je cieľom meditácie. Presne tak, ako je ticho nástrojom, ktorý ti pomáha na tvojej ceste v meditácii, tak je aj kontrola mysle iba nástrojom na skutočnú prácu, ktorá na tebe ťa pri Vipassane meditácii čaká. Vďaka tejto kontrole totiž začneš používať myseľ na to, na čo bola stvorená – ako jedinečný a efektívny nástroj na analýzu toho, čo potrebuješ vyriešiť. Vo Vipassane sa používa na pozorovanie pocitov v tele a zotrvanie pokoja pri ich pozorovaní. Ak tvoja myseľ už totiž konečne nebude splašene poskakovať ako opica, dokážeš ju použiť efektívne a sústredene.

Myseľ je dobrý sluha, ale veľmi zlý pán.

Myslíme si, ako brilliantne ovládame našu myseľ. A pritom väčšinu času ona ovláda nás. Možno si nedokážeme predstaviť prečo by sme ju mali snažiť kontrolovať a umlčať, veď nám pomáha prežiť. Ale, to všetko preto, lebo si nedokážeme predstaviť, ako vyzerá svet keď už si raz TAM. Myslíme si celú dobu, že sme vedomí. No pritom sme len tak nevedomí, že nedokážeme vidieť ako veľmi sme nevedomí. Tak isto, myslíme si, ako brilliantne využívame svoju myseľ. A pritom si nedokážeme ani predstaviť aká môže byť efektívna keď nie je vyrušovaná nepostatnými myšlienkami, ale je využívaná na pozorovanie a pochopenie toho, čo sa reálne deje, pravdy okolo nás.

V histórii ľudstva majú najväčšie vynálezy a najväčší géniovia niečo spoločné. Tie najväčšie objavy vždy vznikli v stave meditácie, niekedy sa zdá, akoby náhodne. Pri pozorovaní prírody a akceptovaní pravdy, taká aká je. Pri akceptovaní neznámeho a nie pri premýšľaní.

Možno sa po tých 10 dňoch dokonca stane niečo, čo by si predtým nečakal.

Možno v momente, kedy ti už je umožnené opäť hovoriť, pocítiš zvláštny pocit, že už vlastne ani nechceš hovoriť tak veľa ako predtým. Ak totiž aplikuješ princíp Vipassany nielen keď medituješ s prekríženými nohami, ale vo všetkom, čo robíš a ako konáš, tak si pri každej svojej činnosti vedomý. Svoje slová pozoruješ a vnímaš ich skutočnú hodnotu. Slová volíš viacej citlivo, pretože aj tvoja myseľ je už teraz omnoho viac citlivá, sústredená a pokojná. Chápeš zároveň, že sa nepotrebuješ s ostatnými porovnávať, nepotrebuješ porovnávať pocity, ktoré si mal pri meditácii. Už totiž vieš, že akýkoľvek pocit pri meditácii má charakter pominuteľnosti – tak ako vznikol, tak aj zanikol. Tak prečo sa nimi teda zapodievať? Typy pocitov sú absolútne nepodstatné, je jedno či sú to extatické vibrácie, bolesť, či iritácia, či pocit tepla, proste čokoľvek… jediné podstatné je to, či si zachováš svoju neutralitu a nebudeš na žiadny z pocitov reagovať averziou či túžbou.

A tak keď všetci začnú rozprávať, môžeš jednoducho pozorovať, kto sa čo naučil.

Môžeš pozorovať ľudí, do akej miery zdieľajú svoj pocit z vykonanej práce, z vnímania zmeny, zo šťastia, ktoré im toto všetko dalo a do akej miery sa stotožňujú s prežívanými pocitmi a naďalej im lepia nálepky “mám rád”, “nemám rád”. A ak lepia tieto nálepky, môžeš pozorovať a reálne vedieť, ako veľmi sú mnohé z tých informácií naozaj nepodstatné. Ale nesúď, lebo keď sa obzrieš späť sám na seba v živote predtým, možno zistíš, že aj 90% z toho, čo si predtým za deň zvykol povedať boli veci… úplne zbytočne povedané.

Hovoríme proste všetky tie slová, pretože sme naučení opisovať svet okolo seba.

Hovoríme ich, pretože radi pomenúvame veci, deje, udalosti, problémy. Ale najmä, ešte radšej im dávame tieto štítky „dobré“, „zlé“, „mám rád“, „nemám rád“.  Myslíme si, že veci skutočne sú dobré a zlé. Hovoríme ich, pretože tak radi hľadáme príčinu všetkého vo svete navonok. A nie v sebe. Nechápeme, že veci sa javia dobré a zlé len preto, že na ne tak reagujeme. Reagujeme averziou keď sa deje niečo, čo nechceme aby sa dialo. A reagujeme túžbou na veci, ktoré chceme aby sa nám diali. A keď to takto nedeje, máme pocit, že trpíme. No až keď prídeš na to, že v tebe existuje tento svet a že všetko, čo sa deje navonok je len manifestáciou toho, čo sa deje v tomto tvojom svete a že ty skutočne vieš zmeniť to, ako reaguješ, keď ho začneš počúvať a naučíš sa s ním komunikovať, až vtedy stíchneš. Pretože v tomto svete sú slová zbytočné. A komunikovať s ním vieš len vtedy, ak si ticho.

Preto je dobré robiť takéto kurzy v mlčaní.

Nielen na Vipassane, ale aj na niektorých iných kurzoch, ktoré som v Indii absolvovala (napr. Základy Budhizmu v Root Institute of Wisdom Culture,…), a taktiež viem, že aj v mnohých kurzoch o ktorých som počula (napr. v Tushite – centrum tibetského budhizmu,..) sa vyžaduje aby študenti dodržiavali ticho. Takisto v Ashramoch. Keď nie „noble silence“ tak aspoň normálne ticho, žiadne slová, ale to nielen tie povedané, ale aj prostredníctvom sociálnych sietí. Pretože to je dobré len a len pre teba, že nie si tak veľmi vyrušovaný okolitým svetom a tak sa môžeš oveľa lepšie sústrediť na to, čomu sa máš venovať na kurze. Častokrát tam veru nie je nikto, kto by ťa kontroloval, či to ticho dodržiavaš. No ty sám si svojou vlastnou kontrolou. Ako vážne myslíš to, čomu si sa tam prišiel venovať? A ako seriózne chceš využiť svoj čas? Chceš sa do toho skutočne ponoriť, alebo si len zapísať do zoznamu názov kurzu a dať fajku, že si ho absolvoval ako mnohé predtým?

Ja mám ticho rada.

A mala som ho rada aj pred Vipassanou. Už predtým som prirodzene vedela, že je to možnosť, ako byť viac spojený sám so sebou. Myslím si, že v prvom rade musíš byť vždy šťastný aj keď si sám. Ak totiž nedokážeš byť pokojný keď si sám so sebou, nebudeš pokojný ani v prítomnosti kohokoľvek iného. Ak máš pocit nervozity keď si sám, keď si chvíľu dlhšie ticho, spýtaj sa sám seba “prečo?”. Máš problém nejaký problém byť sám?

Raz si možno v živote uvedomíš, že ty skutočne si sám.

Nemyslím osamelý, ale sám. Neexistuje nikto s tou istou energiou, akú máš ty – takže si jediný sám taký aký si. A neexistuje nikto, kto bude pri tebe večne. Navyše, v živote budeš vždy na tie najdôležitejšie veci len sám. Tieto momenty zvyčajne chybne posudzujeme ako momenty slabosti, pretože sa cítime tak slabo, bez opory iný, o ktorých by sme chceli oprieť, alebo, úprimne, na nich položiť časť svojej ťarchy. “Však mám rodinu, tá sa postará, však mám partnera, ten sa postará.” No ako silno budeš bojovať keď tam nie je pri tebe nikto kto by ti pomohol? Naplno. Tieto momenty sú teda naopak, momentmi kedy práve môžeš vidieť svoju najväčšiu silu. Aj pri smrti budeš sám, tak ako si nikoho nevezmeš so sebou, tak ani neumieraš pre druhého aby si šiel s ním.

Čítala som zaujímavú knihu od Osha – “Odvaha, radosť žiť nebezpečne.”. Veľmi pekne v nej bolo popísané, čo je to skutočná odvaha. Nie je to nebojácnosť, vystavovanie sa neprimeraným a schválnym rizikám… ale je to schopnosť byť pokojný aj keď nemáš kontrolu nad svetom (a predsa ho nikdy nebudeš vedieť úplne kontrolovať…), keď nevieš čo bude, ale akceptuješ to. Lebo vieš, že ty to zvládneš. Nech sa deje čokoľvek, nech ťa donesú do ktorej krajiny, ty proste vieš, že sa nejako už o seba postaráš, nejako to zvládneš. Zvládneš to aj ty sám. (Túto knihu som čítala práve v období, kedy som sama vystúpila na Stok Kangri, najvyššiu prístupnú horu Indie, s vyše 6000 metrami. A keďže sa táto kniha ku mne dostala “náhodou”, nechala som ju putovať svetom ďalej taktiež náhodne. A založila som jej FB stránku, aby sme mohli sledovať, kam ju ešte náhoda zavedie.)

Do akej miery si spokojný sám so sebou?

Do akej miery si teda skutočne aj pokojný, že všetko zvládneš aj sám? Do akej miery je strach z ticha teda len strachom, že budeš sám?

Strach, že budeš sám = strach, že budeš sám so sebou?

Chceš stále čakať len na to, že ťa niekto povedie za ruku? A kto by to mal byť? Nakoľko si odvážny, že to všetko zvládneš aj sám?

Možno si uvedomíš, že práve pri všetkých týchto momentoch, kedy si naplno sám so sebou, veríš sám seba…si úplne ticho.

Či už píšeš písomku, či sa rozhoduješ, na ktorý kameň stúpiš keď lezieš na strmú horu… môže to byť čokoľvek. Ale si proste ticho, pretože slová sú zbytočné. Nepýtaš sa nikoho na jeho názor, nepýtaš sa, čo by spravil on, nerozmýšľaš nad tým, čo si o tom bude myslieť tvoj šéf, tvoj partner, tvoja suseda. Pýtaš sa jedine sám seba. A konáš. Bez slov.

Meditácia bez slov.

Niekto môže mať pocit, že na meditáciu nemá vo svojom živote proste čas. Nemám nič proti tomuto argumentu, je to jeho voľba. Ale keď zistíš, koľko ti prináša, budeš vedieť, čo je pre teba dôležité. A aj keď to už vieš, ale stále hľadáš výhovorky – “nemám dobré podmienky, dnes nemôžem lebo cestujem, dnes som vytočená”, tak proste nemáš dostatočne silný hlad. Viem, poznám to, pretože ani ja som nemala dostatočný hlad. Ale už ho mám.

No zároveň, treba si uvedomiť, že meditácia nie je len sed v dokonalej polohe lotusu, ruky na kolenách, nehybný ako soška Budhu. Nie, meditácia môže byť každý moment v tvojom živote, kedy vypneš myseľ, kedy si plne na niečo sústredený a užívaš si to. Môže to byť hra na bubnoch, môže to byť maľovanie, môže to byť aj tanec, či šport. A pri vcholnom sústredení každej z týchto meditácií je čosi spoločné – žiadne slová. A aj spev je meditácia. Pri speve totiž tiež nehovorí nehovorí tvoja myseľ, ale slová za teba hovorí tvoje srdce.

Preto cestujem sama.

Lebo môžem byť ticho. Na túto cestu som sa nevybrala aby som si urobila fotky na pekných miestach. A už tobôž nie v Indii. Do Indie ma zavolalo čosi, pocit, že sa tu potrebujem venovať sama sebe. Jóga, ajurvéda, ale hlavne – meditácia. A tak ticho meditujem.  Človek by si opýtal – ako preboha môžeš byť ticho alebo byť v tichu v Indii? A to by ste sa čudovali. Pretože všade navôkol je síce hluk, ale ten hluk sa vás nemusí týkať. Motorky trúbia aby dali najavo, že blížia, ale to je všetko, žiadna ďalšia informácia, ktorou by sa mala tvoja myseľ zaujímať. Nie je to žiadny signál, že si kretén na ceste, ako to robia ľudia v Európe. Áno, ľudia tu po tebe kričia aby si si niečo kúpil v ich stánku. Ale ani to ťa predsa nemusí zaujímať, keď si nič nechceš kúpiť. Nevolajú tak totiž len po tebe, osobne, ale okrikujú sa tak po každom. Oni sa neurazia keď si odkráčaš ďalej nevšímajúc si ich… tu si proste nič z toho nemusíš brať osobne. Preto v Indii cítim, že môžem byť ticho. A keď už chcem nielen to vnútorné, ale aj vonkajšie ticho, ubytujem sa v ašráme, idem na kurz potichu. Alebo najlepšie – odídem do hôr.

Preto kráčam aj v horách sama.

Na komunikáciu s prírodou sú predsa tiež slová zbytočné. Meditujem. Nádych, výdych. Krok. Nič viac. Tam hore, nad 4500 metrov je už riedky vzduch. A častokrát, presne tak ako ten kyslík, tak aj signál mobilných sietí ostal v dolinách v nižších polohách. Prečo od starostí, informácií, preč od slov. Bez kontaktu. Bez zlého pocitu, že neodpovedám okamžite na správy na sociálnych sieťach. Aj keď chcem vedieť ako sa má moja rodina a kamaráti, tam hore cítim úľavu od všetkých slov.

Tam hore je obloha sfarbená do kozmickej modrej, pretože tam som k vesmíru už tak celkom blízko. A jeho farba nie je zmenená šedou a bielou z oblakov, smogu, čohokoľvek.

Presne tak isto je to aj s tichom.

Si tak ďaleko od všetkého a tak blízko vesmíru, že tam počuť jeho ticho. Jemný  šum vesmíru. Prekvapivo presne ten istý šum, ktorý objavíš aj v sebe.

Prečo ten istý? Lebo raz možno pocítiš, čo to znamená, že celý vesmír mimo teba je len projekciou tvojej vlastnej mysle.

No nič z toho nezistíš, kým sa nerozhodneš mlčať.

Vipassana ti pomôže pochopiť ticho.